Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Vissarion

.časopis .fototéma

Na Sibíri, v kraji krutej zimy a horúceho leta, žije spoločenstvo vissarionovcov. Ľudia, ktorí pod vedením „prevteleného Krista“ objavili recept na problémy tohto sveta. Žijú v súlade s prírodou, nepotrebujú peniaze a sú šťastní. Alebo to aspoň tak vyzerá.

Sergej Anatolievič Torop sa narodil v roku 1961 svojej „telesnej matke“ Nadežde, ktorá zrejme nič netušila o tom, že priviedla na svet „posledné vtelenie Krista“. Ani sám Sergej o tom totiž nevedel až do roku 1990, keď sa ako 29-ročný bývalý vojak a dopravný policajt poddal náhlemu duchovnému osvieteniu. Pri ňom, tvrdí tento nepochybne charizmatický muž, pocítil neochvejnú istotu, že je jedinečný: prebýva v ňom Spasiteľ ľudstva. V priebehu jedného leta založil Cirkev Posledného zákona a stal sa jej absolútnym vodcom.

.na Sibír za vodcom
Bola to príhodná doba pre podobné „zjavenia“. V Sovietskom zväze sa končila éra štátom nariadeného ateizmu a po nej zostalo duchovné vákuum. Mnohí ľudia hľadali, čím by ho naplnili, a obracali sa k rozličným bizarným kultom. Sergej, ktorý sa vyhlásil za nového Krista a prijal meno Vissarion, so svojím spirituálnym precitnutím vlastne ani nebol výnimkou. A našiel dosť učeníkov.
Jeho prívrženci boli v nejednom prípade rovnako duchovne vykorenení ako sám Vissarion. Patrili k nim mnohí bývalí vojaci Sovietskej armády, ľudia, ktorí počas prudkých zmien v spoločnosti stratili prácu, narušili sa im sociálne väzby a postihla ich emocionálna labilita. V nádeji na obnovu života popredali svoje lukratívne byty v Moskve či v Petrohrade a zaviazali sa, že svojho Učiteľa (tak Vissariona dodnes oslovujú) budú nasledovať, nech pôjde kamkoľvek. A on zamieril mimo civilizácie. V sibírskej tajge, na ťažko obrábateľnej pôde, založil svoju komunitu, zloženú z oddaných duší. K zásadám jeho novej cirkvi patrilo prísne vegánstvo, zákaz vystavovať sa vplyvom skazeného sveta, príkaz zbaviť sa osobného majetku (presnejšie, celý ho odovzdať komunite čiže jej vodcovi) a začať úplne nový život. Ten život má byť zladený s energiou vesmíru aj „vesmírnej mysle“ čiže mimozemských rás, v ktorých existenciu Vissarion veril a stále verí. Má byť však aj pevne zviazaný s touto planétou, jej pôdou a všetkým, čo sa z nej dá pre obživu človeka vydobyť. A má byť podriadený prísnym pravidlám, ktoré zabezpečia harmóniu – patrí medzi ne aj Vissarionovo presvedčenie, že ženy majú byť bezvýhradne podriadené mužom. Ak to tak nie je, tvrdí Vissarion, vzniká disharmónia. Žena, ktorá koná prácu, ktorá „prináleží mužovi“, je podľa neho priamou príčinou nerovnováhy vo vesmíre.
Začiatok nového spoločenstva určite nebol ľahký. Obrábanie pôdy, stavanie domov z dreva, práca od úsvitu do súmraku za tvrdých podmienok – to všetko boli najmä pre mešťanov novinky. Vissarion však neprestajne povzbudzoval ich náboženské nadšenie a zároveň im vykresľoval obrazy idylickej komúny, ktorú vybudujú, pretože musia. Blíži sa totiž apokalypsa a ak má v nej niekto obstáť, tak to musí byť duchovne i telesne čistý človek – oddaný vissarionovec  v lone nepoškvrnenej sibírskej prírody.

.rocker Vadim našiel spásu
Málokto zvonku by bol vtedy očakával, že Vissarionovo spoločenstvo prežije niekoľko rokov, nieto ešte vyše dve desaťročia. Paradoxne, sibírska komúna v Petropavlovke stále žije a obýva ju odhadom päťtisíc ľudí. Majú tu školu pre chlapcov a oddelenú školu pre dievčatá, pestujú plodiny, rúbu stromy a stavajú si z nich príbytky. Elektrickú energiu používajú v obmedzenom množstve, dlho boli bez nej a dnes im ju vyrábajú solárne panely. Pravidelnou liturgiou vzdávajú česť vodcovi Vissarionovi a stále počúvajú jeho kázne. V domoch veriacich aj v chráme sú jeho fotografie prítomné ako uctievané ikony. Veriaci vzdávajú česť aj jeho „telesnej matke“ Nadežde, ktorá býva neďaleko sídla svojho syna. No musia mať pri tom na pamäti, že Vissarionovou skutočnou matkou je Mária, Bohorodička.
Vissarionovci získavajú nových prívržencov na koncertoch a iných umeleckých vystúpeniach, ktoré organizujú a spájajú s kázňami. Umeniu sa venujú mnohí členovia tejto komunity a je medzi nimi dosť spevákov, tanečníkov či hercov.  Zaujímavé, že tu našli útočisko aj vzdelaní ľudia, ktorí si kedysi nevedeli predstaviť, že by denne ťažko telesne pracovali. Tvrdia, že fyzicky náročný život v súlade s prírodou im zabezpečuje úplnú sebestačnosť – nezávislosť od vonkajšieho sveta. A duchovné potreby im bohato uspokojuje Vissarionovo učenie.
Druhým mužom tohto náboženského spoločenstva je Vadim Redkin, kedysi rockový spevák, dnes oficiálny životopisec Vissariona a jeho pravá ruka. Ba dokonca aj priateľ, ako priznáva v rozhovore, ktorý nájdeme na stránke vissarion.eu, hoci byť priateľom najvyššieho nie je jednoduché. Redkin sa v tomto rozhovore prezentuje ako žoviálny muž s umeleckými sklonmi, otec šiestich detí, ktorý však svojej manželke Aljone „pomáha len zriedka“. Najviac času mu totiž zaberá zachytávanie výrokov Vissariona.
O tom, ako sa stal Vissarionovým pobočníkom, rozpráva Redkin takto: „Stretol som sa s ním v tmavých okuliaroch, pretože som mal modrinu na oku... vlastne modriny po celej tvári. Stalo sa to po karmickej potýčke s opitým policajtom a jeho kamarátmi po koncerte vo Vorošilovgrade... Mal som na sebe kožený kabát a v uchu náušnicu.“ Redkin bol v tom čase členom populárnej skupiny Integral a žil typickým životom muzikanta na turné. Na jednom podujatí však uvidel kázať Vissariona a niečo sa v ňom ozvalo. „Zrazu som mal pocit, že tohto človeka už dlho poznám! V srdci sa mi zjavil cit ku kazateľovi, akoby to bol niekto z rodiny, priateľ, ktorého som už dávno nevidel... Na jednej strane som sa nadchol, na druhej strane som sa okamžite začal sám seba pýtať: Prečo? Čo spôsobilo tieto pocity? Pozeral som naňho asi pätnásť minút a pokúšal som sa pochopiť, prečo sa mi tak raduje srdce... Napokon sa mi jeho poznanie Bhagavadgíty, Nového zákona a Koránu v hlave spojilo a dosiahlo harmóniu.“
Na otázku, či bolo ľahké zahodiť kariéru v šoubiznise a nastúpiť na duchovnú cestu, o ktorej vopred nemohol nič vedieť, Redkin odpovedá: „Keď som sa rozhodol nasmerovať svoj život k Vissarionovi, nezažil som žiadnu tragédiu ani biedu. Tak ako mnohí, ktorí sa stretli s Učiteľom, aj ja som zakúšal obdobie, keď sa mi materiálne začalo veľmi dariť. Až som sa sám seba pýtal, či všetko nejde až príliš hladko... Ale keď som stretol Učiteľa, vlastne som nemal na výber... Zatelefonoval som do kapely a povedal som, že pre nich hádam nebude problém nájsť si iného vokalistu.“
Vadim Redkin, ktorý je často hovorcom svojho spirituálneho vodcu, má napriek svojej slobodomyseľnej mladosti jasné názory na rolu mužov a žien. „Muž je hnací motor života, je nositeľ produktívnej, tvorivej životnej energie. Múdra žena je preto ako voda, zahalí muža, očistí jeho „stroj“ láskou. Jej úlohou nie je utekať pred vlakom a ukazovať mu cestu! Mala by tomuto vlaku pomáhať pri pohybe, pri obnovovaní síl, vytvoriť okolo neho prostredie prirodzeného života, dať mu deti a pohodlný domov, harmóniu vzťahov a tiež jedlo, ktoré pripravuje len ona a napĺňa ho láskou... V tomto prostredí sa prejavuje tvorivosť ženy, tam sa žena môže úžasne, živo realizovať. A ak zasvätí svoj život službe manželovi, ak to nerobí vo vlastnom záujme a nenástojí, že muž by mal slúžiť jej, tak celá rodina môže žiť v harmónii a šťastí.“

.recept na šťastie alebo na smrť?
Pátranie po koreňoch Vissarionovho učenia zavedie zvedavého človeka rôznymi smermi. Sibírsky spasiteľ totiž káže zvláštnu zmes kresťanstva, najmä toho pravoslávneho, a iných svetových náboženstiev, ako je buddhizmus či hinduizmus. Viera v mimozemské inteligentné tvory (ktoré však podľa Vissariona nemajú dušu) môže v tejto spoločnosti vier pôsobiť ako najčudnejší prvok, ale v skutočnosti nie je medzi rôznymi apokalyptickými kultmi, ktorých je na svete dosť, výnimočná.
Na tom, že Vissarion svoju filozofiu tak úspešne odovzdáva stádočku veriacich, má veľký podiel jeho osobná charizma. Ľudia v komunite sa podriaďujú jeho rozhodnutiam v podstate bez reptania. Dokonca reportáže západných žurnalistov z tohto kúta sveta hovoria o „šťastných obyvateľoch“ Petropavlovky. V rešpektovaných médiách, ako je americký VICE alebo britský Guardian, nachádzame okrem údivu nad čudesným nábožensko-filozofickým mixom vissarionovcov aj istý obdiv. Akoby táto new-age komunita oslovovala vo vedomí západného človeka tajnú túžbu po živote v lone nepoškvrnenej prírody, po tvrdej práci, ktorá plodí telesné a duchovné obrodenie.
Pri pohľade na šťastné tváre veriacich, ktorým zrejme neprekáža, že ich existenciu do detailov určuje jeden človek, sa však nemožno ubrániť spomienke na iné kulty, ktoré tiež sľubovali šťastie a prežitie, no napokon dopadli celkom inak. Napríklad na sektu Rád Chrámu slnka, ktorej členovia zahynuli pri údajných samovraždách. Je Vissarionova cesta odpoveďou na civilizačné problémy, alebo len ďalšou bizarnou slepou uličkou, na konci ktorej môže čakať aj smrť?

.pamätajme na Jima Jonesa
Vissarionova komúna predsa len nie je jednoznačne idylické miesto pre život. Keďže je tu prísne zakázaná konzumácia mäsa a živočíšnych produktov (vrátane mlieka), prísne vegánska strava nemusí každému organizmu stačiť. Podľa zdrojov z ruskej tlače sa medzi Vissarionovými prívržencami vyskytuje podvýživa a choroby, ktorým je možné predchádzať očkovaním. Vissarionovci však očkovanie odmietajú.
Nespokojnosť v komúne vyvolal aj experiment nazvaný Trojuholníky, počas ktorého Vissarion vyzval manželky, aby zabudli na to, že ich manželia patria len im, a dovolili aj iným ženám užiť si radosť ich rodinného života. „Muži však musia počkať na dovolenie manželky, ak si chcú priviesť ďalšiu,“ napísal o tomto experimente Newsweek. Cieľom bolo ešte zvýšiť už aj tak nadpriemernú pôrodnosť spoločenstva. Samotnému Vissarionovi sa však počas tohto experimentu rozpadlo dlhoročné manželstvo – manželka od neho odišla, keď sa oženil s druhou, len 19-ročnou krásavicou. Vznikli tak pochybnosti, či cieľom experimentu nebolo v skutočnosti umožniť „spasiteľovi“, aby vymenil manželku za mladšiu. Aj ďalšie aspekty Vissarionovho súkromia sú predmetom kritiky. Ľudia, ktorí z jeho spoločenstva odišli, otvorene hovoria, že Vissarion nežije v takej chudobe a askéze, akú očakáva od svojho ľudu. Vraj miluje prepych, a hoci v Petropavlovke sú peniaze zakázané (dokonca nie je dovolený ani len výmenný obchod), on ich má dosť a využíva ich napríklad na luxusné cestovanie po svete.
Nebol by to prvý samozvaný spasiteľ, ktorému je materiálny svet bližší než ten duchovný. Najväčšie znepokojenie však nevyvoláva Vissarionova údajná láska k hmotným statkom, ale jeho názor na posvätnosť života. Svojim nasledovníkom káže, že samovražda je legitímny spôsob smrti. Vzhľadom na apokalyptický charakter hnutia panujú obavy, že jedného dňa sa Vissarionovci rozhodnú hromadne rozlúčiť životom. Podobne to urobili v roku 1978 nasledovníci amerického reverenda Jima Jonesa v Jonestowne v Južnej Amerike. Mnohí z nich boli k odchodu zo sveta prinútení a nedá sa predpokladať, ako by sa vissarionovci zachovali, keby ich vodca vyzval, aby si vzali život.
V komúne, ktorá počíta letopočet od narodenia svojho vodcu, sa po jeho päťdesiatych narodeninách apokalyptické nálady stupňujú a možno len dúfať, že pointa príbehu o sibírskom „vykupiteľovi“ nebude príliš tragická.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite