Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Partnerská dohoda plná paradoxov

.dušan Sloboda .časopis .týždeň v ekonomike

Vláda schválila návrh rámca, na základe ktorého chce rozdeľovať a čerpať eurofondy v období 2014 až 2020. Na ťahu je Európska komisia, ktorá sa k načrtnutej stratégii vyjadrí do leta.

Nad mnohomiliardovou korisťou však už dnes netrpezlivo krúžia supy v habitoch partnerov. Kým sa dostaneme k hlavnej fáze čerpania a mrhania, v ktorej sa mnohí budú snažiť odtrhnúť si ten svoj kus šťavnatej porcie zo zdrojov daňovníkov členských krajín EÚ, prebieha v takzvanom partnerskom dialógu rozhodovanie o tom, aké sumy pôjdu na aké priority. Nebývalých 645 pripomienok od ministerstiev, samospráv a zástupcov tripartity, z toho 336 zásadných, potvrdzuje jednak to, že ide o veľa (prachov), ale tiež to, že princíp partnerstva sa u nás uplatňuje len naoko.
Dokument s názvom Partnerská dohoda Slovenskej republiky na roky 2014 – 2020 prináša ťažko čitateľný text v rozsahu 259 strán. O tom, že ľudská reč je tu eurospeakom prznená naozaj statočne, hovorí i fakt, že vysvetlivky použitých skratiek obsiahli štyri strany. Zmes európskych plánov, našich formálnych reformných cieľov a s nimi nie vždy ladiacich krokov politikov sa tu zlieva do protirečivej masy.

.bez ladu a skladu
Dozvedáme sa, že „celková poľnohospodárska produkcia SR dlhodobo stagnuje a zaostáva.“ Napriek tomu, koľko miliárd z verejných zdrojov sa do agrosektora pumpuje už roky. V dôsledku „vonkajších ekonomických vplyvov a nízkej konkurenčnej schopnosti“ vraj dochádza „k znižovaniu ziskovosti malých a stredných podnikov“. Za všetkým je, ako inak, kríza. Ani slovo o tom, ako na podnikateľské prostredie vplýva regulačné a daňovo-odvodové bremeno, či ako „pomôžu“ daňové licencie.
Správa tiež konštatuje „prudké rozrastanie verejnej správy, ktoré je možné dokumentovať prírastkom budov, hál a stavieb v poslednej dekáde“. Tento nárast „zásadne ovplyvnil aj štruktúru výdavkov verejnej správy“. A neprispeli k tomu náhodou aj nesystémovo prerozdeľované eurofondy? Jednou z kľúčových výziev by mala byť deinštitucionalizácia sociálnych služieb. Tú si Brusel v našom systéme, postavenom nie na poskytovaní komunitných služieb občanom, ale na budovaní zariadení, nakoniec napriek domácemu odporu zrejme vymôže. Ako do modelov deinštitucionalizácie zapadajú návrhy smerujúce k povinnému predškolskému vzdelávaniu a sieti materských škôl patriacich pod ministerstvo, nevedno.
Hlavnou výzvou v oblasti vzdelávania by malo byť „prepojenie obsahu vzdelávania s potrebami trhu práce, a to prostredníctvom zvýšenia kvality vzdelávania na všetkých stupňoch škôl s dôrazom na inkluzívny rozmer“. Skúsenosť je však taká, že kým sa v rezorte školstve míňajú desiatky miliónov eur ročne na predražené a zbytočné národné projekty, ministerstvo nevie nájsť 4,9 milióna eur na to, aby sa vyhovelo všetkým oprávneným žiadostiam o pridelenie asistenta učiteľa v školách, ktoré navštevujú deti so zdravotným znevýhodnením a špeciálnymi potrebami. Ani desať národných programov, stratégií či akčných plánov nepomôže, ak sa eurofondy míňajú na nevkusné pozlátenie štukatúr tam, kde chýbajú peniaze na vystuženie základov.
A v neposlednom rade je tu otázka regionálnych rozdielov. V politike EÚ sa čoraz viac bijú dva princípy. Jeden hovorí, že rozdiely sa majú znižovať. Podľa druhého by sa eurofondy mali koncentrovať do tých území, v ktorých sa „dá očakávať najvyššia miera efektívnosti.“  EÚ postupne, hoci to otvorene neprizná, ustupuje od cieľa znižovania rozdielov, ktorý sa jej zúfalo nedarí plniť, a prechádza k stratégii koncentrácie eurofondov do vybraných centier. A paradoxne, prispieva tak k rastu rozdielov medzi regiónmi i v rámci nich.

.rigidná Európa 2020
Kto by si dnes už spomenul na Lisabonskú agendu, ktorá bola základom pre súčasný rámec eurofondov a EÚ sa podľa nej mala stať do roku 2010 „najkonkurencieschopnejšou a najdynamickejšou znalostnou ekonomikou“? Hlučne ohlasovaná, tíško v hanbe skončila. Keďže onen utopický cieľ byrokratom nevyšiel, presunuli svoje plány do stratégie Európa 2020. Tá okrem iného určuje, že treba zvýšiť podiel obyvateľov vo veku 30 až 34 rokov, ktorí ukončia vysokú školu, aspoň na úroveň 40 percent. Avšak čo vyrieši vyšší podiel držiteľov diplomu zo škôl, formálne sa volajúcich vysoké, sídliacich už i v mestečkách ani nie okresného významu?
Britský Institute for the Future vo februári zverejnil pozoruhodný dokument. Sú v ňom zachytené posuny, ktoré budú formovať podobu vzdelávania v priebehu najbližších desiatich rokov. Čakajme zásadné zmeny v prístupe k učivu, pedagógom i žiakom. Vzdelávanie bude presahovať hranice školy a učenie bude menej viazané na triedu a učiteľa. Vzrastie význam motivácie žiakov, keďže bude rásť priepasť medzi tými, ktorí chcú a vedia, a tými, ktorým sa učiť nechce alebo sa im nedarí. Od známkovania sa bude prechádzať k priebežnej spätnej väzbe. Od tlaku na výkon k podpore, odbornej pomoci a k mentoringu. Význam titulov a certifikátov klesne, pretože narastie dopyt po skutočne zvládnutých a v praxi použiteľných spôsobilostiach, ktorými sa budú musieť uchádzači o zamestnanie reálne preukazovať. Z prednáškových sál sa výučba presunie do alternatívnych priestorov, vrátane virtuálnych, ktoré sa lepšie prispôsobia tlaku na flexibilitu a pestrosť vo vzdelávaní.
V stratégiách európskych či našich plánovačov však podobné pohľady nehľadajme. Presahujú totiž hranice ich a nimi regulovaného sveta. Sveta, v ktorom má svoj zákonný a byrokratický rámec už i dobrovoľníctvo. Sveta, v ktorom je inovatívnosť  procesom, ktorý treba naplánovať, inštitucionalizovať, regulovať a podporovať. Z eurofondov, samozrejme.
Autor je analytik Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite