Prečo naša reprezentácia nehrala v útoku viac a dlhšie tak, ako v tretej tretine proti Česku? A prečo v obrannej fáze zahrala len proti Rusom? Isto je to v roky klesajúcej kvalite kádra, ktorá sa odvíja od mdlej základne a dezolátneho stavu celého nášho hokeja. Ale zaručene hrá rolu aj naša mentálna slabosť. Nemáme už víťazné typy, akými boli Bondra či stále je Šatan, a dlhodobo nemáme buldočiu mentalitu. Ale aj všeličo iné sa teraz v nahote ukázalo – a to ani nie na turnaji, ako skôr pred ním a po ňom.
Sú, samozrejme, veci, na ktoré možno mať rôzne názory. Hokejoví priaznivci sa asi nikdy nezhodnú, či bol neslávne známy zákrok Zdena Cháru na Miroslava Šatana v rámci fair play, alebo vôbec nie. Podobne sa asi nezhodnú v otázke vplyvu Šatanovej neúčasti v Soči na výkon a výsledky celého mužstva. A zhoda zrejme nebude panovať ani v názore na to, akú úlohu hral „prípad Šatan“ v rozhodnutí Ľubomíra Višňovského vynechať olympijský turnaj.
Ale sú veci, ktoré už nedávajú veľa priestoru na rôzne názory. Všetci sa asi zhodneme na tom, že vedenie slovenskej reprezentácie dlhodobo tajilo skutočné dôvody vynechania Šatana z olympijskej zostavy a namiesto toho sa opakovane snažilo verejnosť zavádzať. Po slovensky – klamali nás.
Najprv sme sa dozvedeli, že Šatan nie je nominovaný pre nedostatočnú formu. To bola čiastočná pravda, hoci z Mirovho prístupu a minulých skúseností trénerov s dlhoročným lídrom reprezentácie bolo jasné, že s ďalšími zápasmi bude hrať ikona nášho hokeja čoraz lepšie. A stalo sa presne to, čomu vedenie reprezentácie naoko neverilo – Šatan sa stal najproduktívnejším hráčom Slovana a v januári patril medzi hviezdy KHL. Keď však ukázal formu výrazne vyššiu, než viacerí nominovaní hráči, dozvedeli sme sa zrazu nový dôvod vynechania z kádra pre Soči. Zaznelo, že nezapadá do koncepcie – vraj je to hráč do prvých dvoch útokov, ale tie sú plne obsadené a do tretieho či štvrtého sa typologicky nehodí. Keď však definitívne vypadol zo zostavy Marián Gáborík, a tým sa uvoľnilo miesto krídla v jednom z prvých dvoch útokov, aj toto sa ukázalo ako lož. Do Soči ani vtedy nezavolali Šatana, ale Radivojeviča.
Každá ďalšia informácia z vedenia reprezentácie teda popierala tú predchádzajúcu.
Načo a pre koho bolo dobré toto trápne zatĺkanie a detinské klamstvá? Jedine na to, aby zakryli skutočnú situáciu v reprezentácii a jej vedení. Jasné priznanie dôvodov Šatanovej nenominácie by totiž bolo otvoreným priznaním vlastných zlyhaní.
.kedy sa rozhodlo
Kedy sa teda rozhodlo o tom, že Šatan nebude reprezentovať Slovensko na tohtoročnej olympiáde? Nebolo to začiatkom januára, keď tréner Vůjtek verejne oznámil nomináciu, a nebolo to ani po zranení Mariána Gáboríka. Bolo to oveľa, oveľa skôr. Niektorí hráči totiž vedeli už pol roka predtým, že nech by Šatan hral v sezóne akokoľvek dobre, do Soči aj tak nepôjde. Znie to neuveriteľne, ale je to tak – časť hráčov to vedela oveľa skôr ako tréner Vůjtek... Ten sa predsa ešte na jeseň so Šatanom dohodol, že ak po doliečení zranenia chrbtice, spôsobeného Chárovým zákrokom, začne hrať a do polovice januára sa dostane do formy, dvere do reprezentácie má otvorené. Nemyslíme si, že by Vůjtek zoči-voči Mirovi klamal, na to nemá povahu a takého ho naozaj nepoznáme.
Čo také teda mohli vedieť niektorí hráči skôr, než tréner? Ak by išlo o nejaké zásadné rozhodnutie zväzu, je ťažko predstaviteľné, že by jeho vedenie informovalo niektorých hráčov skôr ako trénera. Ostáva teda možnosť, že išlo o záležitosť medzi samotnými hráčmi. A o akú záležitosť by asi tak mohlo ísť? Nuž, spor Chára-Šatan napadne človeku ako prvý, a potom mu už nenapadne nič iné. Nič. Ak by to totiž bol nejaký iný spor, potom je ťažko predstaviteľné, že by sa kapitán kalibru Zdena Cháru neangažoval – a to výrazne – v jeho urovnaní.
.neschopnosť hokejového zväzu
No dobre, tak si teda povedzme, že ani od veľkého kapitána nemožno automaticky očakávať, aby urovnával spor, ktorého je sám aktérom. Na to treba špecifickú osobnostnú výbavu vrátane povýšenia záujmov celku nad svoje vypískané ego, čo Zdeno zjavne nemá. Ale čo urobili – reálne urobili – pre urovnanie tohto sporu tréner a vedenie reprezentácie? Vyzerá to tak, že takmer nič. Zrejme alibisticky dúfali, že sa to nejako urovná, ale nesprostredkovali nijaký dialóg, nevyvinuli nijaký tlak. Aj tu sa ukazuje, ako hlboko mylné bolo rozhodnutie zvoliť za šéfa zväzu neschopného a absolútne pasívneho Nemečka, dlhoročného podržtašku Juraja Širokého.
Pri takejto kvalite vedenia zväzu sa všetko odbilo jednoduchým zaklínadlom: „Chlapi, vybavte si to medzi sebou.“ A keď si to chlapi medzi sebou akosi nevybavovali a celá vec ostávala nevyriešená, tak sa jednoducho jeden z kľúčových chlapov odpísal, aby sa druhý chlap nedajbože necítil v kabíne nesvoj.
Všetko toto bolo jasné už dávno pred olympiádou, ale až po štyroch prehrách v štyroch zápasoch a predposlednom mieste v konečnej tabuľke sme sa od trénera Vůjtka dozvedeli, že nominácia nebola úplne jeho vec. Je treba ešte nejaký jasnejší dôkaz o veľmi čudných pomeroch v našom hokeji? Kto, keď nie tréner, má rozhodovať o nominácii? Žeby hviezdy alebo zakomplexovaní funkcionári, čo hokeju nič nedávajú? Aj to je možnosť, ale prakticky nikdy nevedie k úspechu. Ak tréner nemá v kritických rozhodnutiach absolútnu podporu zväzu a celého vedenia reprezentácie, ak namiesto neho začnú robiť zásadné rozhodnutia hráči či šedé eminencie, potom sa nemôžeme čudovať, že v mužstve niečo podstatné neklape, nefunguje chémia a v konečnom dôsledku ani hra. Príklad za všetky – keď pred majstrovstvami sveta v Bratislave odišiel z prípravy Richard Zedník, pretože sa mu nepáčilo, že nie je v prvých dvoch útokoch, hráči presvedčili trénera Hanlona, aby ho zavolal späť. Hanlon tlaku podľahol, stratil autoritu a my sme nepostúpili ani do štvrťfinále. Aj teraz niekto presvedčil trénera Vůjtka, že so Šatanom bude mať Chára problém. A nepostúpili sme ani do štvrťfinále. Náhoda?
.keď vládne amaterizmus
Súčasný stav našej reprezentácie však nie je nejakou nečakanou novinkou. Je to, samozrejme, výsledok dlhodobého vývoja.
Pripomeňme si, že vedenie slovenského hokejového zväzu menovalo v minulosti do funkcie reprezentačného trénera aj ľudí, ktorí na to zjavne nemali dostatočné predpoklady. A nehovoríme iba o jednoduchom Golonkovi. Neraz sa stávalo, že taktické porady si naozaj museli viesť samotní hráči, pretože tréner to jednoducho nezvládal alebo nemal zoči-voči kompletným hokejistom z NHL žiadnu autoritu. Mimochodom – bol to často práve Zdeno Chára, kto prevzal na seba úlohu trénera a rozumne rozhodol, akým systémom sa bude hrať najbližší zápas.
Iným prejavom slabosti niektorých reprezentačných trénerov boli v minulosti útočné formácie, zložené viac podľa želaní a kamarátstiev jednotlivých hráčov než podľa vôle trénera. Isteže, každý rozumný tréner by mal brať do úvahy prípadné preferencie jednotlivých hráčov či skupiniek, ale nesmie to mať rozhodujúci vplyv na zostavu. Už vôbec nie vtedy, keď je akýmkoľvek spôsobom prítomná čo i len implicitná hrozba, že ak nebude po mojom (po našom), tak mne (nám) sa vlastne ani nechce až tak moc prísť a hrať. Áno, hovoríme o trenčianskej skupinke, výborných hráčoch, ktorí však v reprezentácii dlhobodo hľadali a hľadajú výsadné postavenie. Ale pozor: Keď ho dostanú, ublíži im to aj hokejovo, ako teraz Chárovi. Nemáme na to dôkaz, ale nie je práve nesúhlas s takýmito výsadami (okrem solidarity so Šatanom) aj jedným z vysvetlení neúčasti Ľuba Višňovského v Soči?
V každom prípade, rozdelenie úloh tréner-hráči sa v našej reprezentácii v minulosti značne deformovalo a zdá sa, že dôsledky nesieme ešte aj dnes. Vedenie slovenského hokeja dlhodobo nevedelo vo svojich praktických krokoch odlíšiť dobrých trénerov od tých podpriemerných, takže jedným aj druhým poskytuje približne rovnakú, teda mizivú podporu, najmä pokiaľ ide o autoritu. A ešte do zostavy samo amatérsky kafre. Už na minulých majstrovstvách sveta sa to ukázalo pri nominácii niektorých obrancov, a teraz krčah pretiekol v neférovom a nerozumnom konaní zväzu vrátane arogantného manažéra Sýkoru voči Mirovi Šatanovi. Ťažko potom môže vzniknúť čosi ako teamwork.
.čo ďalej?
Ubúdajúci počet hokejových osobností je vážny problém, ktorý nemá krátkodobé riešenie. Tatár a Jurčo sú dary z nebies, ale slovenský hokej potrebuje oveľa kontinuálnejší prísun talentov. Je to vec zdrojov, profesionality trénerov, modernej metodiky, ale aj vyhľadávania talentov v prostredí lenivejúcej generácie počítačových detí.
Ale niečo predsa len je krátkodobo riešiteľné – zloženie zväzu a realizačného tímu. Ak ľudia ako je Nemeček a Sýkora nevyvodia zodpovednosť a neodstúpia, zosuv slovenského hokeja bude pokračovať. Vedenie hokeja musia vziať do rúk ľudia, ktorí niečo dokázali, poznajú svetové trendy a majú na to aj osobnostne. Nie je ich zasa tak málo – z bývalých hráčov napríklad Otto Haščák, Vlado Országh či Zdeno Cíger, zo súčasných Richard Lintner, Miro Šatan a Michal Handzuš. Ale aj ďalší. Iba takáto zmena, teda postavenie hokeja na profesionálnych základoch, môže o pár rokov začať produkovať kvalitu, ale tiež férové vzťahy a jasné pravidlá.
Sú, samozrejme, veci, na ktoré možno mať rôzne názory. Hokejoví priaznivci sa asi nikdy nezhodnú, či bol neslávne známy zákrok Zdena Cháru na Miroslava Šatana v rámci fair play, alebo vôbec nie. Podobne sa asi nezhodnú v otázke vplyvu Šatanovej neúčasti v Soči na výkon a výsledky celého mužstva. A zhoda zrejme nebude panovať ani v názore na to, akú úlohu hral „prípad Šatan“ v rozhodnutí Ľubomíra Višňovského vynechať olympijský turnaj.
Ale sú veci, ktoré už nedávajú veľa priestoru na rôzne názory. Všetci sa asi zhodneme na tom, že vedenie slovenskej reprezentácie dlhodobo tajilo skutočné dôvody vynechania Šatana z olympijskej zostavy a namiesto toho sa opakovane snažilo verejnosť zavádzať. Po slovensky – klamali nás.
Najprv sme sa dozvedeli, že Šatan nie je nominovaný pre nedostatočnú formu. To bola čiastočná pravda, hoci z Mirovho prístupu a minulých skúseností trénerov s dlhoročným lídrom reprezentácie bolo jasné, že s ďalšími zápasmi bude hrať ikona nášho hokeja čoraz lepšie. A stalo sa presne to, čomu vedenie reprezentácie naoko neverilo – Šatan sa stal najproduktívnejším hráčom Slovana a v januári patril medzi hviezdy KHL. Keď však ukázal formu výrazne vyššiu, než viacerí nominovaní hráči, dozvedeli sme sa zrazu nový dôvod vynechania z kádra pre Soči. Zaznelo, že nezapadá do koncepcie – vraj je to hráč do prvých dvoch útokov, ale tie sú plne obsadené a do tretieho či štvrtého sa typologicky nehodí. Keď však definitívne vypadol zo zostavy Marián Gáborík, a tým sa uvoľnilo miesto krídla v jednom z prvých dvoch útokov, aj toto sa ukázalo ako lož. Do Soči ani vtedy nezavolali Šatana, ale Radivojeviča.
Každá ďalšia informácia z vedenia reprezentácie teda popierala tú predchádzajúcu.
Načo a pre koho bolo dobré toto trápne zatĺkanie a detinské klamstvá? Jedine na to, aby zakryli skutočnú situáciu v reprezentácii a jej vedení. Jasné priznanie dôvodov Šatanovej nenominácie by totiž bolo otvoreným priznaním vlastných zlyhaní.
.kedy sa rozhodlo
Kedy sa teda rozhodlo o tom, že Šatan nebude reprezentovať Slovensko na tohtoročnej olympiáde? Nebolo to začiatkom januára, keď tréner Vůjtek verejne oznámil nomináciu, a nebolo to ani po zranení Mariána Gáboríka. Bolo to oveľa, oveľa skôr. Niektorí hráči totiž vedeli už pol roka predtým, že nech by Šatan hral v sezóne akokoľvek dobre, do Soči aj tak nepôjde. Znie to neuveriteľne, ale je to tak – časť hráčov to vedela oveľa skôr ako tréner Vůjtek... Ten sa predsa ešte na jeseň so Šatanom dohodol, že ak po doliečení zranenia chrbtice, spôsobeného Chárovým zákrokom, začne hrať a do polovice januára sa dostane do formy, dvere do reprezentácie má otvorené. Nemyslíme si, že by Vůjtek zoči-voči Mirovi klamal, na to nemá povahu a takého ho naozaj nepoznáme.
Čo také teda mohli vedieť niektorí hráči skôr, než tréner? Ak by išlo o nejaké zásadné rozhodnutie zväzu, je ťažko predstaviteľné, že by jeho vedenie informovalo niektorých hráčov skôr ako trénera. Ostáva teda možnosť, že išlo o záležitosť medzi samotnými hráčmi. A o akú záležitosť by asi tak mohlo ísť? Nuž, spor Chára-Šatan napadne človeku ako prvý, a potom mu už nenapadne nič iné. Nič. Ak by to totiž bol nejaký iný spor, potom je ťažko predstaviteľné, že by sa kapitán kalibru Zdena Cháru neangažoval – a to výrazne – v jeho urovnaní.
.neschopnosť hokejového zväzu
No dobre, tak si teda povedzme, že ani od veľkého kapitána nemožno automaticky očakávať, aby urovnával spor, ktorého je sám aktérom. Na to treba špecifickú osobnostnú výbavu vrátane povýšenia záujmov celku nad svoje vypískané ego, čo Zdeno zjavne nemá. Ale čo urobili – reálne urobili – pre urovnanie tohto sporu tréner a vedenie reprezentácie? Vyzerá to tak, že takmer nič. Zrejme alibisticky dúfali, že sa to nejako urovná, ale nesprostredkovali nijaký dialóg, nevyvinuli nijaký tlak. Aj tu sa ukazuje, ako hlboko mylné bolo rozhodnutie zvoliť za šéfa zväzu neschopného a absolútne pasívneho Nemečka, dlhoročného podržtašku Juraja Širokého.
Pri takejto kvalite vedenia zväzu sa všetko odbilo jednoduchým zaklínadlom: „Chlapi, vybavte si to medzi sebou.“ A keď si to chlapi medzi sebou akosi nevybavovali a celá vec ostávala nevyriešená, tak sa jednoducho jeden z kľúčových chlapov odpísal, aby sa druhý chlap nedajbože necítil v kabíne nesvoj.
Všetko toto bolo jasné už dávno pred olympiádou, ale až po štyroch prehrách v štyroch zápasoch a predposlednom mieste v konečnej tabuľke sme sa od trénera Vůjtka dozvedeli, že nominácia nebola úplne jeho vec. Je treba ešte nejaký jasnejší dôkaz o veľmi čudných pomeroch v našom hokeji? Kto, keď nie tréner, má rozhodovať o nominácii? Žeby hviezdy alebo zakomplexovaní funkcionári, čo hokeju nič nedávajú? Aj to je možnosť, ale prakticky nikdy nevedie k úspechu. Ak tréner nemá v kritických rozhodnutiach absolútnu podporu zväzu a celého vedenia reprezentácie, ak namiesto neho začnú robiť zásadné rozhodnutia hráči či šedé eminencie, potom sa nemôžeme čudovať, že v mužstve niečo podstatné neklape, nefunguje chémia a v konečnom dôsledku ani hra. Príklad za všetky – keď pred majstrovstvami sveta v Bratislave odišiel z prípravy Richard Zedník, pretože sa mu nepáčilo, že nie je v prvých dvoch útokoch, hráči presvedčili trénera Hanlona, aby ho zavolal späť. Hanlon tlaku podľahol, stratil autoritu a my sme nepostúpili ani do štvrťfinále. Aj teraz niekto presvedčil trénera Vůjtka, že so Šatanom bude mať Chára problém. A nepostúpili sme ani do štvrťfinále. Náhoda?
.keď vládne amaterizmus
Súčasný stav našej reprezentácie však nie je nejakou nečakanou novinkou. Je to, samozrejme, výsledok dlhodobého vývoja.
Pripomeňme si, že vedenie slovenského hokejového zväzu menovalo v minulosti do funkcie reprezentačného trénera aj ľudí, ktorí na to zjavne nemali dostatočné predpoklady. A nehovoríme iba o jednoduchom Golonkovi. Neraz sa stávalo, že taktické porady si naozaj museli viesť samotní hráči, pretože tréner to jednoducho nezvládal alebo nemal zoči-voči kompletným hokejistom z NHL žiadnu autoritu. Mimochodom – bol to často práve Zdeno Chára, kto prevzal na seba úlohu trénera a rozumne rozhodol, akým systémom sa bude hrať najbližší zápas.
Iným prejavom slabosti niektorých reprezentačných trénerov boli v minulosti útočné formácie, zložené viac podľa želaní a kamarátstiev jednotlivých hráčov než podľa vôle trénera. Isteže, každý rozumný tréner by mal brať do úvahy prípadné preferencie jednotlivých hráčov či skupiniek, ale nesmie to mať rozhodujúci vplyv na zostavu. Už vôbec nie vtedy, keď je akýmkoľvek spôsobom prítomná čo i len implicitná hrozba, že ak nebude po mojom (po našom), tak mne (nám) sa vlastne ani nechce až tak moc prísť a hrať. Áno, hovoríme o trenčianskej skupinke, výborných hráčoch, ktorí však v reprezentácii dlhobodo hľadali a hľadajú výsadné postavenie. Ale pozor: Keď ho dostanú, ublíži im to aj hokejovo, ako teraz Chárovi. Nemáme na to dôkaz, ale nie je práve nesúhlas s takýmito výsadami (okrem solidarity so Šatanom) aj jedným z vysvetlení neúčasti Ľuba Višňovského v Soči?
V každom prípade, rozdelenie úloh tréner-hráči sa v našej reprezentácii v minulosti značne deformovalo a zdá sa, že dôsledky nesieme ešte aj dnes. Vedenie slovenského hokeja dlhodobo nevedelo vo svojich praktických krokoch odlíšiť dobrých trénerov od tých podpriemerných, takže jedným aj druhým poskytuje približne rovnakú, teda mizivú podporu, najmä pokiaľ ide o autoritu. A ešte do zostavy samo amatérsky kafre. Už na minulých majstrovstvách sveta sa to ukázalo pri nominácii niektorých obrancov, a teraz krčah pretiekol v neférovom a nerozumnom konaní zväzu vrátane arogantného manažéra Sýkoru voči Mirovi Šatanovi. Ťažko potom môže vzniknúť čosi ako teamwork.
.čo ďalej?
Ubúdajúci počet hokejových osobností je vážny problém, ktorý nemá krátkodobé riešenie. Tatár a Jurčo sú dary z nebies, ale slovenský hokej potrebuje oveľa kontinuálnejší prísun talentov. Je to vec zdrojov, profesionality trénerov, modernej metodiky, ale aj vyhľadávania talentov v prostredí lenivejúcej generácie počítačových detí.
Ale niečo predsa len je krátkodobo riešiteľné – zloženie zväzu a realizačného tímu. Ak ľudia ako je Nemeček a Sýkora nevyvodia zodpovednosť a neodstúpia, zosuv slovenského hokeja bude pokračovať. Vedenie hokeja musia vziať do rúk ľudia, ktorí niečo dokázali, poznajú svetové trendy a majú na to aj osobnostne. Nie je ich zasa tak málo – z bývalých hráčov napríklad Otto Haščák, Vlado Országh či Zdeno Cíger, zo súčasných Richard Lintner, Miro Šatan a Michal Handzuš. Ale aj ďalší. Iba takáto zmena, teda postavenie hokeja na profesionálnych základoch, môže o pár rokov začať produkovať kvalitu, ale tiež férové vzťahy a jasné pravidlá.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.