Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Moskovský čas na Kryme

.mária Mikušová .časopis .téma

Na Kryme sa rátal každý kúsok pláže, každý turista na nej, ponúkal sa každý meter, len aby sezóna malebných letovísk priniesla nejaký ten peniaz. Teraz sa tu pre zmenu rátajú vojaci a zbrane.

Nikto ani tu a ani inde nečakal, že práve toto územie, 26-tisíc štvorcových kilometrov, sa stane najväčším geopolitickým jablkom sváru a ťaženia Ruska a jeho prezidenta Putina nielen za Krym, ale proti Západu. Kto čakal taký vývoj, ktorý predsa zatieňuje prestíž nákladnej olympiády?

.naťahovačky o jazyk
Rusko bolo na Kryme aj do začiatku krízy všadeprítomnou samozrejmosťou – ale platilo sa ukrajinskou hrivnou. A tak prvá návšteva cudzinca smerovala do zmenárne, iba taxikár potajomky a za prísľub, že si ho budete objednávať, ponúkal podpultovú  „láskavosť“ a zobral rubeľ, dokonca aj euro. Mimo sezóny sa v posledných rokoch zbližovania s Európou začali objavovať už aj návštevníci z Rakúska a Nemecka, také to bolo výhodné. Teraz sa to skončilo skôr ako sa začalo.
Napätie a naťahovanie okolo právomocí miestnej autonómie, ako aj o uznanie ruského jazyka ako úradného, nielen vyučovacieho jazyka na vyše 600 ruských školách, tu trvalo nepretržite od vyhlásenia nezávislosti Ukrajiny po zániku ZSSR. To všetko sa zmenilo po nástupe prezidenta Viktora Juščenka do úradu. Počas jeho prezidentovania prijali zákon o ukrajinskom jazyku ako jedinom štátnom jazyku republiky. Lenže ďalší prezident Janukovyč to zmenil. Zákon z roku 2012 povoľoval používanie druhého jazyka v regiónoch, kde žije viac než 10-percentná národnostná menšina. Po udalostiach na kyjevskom Majdane padla práve táto norma medzi prvými.Na Kryme, kde podľa rôznych štatistík tvoria etnickí Rusi od 58 do 63 percent obyvateľstva, a kde je ruština samozrejmým dorozumievacím jazykom, je to viac ako len citlivá otázka.
Na Kryme sa však mení aj čas, neraz podľa toho, či v Moskve zrušia alebo nezrušia letný či zimný čas, alebo ako si to presadia miestne úrady krymskej autonómie. Požiadavka zaviesť na Kryme rovnaký čas, ako platí v Moskve, je však stála – a vynorila sa aj teraz. Na Kryme vzdialenom 1 500 kilometrov južne od ruskej metropoly chcú, aby platil moskovský čas.  Tento, pre cudzinca zdanlivo podružný fakt, hovorí veľa o náladách tejto časti Ukrajiny.  Rozhodnutie o zavedení moskovského času bolo jedno z prvých, len čo po vyhlásení ukrajinskej nezávislosti vznikla v jej rámci 12. januára 1992 Autonómna Republika Krym so svojou vlajkou, znakom, parlamentom a vládou. O ústavu sa viedli prudké spory s Kyjevom, s ústrednými ústavnými orgánmi. Bola prijatá až po referende, keď Krymčania odsúhlasili, že polostrov bude súčasťou nezávislej Ukrajiny, ale zachová si časť suverenity. Aj tak sa objavovali snahy nielen o väčšiu samostatnosť, ale aj návrhy na pripojenie k Ruskej federácii.

.nikto tu Rusov neohrozuje
Pritom Sevastopoľ, kde je ruská vojenská základňa, má samosprávny štatút v rámci celej Ukrajiny. A aj v terajšej kríze bolo a je zrejmé, že obyvateľov Krymu nikto v ničom neohrozoval.Podľa rozličných údajov je tých 600 ruských škôl na území krymskej autonómie v priam rozprávkovom stave oproti tomu, aké podmienky má mnohomiliónová masa etnického ruského obyvateľstva v iných bývalých republikách ZSSR, osobitne stredoázijských. Mnohým odobrali ruské pasy alebo museli podstúpiť vysťahovalecké tortúry, pričom majetok, nehnuteľnosti odpredávali za zlomok ceny. Krym bol oproti tomu raj pre Rusov ako obyvateľov, podnikateľov i funkcionárov. Väčšej autonómie sa dožadovali aj preto, lebo na Krym prúdili milióny turistov, najmä Rusov a Ukrajincov. V čase ZSSR to bolo 8 miliónov ročne, v rokoch najväčšieho prepadu stále dva milióny. Teda približne jeden turista na jedného obyvateľa polostrova.
Krym je prepletený s Ruskom, s jeho dejinami a aj tou kultúrou, ktorá sa stala súčasťou svetovej. Puškinova Bachčisarajská fontána, fontána sĺz z drámy o láske, je umelecké dielo, ktoré je prítomné v našom prostredí už prekladmi z polovice 19. storočia. Hovorí o krymskom tatárskom chánovi v meste Bachčisaraj, ktorý sa zamiloval do krásky z paláca poľského šľachtica a uniesol ju do tatárskeho sveta. Rus to napísal a preslávil vo svete.
Do ruskej i svetovej kultúry vošiel aj príbeh Krymskej vojny, v ktorej padli státisíce ruských, anglických a francúzskych vojakov a husárov, krvavých bitiek, ktoré sa odohrávali na Kryme v 19. storočí, a to aj vďaka literárnemu dielu zaprisahaného pacifistu Leva Tolstého. Dodnes je to živé. Súčasný autor Boris Akunin má úspech aj so sfilmovaným pôsobivým Tureckým gambitom, ktorý dostal aj slovenský preklad. A Akunin nielen oživil historické deje a zrady a prácu vojnového spravodajcu novín, ale on sám je aj postavou kritických protirežimových zhromaždení v Moskve, ba aj a kritikom terajšieho počínania ruského prezidenta. Patrí k tej časti ruskej inteligencie, ktorá aj verejne hovorí, že toľko bezuzdnej propagandy a nehanebných lží ako teraz nebolo v štátnych médiách ani za Brežneva.

.chceme zostať súčasťou Ukrajiny
V popise Krymskej vojny spred viac ako poldruha storočia čítame tie isté názvy ako v dnešnom spravodajstve –Jeupatoria, Feodosia, Balaklava, Alupka, Inkerman, Sevastopoľ. Správy dnes však nehovoria o pechote a jazde, ale o tisícoch vojakov a desiatkach raketových zbraní či o viac ako desaťnásobne väčšom počte bojových lietadiel, než má Slovensko. Ruský kontingent na  Kryme podľa pôvodne uzatvorených dohôd môže byť až 25-tisíc vojakov s príslušnou výzbrojou a výstrojom. To všetko na území o niečo väčšom ako polovica Slovenska. Keď teraz čítam ponuky slovenských cestovných kancelárií na „aktívne leto v dobrej partii v auguste na Kryme“, je paradox celej situácie očividnejší.
Zrazu je nám to všetko blízke, v tomto čase však nemôžeme byť turistami. Preto som vlastne  na vrchole medzinárodnej krízy asistovala v prvom priamom rozhlasovom spojení s obyvateľkou Simferopoľu, hlavného mesta Krymskej autonómnej republiky, ktoré urobila kolegyňa Ľubica Hargašová o tom, ako tam žijú obyčajní ľudia. Sú tam otvorené školy, nemocnice, je tam normálny ruch? Trochu to trvalo, kým sa telefonicky spojila s filologičkou Svetlanou Soroka. Našla ju doma, v strede mesta a už len jej tón hlasu potešil ľudí v bratislavskom rozhlasovom štúdiu.
„Je tu pokoj – stojím na balkóne, všetko je v poriadku. My obyčajní ľudia chodíme do práce, na trh, do supermarketov, nedávno nám tu postavili Francúzi  moderné  nákupné centrum, na jeden deň bola zavretá univerzita, ale aj tam sa už vyučuje, banky, školy nemocnice pracujú. V uliciach vidno skupinky štyroch až ôsmich  ľudí so samopalmi, stoja a mlčia. Zatiaľ tu neboli žiadne konflikty.“ Na situáciu v Kyjeve a na Majdane reaguje takto:„My na Kryme sme si neželali, aby sa  stalo u nás to, čo v Kyjeve. A teraz sa s úctou pozeráme na naše vedenie, že nedopustili takú konfrontáciu ako v Kyjeve. Aj keď na Kryme žije veľa rôznych národností a medzi nimi aj Krymskí Tatári, od ktorých sa dalo očakávať, že budú nepokoje, treba povedať a zdôrazniť, všetko je u nás pokojné. A to, čo sa dozvedáme z rôznych našich a zahraničných médií, nezodpovedá celkom realite. Opakujem ešte raz,  je tu pokoj.“ Ale predsa, spytuje sa redaktorka Svetlany, ako by reagovala na požiadavku o vyššie právomoci v autonómii Krymu? „Tridsiateho marca bude u nás referendum a bude tam aj táto otázka. Pôjde aj o zvýšenie právomocí, ale chceme zostať súčasťou Ukrajiny.“
Dnes sa veľa hovorí o tom, ako Nikolaj Sergejevič Chruščov daroval v roku 1954 Krym Ukrajinskej sovietskej socialistickej republike, málo sa však hovorí o rokovaniach, v ktorých Rusko, Bielorusko a Ukrajina odpísali Gorbačova a ZSSR: Ukrajinský Kravčuk vtedy, v roku 1991, povedal: „Ak by Jeľcin čo i len naznačil, že chce späť Krym, hneď by ho Rusi mali naspäť. To nám stálo za samostatnú Ukrajinu.“

.nik nečakal konflikt
Krym je pekný kus sveta, zo Simferopoľského letiska, kam sa lieta z Viedne, vedie do Jalty trasa najdlhšieho trolejbusu na svete – 55 kilometrov. Ubytujete sa za prijateľnú sumu v historickom hoteli Tavrida, na priečelí čítate mená niekdajších hostí: Musorgskij, Čechov, Stanislavskij, Bunin, Majakovskij, vyberiete sa do bývalého cárskeho sídla rodiny Mikuláša II. V Livadijskom paláci, kde sa konala Jaltská konferencia, na vlastné oči vidíte, kde sedel Churchill, Stalin, Roosevelt – pred terajšou krízou toto miesto bolo už len turistickou atrakciou, nie je realitou veľmocensky rozdeleného sveta.Vnímala som to ako dávne dejiny. Tým väčšmi, že sochu Lenina v parku na nábreží obklopovali balóny a jarmočné atrakcie.
Bola som tam minulú jeseň, na nábreží ma schytil fotograf s kŕdľom bielučkých holubov, posadali si mi na plecia – kto by sa tak nedal zvečniť  v pokojnej scéne a ešte na pozadí súsošia Dámy so psíkom, ako spomienky na prechádzky Antona Pavloviča Čechova?
Ani len na um mi nezišlo, že toto môže byť miesto veľkého konfliktu. A teraz je to tu. Invázia a neistota. Môže Putin od nej odstúpiť bez straty pozícií? Je možný kompromis a aký bude? Bude kompromisom viac autonómie pre Krym? Sústredí sa EÚ na samotnú Ukrajinu a poskytne jej všestrannú pomoc? Bolo by to pre Ukrajinu východisko, za ktoré sa oplatí vzdať sa Krymu? Pravda, ak sa „autonomizmus“ nerozšíri aj na niektoré východné časti Ukrajiny v podobe už dávnejšie ohlasovanej „federácie“.  Preto sa nehovorí otvorene o anexii Krymu, ale o referende o rozšírení právomocí autonómnej republiky.

.toto nie je Kennedyho éra
Teraz konflikt prekrýva všetky vnútorné problémy Ruska, prudký je nástup štátnej propagandy. Ako je to však v ruskej špičke? Voľakedy dávno zvrhli Chruščova pre hazard v   kubánskej kríze v roku 1962. Je však Obama a Západ ako vtedy Kennedy? Dá sa to porovnávať? Je možné bezbolestne pre Úniu izolovať, sankcionovať Rusko? Je Putinov režim vnútorne taký krehký, že keď sankcie pocítia masy zmení sa vnútorná situácia? Alebo práve preto, aby udržal vnútornú situáciu, siahol prezident Putin po tomto riešení? Je vôbec reálne, ako to žiada dnešný Kyjev, dosiahnuť zrušenie ruských základní? Jestvuje východisko na rokovania o zrušení Charkovskej dohody z roku 2010 (tá predlžuje pobyt ruskej  čiernomorskej flotily od roku 2017 o ďalších 25 rokov), a tým na skoncovanie so storočnou ruskou vojenskou prítomnosťou na Kryme?
Autorka je šéfdramaturgička Rádia Slovakia International, dlhé roky pôsobila ako spravodajkyňa Slovenského rozhlasu v Moskve.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite