Zostavovateľom knihy venovanej životnému jubileu je Peter Korec, textami a básňami prispelo viac ako 20 autorov. A je to bizarná spoločnosť. Kardinála oslavujú jeho rodinní príbuzní, bývalí reformovaní aj nereformovaní komunisti, nacionalisti, ale aj tí, čo za komunizmu trpeli, proskribovaný spisovateľ a tiež kňazi. Nájde sa aj evidovaný agent ŠtB. Kritický čitateľ môže získať jediný dojem: kardinál Korec si zaslúžil niečo viac. „Ak chcem napísať o kardinálovi Korcovi, nemôžem obísť Vladimíra Mináča,“ začína svoj príspevok Drahoslav Machala a nedokáže sa zastaviť, kardinála Korca dá na roveň celoživotného oportunistu Vladimíra Mináča, medzi postavy, ktoré sú „soľou slovenskej zeme“. Povedať, že je to nevkusné, nestačí. Je to perverzné. Ak si okolie starého kardinála myslí, že toto je spôsob, ako udržiavať jeho pamiatku, pácha na nej zločin.
Pozastavenie si zaslúži viacero vecí. Do knihy prispel jediný biskup (František Rábek), medzi autormi chýbajú kresťanskí politici či rešpektovaní umelci, meno Jána Čarnogurského padne v celej knihe iba raz, Vladimír Jukl, Silvester Krčméry a František Mikloško sa spomenú dvakrát. Čím to možno vysvetliť?
Tú ranu, ktorá sa opäť otvára, opísal najlepšie Vladimír Palko. V svojej eseji Ťažko sa to hovorí, ktorá vyšla v roku 2007 v týždni, napísal: „Bolo to v roku 1993. Kardinál Ján Chryzostom Korec víta s roztvorenou náručou na nádvorí Nitrianskeho hradu predsedu vlády Vladimíra Mečiara. Pamätajú si to a budú si to pamätať, lebo tento obraz vyžaroval jednoduchý symbol. Cirkevné knieža s porozumením víta politika – zakladateľa štátu slovenského národa. Moc duchovná a moc svetská na Slovensku si rozumejú a spolunažívajú v harmónii.“ Toto Korcovo správanie k Mečiarovi malo neskôr recidívu v prípade Roberta Fica. Palka to viedlo k ťaživej úvahe o verejnom pôsobení kardinála Korca po roku 1993.
Vediem s Vladimírom Palkom o tejto téme dlhoročnú súkromnú diskusiu. Palko opísal kardinálove postoje, ale akoby mu nakoniec zostala nezodpovedaná otázka, prečo to kardinál Korec robí. Myslím si, že táto otázka má svoju odpoveď a kardinál Korec sa ňou nijako nevymyká dejinám strednej Európy druhej polovice 20. storočia.
Bol to Ján Pavol II. , kto nazval Jána Chryzostoma Korca slovenským Wyszynským. Kardinál Štefan Wyszynski bol jedným z najvýznamnejších poľských primasov v dejinách, nazývaný „kardinál tisícročia“. Nie preto, že počas jeho pôsobenia na čele poľskej cirkvi si krajina pripomenula tisíc rokov od prijatia kresťanstva, ale vďaka jeho významu pre moderné dejiny Poľska. Wyszynski má toho s Korcom mnoho spoločného. Obidvaja sedeli za komunizmu vo väzení, obidvaja boli centrálnymi postavami svojich cirkví a obidvaja mali – na dnešné pomery – nezvyklý vzťah k politickej moci. Napokon, isté porovnanie možno urobiť aj s maďarským kardinálom Józsefom Mindszentym.
Kardinál Wyszynski bol zásadným oponentom komunistického režimu. Bol antikomunista, o podstate komunizmu písal ešte pred nastolením červenej diktatúry v Poľsku. Podstatne menej bol kritický k marxizmu a snažil sa argumentovať tým, že marxizmus nemusí byť ateistický, považoval to za možný „poľský model“. V rokoch 1953 až 1956 bol Wyszynski uväznený a túto skúsenosť si mimoriadne cenil: „Nikdy by som sa nezriekol tých troch rokov,“ napísal si do denníka. Napriek tomu Wyszynski uzavrel s komunistami dohodu a v roku 1957 v parlamentných voľbách dokonca otvorene podporil Wladyslawa Gomulku.
Prečo to robil? Pretože Wyszynski nemyslel len ako kňaz, myslel aj ako politik. A správal sa tak. Podobne ako Mindszenty a podobne ako Korec sa považoval nielen za reprezentanta cirkvi, ale aj národa a mal nutkanie vystupovať ako zástupca štátu. Wyszynski v tom zašiel dokonca tak ďaleko, že sa dostal do konfliktu s Vatikánom, čo sa Korcovi nikdy nestalo. Wyszynski aj Mindszenty nemysleli len na ľudí, mysleli aj na územie a hranice štátu, podobne ako Korec. Napriek tomu Wyszynského antikomunizmus si nikto nedovolí spochybniť.
Navyše, ako neskôr ukázali dejiny, Wyszynski mal v svojej základnej strategickej úvahe pravdu. Koncom 60. rokov vyhlásil, že o osude komunizmu sa nerozhodne v Rusku, ale v Poľsku a „celý svet za to bude Poľsku vďačný“.
Korec je slovenský Wyszynski. Obrana cirkvi a národa bola pre neho vždy synonymom a keď išlo o štát, myslel ako politik, až potom ako kňaz. Jukl a Krčméry netvorili napriek všetkému s biskupom Korcom trojicu, bolo medzi nimi viac rozdielov, ako si mnohí až dodnes uvedomujú. Odišná bola ich autorita, jej zdroj a najmä pohľad na štát. Do dejín však patria vedľa seba.
Pozastavenie si zaslúži viacero vecí. Do knihy prispel jediný biskup (František Rábek), medzi autormi chýbajú kresťanskí politici či rešpektovaní umelci, meno Jána Čarnogurského padne v celej knihe iba raz, Vladimír Jukl, Silvester Krčméry a František Mikloško sa spomenú dvakrát. Čím to možno vysvetliť?
Tú ranu, ktorá sa opäť otvára, opísal najlepšie Vladimír Palko. V svojej eseji Ťažko sa to hovorí, ktorá vyšla v roku 2007 v týždni, napísal: „Bolo to v roku 1993. Kardinál Ján Chryzostom Korec víta s roztvorenou náručou na nádvorí Nitrianskeho hradu predsedu vlády Vladimíra Mečiara. Pamätajú si to a budú si to pamätať, lebo tento obraz vyžaroval jednoduchý symbol. Cirkevné knieža s porozumením víta politika – zakladateľa štátu slovenského národa. Moc duchovná a moc svetská na Slovensku si rozumejú a spolunažívajú v harmónii.“ Toto Korcovo správanie k Mečiarovi malo neskôr recidívu v prípade Roberta Fica. Palka to viedlo k ťaživej úvahe o verejnom pôsobení kardinála Korca po roku 1993.
Vediem s Vladimírom Palkom o tejto téme dlhoročnú súkromnú diskusiu. Palko opísal kardinálove postoje, ale akoby mu nakoniec zostala nezodpovedaná otázka, prečo to kardinál Korec robí. Myslím si, že táto otázka má svoju odpoveď a kardinál Korec sa ňou nijako nevymyká dejinám strednej Európy druhej polovice 20. storočia.
Bol to Ján Pavol II. , kto nazval Jána Chryzostoma Korca slovenským Wyszynským. Kardinál Štefan Wyszynski bol jedným z najvýznamnejších poľských primasov v dejinách, nazývaný „kardinál tisícročia“. Nie preto, že počas jeho pôsobenia na čele poľskej cirkvi si krajina pripomenula tisíc rokov od prijatia kresťanstva, ale vďaka jeho významu pre moderné dejiny Poľska. Wyszynski má toho s Korcom mnoho spoločného. Obidvaja sedeli za komunizmu vo väzení, obidvaja boli centrálnymi postavami svojich cirkví a obidvaja mali – na dnešné pomery – nezvyklý vzťah k politickej moci. Napokon, isté porovnanie možno urobiť aj s maďarským kardinálom Józsefom Mindszentym.
Kardinál Wyszynski bol zásadným oponentom komunistického režimu. Bol antikomunista, o podstate komunizmu písal ešte pred nastolením červenej diktatúry v Poľsku. Podstatne menej bol kritický k marxizmu a snažil sa argumentovať tým, že marxizmus nemusí byť ateistický, považoval to za možný „poľský model“. V rokoch 1953 až 1956 bol Wyszynski uväznený a túto skúsenosť si mimoriadne cenil: „Nikdy by som sa nezriekol tých troch rokov,“ napísal si do denníka. Napriek tomu Wyszynski uzavrel s komunistami dohodu a v roku 1957 v parlamentných voľbách dokonca otvorene podporil Wladyslawa Gomulku.
Prečo to robil? Pretože Wyszynski nemyslel len ako kňaz, myslel aj ako politik. A správal sa tak. Podobne ako Mindszenty a podobne ako Korec sa považoval nielen za reprezentanta cirkvi, ale aj národa a mal nutkanie vystupovať ako zástupca štátu. Wyszynski v tom zašiel dokonca tak ďaleko, že sa dostal do konfliktu s Vatikánom, čo sa Korcovi nikdy nestalo. Wyszynski aj Mindszenty nemysleli len na ľudí, mysleli aj na územie a hranice štátu, podobne ako Korec. Napriek tomu Wyszynského antikomunizmus si nikto nedovolí spochybniť.
Navyše, ako neskôr ukázali dejiny, Wyszynski mal v svojej základnej strategickej úvahe pravdu. Koncom 60. rokov vyhlásil, že o osude komunizmu sa nerozhodne v Rusku, ale v Poľsku a „celý svet za to bude Poľsku vďačný“.
Korec je slovenský Wyszynski. Obrana cirkvi a národa bola pre neho vždy synonymom a keď išlo o štát, myslel ako politik, až potom ako kňaz. Jukl a Krčméry netvorili napriek všetkému s biskupom Korcom trojicu, bolo medzi nimi viac rozdielov, ako si mnohí až dodnes uvedomujú. Odišná bola ich autorita, jej zdroj a najmä pohľad na štát. Do dejín však patria vedľa seba.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.