Kryptozoológovia pátrajú po živočíchoch, ktorých existenciu nepotvrdili seriózne vedecké správy, iba dôkazy opierajúce sa o výpovede domorodcov, pozorovania cestovateľov, historické záznamy či legendy. Nadšenci na obranu svojho počínania používajú často argument, že aj zoológovia z času na čas natrafia na nové druhy zvierat, o ktorých dovtedy nemali ani potuchy. V podstate majú pravdu. Rozdiel je v tom, že kryptozoológa by ani tak nepotešilo, keby objavil v hlbinách pralesa drobnú antilopku (ako sa nedávno stalo vedcom), ale skôr trojhlavého rohatého humanoida s kozľacími nohami. Alebo aspoň menšieho tyranosaura, ktorý zázrakom prežil z jurských čias, takže nikoho neprekvapí, že klasickou ikonou kryptozoológov je Lochnesská príšera. Aby sme však všetkým nekrivdili, časť kryptozoológov zaujímajú aj zvieratá, ktoré existovali v minulosti, ale medzičasom vymizli a považujeme ich za vyhynuté.
.marijské mamuty
Mamuty dlhý čas žili na Wrangelovom ostrove, ktorý leží v Severnom ľadovom oceáne pri severovýchodnom pobreží Ruska a má rozlohu zhruba ako šestina Slovenska. Menšia populácia týchto chlpatých kolosov sa týmito končinami potulovala ešte okolo roku 1650 pred naším letopočtom, keď už ľudia poznali písmo, v dnešnom Grécku existovala Mykénska kultúra a do narodenia Homéra zostávalo osem storočí. S mamutmi by sa teoreticky mohol stretnúť napríklad babylónsky panovník Chammurapi alebo hocaký egyptský faraón. V západnom Rusku, konkrétne v Marijsku, sú presvedčení o inom. Domorodci tam bežne rozprávajú príbehy o mohutných chlpatých kolosoch s chobotom a s klami. Sú presvedčení, že hlboko v tajge žijú dodnes a nazývajú ich obdam. Keďže týchto tvorov je len zopár a navyše sú strašne plaché, je takmer nemožné ich stretnúť, zdôrazňujú domorodci. Roku 1920, a takisto o štyridsať rokov neskôr, rozprávali jakutskí lovci, že narazili na veľké, okrúhle stopy, ktoré pred tým nikdy nevideli. Našlo sa aj zopár takých, ktorí tvrdia, že sa s mamutmi stretli tvárou v tvár.
.olgoj chorchoj
Humanitne zameranému intelektuálovi sa pod týmto názvom vybaví skôr české architektonicko-dizajnérske štúdio než mýtický živočích. Olgoj chorchoj je veľký, až jeden a pol metra dlhý červ, ktorý vraj žije v južnej časti mongolskej púšte Gobi. Excentrické meno mu dali domorodci. Neradi o ňom hovoria, lebo vraj už len vyslovenie jeho mena prináša nešťastie. Podľa nich nejde o tvora z mäsa a krvi, ale o niečo nadprirodzené, nehmotné. Olgoj chorchoj je vraj schopný doteraz nezisteným spôsobom v okamihu zabiť nielen psa alebo človeka, ale dokonca aj ťavu, a to na vzdialenosť šiestich metrov. Kryptozoológovia tomu veria a za vražednú zbraň červa považujú silný jed či elektrický výboj. Podľa rozprávania členov ruskej expedície, ktorú viedol I. A. Jefremov, sa červ pred útokom stočí do klbka, jeho sivožltá farba sa náhle zmení na modrofialovú a krátko pred výpadom sa oba konce jeho tela rozžiaria namodro. Jefremov tvrdí, že sa mu podarilo približne lokalizovať olgojovo teritórium, ktoré leží približne stopäťdesiat kilometrov od Dalanzadgadu. Olgoja je možné vidieť len počas najväčších horúčav, teda v júni a júli, neskôr sa zarýva do zeme, kde prespí chladné obdobie. V roku 1990 sa do pátrania po nebezpečnom červovi zapojil aj populárny český záhadológ a kryptozoológ Ivan Mackerle, vybral sa do Gobi a o výprave nakrútil dokument s názvom Záhada písečného červa. Zoológovia si myslia, že rozprávanie o mýtickom olgojovi skutočne môže čerpať z existencie reálneho živočícha. Predpokladajú, že v tomto prípade ide o druh plaza zo skupiny obrúčkovcov (Amphisbaenia) – tie totiž pripomínajú viac červy ako hady.
.nenásytný gulon
Historicky zameraných kryptozoológov fascinujú mýtické živočíchy, ktoré môžu, ale tiež nemusia mať reálny základ. Jedným z nich je gulon, zviera veľké ako doga. Podobá sa na leva skríženého s hyenou. Objavuje sa najmä v škandinávskych rozprávkach a legendách, ale osvojili si ho aj Nemci a Holanďania. V každej krajine má svoje meno, poznajú ho však najmä ako gulona alebo gula. Má dlhý huňatý chvost, drobnú mačaciu hlavu a neskutočne ostré pazúry, ktorými zúrivo šklbe všetko, čo mu vojde do cesty. Má všetky predpoklady na to, aby sa stal symbolom pažravosti, dokonca si neraz trúfne na korisť oveľa väčšiu, ako je on sám. Po výdatnej hostine sa vraj napchá medzi dva pri sebe rastúce stromy, ktoré mu stlačia brucho tak, že všetko jedlo vyvráti. Robí to preto, aby si na potrave mohol znova pochutiť. Keď sa záznamy dostali do rúk súčasným biológom, skonštatovali, že legendárnym zverom je pravdepodobne rosomák, ktorému dal Linné vedecké meno Mustela gulo. Táto mohutná lasicovitá šelma má silné žuvacie svaly, ktoré si hravo poradia aj s pevnými kosťami. Pre svoju povestnú zúrivosť, agresivitu a dravosť nemá veľa prirodzených nepriateľov, konkurentom mu môže byť akurát tak vlk. Pri svojej bezbrehej chuti do jedla nepohrdne ani vlastnými súkmeňovcami, takže kanibalizmus patrí medzi rosomákmi medzi bežné prejavy. Zato bulímiu, ktorou vraj trpí legendárny gulo, u nich zatiaľ žiadny z pozorovateľov nezaregistroval.
Autor je zoológ.
.marijské mamuty
Mamuty dlhý čas žili na Wrangelovom ostrove, ktorý leží v Severnom ľadovom oceáne pri severovýchodnom pobreží Ruska a má rozlohu zhruba ako šestina Slovenska. Menšia populácia týchto chlpatých kolosov sa týmito končinami potulovala ešte okolo roku 1650 pred naším letopočtom, keď už ľudia poznali písmo, v dnešnom Grécku existovala Mykénska kultúra a do narodenia Homéra zostávalo osem storočí. S mamutmi by sa teoreticky mohol stretnúť napríklad babylónsky panovník Chammurapi alebo hocaký egyptský faraón. V západnom Rusku, konkrétne v Marijsku, sú presvedčení o inom. Domorodci tam bežne rozprávajú príbehy o mohutných chlpatých kolosoch s chobotom a s klami. Sú presvedčení, že hlboko v tajge žijú dodnes a nazývajú ich obdam. Keďže týchto tvorov je len zopár a navyše sú strašne plaché, je takmer nemožné ich stretnúť, zdôrazňujú domorodci. Roku 1920, a takisto o štyridsať rokov neskôr, rozprávali jakutskí lovci, že narazili na veľké, okrúhle stopy, ktoré pred tým nikdy nevideli. Našlo sa aj zopár takých, ktorí tvrdia, že sa s mamutmi stretli tvárou v tvár.
.olgoj chorchoj
Humanitne zameranému intelektuálovi sa pod týmto názvom vybaví skôr české architektonicko-dizajnérske štúdio než mýtický živočích. Olgoj chorchoj je veľký, až jeden a pol metra dlhý červ, ktorý vraj žije v južnej časti mongolskej púšte Gobi. Excentrické meno mu dali domorodci. Neradi o ňom hovoria, lebo vraj už len vyslovenie jeho mena prináša nešťastie. Podľa nich nejde o tvora z mäsa a krvi, ale o niečo nadprirodzené, nehmotné. Olgoj chorchoj je vraj schopný doteraz nezisteným spôsobom v okamihu zabiť nielen psa alebo človeka, ale dokonca aj ťavu, a to na vzdialenosť šiestich metrov. Kryptozoológovia tomu veria a za vražednú zbraň červa považujú silný jed či elektrický výboj. Podľa rozprávania členov ruskej expedície, ktorú viedol I. A. Jefremov, sa červ pred útokom stočí do klbka, jeho sivožltá farba sa náhle zmení na modrofialovú a krátko pred výpadom sa oba konce jeho tela rozžiaria namodro. Jefremov tvrdí, že sa mu podarilo približne lokalizovať olgojovo teritórium, ktoré leží približne stopäťdesiat kilometrov od Dalanzadgadu. Olgoja je možné vidieť len počas najväčších horúčav, teda v júni a júli, neskôr sa zarýva do zeme, kde prespí chladné obdobie. V roku 1990 sa do pátrania po nebezpečnom červovi zapojil aj populárny český záhadológ a kryptozoológ Ivan Mackerle, vybral sa do Gobi a o výprave nakrútil dokument s názvom Záhada písečného červa. Zoológovia si myslia, že rozprávanie o mýtickom olgojovi skutočne môže čerpať z existencie reálneho živočícha. Predpokladajú, že v tomto prípade ide o druh plaza zo skupiny obrúčkovcov (Amphisbaenia) – tie totiž pripomínajú viac červy ako hady.
.nenásytný gulon
Historicky zameraných kryptozoológov fascinujú mýtické živočíchy, ktoré môžu, ale tiež nemusia mať reálny základ. Jedným z nich je gulon, zviera veľké ako doga. Podobá sa na leva skríženého s hyenou. Objavuje sa najmä v škandinávskych rozprávkach a legendách, ale osvojili si ho aj Nemci a Holanďania. V každej krajine má svoje meno, poznajú ho však najmä ako gulona alebo gula. Má dlhý huňatý chvost, drobnú mačaciu hlavu a neskutočne ostré pazúry, ktorými zúrivo šklbe všetko, čo mu vojde do cesty. Má všetky predpoklady na to, aby sa stal symbolom pažravosti, dokonca si neraz trúfne na korisť oveľa väčšiu, ako je on sám. Po výdatnej hostine sa vraj napchá medzi dva pri sebe rastúce stromy, ktoré mu stlačia brucho tak, že všetko jedlo vyvráti. Robí to preto, aby si na potrave mohol znova pochutiť. Keď sa záznamy dostali do rúk súčasným biológom, skonštatovali, že legendárnym zverom je pravdepodobne rosomák, ktorému dal Linné vedecké meno Mustela gulo. Táto mohutná lasicovitá šelma má silné žuvacie svaly, ktoré si hravo poradia aj s pevnými kosťami. Pre svoju povestnú zúrivosť, agresivitu a dravosť nemá veľa prirodzených nepriateľov, konkurentom mu môže byť akurát tak vlk. Pri svojej bezbrehej chuti do jedla nepohrdne ani vlastnými súkmeňovcami, takže kanibalizmus patrí medzi rosomákmi medzi bežné prejavy. Zato bulímiu, ktorou vraj trpí legendárny gulo, u nich zatiaľ žiadny z pozorovateľov nezaregistroval.
Autor je zoológ.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.