Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Mýtus o Vasilovi Biľakovi

.jan Rychlík .časopis .klub

Za Vasilom Biľakom, ktorý zomrel šiesteho februára vo veku deväťdesiatšesť rokov, určite nebude smútiť veľa ľudí.

Celý život sa venoval politike. Do strany vstúpil hneď po vojne (v svojich pamätiach dokonca uvádza, že sa tak stalo už roku 1938, no nebola mu vraj vtedy vydaná legitimácia), po februárovom prevrate roku 1948 sa stal plateným členom komunistického aparátu a potom už iba stúpal po stupňoch straníckej hierarchie. Od roku 1954 bol členom ÚV KSČ, stal sa postupne krajským tajomníkom v Prešove, povereníkom školstva a kultúry, členom a tajomníkom ÚV KSS. Do vrcholnej slovenskej politiky sa dostal v dôsledku súdnych rehabilitácií obetí päťdesiatych rokov v roku 1963. Vtedy sa novým prvým tajomníkom ÚV KSS stal Alexander Dubček a Vasil Biľak zaujal ako tajomník pre ideológiu druhé miesto. Biľak mal vtedy v intelektuálnych a umeleckých kruhoch na Slovensku povesť človeka síce konzervatívneho a málo vzdelaného, no súčasne niekoho, s kým sa „dá hovoriť“.
 
.biľakovo sklamanie
Keď bol Alexander Dubček zvolený 5. januára 1968 za prvého tajomníka ÚV KSČ, Biľak zaujal koncom januára jeho doterajšiu funkciu a stal sa prvým tajomníkom ÚV KSS.    K reformnému procesu mal Biľak od počiatku negatívny vzťah. Plne prijal za svoju Brežnevovu kritiku „československej jari“ a na rokovaniach so sovietskym vedením v Čiernej nad Tisou aj v Bratislave na prelome júla a augusta, hoci bol členom československej delegácie, hájil v skutočnosti sovietske stanovisko.
Biľak vošiel neslávne do dejín ako jeden z piatich signatárov tzv. pozývacieho listu, autori ktorého žiadali o sovietsku vojenskú intervenciu. List mal slúžiť na dodatočnú legitimizáciu sovietskej invázie a je pravdepodobné, že si ho Brežnev sám objednal, hoci s ohľadom na ďalší vývoj nikdy nebol použitý. Biľak patril aj ku skupine sprisahancov, ktorí sľúbili Brežnevovi presadiť na zasadnutí predsedníctva ÚV KSČ v noci z 20. na 21. augusta 1968 rezolúciu o akútnom nebezpečenstve kontrarevolúcie. To sa nepodarilo a reformisti v predsedníctve, naopak, presadili inú rezolúciu, ktorá  inváziu odsúdila. Pre Sovietsky zväz to bola veľká medzinárodná blamáž, lebo komuniké o tom, že vojská Varšavskej zmluvy prišli na pozvanie vedenia KSČ, už oznámila sovietska tlačová agentúra TASS.  Biľak sa tiež angažoval v pokuse o zostavenie kolaborantskej tzv. robotnícko-roľníckej vlády. Prezident Svoboda prijal Biľaka do osobitnej delegácie, ktorá 23. augusta odcestovala do Moskvy, aby tu rokovala so sovietskym vedením o ďalšom osude československej reformy. Cesta sa skončila podpisom tajného moskovského protokolu, ktorý znamenal kapituláciu československého straníckeho a štátneho vedenia pred sovietskymi požiadavkami.
Biľak sa domnieval, že jeho oddanosť Sovietskemu zväzu v auguste 1968 bude náležite ocenená a honorovaná, no bol sklamaný. Brežnev Biľakovi a ostatným „pozývateľom“ nezabudol, že nedokázali v predsedníctve ÚV KSČ presadiť rezolúciu na podporu sovietskej intervencie a spôsobili tak sovietskemu vedeniu politické problémy. Vedel tiež, že Biľak je pre svoje postoje krajne nepopulárny. Preto po určitom váhaní stavil na Gustáva Husáka,  ktorý sa tiež zúčastnil na moskovských rokovaniach a ponúkol tam Brežnevovi svoje služby.   

.oddaný, ale babrák
Už pri nástupe Husáka do funkcie prvého tajomníka 17. apríla 1969 vznikla vo verejnosti predstava o Husákovi ako o „menšom zle“, pričom „väčšie zlo“ mal predstavovať práve Vasil Biľak. Postupne tak vznikol akýsi „mýtus Vasila Biľaka“: Biľak sa stal akýmsi  zloduchom, ktorý vraj bráni Husákovi robiť liberálnejšiu politiku; panovala predstava, že ak Husák padne, dosadí Moskva na jeho miesto práve Biľaka, a normalizácia potom bude oveľa horšia. Vo verejnosti sa totiž vedelo, že za Biľakom stojí sovietske vedenie, a že Husák Biľaka osobne neznáša.  V skutočnosti Husák – napriek osobnej averzii – s Biľakom pri organizácii čistiek úzko spolupracoval.  To, že sa v Československu nekonali vykonštruované politické procesy podľa vzoru päťdesiatych rokov, nemožno považovať iba za Husákovu zásluhu. Dôležité bolo, že  na  podobnom riešení „zúčtovania s kontrarevolúciou“ vtedy nemala záujem Moskva. Procesy by totiž urobili z protagonistov „československej jari“ ešte väčších hrdinov a okrem toho by prípadným vynúteným priznaniam aj tak nikto neveril.  Stanovisko Moskvy v tejto otázke poznal aj Biľak, ktorý sa nakoniec zrejme práve preto dištancoval od ultraľavičiarskych živlov, žiadajúcich „súdny postih kontrarevolúcie“.   No treba povedať, že hoci sovietske vedenie skutočne pôvodne nevylučovalo Husákovu výmenu, ak by „sklamal“, o jeho nahradení Biľakom nikdy vážne neuvažovalo. Biľak, rovnako ako ďalší „pozývatelia“, boli totiž v Moskve považovaní síce za oddaných priateľov Sovietskeho zväzu, ale súčasne aj za neschopných babrákov, o ktorých sa sovietska politika v Československu opierať nemôže. Úvahy o Husákovej výmene sa nakoniec už na počiatku sedemdesiatych rokov stali bezpredmetnými.  Biľak ako člen predsedníctva ÚV KSČ a tajomník pre zahraničnú politiku a ideológiu dostal od Moskvy jasnú úlohu: dozerať na Husáka a včas zakročiť, ak by azda chcel vybočiť z moskovskej línie. Po najvyššej straníckej funkcii Biľak pritom skutočne veľmi túžil. Pokúsil sa ju získať ešte v roku 1987, keď z tohto postu musel odstúpiť Husák. Pre nového sovietskeho šéfa Michaila Gorbačova bol však zásadne neprijateľný, rovnako ako pre mnoho  funkcionárov KSČ.  Koncom nasledujúceho roku 1988 bol nútený odísť aj z predsedníctva ÚV KSČ. November 1989 ho zastihol už viac-menej iba ako politickú mŕtvolu. Mimoriadny XVIII. zjazd KSČ ho 21. decembra 1989 vylúčil zo strany.   
Po roku 1989 bol Biľak dlhé roky vyšetrovaný v súvislosti so svojou činnosťou v roku 1968. Biľak vehementne popieral pravosť svojho podpisu na liste Brežnevovi a keďže originál listu sa nachádza v moskovskom archíve a grafologickú expertízu nebolo možné uskutočniť, bolo vyšetrovanie nakoniec roku 2011 zastavené. Koniec koncov, nebolo to, že sa Biľak musel po roku 1989 pozerať na reštauráciu kapitalizmu a zánik Sovietskeho zväzu, pre neho tiež určitým trestom?  

Jan Rychlík/
Historik a profesor na Karlovej univerzite v Prahe. Narodil sa v roku 1954 v Prahe, študoval históriu a etnografiu v Prahe a Sofii. V osemdesiatych rokoch krátko pracoval v Záhorskom múzeu v Skalici, neskôr v poľnohospodárskom múzeu v Prahe a napokon pražskej Akadémii vied a na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity, kde pôsobí dodnes. Špecializuje sa na české a slovenské dejiny 19. a 20. storočia a dejiny Balkánu. Je autorom početných monografií, článkov a štúdií, o. i. Česi a Slováci ve 20. století. Spolupráce a konflikty 1914 –1992, autorom alebo spoluautorom syntéz bulharských, macedónskych, chorvátskych či srbských dejín. Je ženatý, žije v Prahe.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite