Ponoril ho do svojho svetla a urobil bodku. Ponoril ho do svojej tmy a urobil druhú bodku. Bodku do bodky – svetlo do tmy. Bodka sa zamrvila v bodke. Mrvila sa mrvila, až napokon... prásk! Rozprskla sa na všetky strany. Všade naokolo sa rozletelo tisíce bodiek – zlatých i čiernych. Zažiarilo svetlo, začernela sa tma. Veľký Kresliar sa na to neposedné mrvenie díval, a spokojne sa usmieval. Vetrom svojej mysle do toho svetla a do tej tmy zľahka fúkol. Usnoval z nich velikánsky hárok priestoru a času a začal doň kresliť vesmír. Všetko, čo nakreslil teraz, zaberalo nejaký priestor, všetko trvalo nejaký čas. Každá ďalšia bodka, ktorú Veľký Kresliar urobil, sa vzápätí rozptýlila na všetky strany. Každá čiara, ktorú načrtol, sa rozrastala ďalej sama.
Tak kreslil slnká i hviezdy, planéty i kométy, hviezdny prach i mliečnu dráhu. Sadil ich do času a priestoru ako kvetiny do svojej záhrady. Sadil semienka rôznofarebných svetov, obrovské kontinenty, stvorené iba z myšlienky. Tá vesmírna záhrada akoby nikde nemala mať konca. V jej priestore teraz horeli farebné hviezdy, krúžili tiché planéty.
Hviezdy sa zoskupovali do čarovných obrazov – v temnote žiarili podoby podivných tvorov. Veľký Kresliar sa tešil z každej kresby. V jeho veľkom oku sa odrážali zreničky sĺnc, blikali vzdialené pohľady hviezd.
„Mal by som nakresliť niečo, čo sa mi viac podobá,“ zašomral si Veľký Kresliar a oblizol hrot svojho pera. Do zabudnutého kúta vesmíru nakreslil malú zelenomodrú planétu. Celé dlhé veky sa nad tou malou zelenou guľou skláňal a kreslil a kreslil a kreslil.
Kreslil šedé kamienky i ligotavé drahokamy. Kreslil oheň i vodu, vietor, oblaky i dážď. Nakreslil rozľahlé zelené moria a do nich mušle, lastúry, chobotnice, raje, ustrice, drobné rybky i ohromné ryby, mohutné ako plávajúce hory. Do mora nakreslil zem. Zem rástla, more ubúdalo.
To čo nakreslil, sa ďalej kreslilo samo. Zo semienok sa kreslila tráva, z trávy sa kreslili kvietky, nad trávou sa rozkresľovali stromčeky, stromy i stromiská s haluzami. Niektoré rybky vyliezali z mora na zem. Tmolili sa, tmolili a menili sa na plazy. Odvážnejšie vyskakovali až k nebu. Plutvy sa im pri tom premenili na krídla. Na nebi sa objavili prvé vtáky.
Veľký Kresliar si pískal svoju večnú pesničku a potmehúdsky sa usmieval. Niektoré hady zafarbil na červeno, niektoré na modro, iným pridal kľukatý ornament. Tým, čo sa doplazili najďalej, prikreslil nožičky. Nohaté tvory poskočili a rozbehli sa na lúky, do lesov, niektoré dobehli až do strmých skalnatých hôr. Veľký Kresliar kreslil figliarsky i vážne. Medzi stromy, rieky, hory, lúky a moria, s pôžitkom črtal zvieratká od výmyslu sveta; krivé i rovné, štíhle i zavalité, veľké i malé, milé, smiešne i dôstojné a hrozivé.
Zelenomodrá planéta sa teraz hemžila životom. Stále sa na nej niečo dialo. Zvieratká sa množili a žrali medzi sebou navzájom. Veľký Kresliar sa prestal usmievať. Zmyslene krútil hlavou. Bol už takmer hotový, no nebolo to to, na čo od počiatku myslel.
Potom do zabudnutého kúta planéty nakreslil podivného tvora. Keď ho uvidela voda, zasmiala sa, keď ho uvidela tráva, stromy a kvety, od údivu prevracali oči.
„Pozrite, chodí po dvoch, akoby mal v chrbte latu,“ smial sa leopard.
„Kníše sa, akoby mal každú chvíľu padnúť,“ rehotal sa lev.
„A nemá žiadnu papuľu, iba taký zárez v hlave,“ posmievala sa medvedica.
„Ale má krásne oči!“ zahúkala sova.
Nuž takého smiešneho tvora tu ešte nikto nevidel.
„A je to,“ zašomral Veľký Kresliar. „Môj Malý Kresliar. Ten sa mi už celkom podobá.“
Veľký Kresliar Malému pripravil voľné miesta na veľkom papieri vesmíru. Malý Kresliar sa zaradoval a kreslil a kreslil. Do toho, čo Malý Kresliar nakreslil, Veľký Kresliar nezasahoval. „Bez slobody nikdy nevytvorí nič vlastné,“ vravieval si. Keď Malý Kresliar urobil chybu, musel ju sám objaviť a napraviť. Práve tým objavovaním a naprávaním sa Malý Kresliar učil kresliť. Pred spaním si svoje diela ukazovali. Jedného dňa však Malý Kresliar zosmutnel.
„Tvoje kesby rastú ďalej samy,“ pozdychol si. Veľký Kresliar dlho mlčal, akoby váhal, či má Malému Kresliarovi zveriť svoje tajomstvo..
„Som počiatkom všetkého, čo je,“ povedal napokon. „Kreslím z ničoho. Tomu, čo nie je, dávam život. Ty kreslíš z toho, čo je. Tvoje kresby nemôžu rásť samy.“
Malý Kresliar celú noc nemohol zažmúriť oka. Nad ránom sa vytratil. Putoval, kým neprišiel na samý koniec vesmíru. Tam potajomky začal kresliť svoj vlastný vesmír. Bol to chladný, sivý vesmír, nič v ňom nerástlo, nič sa v ňom nesmialo, nič v ňom neplakalo.
„Teraz som ja Veľkým Kresliarom.“
Vo svojom malom vesmíre sa však začal strácať. Nedokázal ho uvidieť celý. Tu nakreslil čiarku, tam čiarku, až sa napokon vo svojom diele celkom stratil.
„Ach, keby tu bol Veľký Kresliar!“ vzdychol si Malý. Lenže pre Veľkého Kresliara tu nebolo žiadne, ani celkom malé miesto. Aby si krátil dlhú chvíľu, do prachu pod nohy kreslil smutné vtipy.
V prvý deň prvých Vianoc sveta Veľký Kresliar vstal zo svojho ticha a vybral sa Malého Kresliara hľadať.
„Teraz je veľký,“ premýšľal, „tak ja budem malý.“ Došiel na koniec vesmíru a do sveta Malého Kresliara nakreslil sám seba. Aby sa do toho malého sveta zmestil, nakreslil sa celkom maličký.
Nepatrný, menší ako bodka, hľadá teraz Veľký Kresliar Malého. Nesie mu darček: Pierko, najľahšie zo všetkých, pierko, čo neváži nič.
„Namoč hrot do vlastného srdca,“ povie mu, keď ho nájde. „A začnime všetko odznova. Ja budem malý, ty budeš veľký. Neboj sa, časom všetko pochopíš. Tvoj malý a môj veľký svet sa spoja. To čo budeš kresliť ty, budem kresliť ja, a to čo budem kresliť ja, nakreslíš i ty.“
Keď Malý Kresliar pocíti v prstoch ťarchu toho pierka, ruka sa mu zachveje. Keď urobí prvú čiaru, svet sa zmení, keď urobí druhú čiaru, už neprestane nikdy kresliť. V tom kreslení sa napokon i on premení: Malý Kresliar bude vo Veľkom, a Veľký bude v Malom.
Tak kreslil slnká i hviezdy, planéty i kométy, hviezdny prach i mliečnu dráhu. Sadil ich do času a priestoru ako kvetiny do svojej záhrady. Sadil semienka rôznofarebných svetov, obrovské kontinenty, stvorené iba z myšlienky. Tá vesmírna záhrada akoby nikde nemala mať konca. V jej priestore teraz horeli farebné hviezdy, krúžili tiché planéty.
Hviezdy sa zoskupovali do čarovných obrazov – v temnote žiarili podoby podivných tvorov. Veľký Kresliar sa tešil z každej kresby. V jeho veľkom oku sa odrážali zreničky sĺnc, blikali vzdialené pohľady hviezd.
„Mal by som nakresliť niečo, čo sa mi viac podobá,“ zašomral si Veľký Kresliar a oblizol hrot svojho pera. Do zabudnutého kúta vesmíru nakreslil malú zelenomodrú planétu. Celé dlhé veky sa nad tou malou zelenou guľou skláňal a kreslil a kreslil a kreslil.
Kreslil šedé kamienky i ligotavé drahokamy. Kreslil oheň i vodu, vietor, oblaky i dážď. Nakreslil rozľahlé zelené moria a do nich mušle, lastúry, chobotnice, raje, ustrice, drobné rybky i ohromné ryby, mohutné ako plávajúce hory. Do mora nakreslil zem. Zem rástla, more ubúdalo.
To čo nakreslil, sa ďalej kreslilo samo. Zo semienok sa kreslila tráva, z trávy sa kreslili kvietky, nad trávou sa rozkresľovali stromčeky, stromy i stromiská s haluzami. Niektoré rybky vyliezali z mora na zem. Tmolili sa, tmolili a menili sa na plazy. Odvážnejšie vyskakovali až k nebu. Plutvy sa im pri tom premenili na krídla. Na nebi sa objavili prvé vtáky.
Veľký Kresliar si pískal svoju večnú pesničku a potmehúdsky sa usmieval. Niektoré hady zafarbil na červeno, niektoré na modro, iným pridal kľukatý ornament. Tým, čo sa doplazili najďalej, prikreslil nožičky. Nohaté tvory poskočili a rozbehli sa na lúky, do lesov, niektoré dobehli až do strmých skalnatých hôr. Veľký Kresliar kreslil figliarsky i vážne. Medzi stromy, rieky, hory, lúky a moria, s pôžitkom črtal zvieratká od výmyslu sveta; krivé i rovné, štíhle i zavalité, veľké i malé, milé, smiešne i dôstojné a hrozivé.
Zelenomodrá planéta sa teraz hemžila životom. Stále sa na nej niečo dialo. Zvieratká sa množili a žrali medzi sebou navzájom. Veľký Kresliar sa prestal usmievať. Zmyslene krútil hlavou. Bol už takmer hotový, no nebolo to to, na čo od počiatku myslel.
Potom do zabudnutého kúta planéty nakreslil podivného tvora. Keď ho uvidela voda, zasmiala sa, keď ho uvidela tráva, stromy a kvety, od údivu prevracali oči.
„Pozrite, chodí po dvoch, akoby mal v chrbte latu,“ smial sa leopard.
„Kníše sa, akoby mal každú chvíľu padnúť,“ rehotal sa lev.
„A nemá žiadnu papuľu, iba taký zárez v hlave,“ posmievala sa medvedica.
„Ale má krásne oči!“ zahúkala sova.
Nuž takého smiešneho tvora tu ešte nikto nevidel.
„A je to,“ zašomral Veľký Kresliar. „Môj Malý Kresliar. Ten sa mi už celkom podobá.“
Veľký Kresliar Malému pripravil voľné miesta na veľkom papieri vesmíru. Malý Kresliar sa zaradoval a kreslil a kreslil. Do toho, čo Malý Kresliar nakreslil, Veľký Kresliar nezasahoval. „Bez slobody nikdy nevytvorí nič vlastné,“ vravieval si. Keď Malý Kresliar urobil chybu, musel ju sám objaviť a napraviť. Práve tým objavovaním a naprávaním sa Malý Kresliar učil kresliť. Pred spaním si svoje diela ukazovali. Jedného dňa však Malý Kresliar zosmutnel.
„Tvoje kesby rastú ďalej samy,“ pozdychol si. Veľký Kresliar dlho mlčal, akoby váhal, či má Malému Kresliarovi zveriť svoje tajomstvo..
„Som počiatkom všetkého, čo je,“ povedal napokon. „Kreslím z ničoho. Tomu, čo nie je, dávam život. Ty kreslíš z toho, čo je. Tvoje kresby nemôžu rásť samy.“
Malý Kresliar celú noc nemohol zažmúriť oka. Nad ránom sa vytratil. Putoval, kým neprišiel na samý koniec vesmíru. Tam potajomky začal kresliť svoj vlastný vesmír. Bol to chladný, sivý vesmír, nič v ňom nerástlo, nič sa v ňom nesmialo, nič v ňom neplakalo.
„Teraz som ja Veľkým Kresliarom.“
Vo svojom malom vesmíre sa však začal strácať. Nedokázal ho uvidieť celý. Tu nakreslil čiarku, tam čiarku, až sa napokon vo svojom diele celkom stratil.
„Ach, keby tu bol Veľký Kresliar!“ vzdychol si Malý. Lenže pre Veľkého Kresliara tu nebolo žiadne, ani celkom malé miesto. Aby si krátil dlhú chvíľu, do prachu pod nohy kreslil smutné vtipy.
V prvý deň prvých Vianoc sveta Veľký Kresliar vstal zo svojho ticha a vybral sa Malého Kresliara hľadať.
„Teraz je veľký,“ premýšľal, „tak ja budem malý.“ Došiel na koniec vesmíru a do sveta Malého Kresliara nakreslil sám seba. Aby sa do toho malého sveta zmestil, nakreslil sa celkom maličký.
Nepatrný, menší ako bodka, hľadá teraz Veľký Kresliar Malého. Nesie mu darček: Pierko, najľahšie zo všetkých, pierko, čo neváži nič.
„Namoč hrot do vlastného srdca,“ povie mu, keď ho nájde. „A začnime všetko odznova. Ja budem malý, ty budeš veľký. Neboj sa, časom všetko pochopíš. Tvoj malý a môj veľký svet sa spoja. To čo budeš kresliť ty, budem kresliť ja, a to čo budem kresliť ja, nakreslíš i ty.“
Keď Malý Kresliar pocíti v prstoch ťarchu toho pierka, ruka sa mu zachveje. Keď urobí prvú čiaru, svet sa zmení, keď urobí druhú čiaru, už neprestane nikdy kresliť. V tom kreslení sa napokon i on premení: Malý Kresliar bude vo Veľkom, a Veľký bude v Malom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.