sa volá Richard Rorty. Keď ho prvýkrát navštívil, niekedy v 90. rokoch, opýtal sa ho Rorty, akýže problém to rieši. Egon odpovedal, že problém inakosti.
„Čo to je za problém, všetci sú ako ja, len niektorí viac a iní menej,“ povedal Rorty.
Nuž hej, ale niektorí z tých, ktorí sú ako ja, nás kedysi nakladali do vagónov smer Terezín, Sachsenhausen, Osvienčim, a inam. Ich mentálni potomkovia sú medzi nami, organizovaní, aktívni, mnohí aj vyzbrojení. Pripustiť v každodennom živote, že „všetci sme nejakí, ale v podstate rovnakí,“ je ilúziou.
Rudo Dzurko, skvelý rómsky výtvarník, jednému americkému novinárovi na otázku, v čom sú Rómovia iní ako gádžovia, odpovedal: „V ničom, akurát Rómovia robia strašný bordel.“
Novinár sa opýtal: „A gádžovia nerobia bordel?“ „Robia,“ povedal Dzurko, „ale keď robia bordel gádžovia, tak to je Novák a Novotný, a keď robíme bordel my, tak sme cigoši.“ Aj takto sa dá pomenovať naša vzájomná oboznámenosť s kultúrnou inakosťou toho druhého. Hovorí sa, že kto sme my, zistíme až vtedy, keď vieme, kto sú tí iní. Čo však vieme o tých, ktorí sú iní? A vieme, kto sme my?
Sociálny (kultúrny, civilizačný) analfabetizmus je pozadím konfliktov nielen v takzvanej multikultúrnej spoločnosti, ale aj medzi nami „domácimi“.
Celé dlhé roky som aj ja považoval za svoj intelektuálny problém tému identity. Najviac som sa však o sebe dozvedel až vo vyhrotenej konfrontácii so svojimi rasistickými a nacionalistickými blížnymi. Pátrajte však v zákutiach štruktúry ľudskej identity narušenej holokaustom a komunizmom!
Pátrajte po istotách identity, keď tá sa mení s etapami životného cyklu, profesiou, vzdelaním, rodinným stavom a podobne.
Identity, ako čohosi hotového a definovateľného, sa aj tak nedopátrate, iba kráčate za tieňom, ktorý po sebe zanecháva neuchopiteľné a premenlivé „ja“.
Stretol som však v živote niektorých ľudí, ktorí mali v tejto veci jasno. Vedeli presne, že sú hlavne, predovšetkým a v prvom rade napríklad Slováci, Česi, Židia alebo katolíci. Všetko ostatné sú až potom.
Takáto istota plodí pripútanosť a konflikty. Človek nie je ničím „hlavne, predovšetkým a prvom rade“, ale je súčasne všeličím – Slovákom aj Židom, otcom aj manželom, sociológom aj, napríklad, mužom zo strednej vrstvy a tak ďalej.
Vytiahnuť jednu z dimenzií identity a postaviť ju na piedestál kamsi hore charakterizuje fanatika alebo postihnutého.
Mirek Duna sa vysťahoval aj so širšou rodinou pred českým anticigánizmom na Nový Zéland. Občas si telefonujeme.
Raz mi položil e-mailom takúto otázku: „Videl som dokument BBC, kde tvrdili, že náš svet má miliardy rokov. Ja som však veriaci človek a podľa Biblie svet vznikol pred 5 768-mi rokmi. Ako je to teda?!“ Vedel som, že s teóriou Veľkého tresku neuspejem, a tak som požiadal o výpomoc kamarátku – farárku Cirkvi husitskej. Jej rada pre Mirka bola: „Biblia nie je o vzniku sveta, ale o hľadaní Boha.“ Jungiáni by v tejto súvislosti mohli hovoriť o hľadaní bytostného „Ja“, budhisti a ľudia sekulárni o sebapoznávaní a podobne.
Hľadanie mystéria ľudského údelu a života vôbec je pre absolútnu väčšinu z nás úloha bez konca.
Hovorí sa, že getá sú enklávy hlbokej materiálnej biedy. „Tu a teraz“ však považujem za nebezpečnejšie getá duchovnej vyprázdnenosti.
Takzvaná postmoderna, multikulturalizmus a tolerancia sú často iba slovným klišé, ktoré má ospravedlniť bezhodnotovosť a hedonizmus všedného života.
Duch našej civilizácie nestojí a nepadá na stádach prieskumníkov snoriacich po našich pocitoch, postojoch, zvyklostiach..., ale na schopnosti kvalitne žiť a dôstojne umierať.
Kvalitne žiť a dôstojne umierať však môže človek iba medzi ľuďmi, ktorých vníma tak, že „sú ako ja, len niektorí viac a iní menej“ a ktorých miluje.
Každý, kto nad týmto konštatovaním pokrúti nosom a odkáže ho do sveta ilúzií, prestal hľadať a rezignoval. Jeho geto je problém.
„Čo to je za problém, všetci sú ako ja, len niektorí viac a iní menej,“ povedal Rorty.
Nuž hej, ale niektorí z tých, ktorí sú ako ja, nás kedysi nakladali do vagónov smer Terezín, Sachsenhausen, Osvienčim, a inam. Ich mentálni potomkovia sú medzi nami, organizovaní, aktívni, mnohí aj vyzbrojení. Pripustiť v každodennom živote, že „všetci sme nejakí, ale v podstate rovnakí,“ je ilúziou.
Rudo Dzurko, skvelý rómsky výtvarník, jednému americkému novinárovi na otázku, v čom sú Rómovia iní ako gádžovia, odpovedal: „V ničom, akurát Rómovia robia strašný bordel.“
Novinár sa opýtal: „A gádžovia nerobia bordel?“ „Robia,“ povedal Dzurko, „ale keď robia bordel gádžovia, tak to je Novák a Novotný, a keď robíme bordel my, tak sme cigoši.“ Aj takto sa dá pomenovať naša vzájomná oboznámenosť s kultúrnou inakosťou toho druhého. Hovorí sa, že kto sme my, zistíme až vtedy, keď vieme, kto sú tí iní. Čo však vieme o tých, ktorí sú iní? A vieme, kto sme my?
Sociálny (kultúrny, civilizačný) analfabetizmus je pozadím konfliktov nielen v takzvanej multikultúrnej spoločnosti, ale aj medzi nami „domácimi“.
Celé dlhé roky som aj ja považoval za svoj intelektuálny problém tému identity. Najviac som sa však o sebe dozvedel až vo vyhrotenej konfrontácii so svojimi rasistickými a nacionalistickými blížnymi. Pátrajte však v zákutiach štruktúry ľudskej identity narušenej holokaustom a komunizmom!
Pátrajte po istotách identity, keď tá sa mení s etapami životného cyklu, profesiou, vzdelaním, rodinným stavom a podobne.
Identity, ako čohosi hotového a definovateľného, sa aj tak nedopátrate, iba kráčate za tieňom, ktorý po sebe zanecháva neuchopiteľné a premenlivé „ja“.
Stretol som však v živote niektorých ľudí, ktorí mali v tejto veci jasno. Vedeli presne, že sú hlavne, predovšetkým a v prvom rade napríklad Slováci, Česi, Židia alebo katolíci. Všetko ostatné sú až potom.
Takáto istota plodí pripútanosť a konflikty. Človek nie je ničím „hlavne, predovšetkým a prvom rade“, ale je súčasne všeličím – Slovákom aj Židom, otcom aj manželom, sociológom aj, napríklad, mužom zo strednej vrstvy a tak ďalej.
Vytiahnuť jednu z dimenzií identity a postaviť ju na piedestál kamsi hore charakterizuje fanatika alebo postihnutého.
Mirek Duna sa vysťahoval aj so širšou rodinou pred českým anticigánizmom na Nový Zéland. Občas si telefonujeme.
Raz mi položil e-mailom takúto otázku: „Videl som dokument BBC, kde tvrdili, že náš svet má miliardy rokov. Ja som však veriaci človek a podľa Biblie svet vznikol pred 5 768-mi rokmi. Ako je to teda?!“ Vedel som, že s teóriou Veľkého tresku neuspejem, a tak som požiadal o výpomoc kamarátku – farárku Cirkvi husitskej. Jej rada pre Mirka bola: „Biblia nie je o vzniku sveta, ale o hľadaní Boha.“ Jungiáni by v tejto súvislosti mohli hovoriť o hľadaní bytostného „Ja“, budhisti a ľudia sekulárni o sebapoznávaní a podobne.
Hľadanie mystéria ľudského údelu a života vôbec je pre absolútnu väčšinu z nás úloha bez konca.
Hovorí sa, že getá sú enklávy hlbokej materiálnej biedy. „Tu a teraz“ však považujem za nebezpečnejšie getá duchovnej vyprázdnenosti.
Takzvaná postmoderna, multikulturalizmus a tolerancia sú často iba slovným klišé, ktoré má ospravedlniť bezhodnotovosť a hedonizmus všedného života.
Duch našej civilizácie nestojí a nepadá na stádach prieskumníkov snoriacich po našich pocitoch, postojoch, zvyklostiach..., ale na schopnosti kvalitne žiť a dôstojne umierať.
Kvalitne žiť a dôstojne umierať však môže človek iba medzi ľuďmi, ktorých vníma tak, že „sú ako ja, len niektorí viac a iní menej“ a ktorých miluje.
Každý, kto nad týmto konštatovaním pokrúti nosom a odkáže ho do sveta ilúzií, prestal hľadať a rezignoval. Jeho geto je problém.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.