Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Prvá krymská vojna

.györgy Kmety .časopis .história

Krym už raz rozdeľoval svet. V polovici 19. storočia v prvej modernej vojne histórie proti sebe stáli armády Ruského impéria a vojská Osmanskej ríše, Francúzska, Sardínskeho kráľovstva a Veľkej Británie. Prinášame knižný úryvok o obrane tureckej pevnosti Kars a fotografie spojencov od dvoch účastníkov Krymskej vojny.

Správa o páde Sevastopoľa, ktorá do Karsu dorazila 23. septembra, zdvihla morálku a odvahu v našom tábore. Zato hneď na druhý deň skoro ráno boli spozorované nepriateľské hliadky s niekoľkými dôstojníkmi, ako sa pohybujú neďaleko vyvýšeniny nazývanej Laztepessi. Nepriateľ zároveň ďalej cvičil svojich mužov v streľbe na terč.
V noci boli zaznamenané presuny vozov, svetiel a lampášov. Táto okolnosť mnohým dodala nádej, že nepriateľ už posiela svoje ťažké náklady preč a onedlho celkom odíde.
Keďže zvyčajne je cieľom obliehania odrezať posádku od komunikácie so svetom, tak ju demoralizovať a napokon napadnúť, a my sme navyše neplánovali žiadny únik a na manévre nepriateľa sme reagovali len mierne, aspoň kým sa držal mimo dostrelu našich diel, tieto nočné presuny som nechápal, hoci som v nijakom prípade neveril, že by mal nepriateľ v pláne nekrvavý ústup.
Dňa 28. septembra, krátko pred zotmením, mi pobočník hlásil, že neďaleko nepriateľského oddielu, na výšine Kanekui, videl veľké biele štvorce, no nedokázal jasne rozlíšiť, z čoho sa skladajú a na aký účel tam sú. V ďalšom skúmaní zabránila tma. Nepriateľ ako obyčajne vystrelil večer z dela, a hoci tento výstrel spôsobil v našom tábore zlú predtuchu, nikto neodhadol, aké krvavé ráno nás očakáva.
Okolo tretej ráno 29. septembra prišli k môjmu stanu takmer naraz poslovia z vysunutých stanovísk na troch rôznych stranách, všetci bez dychu, a v náhlivosti hlásili: „Nepriateľ postupuje.“
Posledný batalión, ktorý sme poslali do boja a ktorý naširoko obišiel priestor, aby sa dostal do tyla tačmaskej hradby, mal mimoriadny osud. Jeho veliteľ s troma dôstojníkmi na koni v čele usúdil, že smerom, ktorým sa vydal, cesta k úspechu nevedie. Rozhodol sa s čo najmenšími stratami ustúpiť, a vydal sa cestou, ktorú mal pred sebou, a ktorá viedla na Čakmak. Bol to však neveľmi šťastný manéver, pretože len čo sa priblížil k stanom záložníkov, kde sa ešte pohybovalo zopár kozákov, a tak sa dostal mimo dostrelu nepriateľského ťažkého delostrelectva, on aj kozáci sa dostali pod paľbu nášho poľného delostrelectva, ktoré bolo rozmiestnené v Juksek Tabii, presnejšie jeho dvoch častiach, ktoré sme posunuli dopredu, alebo skôr stiahli z pravej strany čakmakskej predprsne, a tiež diel vo Fort Laku. Len vďaka tomu, že ho ochránilo jeho vlastné delostrelectvo, ktoré sa v tej chvíli náhodou vracalo z útoku na Ingliz Tabias a nachádzalo sa blízko Čakmaku, mohol aj s bataliónom ujsť – pravda, nie bez strát.
Od tejto chvíle, okolo pol desiatej predpoludním, nepriateľská paľba citeľne slabla a bolo vidieť, že jednotlivé oddiely, ktoré sa počas boja vzdialili jeden od druhého, ustupujú na vyvýšeninu zvanú Laztepe.
Zľava ich prenasledoval batalión druhého regimentu z Anatólie, hoci tam v tomto kritickom momente chýbal major, ale z Fort Laku ho doviedol môj pobočník, major Szelim Aga (predtým poručík Tüköri z maďarskej armády). Tento dôstojník využil váhanie nepriateľa, stal si na čelo bataliónu a vyrazil s ním vpred, aby zaútočil na nižšie rozmiestnené stany, a tam mu guľka z muškety prestrelila rameno.
Husajn Paša, už bez ohrozenia spredu, vyrazil so zvyškom svojej posádky smelo v ústrety streleckým zákopom. Po jeho pravici kapitán Teesdale na čele malého oddielu vyrazil z Juksek Tabie, ktorá bola až do tejto chvíle neprerušenou paľbou nepriateľského delostrelectva celkom uzavretá. Štyri delá, ktoré som dal umiestniť naľavo od Jarim Aj, namierili najskôr na ustupujúceho nepriateľa a potom proti jednej z nepriateľských batérií, ktoré, nasledované kavalériou, zaujali pozíciu na vyvýšenine pred Jarim Aj. Hoci niektoré zo striel tejto batérie dopadli do lunety Jarim Aj, čoskoro sa odtiaľ stiahla.
Na bojisku sa odrazu zľava objavilo niekoľko stoviek našich bašibazukov na koňoch na čele s ich veliteľom Hadžim Temirom Agom. Chceli nepriateľa prenasledovať, no pri pohľade na jeho početnú kavalériu sa odvážili iba na krátku vzdialenosť od opevnenia.
Medzi desiatou a jedenástou hodinou opustil nepriateľ celé bojové pole.

.nevyužité víťazstvo
Je riskantné kritizovať konanie slávnych generálov. No pod dojmom spomienok na deň, taký slávny pre ozbrojené sily jeho veličenstva sultána, sa nemôžem zdržať niekoľkých postrehov.
Keďže ruský generál pripisoval Tačmasu taký malý význam, že dopustil, aby priamo pred jeho očami posilnili slabú obranu, ktorá tam bola pri jeho prvom príchode, a dovolil, aby tam vybudovali mohutné opevnenie, vojenský pozorovateľ sa prirodzene musí spýtať, prečo na Tačmas potom zaútočil s početnými a ťažko manévrovateľnými oddielmi a práve v tom najsilnejšom bode?
Ak mu šlo o prekvapenie, ako sa dá usudzovať z toho, že útoku nepredchádzala prípravná delostrelecká paľba, tak metóda, ktorou sa oň usiloval, musí byť zaznamenaná ako nebezpečný experiment.
Turecká armáda, ktorá ťažila z nadšenia, ktoré prevládlo, a využila nerovnosti terénu a tmu, aká panovala zvečera, kým nevyšiel mesiac, mala podniknúť útok v noci po víťazstve pomocou niekoľkých ľahkých a pohyblivých oddielov, ktoré by sa z rozličných strán vrhli na dedinu Ainali, aby prekvapili nepriateľské vojská, ktoré sa v počte tri- alebo štyritisíc po zahnaní od Ingliz Tabiasu utiahli práve do tej dediny a tam sa utáborili.
Tento tábor bol vzdialený vyše štyri hodiny pešieho pochodu od hlavného tábora, nepriateľského veliteľstva pri Čivili Kaja, no iba hodinu a pol od nás.
Nepriateľské vojská, zoskupené medzi týmito dvoma tábormi, boli krátko po bitke stiahnuté do veliteľského tábora. Ainali teda štyri hodiny nemohlo očakávať nijakú podporu. Ospravedlnením nie je ani nedostatok koní, čo by ťahali delá, pretože v noci a na nerovnom teréne sme delá nepotrebovali a mali sme tri batalióny pušiek. V nepriateľskom tábore nemohol vládnuť zvyčajný poriadok a disciplína, rozhodne nie po takom krvavom dni, keď padlo mnoho vysokých dôstojníkov a bolo veľa ranených. Navyše sme boli povzbudení úspechom a nepriateľ upadol na duchu.
Podľa informácií, ktoré mali k dispozícii obrancovia, bola celková účinná sila nepriateľa okolo Karsu po tom, čo odpočítame straty v bitke, len nejakých 15-tisíc pešiakov a 10- alebo 12-tisíc jazdcov vrátane jednotiek v Ainali. Účinná sila obrancov v zákopovom tábore mohla predstavovať 17- alebo 18-tisíc mužov, z ktorých sa väčšia časť do bitky ani nezapojila. Obrancovia neboli takí unavení ako nepriateľ, ktorého celá pechota sa musela počas noci presúvať.
Rozbitím tábora v Ainali by sme boli využili svoje víťazstvo a prinajmenšom by sme nepriateľa tak oslabili, že by nemohol pokračovať  v obliehaní.
No keďže sme to neurobili, slávne víťazstvo nám veľa nevynieslo a neovplyvnilo ani výsledok vojny. A tak je to so všetkými víťazstvami, ktoré, ako vraví generál Clausewitz, sa „vo vojenskej domácnosti ihneď nevyužijú“.
Generál ruskej armády svojho nepriateľa podcenil a generál tureckej armády toho svojho zase precenil.

.roger Fenton/
Narodil  sa v roku 1819 v rodine britského bankára a člena parlamentu. V Londýne študoval angličtinu, literatúru, matematiku, logiku, právo a maliarstvo, v Paríži maľbu a kalotypiu. Stal sa priekopníkom britskej fotografie a vojnovej fotožurnalistiky. Jeho kolekcia vyše 350 fotografií z Krymskej vojny z roku 1855 sa považuje za prvé rozsiahle pokrytie vojnového konfliktu v histórii. V Krymskej vojne vznikla vojnová žurnalistika ako taká, prvým vojnovým fotografom v histórii sa stal rumunský Mad'ar Károly Pap Szathmáry, prvým reportérom William Howard Russell z britského denníka The Times. Fentonove fotografie jeho súčasníkov nezaujali a v roku 1862 prestal s fotografovaním. Zomrel zabudnutý o sedem rokov neskôr.

.görgy Kmety/
Narodil sa v roku 1813 v slovenskej obci Vyšná Pokoradz pri Rimavskej Sobote v rodine schudobneného šľachtica a evanjelického farára. Študoval v Kežmarku, pre záškoláctvo však skončil na prevýchove na vojenskej škole v Székesfehérváre. Ako dôstojník slúžil pod českým šľachticom a rakúskym maršalom Radeckým. V roku 1849 sa pridal k maďarskej revolučnej armáde Lajosa Kossutha, v ktorej to dotiahol na generála. Po porážke povstania utiekol a stal sa sultánovým generálporučíkom a tureckým pašom. Už ako Ismail paša sa preslávil obranou východotureckej pevnosti Kars počas Krymskej vojny. O týchto udalostiach z roku 1855 napísal svoju knihu Bitka o Kars. Zomrel slobodný a bezdetný o desať rokov neskôr v Londýne.

Kmetyova kniha Defence of Kars (Obrana Karsu) bola vydaná v roku 1856 v Londýne. Úryvok je redakčne upravený. Rogerove fotografie vznikli v roku 1855 na objednávku britskej vlády

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite