.ako šéf Činohry SND ste pred pár dňami odmietli účasť vášho súboru na festivale MITEM v Budapešti a netajili ste sa tým, že dôvody sú politické.
Nebudem hovoriť o detailoch ani o osobnom liste, ktorý som napísal konkrétnemu človeku a keď sa nejaké veci z toho listu dostali na verejnosť, tak to nebolo z mojej strany.
.celkom nás vaše angažovanie sa v maďarskej veci prekvapilo. Spomenuli sme si na náš spoločný rozhovor, ktorý sme robili pred siedmimi rokmi. Vtedy ste nám povedali, že vaša miera angažovanosti je limitovaná – odkedy ste ako gymnazista podpísali antichartu.
Áno, vtedy som sa nechcel vyčleňovať. Antichartu som nepodpísal iba ja, ale podľa správ všetci pracujúci v okrese. V podstate to bola formálna záležitosť, ale pre mňa nebola formálna, lebo vytvárala tlak na to, kto vlastne som. Bral som to ako osobné zlyhanie. Podpísal som to a stal som sa režisérom. Možno preto, že som sa zahrával so svojím svedomím.
.nechceme vás kádrovať za niečo, čo ste spravili na strednej škole. Zaujíma nás, prečo ste sa teraz rozhodli pre takýto vážny politický postoj, ktorý presahuje do druhého štátu. Neprijali ste pozvanie Národného divadla v Budapešti. Vážna vec.
Máme za sebou mečiarovské deväťdesiate roky, keď sme zacítili pokusy politicky ovplyvňovať kultúru. Vtedy vzniklo fórum Zachráňme kultúru a videli sme, ako sa politická moc snaží dostať pod dohľad divadlá a nielen divadlá. Máme takúto skúsenosť s obdobím, keď sa všetko dialo v rámci riadne prijatých zákonov, ale to ovplyvňovanie kultúry bolo evidentné. Je to pre nás skúsenosť, ktorá sa nedá zabudnúť. Dnes sme členmi Európskej únie a v okamihu, keď cítime nejaké signály, náznaky politického tlaku alebo toho, že by divadlo mohlo slúžiť istým politickým skupinám, tak je to pre nás veľmi podozrivé a varovné.
.a pocítili ste to nie na Slovensku, ale v Maďarsku.
Dnes sa na Slovensku cítime slobodne. Ja necítim žiadne politické tlaky, čo sa týka kultúry. A toto rešpektovanie nezávislosti kultúry sa nám už zdá prirodzené, ale treba si to neustále uvedomovať a pripomínať si, že to nie je samozrejmé. To je najväčšie poučenie z vývoja na Slovensku.
.to ste chceli odkázať maďarskému vedeniu divadla, ktoré vás pozvalo na vládou financovaný festival, ktorý sa má končiť v deň maďarských parlamentných volieb?
Naša reakcia sa nám zdala primeraná vzhľadom na našu skúsenosť. Na druhej strane chceme mať s maďarskou kultúrou a maďarskými divadelníkmi dobré vzťahy, hľadáme na maďarskej strane partnerov a usilujeme sa, aby takáto spoluprácu bola možná. Chceme vytvoriť možnosti, aby sme vzájomne poznávali naše kultúrne hodnoty. Chceme mať rovnocenných partnerov na maďarskej strane. Ale keď cítime isté znepokojenie, je naša povinnosť upozorniť na to. Nie vykrikovať, nie robiť silácke gestá, ale vhodným spôsobom na to upozorniť.
.boli za vami maďarskí novinári?
Neboli. Dostal som nejaké otázky mailom. Maďarskí novinári citovali vety z môjho listu a pýtali sa, ako som to myslel.
.z toho osobného listu riaditeľovi Národného divadla? Prekvapilo vás, že bol ten list zverejnený?
Nebudem na to odpovedať. Je to faktor, ktorý je mimo mňa.
.viete po maďarsky?
Nie. Bol som asi pred tromi mesiacmi v Maďarsku, stretol som sa s viacerými ľuďmi, nielen s divadelníkmi.
.slovenská kultúra sa teraz má lepšie ako v Maďarsku?
Ja sa nebudem vyjadrovať k maďarskému kultúrnemu vývoju. To, čo som urobil, má konkrétnu výpovednú hodnotu. A dúfam, že výpovednú hodnotu bude mať aj to, že na našom festivale bude hrať maďarské divadlo. Dúfam, že výpovednú hodnotu majú obidve strany tejto mince. Na jednej strane chuť prirodzene spolupracovať s maďarskými divadlami, a na druhej strane istou formou upozorňovať na znepokojivé signály. To je všetko, čo chcem k tejto kauze povedať.
.v roku 1996, keď tu zúril nacionalistický mečiarizmus, režírovala maďarská režisérka Enikő Eszenyi v Slovenskom národnom divadle Shakespearovu hru a získala za ňu aj cenu Dosky´96. To bol v tom čase silný signál, ktorý v protimaďarskej atmosfére vyslali divadelní umelci. Niečo také sa bude opakovať?
Samozrejme, náš vzťah k maďarskej kultúre je ústretový. Keď som bol prvýkrát riaditeľom Činohry SND v rokoch 2006 až 2008, nenašiel som na maďarskej strane záujem o rovnocennú spoluprácu, dnes mám pocit, že ten záujem tu je a má to význam pre obidve naše kultúry. Plánujeme spoluprácu s maďarskými režisérmi.
.zvonku sa dnes javí Činohra SND ako veľmi dobre fungujúci umelecký súbor s jasnou koncepciou. Dobre vidíme?
Dúfam, že to nie je iba pohľad zvonku. V dramaturgii sme si určili, že táto sezóna bude o veľkých témach a že návštevnosť diváka nechceme naháňať lacnými komédiami, ale veľkými príbehmi – klasickými i polemickými. Mnohé sú písané na objednávku SND.
.zaujímavé je, že spokojní sú nielen kritici, ale dokonca aj divadelná pokadňa. Vaše tržby stúpajú.
Chvalabohu. Urobili sme veľké príbehy, vďaka ktorým sme dotiahli do divadla aj mainstreamové publikum, ale neurazili sme ani diváka, ktorý sa nepociťuje ako mainstreamový.
.vaším hitom, na ktorý je problém zohnať lístky, je teraz Jana Eyrová. Na to možno prídu aj ľudia, ktorí možno ešte v divadle ani neboli.
Áno, môže to byť až rodinné predstavenie. Je to zaujímavo napísaná hra o žene, ktorá je schopná obety. To je prvok, ktorý sa vytráca z javiska. Je to aj príbeh samotnej autorky, takže hra má aj vzdelávací prvok v tom zmysle, že umenie nevzniká z ničoho, ale zo zážitkov, pocitov autorky. Chystáme teraz Buddenbrookovov, ďalšia klasická téma. Madam Bovary je aktuálna prvkami o zadlžovaní sa a podľahnutí vášni. V Štúdiu zase hráme súčasného ruského autora Vyrypajeva. Štyria herci iba sedia a rozprávajú, ale za tým rozprávaním je celé filmové plátno predstáv, pocitov, ktoré relativizujú vzťahy, náš život – a je tam aj túžba po niečom pevnom v tom chaose plnom klamania sa, zakrývania skutočnosti a neporozumení medzi ľuďmi. Túžba po niečom pevnom v nás vzbudzuje silný emotívny zážitok. A nechcem zabudnúť ani na Leni, predstavenie v Modrom salóne, ktorý sme otvorili minulý rok ako platformu na dialóg s divákom a ktorý prináša aktuálne témy spoločenského života. Tam chceme vytvárať aj inscenácie pre konkrétnych hercov a ako prvá vznikla veľmi dobre napísaná hra Olekšáka a Schulzovej Leni, ktorá je beznádejne vypredaná.
.keď sme spolu robili rozhovor pred siedmimi rokmi, nechcelo sa vám príliš hovoriť, pôsobili ste ako človek, ktorý je na mieste, kde byť nechce. A čoskoro ste svoj post potom aj opustili. Dnes z vás ide veľká spokojnosť, až je to podozrivé.
Snažím sa pôsobiť spokojne, pretože moja spokojnosť má schopnosť, že sa prelieva aj na iných ľudí. A chcem, aby si aj herci a ľudia okolo divadla uvedomili, že úloha SND je oveľa podstatnejšia a dôležitejšia, ako iba vytvárať dobré inscenácie.
.aká je tá úloha?
SND má byť kultúrna inštitúcia, ktorá má svoj status, svoju morálnu silu aj istú autoritu v spoločnosti. Ak sa to podarí, SND nebude spochybňovateľné, či má význam pre divadlo, kultúru aj spoločnosť ako takú.
.sND má za sebou ťažké obdobie, keď sa na verejnosť dostávali vnútorné spory medzi jednotlivými členmi, keď sa písalo o rôznych pochybných kšeftíkoch a trápnych personálnych krokoch vedenia divadla, najmä za čias riaditeľovania pána Šotha. Vrátila sa už divadlu jeho morálna sila?
Bolo by veľmi namyslené hovoriť, že ju už máme, ale snažíme sa o to. Je tu výrazná snaha posunúť divadlo ďalej.
.keď sa hľadal nový šéf Činohry SND, vždy sa spomínalo vaše meno, ale zároveň bola vždy pochybnosť, či vás ako umelca, výrazného tvorcu, bohéma bude baviť aj taká úradnícka a manažérska práca spojená s touto funkciou. Čo všetko musíte riešiť?
Všetko od platov až po zákonník práce, oddychy medzi zmenami, všetky základné veci. Je tu aj generálne riaditeľstvo, ktoré má svoje kompetencie, ale samozrejme, že funkcia riaditeľa Činohry nie je čisto umelecká funkcia.
.baví vás to?
Má to svoje výhody aj svoje nevýhody. Nevýhoda je, že sa musíte venovať aj iným veciam ako tvorba, výhoda je, že si môžete sám formulovať toto prostredie. Nebudem sa vyjadrovať k tomu, čo ma baví, nechám to v tomto prípade zamlčané . Podstatné je to, že nežijeme v takých podmienkach, kde by existovali výrazné kultúrne manažérske osobnosti – jedinečné, otvorené, demokratické a univerzálne. Také osvietené osobnosti, ktoré môžu viesť nezávislé inštitúcie a ich oslovovanie umelcov je natoľko nezávislé a objektívne, že to má význam pre vývoj celej divadelnej kultúry. Bohužiaľ, nie sme ešte natoľko vyspelá krajina, aby sme si povedali ako v Nemecku: prichádza do divadla nový intendant. Všetko funguje na všetkých úrovniach riadenia a on prichádza s umeleckým program – dvadsať hercov si zoberie, dvadsať vyhodí a aby bolo jasné, akú má moc, vyhodí aj vrátnika. Nie sme v takomto štádiu. A tak keď má nejaký divadelník, ako som aj ja, ambíciu niečo s Činohrou SND urobiť, tak musí na seba zobrať zodpovednosť aj za niečo, čo nie je na prvý pohľad také sympatické – a to preto, aby vývoj bol objektívny.
.objektívny?
Áno, ja sa považujem za človeka objektívneho, možno sa v sebe mýlim, ale snažím sa byť objektívny, a teda sa snažím, aby tu pracovali rôzni umelci z každej skupiny, ale hlavne aby to boli ľudia, ktorí sú perspektívni. Ak ste si všimli, prvýkrát mal premiéru na veľkom javisku režisér Eduard Kudláč, aj režisér Marián Amsler, budúcu sezónu bude mať na veľkom javisku premiéru Mišo Vajdička. To sú veci, ktoré sa ľuďom zvonka možno zdajú, že o nič nejde, ale zvládnuť pre režiséra, aj keď je dobrý a má prax, ten veľký priestor, to kvantum hercov a vymyslieť zmysluplnú víziu cez konkrétne predstavenie – to nie je jednoduché.
.čo si na tejto funkcii vychutnávate?
Na tejto funkcii je najpodstatnejšie, že môžem s dramaturgmi formovať témy. Nie je to tak, že si povieme, čo je teraz zaujímavé v Londýne a čo sa hrá na Broadwayi, a poďme to rýchlo urobiť. Videl som upotených šéfov divadiel, ktorí len čo vyliezli z lietadla, už rozprávali, ktoré predstavenie treba rýchlo urobiť, lebo je to teraz hit.
.čo sú teraz kľúčové témy pre divadlo?
Na túto sezónu sme si vytýčili tému hriechu. Je to sezóna hriechu. Skúmame hriech z rôzneho uhla pohľadu. Mali sme tému rozpadajúcej sa rodiny Karamazovovcov z raného kapitalizmu v Rusku, ja robím teraz predstavenie o buržoáznej rodine Budenbrookovcov v Nemecku, a je tu aj Madame Bovaryová so všetkými tými peňažnými vzťahmi.
.prečo práve téma hriechu?
Sezónu uzatvárame projektom Desatoro, na ktorom sa podieľa aj vydavateľstvo SLOVART a VŠVU. Je to dôležité – v našej spoločnosti okrem zákonov existuje ešte niečo ako morálne dedičstvo po predkoch, sú tu tisícročné korene európskej civilizácie. Treba sa k nim vrátiť a povedať si, čo ešte platí.
.to znie ako v kostole – hriech, Desatoro...
No a čo? Mne sa páči to pomenovanie – Desatoro. Budúcou témou budeme riešiť slovenskosť. Bude tam Karvaš a Povstanie, Nevesta hôľ, Bačova žena, Cyril a Metod... Som zvedavý, čo z toho vyjde.
.v tejto sezóne ste uviedli aj pôvodnú hru Eugena Gindla Karpatský triler. Je to predstavenie, ktoré sa odohráva v mečiarizme a aj meno Vladimíra Mečiara sa tu pravidelne opakuje v refréne. Patrí to do Národného?
(Ticho.) Keď si divadlo zvolí tému, ktorá je spätá s konkrétnym obdobím, a je to téma, ktorá má spoločenský až politický presah, a nie je to hra, ktorá sa vyjadruje v inotajoch, náznakoch a metaforách, ale rieši našu konkrétnu minulosť, tak je to povinnosť divadla. Keď tu budeme mať hru o Husákovi, tak ho nebudeme volať Duleva. A keď budeme mať hru o Tisovi, tak tiež nebudeme hovoriť, že to je niekto iný. Robil som inscenáciu o tej dobe, tak som menoval ľudí, ktorí sa mi zdali pre tú dobu charakteristickí alebo ovplyvnili nás život. A ovplyvnenie života tou dobou si v spoločenskej, politickej či ekonomickej praxi nesieme doteraz. Teda tie negatíva.
.hra však nebola umelecky presvedčivá. A prekvapujúce bolo, že ste to predstavenie režírovali vy. Človek úplne inej poetiky.
Máte pocit, že ľudia sú raz navždy daní, že sme zaškatuľkovaní v nejakých chlievikoch?
.aké sú reakcie na Karpatský triler?
Je to vypredané, ľudia by chceli, aby sme to hrali častejšie. Istá časť divákov vstane a kričí Bravo! A istí ľudia odídu bez výraznejšieho tlieskania. Niektorí ľudia sú sklamaní, že to nie je až tak politicky agresívne, ako okolo toho ide fáma. My sme žiadnu fámu nešírili, pokúsili sme sa urobiť túto tému zaujímavou a čo najmenej neklamať.
.v súbore vraj bola veľká túžba mať ostrú politickú hru.
Som strašne rád, keď si herci predloženú tému stotožnia, vezmú za svoju a preberú iniciatívu. Nemôžete sa tváriť, že hercov len dosadzujete do svojej konštrukcie. Keď herec v niečo uverí, v tom okamihu pracuje a pomáha tej téme. A to je zázrak a chvalabohu, že existuje.
.má však robiť Národné divadlo aj takéto explicitne politické divadlo?
Samozrejme, že to má robiť. Vo svete je divadlo veľmi hierarchizované, rôzne divadelné skupiny sa špecializujú na politické divadlo či kabaretné divadlo. Alebo na politický kabaret – ako v Nemecku. Ak sme si v našej histórii nevytvorili túto líniu, je to skôr neuvedomelosť, vždy sme divadlo brali buď ako panské huncúcstvo, alebo sa na ňom zabavili alebo cez hry bojovali za národ. Divadlo má aj svoju prirodzenú reakciu na dobu, v ktorej žije, hoci divadlo je pomalšie, lebo si témy potrebuje prežuť a potom sa k nim vracia po istom čase, no dokáže ich spraviť aj aktuálne. A to, že divadlo urobí tému, ktorá je aktuálna práve teraz, je úplne legitímne.
.čiže budete líniu politického divadla viesť ďalej?
To je hypotetická otázka. Keď som bol prvýkrát riaditeľom Činohry, mali dramaturgovia za úlohu nájsť také alternatívne témy, ktoré by sme urobili ako polemické témy smerom k spoločnosti. Vtedy sa tu objavili také témy, ako kauza Cervanová, tak vznikol aj Gindlov Karpatský triler. Ale nebudem vám teraz hovoriť že budeme mať každý rok takúto politickú hru, aby sme tú líniu zadržali.
.my, čo sme nikdy nepôsobili v divadle, a len občas sa pred nami rozhrnie opona, máme pocit, že divadlo ako inštitúcia je akési metadivadlo. Nie je to romantický pohľad?
Každá organizácia, kde pracuje dosť veľa ľudí a tí ľudia sú štrukturovaní, je malý svet. Aj samotné divadlo je divadlom. Je tu niekoľko svetov, ale ústredný je ten, čo prebieha večer na javisku a ten, čo sa doobeda na javisku skúša. Je to svet, do ktorého nemá každý prístup. Je dobré, že je to opradené tajomstvom, lebo toto nie je reality šou. Je to akási sprcha, pod ktorou sa duševne vyzliekajú herci a pokúšajú sa nájsť v sebe niečo, čo by mohlo rezonovať s publikom. Je to veľmi intímny svet, do ktorého má vstup iba niekoľko ľudí, ktorí sú súčasťou tímu.
.obsadili by ste ako režisér Milana Kňažka do úlohy prezidenta?
Ja si myslím, že Milan Kňažko je dobrý herec.
Roman Polák/
Narodil sa v roku 1957 v Novom Meste nad Váhom, u Miloša Pietora vyštudoval divadelnú réžiu na VŠMU. Najprv pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach, od roku 1984 v Divadle SNP v Martine, kde naštudoval niekoľko mimoriadnych inscenácií (napríklad Dotyky a spojenia a Baal). Od roku 1990 spolupracoval s viacerými divadlami, no najviac s divadlom Astorka-Korzo 90. V decembri roku 2006 mala premiéru jeho prvá divadelná hra Kentauri. V rokoch 2006 – 2008 bol riaditeľom Činohry SND, v januári 2013 sa do tejto funkcie vrátil.
Nebudem hovoriť o detailoch ani o osobnom liste, ktorý som napísal konkrétnemu človeku a keď sa nejaké veci z toho listu dostali na verejnosť, tak to nebolo z mojej strany.
.celkom nás vaše angažovanie sa v maďarskej veci prekvapilo. Spomenuli sme si na náš spoločný rozhovor, ktorý sme robili pred siedmimi rokmi. Vtedy ste nám povedali, že vaša miera angažovanosti je limitovaná – odkedy ste ako gymnazista podpísali antichartu.
Áno, vtedy som sa nechcel vyčleňovať. Antichartu som nepodpísal iba ja, ale podľa správ všetci pracujúci v okrese. V podstate to bola formálna záležitosť, ale pre mňa nebola formálna, lebo vytvárala tlak na to, kto vlastne som. Bral som to ako osobné zlyhanie. Podpísal som to a stal som sa režisérom. Možno preto, že som sa zahrával so svojím svedomím.
.nechceme vás kádrovať za niečo, čo ste spravili na strednej škole. Zaujíma nás, prečo ste sa teraz rozhodli pre takýto vážny politický postoj, ktorý presahuje do druhého štátu. Neprijali ste pozvanie Národného divadla v Budapešti. Vážna vec.
Máme za sebou mečiarovské deväťdesiate roky, keď sme zacítili pokusy politicky ovplyvňovať kultúru. Vtedy vzniklo fórum Zachráňme kultúru a videli sme, ako sa politická moc snaží dostať pod dohľad divadlá a nielen divadlá. Máme takúto skúsenosť s obdobím, keď sa všetko dialo v rámci riadne prijatých zákonov, ale to ovplyvňovanie kultúry bolo evidentné. Je to pre nás skúsenosť, ktorá sa nedá zabudnúť. Dnes sme členmi Európskej únie a v okamihu, keď cítime nejaké signály, náznaky politického tlaku alebo toho, že by divadlo mohlo slúžiť istým politickým skupinám, tak je to pre nás veľmi podozrivé a varovné.
.a pocítili ste to nie na Slovensku, ale v Maďarsku.
Dnes sa na Slovensku cítime slobodne. Ja necítim žiadne politické tlaky, čo sa týka kultúry. A toto rešpektovanie nezávislosti kultúry sa nám už zdá prirodzené, ale treba si to neustále uvedomovať a pripomínať si, že to nie je samozrejmé. To je najväčšie poučenie z vývoja na Slovensku.
.to ste chceli odkázať maďarskému vedeniu divadla, ktoré vás pozvalo na vládou financovaný festival, ktorý sa má končiť v deň maďarských parlamentných volieb?
Naša reakcia sa nám zdala primeraná vzhľadom na našu skúsenosť. Na druhej strane chceme mať s maďarskou kultúrou a maďarskými divadelníkmi dobré vzťahy, hľadáme na maďarskej strane partnerov a usilujeme sa, aby takáto spoluprácu bola možná. Chceme vytvoriť možnosti, aby sme vzájomne poznávali naše kultúrne hodnoty. Chceme mať rovnocenných partnerov na maďarskej strane. Ale keď cítime isté znepokojenie, je naša povinnosť upozorniť na to. Nie vykrikovať, nie robiť silácke gestá, ale vhodným spôsobom na to upozorniť.
.boli za vami maďarskí novinári?
Neboli. Dostal som nejaké otázky mailom. Maďarskí novinári citovali vety z môjho listu a pýtali sa, ako som to myslel.
.z toho osobného listu riaditeľovi Národného divadla? Prekvapilo vás, že bol ten list zverejnený?
Nebudem na to odpovedať. Je to faktor, ktorý je mimo mňa.
.viete po maďarsky?
Nie. Bol som asi pred tromi mesiacmi v Maďarsku, stretol som sa s viacerými ľuďmi, nielen s divadelníkmi.
.slovenská kultúra sa teraz má lepšie ako v Maďarsku?
Ja sa nebudem vyjadrovať k maďarskému kultúrnemu vývoju. To, čo som urobil, má konkrétnu výpovednú hodnotu. A dúfam, že výpovednú hodnotu bude mať aj to, že na našom festivale bude hrať maďarské divadlo. Dúfam, že výpovednú hodnotu majú obidve strany tejto mince. Na jednej strane chuť prirodzene spolupracovať s maďarskými divadlami, a na druhej strane istou formou upozorňovať na znepokojivé signály. To je všetko, čo chcem k tejto kauze povedať.
.v roku 1996, keď tu zúril nacionalistický mečiarizmus, režírovala maďarská režisérka Enikő Eszenyi v Slovenskom národnom divadle Shakespearovu hru a získala za ňu aj cenu Dosky´96. To bol v tom čase silný signál, ktorý v protimaďarskej atmosfére vyslali divadelní umelci. Niečo také sa bude opakovať?
Samozrejme, náš vzťah k maďarskej kultúre je ústretový. Keď som bol prvýkrát riaditeľom Činohry SND v rokoch 2006 až 2008, nenašiel som na maďarskej strane záujem o rovnocennú spoluprácu, dnes mám pocit, že ten záujem tu je a má to význam pre obidve naše kultúry. Plánujeme spoluprácu s maďarskými režisérmi.
.zvonku sa dnes javí Činohra SND ako veľmi dobre fungujúci umelecký súbor s jasnou koncepciou. Dobre vidíme?
Dúfam, že to nie je iba pohľad zvonku. V dramaturgii sme si určili, že táto sezóna bude o veľkých témach a že návštevnosť diváka nechceme naháňať lacnými komédiami, ale veľkými príbehmi – klasickými i polemickými. Mnohé sú písané na objednávku SND.
.zaujímavé je, že spokojní sú nielen kritici, ale dokonca aj divadelná pokadňa. Vaše tržby stúpajú.
Chvalabohu. Urobili sme veľké príbehy, vďaka ktorým sme dotiahli do divadla aj mainstreamové publikum, ale neurazili sme ani diváka, ktorý sa nepociťuje ako mainstreamový.
.vaším hitom, na ktorý je problém zohnať lístky, je teraz Jana Eyrová. Na to možno prídu aj ľudia, ktorí možno ešte v divadle ani neboli.
Áno, môže to byť až rodinné predstavenie. Je to zaujímavo napísaná hra o žene, ktorá je schopná obety. To je prvok, ktorý sa vytráca z javiska. Je to aj príbeh samotnej autorky, takže hra má aj vzdelávací prvok v tom zmysle, že umenie nevzniká z ničoho, ale zo zážitkov, pocitov autorky. Chystáme teraz Buddenbrookovov, ďalšia klasická téma. Madam Bovary je aktuálna prvkami o zadlžovaní sa a podľahnutí vášni. V Štúdiu zase hráme súčasného ruského autora Vyrypajeva. Štyria herci iba sedia a rozprávajú, ale za tým rozprávaním je celé filmové plátno predstáv, pocitov, ktoré relativizujú vzťahy, náš život – a je tam aj túžba po niečom pevnom v tom chaose plnom klamania sa, zakrývania skutočnosti a neporozumení medzi ľuďmi. Túžba po niečom pevnom v nás vzbudzuje silný emotívny zážitok. A nechcem zabudnúť ani na Leni, predstavenie v Modrom salóne, ktorý sme otvorili minulý rok ako platformu na dialóg s divákom a ktorý prináša aktuálne témy spoločenského života. Tam chceme vytvárať aj inscenácie pre konkrétnych hercov a ako prvá vznikla veľmi dobre napísaná hra Olekšáka a Schulzovej Leni, ktorá je beznádejne vypredaná.
.keď sme spolu robili rozhovor pred siedmimi rokmi, nechcelo sa vám príliš hovoriť, pôsobili ste ako človek, ktorý je na mieste, kde byť nechce. A čoskoro ste svoj post potom aj opustili. Dnes z vás ide veľká spokojnosť, až je to podozrivé.
Snažím sa pôsobiť spokojne, pretože moja spokojnosť má schopnosť, že sa prelieva aj na iných ľudí. A chcem, aby si aj herci a ľudia okolo divadla uvedomili, že úloha SND je oveľa podstatnejšia a dôležitejšia, ako iba vytvárať dobré inscenácie.
.aká je tá úloha?
SND má byť kultúrna inštitúcia, ktorá má svoj status, svoju morálnu silu aj istú autoritu v spoločnosti. Ak sa to podarí, SND nebude spochybňovateľné, či má význam pre divadlo, kultúru aj spoločnosť ako takú.
.sND má za sebou ťažké obdobie, keď sa na verejnosť dostávali vnútorné spory medzi jednotlivými členmi, keď sa písalo o rôznych pochybných kšeftíkoch a trápnych personálnych krokoch vedenia divadla, najmä za čias riaditeľovania pána Šotha. Vrátila sa už divadlu jeho morálna sila?
Bolo by veľmi namyslené hovoriť, že ju už máme, ale snažíme sa o to. Je tu výrazná snaha posunúť divadlo ďalej.
.keď sa hľadal nový šéf Činohry SND, vždy sa spomínalo vaše meno, ale zároveň bola vždy pochybnosť, či vás ako umelca, výrazného tvorcu, bohéma bude baviť aj taká úradnícka a manažérska práca spojená s touto funkciou. Čo všetko musíte riešiť?
Všetko od platov až po zákonník práce, oddychy medzi zmenami, všetky základné veci. Je tu aj generálne riaditeľstvo, ktoré má svoje kompetencie, ale samozrejme, že funkcia riaditeľa Činohry nie je čisto umelecká funkcia.
.baví vás to?
Má to svoje výhody aj svoje nevýhody. Nevýhoda je, že sa musíte venovať aj iným veciam ako tvorba, výhoda je, že si môžete sám formulovať toto prostredie. Nebudem sa vyjadrovať k tomu, čo ma baví, nechám to v tomto prípade zamlčané . Podstatné je to, že nežijeme v takých podmienkach, kde by existovali výrazné kultúrne manažérske osobnosti – jedinečné, otvorené, demokratické a univerzálne. Také osvietené osobnosti, ktoré môžu viesť nezávislé inštitúcie a ich oslovovanie umelcov je natoľko nezávislé a objektívne, že to má význam pre vývoj celej divadelnej kultúry. Bohužiaľ, nie sme ešte natoľko vyspelá krajina, aby sme si povedali ako v Nemecku: prichádza do divadla nový intendant. Všetko funguje na všetkých úrovniach riadenia a on prichádza s umeleckým program – dvadsať hercov si zoberie, dvadsať vyhodí a aby bolo jasné, akú má moc, vyhodí aj vrátnika. Nie sme v takomto štádiu. A tak keď má nejaký divadelník, ako som aj ja, ambíciu niečo s Činohrou SND urobiť, tak musí na seba zobrať zodpovednosť aj za niečo, čo nie je na prvý pohľad také sympatické – a to preto, aby vývoj bol objektívny.
.objektívny?
Áno, ja sa považujem za človeka objektívneho, možno sa v sebe mýlim, ale snažím sa byť objektívny, a teda sa snažím, aby tu pracovali rôzni umelci z každej skupiny, ale hlavne aby to boli ľudia, ktorí sú perspektívni. Ak ste si všimli, prvýkrát mal premiéru na veľkom javisku režisér Eduard Kudláč, aj režisér Marián Amsler, budúcu sezónu bude mať na veľkom javisku premiéru Mišo Vajdička. To sú veci, ktoré sa ľuďom zvonka možno zdajú, že o nič nejde, ale zvládnuť pre režiséra, aj keď je dobrý a má prax, ten veľký priestor, to kvantum hercov a vymyslieť zmysluplnú víziu cez konkrétne predstavenie – to nie je jednoduché.
.čo si na tejto funkcii vychutnávate?
Na tejto funkcii je najpodstatnejšie, že môžem s dramaturgmi formovať témy. Nie je to tak, že si povieme, čo je teraz zaujímavé v Londýne a čo sa hrá na Broadwayi, a poďme to rýchlo urobiť. Videl som upotených šéfov divadiel, ktorí len čo vyliezli z lietadla, už rozprávali, ktoré predstavenie treba rýchlo urobiť, lebo je to teraz hit.
.čo sú teraz kľúčové témy pre divadlo?
Na túto sezónu sme si vytýčili tému hriechu. Je to sezóna hriechu. Skúmame hriech z rôzneho uhla pohľadu. Mali sme tému rozpadajúcej sa rodiny Karamazovovcov z raného kapitalizmu v Rusku, ja robím teraz predstavenie o buržoáznej rodine Budenbrookovcov v Nemecku, a je tu aj Madame Bovaryová so všetkými tými peňažnými vzťahmi.
.prečo práve téma hriechu?
Sezónu uzatvárame projektom Desatoro, na ktorom sa podieľa aj vydavateľstvo SLOVART a VŠVU. Je to dôležité – v našej spoločnosti okrem zákonov existuje ešte niečo ako morálne dedičstvo po predkoch, sú tu tisícročné korene európskej civilizácie. Treba sa k nim vrátiť a povedať si, čo ešte platí.
.to znie ako v kostole – hriech, Desatoro...
No a čo? Mne sa páči to pomenovanie – Desatoro. Budúcou témou budeme riešiť slovenskosť. Bude tam Karvaš a Povstanie, Nevesta hôľ, Bačova žena, Cyril a Metod... Som zvedavý, čo z toho vyjde.
.v tejto sezóne ste uviedli aj pôvodnú hru Eugena Gindla Karpatský triler. Je to predstavenie, ktoré sa odohráva v mečiarizme a aj meno Vladimíra Mečiara sa tu pravidelne opakuje v refréne. Patrí to do Národného?
(Ticho.) Keď si divadlo zvolí tému, ktorá je spätá s konkrétnym obdobím, a je to téma, ktorá má spoločenský až politický presah, a nie je to hra, ktorá sa vyjadruje v inotajoch, náznakoch a metaforách, ale rieši našu konkrétnu minulosť, tak je to povinnosť divadla. Keď tu budeme mať hru o Husákovi, tak ho nebudeme volať Duleva. A keď budeme mať hru o Tisovi, tak tiež nebudeme hovoriť, že to je niekto iný. Robil som inscenáciu o tej dobe, tak som menoval ľudí, ktorí sa mi zdali pre tú dobu charakteristickí alebo ovplyvnili nás život. A ovplyvnenie života tou dobou si v spoločenskej, politickej či ekonomickej praxi nesieme doteraz. Teda tie negatíva.
.hra však nebola umelecky presvedčivá. A prekvapujúce bolo, že ste to predstavenie režírovali vy. Človek úplne inej poetiky.
Máte pocit, že ľudia sú raz navždy daní, že sme zaškatuľkovaní v nejakých chlievikoch?
.aké sú reakcie na Karpatský triler?
Je to vypredané, ľudia by chceli, aby sme to hrali častejšie. Istá časť divákov vstane a kričí Bravo! A istí ľudia odídu bez výraznejšieho tlieskania. Niektorí ľudia sú sklamaní, že to nie je až tak politicky agresívne, ako okolo toho ide fáma. My sme žiadnu fámu nešírili, pokúsili sme sa urobiť túto tému zaujímavou a čo najmenej neklamať.
.v súbore vraj bola veľká túžba mať ostrú politickú hru.
Som strašne rád, keď si herci predloženú tému stotožnia, vezmú za svoju a preberú iniciatívu. Nemôžete sa tváriť, že hercov len dosadzujete do svojej konštrukcie. Keď herec v niečo uverí, v tom okamihu pracuje a pomáha tej téme. A to je zázrak a chvalabohu, že existuje.
.má však robiť Národné divadlo aj takéto explicitne politické divadlo?
Samozrejme, že to má robiť. Vo svete je divadlo veľmi hierarchizované, rôzne divadelné skupiny sa špecializujú na politické divadlo či kabaretné divadlo. Alebo na politický kabaret – ako v Nemecku. Ak sme si v našej histórii nevytvorili túto líniu, je to skôr neuvedomelosť, vždy sme divadlo brali buď ako panské huncúcstvo, alebo sa na ňom zabavili alebo cez hry bojovali za národ. Divadlo má aj svoju prirodzenú reakciu na dobu, v ktorej žije, hoci divadlo je pomalšie, lebo si témy potrebuje prežuť a potom sa k nim vracia po istom čase, no dokáže ich spraviť aj aktuálne. A to, že divadlo urobí tému, ktorá je aktuálna práve teraz, je úplne legitímne.
.čiže budete líniu politického divadla viesť ďalej?
To je hypotetická otázka. Keď som bol prvýkrát riaditeľom Činohry, mali dramaturgovia za úlohu nájsť také alternatívne témy, ktoré by sme urobili ako polemické témy smerom k spoločnosti. Vtedy sa tu objavili také témy, ako kauza Cervanová, tak vznikol aj Gindlov Karpatský triler. Ale nebudem vám teraz hovoriť že budeme mať každý rok takúto politickú hru, aby sme tú líniu zadržali.
.my, čo sme nikdy nepôsobili v divadle, a len občas sa pred nami rozhrnie opona, máme pocit, že divadlo ako inštitúcia je akési metadivadlo. Nie je to romantický pohľad?
Každá organizácia, kde pracuje dosť veľa ľudí a tí ľudia sú štrukturovaní, je malý svet. Aj samotné divadlo je divadlom. Je tu niekoľko svetov, ale ústredný je ten, čo prebieha večer na javisku a ten, čo sa doobeda na javisku skúša. Je to svet, do ktorého nemá každý prístup. Je dobré, že je to opradené tajomstvom, lebo toto nie je reality šou. Je to akási sprcha, pod ktorou sa duševne vyzliekajú herci a pokúšajú sa nájsť v sebe niečo, čo by mohlo rezonovať s publikom. Je to veľmi intímny svet, do ktorého má vstup iba niekoľko ľudí, ktorí sú súčasťou tímu.
.obsadili by ste ako režisér Milana Kňažka do úlohy prezidenta?
Ja si myslím, že Milan Kňažko je dobrý herec.
Roman Polák/
Narodil sa v roku 1957 v Novom Meste nad Váhom, u Miloša Pietora vyštudoval divadelnú réžiu na VŠMU. Najprv pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach, od roku 1984 v Divadle SNP v Martine, kde naštudoval niekoľko mimoriadnych inscenácií (napríklad Dotyky a spojenia a Baal). Od roku 1990 spolupracoval s viacerými divadlami, no najviac s divadlom Astorka-Korzo 90. V decembri roku 2006 mala premiéru jeho prvá divadelná hra Kentauri. V rokoch 2006 – 2008 bol riaditeľom Činohry SND, v januári 2013 sa do tejto funkcie vrátil.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.