Začnime v Groningene, holandskom meste, kde sa vždy v januári koná festival Eurosonic Noorderslag. Vystupujú na ňom európske kapely, ktoré majú potenciál prekročiť hranice lokálnej scény a zaujať širšie publikum. Preto nemá festival známych headlinerov, hoci sa na ňom každý rok objaví niekto, komu sa ten prienik do sveta práve podaril (minulý rok to bol napríklad Jake Bugg, tento rok Sam Smith alebo East India Youth). Súčasťou Eurosonicu je aj konferencia, na ktorej sa stretávajú dôležití ľudia z európskeho hudobného priemyslu. Na formálnych aj neformálnych stretnutiach sa vytvárajú profesionálne vzťahy, pomenujú sa aktuálne trendy v hudbe a v priemysle, ktorý je na nej a okolo nej postavený.
Okrem toho sa na Eurosonicu stretávajú organizátori festivalov a novinári, ktorí sú súčasťou projektu ETEP (European Talent Exchange Program) a jej stredo- a východoeurópskej podmnožiny CEETEP. Tí si dávajú tipy na zaujímavé kapely a navzájom si pomáhajú v tom, aby aj talenty z krajín, kde sa nehovorí (a nespieva) po anglicky mali šancu vystúpiť mimo svojej domoviny.
.v čom je problém?
Problém je v tom, že už niekoľko desaťročí žijeme v pomerne globalizovanom svete. Človek v Bratislave, Los Angeles, Nižnom Novgorode, Amsterdame či Kapskom meste si môže v obchode kúpiť rovnakú kolu, rovnaké tenisky a vďaka rádiu a internetu má prístup aj k rovnakej hudbe. Teda ak chce. No a problém je v tom, že chce. Väčšina ľudí na všetkých kontinentoch dáva prednosť strednoprúdovému (spravidla) angloamerickému popu. Globalizovanosť funguje aj opačným smerom: do mainstreamových či alternatívnych playlistov v USA a v Anglicku sa dostali napríklad Bombino z Mali, Juana Molina z Buenos Aires, či Ásgeir z Reykjavíku.
Ten posledne menovaný – Ásgeir z juhoislandskej dedinky Laugarsbakki – je z hľadiska našej témy najzaujímavejší. Jeho prienik do sveta vyzerá ako zázrak: v štúdiu, do ktorého si príde nahrať svoju pesničku, si ho vypočuje skúsený producent Kiddi Jónsson, opýta sa, či má takých piesní viac a keďže má (a ďalšie vie rýchlo napísať), tak nahrajú album a ten si v nasledujúcich dvanástich mesiacoch kúpi každý desiaty Islanďan. Ásgeir potom nahrá anglickú verziu albumu a vydá ho v rešpektovanom vydavateľstve One Little Indian.
Ešte pred oficiálnym vydaním album rozoberajú a hodnotia všetky relevantné hudobné periodiká na svete. Ásgeir hravo preletel ponad hranice a dalo by sa povedať, že je za vodou. Podobne ako rok pred ním Of Monsters And Men a pred nimi Emilíana Torrini, Sigur Rós, Björk a Sugarcubes. Keď si od týchto ľudí necháte porozprávať ich story, ľahko nadobudnete pocit, že sa to celé udialo samo od seba, zhodou náhod.
Keď ich však počúvate pozornejšie, zistíte, že okolo nich sa pohybujú ďalší dôležití ľudia: producenti, vydavatelia, manažéri a agenti. A v nenápadnej kancelárii v centre Reykjavíku sídli organizácia s názvom Iceland Music Export, ktorá robí všetko preto, aby sa takýchto zázrakov dialo čoraz viac.
.prečo bez slovenskej hudby
Ale vráťme sa do Groningenu, kde hrali kapely z Macedónska, Estónska, Srbska, Maďarska aj Bulharska, no slovenskí zástupcovia aj tento rok chýbali. Prečo? Preto, lebo hoci sa ich údajne sedem na Eurosonic prihlásilo, organizátorov ani jedna z nich nezaujala natoľko, aby ju pozvali na festival.
Aj tak tam mohla byť aspoň jedna kapela: rozhlasové stanice združené v EBU totiž môžu účasť jednej „svojej” skupiny podporiť. Urobili tak skoro všetky okrem Slovenska, hoci RTVS je plnoprávnym členom EBU, no medzinárodná podpora slovenskej hudby zrejme nepatrí medzi jej priority.
Je to však ešte komplikovanejšie. Na festivale nás najviac zaujala belehradská kapela Repetitor. S kapelou bol v Groningene aj jej slovinský vydavateľ, ktorý zároveň veľmi dobre spĺňal aj funkciu manažéra a agenta. Po koncerte sme sa preto mohli rozprávať o možnom hraní na Slovensku. Alebo iný príklad: pri stretnutí CEETEP, ktorého sa zúčastnilo asi 20 promotérov a novinárov zo strednej a východnej Európy nás kolegovia z Česka, Macedónska a Poľska obdarovali balíčkami, obsahujúcimi niekoľko albumov a množstvo promo materiálov.
My sme síce hovorili, že slovenská hudba má za sebou mimoriadne úspešný rok, no nedali sme im nič. Na Eurosonicu nebol ani jeden slovenský vydavateľ, či manažér. Len promotéri z festivalov Wilsonic, Waves, Pohoda a BA City Beats, ktorí sa na svoje festivaly celkom prirodzene snažia dostať zo zahraničia to najzaujímavejšie, čo si môžu dovoliť. Dokonca ani dôležité Rádio FM tam nemalo vyslaného redaktora. Zo Srbska, Estónska či Lotyšska tam boli celé štáby.
.prvý výstrel
Do Groningenu chodili v minulosti hrať slovenskí hudobníci, ktorí vyhrali súťaž Coca-Cola Popstar, napríklad Vetroplach v roku 2005, ktorým dokázala táto firma zaplatiť hlavné výdaje. Po skončení súťaže sa na festivale ešte predstavilo trio The Uniques, ktoré išlo po vlastnej linke. No aj bez podpory oficiálnych kanálov sa slovenské kapely, až na malé výnimky, v európskej hudbe nevyskytujú.
V čom teda slovenské kapely robia chybu? „To neviem, asi nerobia chybu. V prvom rade ich je málo takých, ktoré sa o to vôbec pokúšajú,“ hovorí Šina z dua Longital. „Ešte stále nemáme ani len ten prvý výstrel, ktorý prirodzene otvorí dvere hudbe z malých krajín, ako Björk otvorila pre Island alebo U2 pre Írsko. To by určite nakoplo ďalších. Žeby Celeste?“ háda basgitaristka a speváčka, poukazujúc na talent slovenskej popmusic Celeste Buckingham, ktorá má ambíciu preraziť v Amerike.
Longital také veľké ambície nikdy nemal, no toto duo z Dlhých dielov ukázalo, že to ide. Po koncertoch na Slovensku a v Česku dostali ponuku ísť von, kde zistili, že aj tam je o ich slovenské pesničky záujem. Začali sa hlásiť na rôzne festivaly, na ktoré sa dostali aj vďaka domácim promotérom, ktorí ich odporučili svojim partnerom v zahraničí. Jeden z ich z prvých výjazdov – do Anglicka a do Írska – zorganizoval slovenský promotér Miro Lánik. Cez pražskú promotérku sa Longitalu podarilo dostať do Francúzska a iných krajín. Hrali v Nemecku, USA, Taliansku, Belgicku, Fínsku, Rusku, Maďarsku, predskakovali na koncertoch The Frames a The Swell Season.
Bratislavská hudobníčka tvrdí, že ak sa chce slovenská kapela presadiť v zahraničí, musí nechať všetko tak a venovať sa len hudbe so všetkým, čo k tomu patrí, vrátane administrácie, kontaktov, komunikácie a cestovania a nemal by sa hanbiť osloviť aj Ministerstvo kultúry, ktoré má na podobné cesty svoje fondy: „V malých krajinách Európy vznikli exportné kancelárie, ktoré sa snažia potlačiť svoju hudbu von, kde sa len dá. U nás dáva granty na vycestovanie ministerstvo kultúry v rámci svojho grantového systému.“
Za najdôležitejšie však pokladá to, že do sveta treba ísť s hudbou, pre ktorú sú tam vonku otvorené uši. „Zahrať niečo iné ako to, na čo sú bežne zvyknutí a spojiť to s príbehom, s ktorým sa vedia stotožniť, aby im to celé dávalo zmysel. Táto hudba – z tejto krajiny,“ vysvetľuje. Organizátor festivalu Bažant Pohoda Michal Kaščák s ňou súhlasí: „Nemá šancu prispôsobovať sa trendom. Nemôžeme na Britských ostrovoch zaujať britpopom.” To je aj problém viacerých anglicky spievajúcich slovenských skupín okolo FM_Radia ako Talkshow, Nvmeri či The Swan Bride, vychádzajúcich zo súčasných trendov britskej alternatívy. Príbuzných kapiel je v Británii viac ako dosť.
Longital síce do sveta veľkú dieru neurobili, ale na vlastnej koži pocítili, že ak je hudba zaujímavá, môže sa dostať hocikam. Uznáva, že pre ich hudbu je najlepšie mieto tam, kde im rozumejú, no bez koncertovania v zahraničí by im niečo dôležité chýbalo. „Za hranice sa chodíme nadýchať čerstvého vzduchu, zmeniť kulisy, stretnúť iných ľudí a vyskúšať, ako naša hudba funguje v nových prostrediach. Povzbudzujúce bolo vidieť francúzsku scénu s celou tou podporou a profesionánym prístupom. A zase po USA sme si hovorili, ako dobre nám je v tomto malom rybníku, kde každá väčšia ryba je hneď najväčšia. No a po Ukrajine sme si blahoželali, že žijeme na západe a množstvo problémov, ktoré pred nimi stoja, už máme vyriešených.“
.dieťa z malých pomerov
Po Nežnej revolúcii sa nám otvorili dvere do celého sveta, ale slovenské kapely sa do sveta nehrnuli. Ak sa o to niektoré pokúsili, skončilo sa to jedným zahraničných koncertom. Pomyselnú hranicu medzi východom a západom v popmusic sa pokúsila porušiť napríklad skupina Le Payaco, ktorá sa v začiatkoch rozhodla, že spraví kariéru v Londýne. Misia zostala pri zopár londýnskych koncertoch.
Z popových slovenských hudobníkov to najďalej dotiahli Peter Bič Projekt so singlom Hey now, ktorý sa dostal do európskych či amerických rádií. Speváčka Jana Kirschner takmer spravila v kariéru v Anglicku, kde jej v roku 2007 vyšiel anglicky naspievaný album Shine, ktorý nakoniec zapadol. Pred pol rokom sme písali o trnavskom hudobníkovi Michalovi „Štofovi” Štofejovi, ktorý mal pocit, že je u nás nedocenený a rozhodol sa, že skúsi nájsť svoje publikum za hranicami Slovenska. Podarilo sa. Pesničku z jeho projektu Dynamo Team hrávalo v rotácii rakúske alternatívne rádio FM4. „Dnes sa ma všetci alternatívni hudobníci zo Slovenska pýtajú, ako som sa do FM4 dostal. Normálne. Vyplnil som kontaktný formulár. Poslal som tam aj klip z YouTube a napísal som im, že ich rád počúvam, čo je pravda. Ozval sa mi ich hudobný riaditeľ, že sa im pesnička páči a že ju budú hrať. Bol som prekvapený,” povedal týždňu niekdajší spevák z Hudby z Marsu, ktorého ešte viac prekvapilo, že o rok neskôr sa mu ozvala reklamná agentúra z Los Angeles, že chce jeho pesničku použiť do reklamy na japonské auto. Štofo s použitím súhlasil, táto reklama bola jedným z najhranejších spotov minulého roka v USA. Podľa neho sa tak stalo aj preto, že pri šírení svojej hudby využil všetky možné technológie na internete a rozposlal do všetkých hudobných serverov. „Dal som to všade, kde sa dalo,” hovorí dnes Štofo.
.zhoda náhod
Cesta do sveta je limitovaná veľkosťou ambícií danej kapely/hudobníka. Najväčšiu šancu majú skupiny z menšinových hudobných žánrov, ktoré sú súčasťou komunity. Ide hlavne o punkové alebo metalové skupiny, ktoré si navzájom pomáhajú a za veľmi malé peniaze vedia zorganizovať šnúru po európskych kluboch. Podarilo sa to napríklad slovenským punkovým skupinám ako Davová psychóza alebo Zóna A. Metaloví Čad dokonca odohrali dve šnúry v ďalekej Brazílii.
Podobnou cestou ide, aj keď v oveľa úspešnejšom meradle, bratislavský producent a dídžej Maťo Lenický, známy ako B-Complex. Svoju hudbu vydáva v prominentnom londýnskom vydavateľstve Hospital Records a hráva po celom svete. „Snažil som sa robiť hlavne hudbu,” hovorí Maťo o tom, ako sa mu podarilo zaujať európske publikum. „Nesnažil som sa pretlačiť. Mal som šťastie na vydavateľstvo. Mal som pesničku Beautiful Lies, poslal som ju pár vydavateľom, viacerí sa ozvali, ale ja som počkal na Hospital Records, ktorí robili práve kompiláciu. Bola to nakoniec najpredávanejšia vec z tej výberovky.” Podľa Maťa sa to nedá naplánovať. „Musí ťa to baviť, musíš byť ochotný robiť to na 100 percent a musí sa udiať nejaká zhoda náhod.”
B-Complex je príkladom hudobníka, ktorý sa presadil vo svete v rámci svojho žánru, čo je podľa neho dôležité: „Musíš si nájsť niečo svoje, svoj žáner, svoju hudbu.” Okrem toho svoju rolu hrajú aj praktické veci. Z ekonomického pohľadu je rozdiel, či ide o jednotlivca, alebo o celú kapelu. Tá to má ťažšie. Jednotlivec a najmä, ak je to producent alebo dídžej, má nízke náklady: letenka, hotel, žiadna zvláštna aparatúra.
.robiť dobrú hudbu
„Nie sme rokenrolové spoločenstvo. Nemáme malú vášeň k hudbe, ľudia nechodia toľko na koncerty, muzikanti nemajú šancu z hudby vyžiť. Kapely potom nemajú na to, aby si platili agenta. Toto sa nedá veľmi ovplyvniť,” hovorí Michal Kaščák, keď sa ho pýtame, prečo sa slovenskej hudbe tak málo darí v zahraničí. „A keď sa niekomu niečo podarí, ostatných to nepovzbudí, ale trápia sa úspechom kolegu. Prečo sa to podarilo jemu, a nie nám?”
Toto sú podľa neho kľúčové problémy, z ktorých všetky ostatné vyplývajú.
Predsa je však pár vecí, ktoré by hudobníci mohli urobiť.
„Žijeme v digitálnom veku a treba to využiť,” vraví B-Complex. „Keď niekto spraví dobrú vec, ľudia si to začnú sharovať, vznikne okolo toho pohyb – tak vzniká tlak na miestnych promotérov: toto chceme vidieť.” Keď sme sa na festivale Waves Bratislava pýtali bývalého manažéra Pink Floyd a The Clash Petra Jennera, ako by naša hudba mohla zaujať v zahraničí, povedal: „Hrať všade, kde sa dá, rozdávať tričká a cédečká, priateliť sa s majiteľmi klubov a s rozhlasovými dídžejmi, kupovať im fajčivo a drinky, na koncertoch hrať o život. Ale najdôležitejšie zo všetkého je byť priateľský, slušný a nikdy, ale naozaj nikdy sa nezabudnúť poďakovať.”
Ďalšou dôležitou vecou, ktorá slovenským muzikantom chýba, je výdrž. „Nestačí prísť raz na showcase, rozdať cédečká a odísť domov. Treba sa vracať znovu a znovu. Lebo vo svete je pretlak ponuky. Na každý slot na festivale máš obrovské množstvo kandidátov, z ktorých si vyberáš. A preto je dôležité vydržať a znovu a znovu sa pripomínať,” hovorí Michal Kaščák.
„Prípadný úspech závisí aj od toho, či sa dokážeme trafiť do niečoho, čo vo svete chýba. Tak ako sa to v minulosti podarilo Abbe alebo Björk,” hovorí Michal Kaščák, ktorý si myslí, že muzikantov, ktorí by mohli podobne zaujať na Slovensku máme viacero. „Mali by v prvom rade robiť dobrú hudbu,” hovorí B-Complex. „Možno sa to zdá samozrejmé, ale nie vždy je to tak. A nemali by ju robiť len preto, že sa chcú presadiť.”
Tam sa to všetko začína: v skúšobni či doma v obývačke, kde niekto zloží pieseň, ktorá je vďaka jeho či jej talentu a šikovnosti silná, nepočutá a neprehliadnuteľná.
Okrem toho sa na Eurosonicu stretávajú organizátori festivalov a novinári, ktorí sú súčasťou projektu ETEP (European Talent Exchange Program) a jej stredo- a východoeurópskej podmnožiny CEETEP. Tí si dávajú tipy na zaujímavé kapely a navzájom si pomáhajú v tom, aby aj talenty z krajín, kde sa nehovorí (a nespieva) po anglicky mali šancu vystúpiť mimo svojej domoviny.
.v čom je problém?
Problém je v tom, že už niekoľko desaťročí žijeme v pomerne globalizovanom svete. Človek v Bratislave, Los Angeles, Nižnom Novgorode, Amsterdame či Kapskom meste si môže v obchode kúpiť rovnakú kolu, rovnaké tenisky a vďaka rádiu a internetu má prístup aj k rovnakej hudbe. Teda ak chce. No a problém je v tom, že chce. Väčšina ľudí na všetkých kontinentoch dáva prednosť strednoprúdovému (spravidla) angloamerickému popu. Globalizovanosť funguje aj opačným smerom: do mainstreamových či alternatívnych playlistov v USA a v Anglicku sa dostali napríklad Bombino z Mali, Juana Molina z Buenos Aires, či Ásgeir z Reykjavíku.
Ten posledne menovaný – Ásgeir z juhoislandskej dedinky Laugarsbakki – je z hľadiska našej témy najzaujímavejší. Jeho prienik do sveta vyzerá ako zázrak: v štúdiu, do ktorého si príde nahrať svoju pesničku, si ho vypočuje skúsený producent Kiddi Jónsson, opýta sa, či má takých piesní viac a keďže má (a ďalšie vie rýchlo napísať), tak nahrajú album a ten si v nasledujúcich dvanástich mesiacoch kúpi každý desiaty Islanďan. Ásgeir potom nahrá anglickú verziu albumu a vydá ho v rešpektovanom vydavateľstve One Little Indian.
Ešte pred oficiálnym vydaním album rozoberajú a hodnotia všetky relevantné hudobné periodiká na svete. Ásgeir hravo preletel ponad hranice a dalo by sa povedať, že je za vodou. Podobne ako rok pred ním Of Monsters And Men a pred nimi Emilíana Torrini, Sigur Rós, Björk a Sugarcubes. Keď si od týchto ľudí necháte porozprávať ich story, ľahko nadobudnete pocit, že sa to celé udialo samo od seba, zhodou náhod.
Keď ich však počúvate pozornejšie, zistíte, že okolo nich sa pohybujú ďalší dôležití ľudia: producenti, vydavatelia, manažéri a agenti. A v nenápadnej kancelárii v centre Reykjavíku sídli organizácia s názvom Iceland Music Export, ktorá robí všetko preto, aby sa takýchto zázrakov dialo čoraz viac.
.prečo bez slovenskej hudby
Ale vráťme sa do Groningenu, kde hrali kapely z Macedónska, Estónska, Srbska, Maďarska aj Bulharska, no slovenskí zástupcovia aj tento rok chýbali. Prečo? Preto, lebo hoci sa ich údajne sedem na Eurosonic prihlásilo, organizátorov ani jedna z nich nezaujala natoľko, aby ju pozvali na festival.
Aj tak tam mohla byť aspoň jedna kapela: rozhlasové stanice združené v EBU totiž môžu účasť jednej „svojej” skupiny podporiť. Urobili tak skoro všetky okrem Slovenska, hoci RTVS je plnoprávnym členom EBU, no medzinárodná podpora slovenskej hudby zrejme nepatrí medzi jej priority.
Je to však ešte komplikovanejšie. Na festivale nás najviac zaujala belehradská kapela Repetitor. S kapelou bol v Groningene aj jej slovinský vydavateľ, ktorý zároveň veľmi dobre spĺňal aj funkciu manažéra a agenta. Po koncerte sme sa preto mohli rozprávať o možnom hraní na Slovensku. Alebo iný príklad: pri stretnutí CEETEP, ktorého sa zúčastnilo asi 20 promotérov a novinárov zo strednej a východnej Európy nás kolegovia z Česka, Macedónska a Poľska obdarovali balíčkami, obsahujúcimi niekoľko albumov a množstvo promo materiálov.
My sme síce hovorili, že slovenská hudba má za sebou mimoriadne úspešný rok, no nedali sme im nič. Na Eurosonicu nebol ani jeden slovenský vydavateľ, či manažér. Len promotéri z festivalov Wilsonic, Waves, Pohoda a BA City Beats, ktorí sa na svoje festivaly celkom prirodzene snažia dostať zo zahraničia to najzaujímavejšie, čo si môžu dovoliť. Dokonca ani dôležité Rádio FM tam nemalo vyslaného redaktora. Zo Srbska, Estónska či Lotyšska tam boli celé štáby.
.prvý výstrel
Do Groningenu chodili v minulosti hrať slovenskí hudobníci, ktorí vyhrali súťaž Coca-Cola Popstar, napríklad Vetroplach v roku 2005, ktorým dokázala táto firma zaplatiť hlavné výdaje. Po skončení súťaže sa na festivale ešte predstavilo trio The Uniques, ktoré išlo po vlastnej linke. No aj bez podpory oficiálnych kanálov sa slovenské kapely, až na malé výnimky, v európskej hudbe nevyskytujú.
V čom teda slovenské kapely robia chybu? „To neviem, asi nerobia chybu. V prvom rade ich je málo takých, ktoré sa o to vôbec pokúšajú,“ hovorí Šina z dua Longital. „Ešte stále nemáme ani len ten prvý výstrel, ktorý prirodzene otvorí dvere hudbe z malých krajín, ako Björk otvorila pre Island alebo U2 pre Írsko. To by určite nakoplo ďalších. Žeby Celeste?“ háda basgitaristka a speváčka, poukazujúc na talent slovenskej popmusic Celeste Buckingham, ktorá má ambíciu preraziť v Amerike.
Longital také veľké ambície nikdy nemal, no toto duo z Dlhých dielov ukázalo, že to ide. Po koncertoch na Slovensku a v Česku dostali ponuku ísť von, kde zistili, že aj tam je o ich slovenské pesničky záujem. Začali sa hlásiť na rôzne festivaly, na ktoré sa dostali aj vďaka domácim promotérom, ktorí ich odporučili svojim partnerom v zahraničí. Jeden z ich z prvých výjazdov – do Anglicka a do Írska – zorganizoval slovenský promotér Miro Lánik. Cez pražskú promotérku sa Longitalu podarilo dostať do Francúzska a iných krajín. Hrali v Nemecku, USA, Taliansku, Belgicku, Fínsku, Rusku, Maďarsku, predskakovali na koncertoch The Frames a The Swell Season.
Bratislavská hudobníčka tvrdí, že ak sa chce slovenská kapela presadiť v zahraničí, musí nechať všetko tak a venovať sa len hudbe so všetkým, čo k tomu patrí, vrátane administrácie, kontaktov, komunikácie a cestovania a nemal by sa hanbiť osloviť aj Ministerstvo kultúry, ktoré má na podobné cesty svoje fondy: „V malých krajinách Európy vznikli exportné kancelárie, ktoré sa snažia potlačiť svoju hudbu von, kde sa len dá. U nás dáva granty na vycestovanie ministerstvo kultúry v rámci svojho grantového systému.“
Za najdôležitejšie však pokladá to, že do sveta treba ísť s hudbou, pre ktorú sú tam vonku otvorené uši. „Zahrať niečo iné ako to, na čo sú bežne zvyknutí a spojiť to s príbehom, s ktorým sa vedia stotožniť, aby im to celé dávalo zmysel. Táto hudba – z tejto krajiny,“ vysvetľuje. Organizátor festivalu Bažant Pohoda Michal Kaščák s ňou súhlasí: „Nemá šancu prispôsobovať sa trendom. Nemôžeme na Britských ostrovoch zaujať britpopom.” To je aj problém viacerých anglicky spievajúcich slovenských skupín okolo FM_Radia ako Talkshow, Nvmeri či The Swan Bride, vychádzajúcich zo súčasných trendov britskej alternatívy. Príbuzných kapiel je v Británii viac ako dosť.
Longital síce do sveta veľkú dieru neurobili, ale na vlastnej koži pocítili, že ak je hudba zaujímavá, môže sa dostať hocikam. Uznáva, že pre ich hudbu je najlepšie mieto tam, kde im rozumejú, no bez koncertovania v zahraničí by im niečo dôležité chýbalo. „Za hranice sa chodíme nadýchať čerstvého vzduchu, zmeniť kulisy, stretnúť iných ľudí a vyskúšať, ako naša hudba funguje v nových prostrediach. Povzbudzujúce bolo vidieť francúzsku scénu s celou tou podporou a profesionánym prístupom. A zase po USA sme si hovorili, ako dobre nám je v tomto malom rybníku, kde každá väčšia ryba je hneď najväčšia. No a po Ukrajine sme si blahoželali, že žijeme na západe a množstvo problémov, ktoré pred nimi stoja, už máme vyriešených.“
.dieťa z malých pomerov
Po Nežnej revolúcii sa nám otvorili dvere do celého sveta, ale slovenské kapely sa do sveta nehrnuli. Ak sa o to niektoré pokúsili, skončilo sa to jedným zahraničných koncertom. Pomyselnú hranicu medzi východom a západom v popmusic sa pokúsila porušiť napríklad skupina Le Payaco, ktorá sa v začiatkoch rozhodla, že spraví kariéru v Londýne. Misia zostala pri zopár londýnskych koncertoch.
Z popových slovenských hudobníkov to najďalej dotiahli Peter Bič Projekt so singlom Hey now, ktorý sa dostal do európskych či amerických rádií. Speváčka Jana Kirschner takmer spravila v kariéru v Anglicku, kde jej v roku 2007 vyšiel anglicky naspievaný album Shine, ktorý nakoniec zapadol. Pred pol rokom sme písali o trnavskom hudobníkovi Michalovi „Štofovi” Štofejovi, ktorý mal pocit, že je u nás nedocenený a rozhodol sa, že skúsi nájsť svoje publikum za hranicami Slovenska. Podarilo sa. Pesničku z jeho projektu Dynamo Team hrávalo v rotácii rakúske alternatívne rádio FM4. „Dnes sa ma všetci alternatívni hudobníci zo Slovenska pýtajú, ako som sa do FM4 dostal. Normálne. Vyplnil som kontaktný formulár. Poslal som tam aj klip z YouTube a napísal som im, že ich rád počúvam, čo je pravda. Ozval sa mi ich hudobný riaditeľ, že sa im pesnička páči a že ju budú hrať. Bol som prekvapený,” povedal týždňu niekdajší spevák z Hudby z Marsu, ktorého ešte viac prekvapilo, že o rok neskôr sa mu ozvala reklamná agentúra z Los Angeles, že chce jeho pesničku použiť do reklamy na japonské auto. Štofo s použitím súhlasil, táto reklama bola jedným z najhranejších spotov minulého roka v USA. Podľa neho sa tak stalo aj preto, že pri šírení svojej hudby využil všetky možné technológie na internete a rozposlal do všetkých hudobných serverov. „Dal som to všade, kde sa dalo,” hovorí dnes Štofo.
.zhoda náhod
Cesta do sveta je limitovaná veľkosťou ambícií danej kapely/hudobníka. Najväčšiu šancu majú skupiny z menšinových hudobných žánrov, ktoré sú súčasťou komunity. Ide hlavne o punkové alebo metalové skupiny, ktoré si navzájom pomáhajú a za veľmi malé peniaze vedia zorganizovať šnúru po európskych kluboch. Podarilo sa to napríklad slovenským punkovým skupinám ako Davová psychóza alebo Zóna A. Metaloví Čad dokonca odohrali dve šnúry v ďalekej Brazílii.
Podobnou cestou ide, aj keď v oveľa úspešnejšom meradle, bratislavský producent a dídžej Maťo Lenický, známy ako B-Complex. Svoju hudbu vydáva v prominentnom londýnskom vydavateľstve Hospital Records a hráva po celom svete. „Snažil som sa robiť hlavne hudbu,” hovorí Maťo o tom, ako sa mu podarilo zaujať európske publikum. „Nesnažil som sa pretlačiť. Mal som šťastie na vydavateľstvo. Mal som pesničku Beautiful Lies, poslal som ju pár vydavateľom, viacerí sa ozvali, ale ja som počkal na Hospital Records, ktorí robili práve kompiláciu. Bola to nakoniec najpredávanejšia vec z tej výberovky.” Podľa Maťa sa to nedá naplánovať. „Musí ťa to baviť, musíš byť ochotný robiť to na 100 percent a musí sa udiať nejaká zhoda náhod.”
B-Complex je príkladom hudobníka, ktorý sa presadil vo svete v rámci svojho žánru, čo je podľa neho dôležité: „Musíš si nájsť niečo svoje, svoj žáner, svoju hudbu.” Okrem toho svoju rolu hrajú aj praktické veci. Z ekonomického pohľadu je rozdiel, či ide o jednotlivca, alebo o celú kapelu. Tá to má ťažšie. Jednotlivec a najmä, ak je to producent alebo dídžej, má nízke náklady: letenka, hotel, žiadna zvláštna aparatúra.
.robiť dobrú hudbu
„Nie sme rokenrolové spoločenstvo. Nemáme malú vášeň k hudbe, ľudia nechodia toľko na koncerty, muzikanti nemajú šancu z hudby vyžiť. Kapely potom nemajú na to, aby si platili agenta. Toto sa nedá veľmi ovplyvniť,” hovorí Michal Kaščák, keď sa ho pýtame, prečo sa slovenskej hudbe tak málo darí v zahraničí. „A keď sa niekomu niečo podarí, ostatných to nepovzbudí, ale trápia sa úspechom kolegu. Prečo sa to podarilo jemu, a nie nám?”
Toto sú podľa neho kľúčové problémy, z ktorých všetky ostatné vyplývajú.
Predsa je však pár vecí, ktoré by hudobníci mohli urobiť.
„Žijeme v digitálnom veku a treba to využiť,” vraví B-Complex. „Keď niekto spraví dobrú vec, ľudia si to začnú sharovať, vznikne okolo toho pohyb – tak vzniká tlak na miestnych promotérov: toto chceme vidieť.” Keď sme sa na festivale Waves Bratislava pýtali bývalého manažéra Pink Floyd a The Clash Petra Jennera, ako by naša hudba mohla zaujať v zahraničí, povedal: „Hrať všade, kde sa dá, rozdávať tričká a cédečká, priateliť sa s majiteľmi klubov a s rozhlasovými dídžejmi, kupovať im fajčivo a drinky, na koncertoch hrať o život. Ale najdôležitejšie zo všetkého je byť priateľský, slušný a nikdy, ale naozaj nikdy sa nezabudnúť poďakovať.”
Ďalšou dôležitou vecou, ktorá slovenským muzikantom chýba, je výdrž. „Nestačí prísť raz na showcase, rozdať cédečká a odísť domov. Treba sa vracať znovu a znovu. Lebo vo svete je pretlak ponuky. Na každý slot na festivale máš obrovské množstvo kandidátov, z ktorých si vyberáš. A preto je dôležité vydržať a znovu a znovu sa pripomínať,” hovorí Michal Kaščák.
„Prípadný úspech závisí aj od toho, či sa dokážeme trafiť do niečoho, čo vo svete chýba. Tak ako sa to v minulosti podarilo Abbe alebo Björk,” hovorí Michal Kaščák, ktorý si myslí, že muzikantov, ktorí by mohli podobne zaujať na Slovensku máme viacero. „Mali by v prvom rade robiť dobrú hudbu,” hovorí B-Complex. „Možno sa to zdá samozrejmé, ale nie vždy je to tak. A nemali by ju robiť len preto, že sa chcú presadiť.”
Tam sa to všetko začína: v skúšobni či doma v obývačke, kde niekto zloží pieseň, ktorá je vďaka jeho či jej talentu a šikovnosti silná, nepočutá a neprehliadnuteľná.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.