Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Súd uznal vinným Filipa Rybaniča, ktorý poukázal na prepojenie Kaliňáka s Bašternákom a porušil pritom bankové tajomstvo. Dostal 3 roky podmienečne.

Nádej z beznádeje

.daniel Bútora .časopis .komentáre

Prečo sa už nedohodnú? Prečo ani šesťdesiat rokov po hlasovaní OSN, ktoré odobrilo vytvorenie židovského a arabského štátu na územiach Svätej zeme, nedokázali obe entity nájsť cestu k normálnemu spolužitiu?

Prečo sa už nedohodnú? Prečo ani šesťdesiat rokov po hlasovaní OSN, ktoré odobrilo vytvorenie židovského a arabského štátu na územiach Svätej zeme, nedokázali obe entity nájsť cestu k normálnemu spolužitiu?

Pre tých, čo sledujú dianie na Blízkom východe, však môže stáť otázka inak: čo sa v poslednom čase zmenilo, aby to Palestínčanov a Izraelčanov donútilo sadnúť si za jeden stôl? Všetky mierové pokusy posledných rokov, od dohôd vyjednaných v Oslo v roku 1993 až po „cestovnú mapu“ z roku 2003, sa skončili bez viditeľného pokroku. V čom je to dnes iné?
V americkom Annapolise sa minulý týždeň stretlo 50 prezidentov, premiérov a ministrov zahraničných vecí. Najdôležitejší z nich – izraelský premiér Omert a šéf palestínskej samosprávy Abbás – sú však politicky oslabení. Omert čelí silnej domácej opozícii za neúspešnú vojnu proti Hizballáhu v Libanone i za ochotu na ústupky Palestínčanom. Mahmúd Abbás zasa prehral voľby s extrémistami, a po neúspešnej koalícii dnes kontroluje iba Západný breh Jeruzalema, zatiaľ čo v Gaze vládne Hamas. A aj americký prezident Bush sa musí snažiť, aby sa do dejín nezapísal najmä ako autor nepopulárnej vojny v Iraku.

Práve vedomie vlastnej slabosti však zvykne byť predpokladom reálneho pohľadu na svet a postupného získania na sile. Bolo to práve vedomie vlastnej politickej slabosti a ohrozenia, ktoré Omerta a Abbása doviedli k rokovaciemu stolu. A k tomu ešte neistota, ktorú dnes Izraelčania a Palestínčania cítia smerom do budúcnosti. Izrael od arabskej vojny v roku 1967 okupuje okrem strategických Golanských výšin (ktoré patria Sýrii) aj palestínske územia na Západnom brehu a donedávna aj v pásme Gazy. To, že dlhodobá okupácia môže oslabiť izraelskú demokraciu, doteraz jedinú široko-ďaleko, tvrdili rôzni kritici už dávno. Omert teraz poukazuje na ďalšie riziko dlhodobej okupácie: príde chvíľa, že Palestínčanov bude v Izraeli a na okupovaných územiach viac ako Židov. Namiesto legitímnej obrany vlastnej bezpečnosti by sa potom spor mohol zvrtnúť na „boj o rovnosť hlasov“, kde by Izraelu hrozila pozícia niekdajšieho režimu apartheidu v Juhoafrickej republike. To by podľa Omerta mohlo znamenať aj koniec židovského štátu. Abbásovi zasa hrozí ešte väčšia radikalizácia Palestínčanov, ktorí sú znechutení korupciou a neschopnosťou palestínskeho vedenia, a preto už vlani zvolili islamistov z Hamasu. Palestínsky odpor býval sekulárnym hnutím, poznamenaný skôr deviáciami marxizmu ako radikálneho islamu. Aj medzi Palestínčanmi sa však postupne prejavil rastúci iránsky vplyv – Teherán má dnes značný vplyv nielen na Sýriu a libanonský Hizballáh, ale už aj palestínsky Hamas.
Obavy z Iránu, ako aj z vplyvu al-Káidy priviedli do Annapolisu aj zástupcov Saudskej Arábie a ďalších arabských štátov. To je rozdiel oproti Clintonovmu pokusu spred siedmich rokov, keď väčšina arabských štátov neprišla. Samozrejme, na stole sú všetky ťažké otázky, od postavenia Jeruzalema cez hranice palestínskeho štátu a osud utečencov až po charakter palestínskeho štátu, na ktorý v posledných mesiacoch opakovane poukazuje medzinárodný vyjednávač pre Blízky východ Tony Blair.
V tejto chvíli si nikto nerobí príliš veľké nádeje. To je však celkom dobrá východisková pozícia aspoň na čiastočný úspech.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite