Ospravedlňovala sa často, vždy, keď mala pocit, že sklamala slovenských fanúšikov. Inteligentná a citlivá Anastasia vie, že sa stala občiankou malého štátu najmä preto, že sľúbila výsledky. Vie, že sa od nej čaká medaila a že ju nemá ešte kto zastúpiť. V Rusku je to medailové očakávanie rozložené na mnohých športovcov, tu je to takmer všetko koncentrované na ňu. A so svojím ruským prízvukom a pôvodom je tu stále cudzinka a stále musí dokazovať, že má k tejto krajine dostatočne vrelý vzťah, že sem neprišla iba z vypočítavosti. Stačí jedno neopatrné slovko, napríklad že je Ruskou so slovenským pasom – a na facebooku či v internetových diskusiách vypukne búrka...
.sibirianka
Nasťa Kuzminová sa narodila v auguste 1984 ako Anastasia Vladimírovna Šipulinová v západosibírskom meste Ťumen. Nie je to dievča z malomesta, Ťumen má o vyše 200-tisíc obyvateľov viac ako Bratislava. Jej rodičia sa tiež venovali behu na lyžiach a biatlonu. Obaja športovanie svojich detí – teda najmä Anastasie a Antona – podporovali. „Bolo jasné, že očakávajú od svojich detí veľké úspechy, a všetko pre to robili,“ spomínal na Šipulinovcov Nastin prvý tréner Sergej Šestov v Komsomoľskej Pravde. „Nasťa bola veľmi pracovitá, vytrvalá a usilovala sa prepracovať každý detail. Nádejná bola od malička. Spočiatku jej chýbala svalová hmota,“ spomína tréner Šestov. „No tlačiť na naberanie svalov v detskom veku sa nedá, preto sme počkali na prirodzené procesy.“
Popri športe Anastasia vyštudovala v Ťumene aj právnický inštitút. Mladá právnička mala však našliapnuté v ruskom tíme na veľkú kariéru. Ako juniorka nazbierala na svetových šampionátoch dve zlaté, štyri strieborné a jednu bronzovú medailu. Na začiatku sezóny 2006/2007 premiérovo štartovala aj v pretekoch Svetového pohára a ako debutantka obsadila nádejné trináste miesto. Lenže potom prišlo materstvo. Ten rozprávkový príbeh je notoricky známy: v roku 2005 Anastasia stretla v kabínke lanovky kdesi na dachsteinskom ľadovci v Rakúsku Daniela Kuzmina. Prvé slová padli po anglicky, no čoskoro zistili, že majú spoločný materinský jazyk.
Daniel Kuzmin má ešte komplikovanejší status ako Anastasia. Narodil sa a vyrástol na Kamčatke, kde začal aj s behom na lyžiach. Pretekal za rakúsky klub a na medzinárodné preteky chodieval ako reprezentant Izraela. Kuzmin má židovský pôvod a jeho sestra žije v Izraeli, takže nemal problém vybaviť si izraelské občianstvo. No žiť sa rozhodol na Slovensku. Tvrdí, že si Banskú Bystricu, kam občas chodieval na Bielu stopu, zamiloval.
V roku 2007 sa vybral do Ťumenu požiadať o ruku Anastasie. V apríli sa vzali, v júni sa im narodil syn. Vedenie ruského reprezentačného tímu po troch mesiacoch od pôrodu pozvalo Nasťu na sústredenie. Ako dojčiaca matka však nechcela odísť od syna, a tak ju z tímu vyradili ako neperspektívnu. Jedna talentovaná biatlonistka hore-dole. Hoci, ako sa ukázalo vo Vancouvri aj v Soči, bolo to ľahkovážne – a Rusi si to už dnes uvedomujú. Pred vyše rokom im do reprezentácie Ukrajiny odišla napríklad Maria Panfilová a Dmitrij Rusinov. Dnes si ruskí tréneri sypú popol na hlavu a tvrdia, že nemali Kuzminovú odpisovať, že si musia v budúcnosti dať robiť lepšie krvné testy, aby presnejšie poznali prognózu vývoja športovca...
.na Slovensko
Anastasia sa v decembri 2007 presťahovala do Banskej Bystrice, kde už jej manžel otestoval možnosti štartovať za Slovensko. Slovenské občianstvo dostala Anastasia v decembri 2008. Ruský šéf biatlonistov ani nebol proti odchodu neperspektívnej Kuzminovej, akurát sa správal arogantne. Nechcel od Slovákov žiadne „výkupné“, ale slovenskú žiadosť najprv podpísal na nesprávnom mieste, a potom ju na zasadnutí Medzinárodnej biatlonovej federácie roztrhal. No napokon to vyšlo. Anastasia sa zamestnala za malý plat na biatlonovom zväze, trénovala, vychovávala dieťa a bývala s mužom na banskobystrickom sídlisku Sásová, ktoré nepatrí práve medzi vysnívané bývania.
Lenže potom doniesla z Vancouvru dve medaily a Nasťa sa stala nakrátko hviezdou. V rámci biatlonového zväzu vznikol osobitný Tím Kuzminová, do ktorého patril jej manžel (kondičný a bežecký tréner), Juraj Sanitra, tréner streľby, s ktorým mali aj dramatickú pauzu v spolupráci, a technický tím. Anastasiu oficiálne zamestnalo Vojenské športové centrum Dukla. Pravidelnú finančnú podporu dostala z ministerstva školstva a zmluvne dostal jej tím možnosť samostatne predávať časť reklamy. O to sa stará jej manžel a manažér Daniel.
Zohnať dostatok financií na tréningy, vybavenie, ale aj na živobytie nebolo pre Kuzminovcov až také jednoduché, pretože biatlon je finančne náročný (nutnosť trénovať v zahraničí, kvalitná zbraň, bežky, technický tím) a zároveň nie je až taký výnosný. Zopár ráz Nastin manžel vyhlásil, že to finančne nezvládajú, pretože nedostali načas štátnu dotáciu. Pre Anastasiu, ktorá je skôr introvertnejšia, plachejšia a nerada ide do akéhokoľvek konfliktu, to všetko znamenalo silný emocionálny tlak.
Boli tu obrovské očakávania slovenskej verejnosti, aby nosila z každej súťaže medaily, čo bolo nereálne. Aj preto sa často ospravedlňovala. Mala plniť očakávania sponzorov, športových funkcionárov, politikov – aby sa dostatočne odvďačila za to, že tu môže trénovať a žiť. Ako matka pociťovala aj iný tlak – na svojho syna Jeliseja je silne naviazaná a ťažko znášala dlhé odlúčenia počas sústredení. Učiteľka malého Jeliseja Katarína Krišková z banskobystrickej ZŠ Narnia hovorí, že Anastasia Kuzminová sa venuje svojmu synovi. „Je veľmi starostlivá mamka, a tak, ako pôsobí na obrazovkách, taká je presne aj v skutočnosti – milá, usmievavá a úctivá. A presne týmto vlastnostiam učí aj svojho syna Jelisejka.“
Istý tlak pociťuje Anastasia aj zo svojho ruského prostredia, odkiaľ vyšla. Jej rodičia sa ťažko zmierovali s tým, že reprezentuje cudziu krajinu a Anastasia sa snaží udržiavať vrelé vzťahy so svojím rodným mestom, pravidelne tam chodieva a dáva najavo, že si váži to, čo pre ňu rodina, biatlonová škola či prví tréneri urobili. Neustále musí opatrne našľapovať, aby nerozvážnym slovkom neurazila ani Rusov, ani Slovákov.
Po úspešnom Vancouvri sa často špekulovalo, že Anastasia má problémy so streľbou. Skúšala zmeniť trénera, vylepšovať zbraň, Dukla zakúpila aj nový strelecký trenažér, ale postupne si aj Anastasia a jej okolie uvedomomili, že problém je skôr v príliš veľkej emočnej záťaži. „Nerada som, keď sklamem ľudí, lebo viem, že mi veľmi fandia a veria. Niekedy to prežívam až príliš, a potom sa to odzrkadľuje na mojich výkonoch na strelnici,“ priznala Anastasia. „To by ma museli zabiť, aby som si ten tlak nepripúšťala. Keď o nič nejde, tak sa uvoľniť dokážem, ale, žiaľ, vždy o niečo ide...“
Do Soči cestovala s ešte väčším tlakom – boli tu ruskí diváci, ruská konkurencia, rodičia, brat, ale aj silné očakávania slovenských fanúšikov, ktorí jej za olympijskú medailu odpustia, že nie vždy nosila domov medaily. Olympiáda je nadovšetko – a Kuzminovej tím tak aj všetko načasoval, uvedomujúc si aj fakt, že tohto roku bude mať Anastasia tridsať a jej športová kariéra sa pomaličky bude završovať.
A hoci sa opäť raz ospravedlňovala, pocit úľavy a šťastia, že nesklamala, bolo vidno. Zaslúži si ho ako málokto.
.sibirianka
Nasťa Kuzminová sa narodila v auguste 1984 ako Anastasia Vladimírovna Šipulinová v západosibírskom meste Ťumen. Nie je to dievča z malomesta, Ťumen má o vyše 200-tisíc obyvateľov viac ako Bratislava. Jej rodičia sa tiež venovali behu na lyžiach a biatlonu. Obaja športovanie svojich detí – teda najmä Anastasie a Antona – podporovali. „Bolo jasné, že očakávajú od svojich detí veľké úspechy, a všetko pre to robili,“ spomínal na Šipulinovcov Nastin prvý tréner Sergej Šestov v Komsomoľskej Pravde. „Nasťa bola veľmi pracovitá, vytrvalá a usilovala sa prepracovať každý detail. Nádejná bola od malička. Spočiatku jej chýbala svalová hmota,“ spomína tréner Šestov. „No tlačiť na naberanie svalov v detskom veku sa nedá, preto sme počkali na prirodzené procesy.“
Popri športe Anastasia vyštudovala v Ťumene aj právnický inštitút. Mladá právnička mala však našliapnuté v ruskom tíme na veľkú kariéru. Ako juniorka nazbierala na svetových šampionátoch dve zlaté, štyri strieborné a jednu bronzovú medailu. Na začiatku sezóny 2006/2007 premiérovo štartovala aj v pretekoch Svetového pohára a ako debutantka obsadila nádejné trináste miesto. Lenže potom prišlo materstvo. Ten rozprávkový príbeh je notoricky známy: v roku 2005 Anastasia stretla v kabínke lanovky kdesi na dachsteinskom ľadovci v Rakúsku Daniela Kuzmina. Prvé slová padli po anglicky, no čoskoro zistili, že majú spoločný materinský jazyk.
Daniel Kuzmin má ešte komplikovanejší status ako Anastasia. Narodil sa a vyrástol na Kamčatke, kde začal aj s behom na lyžiach. Pretekal za rakúsky klub a na medzinárodné preteky chodieval ako reprezentant Izraela. Kuzmin má židovský pôvod a jeho sestra žije v Izraeli, takže nemal problém vybaviť si izraelské občianstvo. No žiť sa rozhodol na Slovensku. Tvrdí, že si Banskú Bystricu, kam občas chodieval na Bielu stopu, zamiloval.
V roku 2007 sa vybral do Ťumenu požiadať o ruku Anastasie. V apríli sa vzali, v júni sa im narodil syn. Vedenie ruského reprezentačného tímu po troch mesiacoch od pôrodu pozvalo Nasťu na sústredenie. Ako dojčiaca matka však nechcela odísť od syna, a tak ju z tímu vyradili ako neperspektívnu. Jedna talentovaná biatlonistka hore-dole. Hoci, ako sa ukázalo vo Vancouvri aj v Soči, bolo to ľahkovážne – a Rusi si to už dnes uvedomujú. Pred vyše rokom im do reprezentácie Ukrajiny odišla napríklad Maria Panfilová a Dmitrij Rusinov. Dnes si ruskí tréneri sypú popol na hlavu a tvrdia, že nemali Kuzminovú odpisovať, že si musia v budúcnosti dať robiť lepšie krvné testy, aby presnejšie poznali prognózu vývoja športovca...
.na Slovensko
Anastasia sa v decembri 2007 presťahovala do Banskej Bystrice, kde už jej manžel otestoval možnosti štartovať za Slovensko. Slovenské občianstvo dostala Anastasia v decembri 2008. Ruský šéf biatlonistov ani nebol proti odchodu neperspektívnej Kuzminovej, akurát sa správal arogantne. Nechcel od Slovákov žiadne „výkupné“, ale slovenskú žiadosť najprv podpísal na nesprávnom mieste, a potom ju na zasadnutí Medzinárodnej biatlonovej federácie roztrhal. No napokon to vyšlo. Anastasia sa zamestnala za malý plat na biatlonovom zväze, trénovala, vychovávala dieťa a bývala s mužom na banskobystrickom sídlisku Sásová, ktoré nepatrí práve medzi vysnívané bývania.
Lenže potom doniesla z Vancouvru dve medaily a Nasťa sa stala nakrátko hviezdou. V rámci biatlonového zväzu vznikol osobitný Tím Kuzminová, do ktorého patril jej manžel (kondičný a bežecký tréner), Juraj Sanitra, tréner streľby, s ktorým mali aj dramatickú pauzu v spolupráci, a technický tím. Anastasiu oficiálne zamestnalo Vojenské športové centrum Dukla. Pravidelnú finančnú podporu dostala z ministerstva školstva a zmluvne dostal jej tím možnosť samostatne predávať časť reklamy. O to sa stará jej manžel a manažér Daniel.
Zohnať dostatok financií na tréningy, vybavenie, ale aj na živobytie nebolo pre Kuzminovcov až také jednoduché, pretože biatlon je finančne náročný (nutnosť trénovať v zahraničí, kvalitná zbraň, bežky, technický tím) a zároveň nie je až taký výnosný. Zopár ráz Nastin manžel vyhlásil, že to finančne nezvládajú, pretože nedostali načas štátnu dotáciu. Pre Anastasiu, ktorá je skôr introvertnejšia, plachejšia a nerada ide do akéhokoľvek konfliktu, to všetko znamenalo silný emocionálny tlak.
Boli tu obrovské očakávania slovenskej verejnosti, aby nosila z každej súťaže medaily, čo bolo nereálne. Aj preto sa často ospravedlňovala. Mala plniť očakávania sponzorov, športových funkcionárov, politikov – aby sa dostatočne odvďačila za to, že tu môže trénovať a žiť. Ako matka pociťovala aj iný tlak – na svojho syna Jeliseja je silne naviazaná a ťažko znášala dlhé odlúčenia počas sústredení. Učiteľka malého Jeliseja Katarína Krišková z banskobystrickej ZŠ Narnia hovorí, že Anastasia Kuzminová sa venuje svojmu synovi. „Je veľmi starostlivá mamka, a tak, ako pôsobí na obrazovkách, taká je presne aj v skutočnosti – milá, usmievavá a úctivá. A presne týmto vlastnostiam učí aj svojho syna Jelisejka.“
Istý tlak pociťuje Anastasia aj zo svojho ruského prostredia, odkiaľ vyšla. Jej rodičia sa ťažko zmierovali s tým, že reprezentuje cudziu krajinu a Anastasia sa snaží udržiavať vrelé vzťahy so svojím rodným mestom, pravidelne tam chodieva a dáva najavo, že si váži to, čo pre ňu rodina, biatlonová škola či prví tréneri urobili. Neustále musí opatrne našľapovať, aby nerozvážnym slovkom neurazila ani Rusov, ani Slovákov.
Po úspešnom Vancouvri sa často špekulovalo, že Anastasia má problémy so streľbou. Skúšala zmeniť trénera, vylepšovať zbraň, Dukla zakúpila aj nový strelecký trenažér, ale postupne si aj Anastasia a jej okolie uvedomomili, že problém je skôr v príliš veľkej emočnej záťaži. „Nerada som, keď sklamem ľudí, lebo viem, že mi veľmi fandia a veria. Niekedy to prežívam až príliš, a potom sa to odzrkadľuje na mojich výkonoch na strelnici,“ priznala Anastasia. „To by ma museli zabiť, aby som si ten tlak nepripúšťala. Keď o nič nejde, tak sa uvoľniť dokážem, ale, žiaľ, vždy o niečo ide...“
Do Soči cestovala s ešte väčším tlakom – boli tu ruskí diváci, ruská konkurencia, rodičia, brat, ale aj silné očakávania slovenských fanúšikov, ktorí jej za olympijskú medailu odpustia, že nie vždy nosila domov medaily. Olympiáda je nadovšetko – a Kuzminovej tím tak aj všetko načasoval, uvedomujúc si aj fakt, že tohto roku bude mať Anastasia tridsať a jej športová kariéra sa pomaličky bude završovať.
A hoci sa opäť raz ospravedlňovala, pocit úľavy a šťastia, že nesklamala, bolo vidno. Zaslúži si ho ako málokto.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.