Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Slovensko pozastavuje prvé dávky AstraZenecy. Ministerstvo zdravotníctva zvažuje viaceré alternatívy

Na ničom sa nezhodneme

.bruce Springsteen .časopis .klub

Pri príležitosti vydania nového albumu High Hopes Brucea Springsteena prinášame jeho prejav spred dvoch rokov na konferencii South By Southwest v Austine o tom, prečo bol Elvis posledným spevákom, na ktorého kvalitách sa zhodol svet popmusic.

Preboha, aká dôležitý môže byť tento prejav, keď odznieva napoludnie? Až taký dôležitý byť nemôže, lebo každý slušný muzikant v tomto meste buď spí, alebo, kým dorečním, určite zalomí. Uf, to som si navaril. Ale niečo vám aj tak poviem.
Päť dní tu znejú kapely na stovkách pódií, znejú od rána do noci a nikto sa už v pope na ničom nezhodne. Neexistuje hlavný tón ani teória všetkého. Na to sa môžete spýtať Einsteina. Ale môžete si vybrať hocijakú kapelu, čo ja viem, KISS, a spustíte: „Raní predstavitelia teatrálneho rocku, ktorí vyjadrujú hormóny dospievania,“ alebo môžete zakontrovať: „KISS sú na hovno!“ Vyberiete si Brucea Springsteena. Je buď ľudovým básnikom z ulíc monmouthského okresu, najtvrdšie pracujúcim človekom z New Jersey v šoubiznise, hlasom obyčajných ľudí, budúcnosťou rokenrolu, alebo, ako by iste niekto povedal, „Je na hovno, nech vypadne!“
Vyberte si kapelu a vytvorte si vlastnú rovnicu. Je to zábava. Nedávno dokonca vyšla kniha o Beatles, ktorej záver znel, predstavte si, že Beatles boli na hovno.

.čo sa stalo s hudbou?
A predsa je super byť v meste s desiatimi tisícmi kapiel... vie vlastne niekto, koľko presne ich tu je? Keď som v šesťdesiatom štvrtom zobral do ruky gitaru, bola by to šialená predstava. Predovšetkým by bola matematicky nemožná. V tých časoch ani nebolo toľko gitár. Toľko ich ešte nevyrobili. Všetci by sme si ich boli museli požičiavať.
Ale aj gitaristi boli vzácni. Väčšinou absolventi hudobných škôl. Aj kapely boli vzácne a až do príchodu Beatles hrali najmä inštrumentálky. Aj hudby bolo málo. Keď som vzal do ruky gitaru, rock bol na svete len nejakých desať rokov.
Najviac kapiel na jednom mieste som ako pubertiak videl, keď ich dvadsať vystupovalo v Keyport-Matawane. V tom období sa naraz vyskytovalo veľa rôznych hudobných štýlov, no nedá sa to porovnať s tým, čo sa dnes deje na uliciach Austinu.
Je to fascinujúce, čo sa to za tie roky odohralo s hudbou, ktorú odmalička milujem. Myslím, že pop sa stal novým jazykom, kultúrnou silou, sociálnym hnutím. Ba skôr je z neho celá séria nových jazykov, kultúrnych síl a sociálnych hnutí, ktoré inšpirovali a oživili druhú polovicu 20. storočia, a úvod nového tisícročia. Kto by si bol pomyslel, že Amerika bude mať raz prezidenta, ktorý hrá na saxofóne alebo takého, ktorý spieva soul?
Nikto. Veď keď sme začínali, tridsiatka bola pre rockového muzikanta nepredstaviteľný vek. Bill Haley totiž tie svoje roky držal relatívne v tajnosti. Takže keď Danny and the Juniors spievali Rokenrol tu bude navždy, netušili, akú hrozivú pravdu vyslovujú. Keď sa dnes pozriem na koncerte z pódia, hľadím do očí trom generáciám fanúšikov.
Dnes je tu s nami toľko žánrov a subžánrov a odnoží, až sa mi krúti hlava.  Two-tone, acid rock, alternatívny dance, alternatívny metal, alternatívny rock, art punk, art rock, avantgardný metal, black metal, black and death metal, kresťanský metal, heavy metal, funk metal, glam metal, stredoveký metal, nezávislý metal, melodický death metal, melodický black metal, metalcore, hardcore, elektronický hardcore, folk punk, folk rock, pop punk, Britpop, grunge, sad core, surf music, psychedelický rock, punk rock, hip-hop, rap rock, rap metal, Nintendo core... ha? Fakt by som rád vedel, čo je Nintendo core.
Ale poďme ďalej: rock noir, shock rock, skate punk, noise core, noise pop, noise rock, pohanský rock, roots rock, samba rock, screamo, emo,... jangle pop... folk. Stačí pridať predponu neo- alebo post- ku ktorémukoľvek z uvedeného, a môžeme počítať ďalej. Aha, a ešte rokenrol.
Márnosť, toto všetko sa teraz deje v tomto meste! Pre mňa, chlapa, ktorý vie, že posledná kapela, kde pozná mená všetkých členov, je zrejme U2, je to neuveriteľné. Mám celkom realistický dojem, že najprorockejšie slová, ktoré som za posledné štvrťstoročie počul o rockovej hudbe, vyslovil Lester Bangs po Elvisovej smrti. V roku 1977 Bangs povedal, že Elvis je zrejme ten posledný, na kom sa všetci zhodneme. Že odteraz bude mať svojich hrdinov. Áno, odteraz bude vaším hrdinom možno Iggy Pop alebo Joni Mitchell, alebo Dylan. Alebo KISS či Pearl Jam, ale už nikdy sa nezhodneme a nespojí nás jediná hudba. Jeho poslednou vetou v článku bola táto: „Tak sa namiesto rozlúčky s Elvisom rozlúčim s vami.“
A hoci sa pravdivosť tých slov stokrát, ba tisíckrát dokázala, teraz sme tu v meste s tisíckami kapiel, z ktorých každá má vlastný štýl, filozofiu a pieseň. A najlepšie z nich zrejme veria, že Lesterovo proroctvo dokážu poprieť.

.nový jazyk nám dal Elvis
Všetko sa mení. Platne, na ktorých moja hudba pôvodne vychádzala, ustupujú oblaku jednotiek a núl, a ja mám v náprsnom vrecku celú zbierku platní, ktorú som si nahromadil od trinástich rokov. No chcem sa rozhovoriť o jednej veci, ktorá celé tie roky vydržala: o sile tvorivosti, o moci pesničkára či, ak chceme, skladateľa, či, ak chceme, jednoducho tvorcu. Či už robíte dance, Americanu, rap alebo elektronickú hudbu, aj tak ide stále o to, ako to dáte dohromady. Od gitár až po mikročipy. Neexistuje jeden správny a čistý spôsob, ako to robiť. Treba to len robiť.
Žijeme v postautentickom svete. Autentickosť sama je dnes ako palác zrkadiel. Všetko, čo predvediete, keď sa zhasnú svetlá, je už vo vás. Sú to vaši učitelia, vplyvy, osobný príbeh. A na záver má význam moc, sila, cieľ vašej hudby.
Každý hudobník má svoju genézu. Svoj prvotný moment. Pre vás ním mohli byť Sex Pistols, Madonna či Public Enemy. To, čo vás inšpirovalo k tvorbe. Mojím impulzom bol Elvis, keď v roku 1956 vystúpil v Programe Eda Sullivana. Vtedy som si uvedomil, že aj beloch môže čarovať, že sa netreba dať spútať svojou výchovou, výzorom či sociálnym kontextom. Človek môže použiť vlastnú predstavivosť a vytvoriť si svoje ja.
Také ja, ktoré by azda v iných časoch bolo neuskutočniteľné. A ja svojim deťom vždy hovorím, že majú šťastie, lebo sa narodili v ére, keď je možné masovo reprodukovať hudbu. Inak by sa trmácali na voze a ja by som nosil šašovskú čapicu. Najdôležitejšie je načasovanie – či už v 50. rokoch, keď svet zmenila televízia, alebo posledných dvadsať rokov, keď ho mení internet.
Náš svet naozaj zmenila televízia a Elvis, prvý moderný človek 20. storočia, predchodca sexuálnej revolúcie aj revolúcie občianskych práv, človek pochádzajúci z Memphisu ako Martin Luther King. Televízia a Elvis nám poskytli prístup k novému jazyku, novej forme komunikácie, novej forme bytia, k novému výzoru, k novému uvažovaniu o sexe, rase, identite, živote.
A tak som raz, inšpirovaný Elvisom a vášňou, s ktorou krútil zadkom v nohaviciach, chytil gitaru a prvý raz sa moje šesťročné prsty ovinuli okolo jej krku. Gitara bola priveľká a prsty primalé, ale neprestali a ja som neprestal cvičiť. Pred zrkadlom, ako to robím doteraz. Vy nie? Ale no tak, veď musíte vidieť, ako sa hýbete!

.cool lúzer
Potom, keď som mal trinásť, vstúpil do môjho sveta Roy Orbison. On bol spolu s Johnnym Cashom „muž v čiernom“. Bol to majster romantickej apokalypsy, ktorej sa dospievajúci chlapec desil, a vedel, že určite príde po tom, čo svojej priateľke pošepol „Milujem ťa.“ Odvtedy mu už nebolo pomoci. Roy bol cool, hoci vyzeral ako lúzer. S fľašou koly, v čiernych okuliaroch, trojoktávovým hlasom krútil nožom v rane našich tínedžerských neistôt.
Spieval o tragickej nepoznateľnosti žien. Mučila ho ich hebká pokožka, mohérové svetríky, krása a smrť – tak ako aj vás. Ale spieval, že presne to, čo ho mučí, ho zároveň pozdvihuje do výšin takmer nevyjadriteľného šťastia. A hovoril nám, že tých niekoľko chvíľ stojí aj za bolesť, smútok a poníženie. Ja som to pochopil a vykročil som na tú cestu.
Potom prišli Briti. Štyria chalani, ktorí hrali, spievali a písali si vlastné piesne. To bol koniec doby, keď ten, kto robil hudbu, ju nemusel hrať ani spievať, koniec spevákov, ktorí neskladali. Všetko sa zmenilo. Beatles boli cool – na jednej strane klasickí a nedostupní na obale Meet the Beatles, na druhej strane obyčajní chalani, ktorí, ako som zistil, vyzerali ešte vo svojej hamburskej ére celkom ako ja – kožené bundy, vyčesané vlasy, akné na tvári. Vtedy mi došlo, že do tých nedostupných výšin sa môžem dostať aj ja. len musím nájsť cestu.
Tou cestou sa mi stala kapela The Animals. Pre mnohých je to len ďalšia z veľmi dobrých beatových kapiel, ktoré vzišli zo 60. rokov. Pre mňa nie, pre mňa boli ako zjavenie. V ich podaní som prvý raz počul odraz vlastného života, vlastného detstva. Bola to pieseň Musíme sa odtiaľto dostať. A na Animals bolo ešte niečo super – všetci ich považovali za jednu z najškaredších rokenrolových kapiel.
A to bolo super. Najmä pre mňa, keďže som sám seba pokladal za ohavu. Neboli ani milí, ani zdvorilí, boli stelesnením agresivity, krutosti. Ale ich krutosť pôsobila oslobodzujúco. Eric Burdon, spevák, ani nikdy nevyzeral mlado. Vždy mal tvár malého muža. Nevedel tancovať, a keď ho navliekli do obleku, bolo to ako natiahnuť oblek gorile. A keď spieval... mal hlas, čo ja viem, ako Howlin' Wolf, akurát ten hlas vychádzal z úst tínedžera. Neviem, ako sa to mohlo stať, ale bol naozaj oslobodzujúci.
Lebo, viete, človek, ktorý bol mladý v 50. a 60. rokoch, to mal ťažké. Kam sa pozrel, všetko sa mu videlo falošné. Len to nemal ako povedať. Vtedy pre tento pocit neexistoval jazyk, ale všetko človeku pripadalo nanič. Prišiel Bob Dylan a dal nám slová a piesne, ktoré to hovorili. A prvé, čo sa opýtal, znelo: „Aké to je? Aké to je, človeče, byť sám?“ A ak ste dospievali v šesťdesiatom piatom, tak ste boli naozaj osamelí, lebo vaši rodičia, nech im Boh žehná, nerozumeli neuveriteľným zmenám, ktoré sa odohrávali všade naokolo. Boli ste sami, bez domova. Like a rolling stone. Bob Dylan nám dal slová, vďaka ktorým sme porozumeli vlastnému srdcu.
Nehovoril k nám ako k deckám, ale ako k dospelým. Nikdy na to nezabudnem a Bob je vďaka tomu otcom mojej hudobnej vlasti. Teraz až naveky. On totiž robil a stále robí to, čo sa zdá nemožné – spieva, verš za veršom, verš za veršom, a nikdy človeka nenudí. Od začiatku spieval o dôležitých veciach. Dokázal to a ja som si povedal, jasné, aj ja to skúsim.

.country a potom Woody Guthrie
V sedemdesiatych rokoch som mal svoje country obdobie. Našiel som v country hudbe dospelé blues, príbehy pracujúcich mužov a žien, ktoré som hľadal, rezignované poznanie, že život vám nerozdal dobré karty. Stoické uznanie každodennej reality, tých malých i väčších vecí, ktoré človeku umožnia deň za dňom kráčať ďalej. Fatalizmus, ktorý je v country hudbe prítomný, ma akosi priťahoval. Bol myšlienkovo hlboký aj oduševnený. Ale zajtrajšok vyzeral v country vždy dosť temne.
Ešte čosi tu chýbalo. Country však nebývalo politicky kritické a radikálne a ja som si uvedomil, že v tom fatalizme je aj čosi jedovaté. Ak bol rokenrol sedemdňový víkend, tak country bol sobotný večer, keď človek pije a vystrája, ale potom príde nedeľné ráno a človek dopadne na zem. Ozvú sa v ňom vina a výčitky svedomia. Doriti, zase som to pokazil. Bože môj... Ale, ako spieva jedna z tých piesní, „Skúsiš to ešte so mnou?“ Country bolo o tom a bolo to ako robotnícke najtvrdšie blues.
Country bolo tou pravdou, ktorá razí z vášho potu, z vášho miestneho baru, z vášho obchodu na rohu. Zaoberalo sa včerajšími smútkami, dnešnými rozkošami a možno, v nedeľu, aj tým, čo bude po živote. Dalo mi mnohé, ale zostávali obrovské priestory, ktoré ten žáner vôbec nepokrýval. A tak som sa pred tridsiatkou dostal k Woodymu. Vzal som do ruky knihu od Joea Kleina, Život Woodyho Guthrieho.
Čítal som ju a otvoril sa predo mnou svet možností, ktoré existovali skôr ako Bob Dylan, ktoré ho inšpirovali a priviedli k jeho najväčším dielam. Woody mal na zreteli dnešné ťažké časy a smútky, ale zároveň kdesi na obzore videl aj niečo iné. Woodyho svet bol svetom, kde sa fatalizmus zmierňoval praktickým idealizmom. Bol to svet, kde hovoriť pravdu do tváre moci nebolo márne, bez ohľadu na výsledok.
Prečo vlastne aj sto rokov po narodení Woodyho Guthrieho, sto rokov, ktoré oslavujeme práve dnes, o ňom stále hovoríme? Nikdy nemal hit, nikdy nemal platinovú nahrávku, nikdy nehral na štadióne, nikdy nemal fotku na obálke Rolling Stone. Ale on je tým duchom v stroji – a poriadne veľkým. Som presvedčený, že preto, lebo jeho piesne sa pokúšali odpovedať na  základnú otázku, položenú Hankom Williamsom (zástupcom country): „Prečo je v mojom vedre diera?“
Po tridsiatke ma oslovil Guthrieho hlas a začal som spievať jeho piesne. Vedel som ,že nikdy nebudem ako on – na to sa mi príliš páčil Elvis a Ružový cadillac. Mám rád prostotu a dočasnosť pop hitoviek. Mám rád hrmot a hluk. A v istom zmysle mám rád aj pohodlie svojho hviezdneho života. Šiel som, skrátka, pridlho po inej ceste ako Guthrie.
A tak som sa pred štyrmi rokmi ocitol v nezvyčajnej situácii. Bol chladný zimný deň. Stál som vedľa Peta Seegera. Pete prišiel do Washingtonu. Pete so sebou všade nosí bendžo, či je v metre, alebo v autobuse, a vyšiel na pódium len v košeli. Vravím mu, človeče, obleč si bundu, veď zamrzneš. Pete má deväťdesiat rokov a je živým vtelením Woodyho odkazu. Za nami bol Lincolnov pamätník, po našej pravici novozvolený prezident a pred nami niekoľko stotisíc Američanov. Mali sme spievať This Land is Your Land a Pete vyhlásil, že musíme zaspievať celú, všetkých šesť veršov. „Ja neviem, Pete,“ vravel som mu. „Nie, zaspievame ju celú. Šesť veršov.“ A tak sme to aj spravili.
V ten deň sme ja, Pete, a generácie mladých aj starých Američanov, všetkých rás i náboženstiev, pochopili, že niečo prišlo a dostalo sa nám do sŕdc. Do bijúceho srdca nášho národa. Keď sme tú pieseň spievali, všetkých nás na chvíľu spojila Woodyho poézia.

.dám si death a black
Možnože napokon ten Lester Bangs nemal celkom pravdu. Lebo aj dnes sme sa všetci zišli v tomto meste. Hudobníci, mladí aj starí, oslavujeme každý svojím spôsobom aj ten pocit slobody, ktorý nám zanechal Woody Guthrie.
Tak do toho, muzikanti, do toho! Otvorte uši a otvorte srdcia. Neberte sa príliš vážne, a zároveň sa berte smrteľne vážne. Neobávajte sa. A zároveň sa obávajte. Majte železné sebavedomie, ale zároveň si zachovajte pochybnosti, lebo len tie vás udržia v bdelosti a ostražitosti. Verte, že ste najväčší frajeri v tomto meste, a že pre mnohých ste zároveň na hovno.
Keď tomu uveríte, nestratíte poctivý prístup. Buďte pripravení udržať v sebe nažive dve úplne protichodné predstavy, v hlave aj v srdci. Ak vás to neprivedie do šialenstva, tak vás to posilní. Makajte, žite a nikdy sa toho nepresýťte. Keď dnes večer vyjdete na pódium, aby ste spustili ten svoj hluk, choďte do toho tak, akoby na svete nebolo nič iné. A potom si pripomeňte, že je to len rokenrol. Ja si tiež vyjdem von a asi si pozriem nejaký black death metal. Ďakujem vám.

Bruce Springsteen/
Narodil sa 23. septembra 1949 v New Jersey. Od začiatku kariéry v 70. rokoch hrá s kapelou E Street Band. Ako lídrovi veľkého rockového telesa sa mu začalo hovoriť The Boss. Springsteen je pre mnohých domácich fanúšikov akýmsi svedomím Ameriky, pretože vo svojich piesňach sa venuje odvrátenej strane amerického sna, obyčajným  ľuďom, prechádzajúcim ťažkými životnými skúškami. Z jeho nahrávok sa po celom svete predalo 120 miliónov kusov. Dodnes nahral 18 radových albumov, medzi jeho najznámejšie patria Born To Run (1975), Nebraska (1982), Born in The USA (1984), či The Rising (2002). Je ženatý, má tri deti s hudobníčkou Patti Scialfa, ktorá je zároveň vokalistkou a gitaristkou v E Street Bande.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite