Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Kde sa stala chyba?

.milan Krajniak .jozef Majchrák .michal Vašečka .peter Pollák .časopis .klub

Zvolenie Mariana Kotlebu za župana v Banskej Bystrici a jeho rastúca popularita dva a pol roka pred parlamentnými voľbami kladú dve otázky: Kde sa stala chyba? A čo treba robiť? Prinášame sympózium štyroch autorov na túto tému.

.správa o nás samotných
O úspechu fašistu v povstaleckom meste sa toho napísalo už veľa, na Slovensku i v zahraničí. Osobne ma debata o príčinách a možných dôsledkoch zvolenia extrémistu do funkcie vyrušila oveľa viac ako samotný jeho úspech. Najbizarnejšia časť debaty bola lingvistická – ako fašistu pomenovať. Ale i to je jedna z príčin jeho úspechu – dlhé roky na Slovensku nepomenúvame osoby a javy poctivo – o nacionalistoch hovoríme ako o národovcoch, a tak o fašistoch nevyhnutne niektorí premýšľajú ako o „nacionalistoch“. Historici hľadajú podobnosti s talianskym korporatívnym fašizmom, autoritárskymi postojmi stredoeurópskych vládcov predvojnového obdobia či nacizmom. Nemalá časť populácie Slovenska však má problém s takýmto zaraďovaním – nemá odvahu svoje názory hovoriť nahlas ako „on“, ale s mnohými jeho názormi súhlasí. A my predsa nie sme fašisti...  
Pokúsim sa ponúknuť môj pohľad na to, čo sa vlastne stalo.
Zodpovednosť politických elít. Prvé mediálne reakcie priniesli hľadanie vinníka. A táto časť diskusie, ktorá mnohým vydržala doteraz, je najúbohejšia. Pripomína mi to nekomplikovaného návštevníka divadla, ktorý vníma iba prvý plán hry, teda to, čo sa odohráva na javisku. A samozrejme – zlyhanie Fica, ktorý mal obiehať s Maňkom každú dedinu Banskobystrického kraja  či Kaníka, ktorý mal vyzvať voličov voliť Maňku a pre mňa za mňa prísť voliť s gumenými rukavicami, je nepopierateľné. No to nie je predsa to najdôležitejšie. Horšie je, že politici nevyhnutne šikovne využili takto nastavený rámec a do ohňa začali nalievať benzín. Prostredie typicky postmoderne neschopné uchopiť, čo je extrém, bolo ďalej zavádzané falošnými tónmi. Obyvatelia Slovenska sa tak napríklad prekvapivo dozvedeli, že aj vládnuca strana je extrémistická – a tak vlastne je úplne jedno, čo sa stalo v Banskej Bystrici – extrémov je veľa, ide teda iba o to vybrať si z nich. Obava, ktorú občas mnohí na Slovensku zdieľame – že sa všetci zbláznili – sa potvrdila v priamom prenose.   
Politické dôvody. Iba málo komentárov konštatovalo nepríjemný fakt – ĽSNS si po rokoch intenzívnej práce nejaký úspech „zaslúžila“ – na úspechu dlho pracovala bez toho, aby si ich činnosť ostatní zásadnejšie všímali. Kedy mal prísť úspech ak nie vo voľbách, kde býva taká malá účasť a možnosti mobilizovať frustrovaných voličov sú na lokálnej úrovni také veľké? A treba dodať, že po sebadiskvalifikácii SNS sa úspech ešte radikálnejších skupín dal čakať. O to viac, že väčšina pravicových politických strán na Slovensku nepracuje s nacionalistickými sentimentmi tak, ako to býva zvykom v mnohých iných európskych krajinách. Ak v reakcii na úspech fašistu začnú, dosiahne zatiaľ marginálny extrémista viac ako mohol snívať – forma bude kultivovanejšia, no obsah totožný.     
Mobilizačná téma. Rómovia poslúžili fašistovi ako mobilizačná téma. Nepochybujem, že k Rómom, podobne ako väčšina populácie Slovenska, má negatívny vzťah, no vedel by si nájsť i iné témy a pozerajúc do jeho minulosti sa zdá, že aj celkom rád. Táto téma však na Slovensku, ako aj v iných krajinách strednej Európy, funguje bezpečne. Začali sme tak zbierať plody polovičných riešení, nepripravenosti aplikovať osvedčené postupy i neochoty tzv. štandardných politikov obetovať sa pri riešeniach témy, ktorá je najväčšou civilizačnou výzvou pre Slovensko v 21. storočí. Mám pri písaní déjà vu – podobne ako mnohí iní som o tom písal už pred 15 rokmi. A upozorňoval, že pomerne skoro môže na Slovensku tiecť krv. Väčšina ľudí sa smiala a reakcie mnohých dnes vypovedajú o tom, že generáciám nepamätajúcim si už ani rok 1989, vôbec nedochádza, akú výnimočnú dobu žijeme. A že sa to môže skončiť.     
Sociálno-psychologické pozadie. Veľa sa popísalo o chudobe a nezamestnanosti regiónov, ktorým hnedá farba nevadí. A to je, samozrejme, pravda. No nie je to samotná chudoba, ktorá priviedla voličov do vlčieho košiara – ale chýbajúca nádej, že sa to zmení, hlboká anómia a odcudzenosť, všadeprítomná ontologická neistota a postoptimistická stratenosť. Ale aj zúfalstvo, že liberálno-demokratický režim nefunguje tak, ako by mal, a treba dodať – mohol by. Je otázne, aká politická reprezentácia a akými prostriedkami zastaví ďalšiu marginalizáciu stredoslovenských dolín a dá týmto ľuďom nádej.
Zodpovednosť spoločenských elít. Bolo by falošné hovoriť iba o politikoch a ich zlyhaniach. Ukazuje sa, že široko definovaná občianska spoločnosť na grass-root úrovni nie je schopná zvládnuť antisystémové nálady obyvateľstva. Všetko nemôže robiť iba „aktívny“ občan. A je otázne, ako postupovať tvárou v tvár „travičom“ studní – v zápase s konšpirátormi, ktorí všade vidia temné sprisahania a každý spoločenský problém sú pripravení etnizovať. Bude to znieť ako klišé, ale bojím sa, že budeme musieť začať v niektorých témach od začiatku. Zdieľané názory na riešenie tzv. rómskej problematiky ukazujú na to, čo sa po novembri 1989 nepodarilo liberálnym elitám vôbec – predstavy o ľudských právach na strane väčšiny spoločnosti sú nepresné a insitné, ľudskoprávne právne nevedomie je prekvapujúce i pre skeptikov.    
Zodpovednosť náboženských elít. Osobitnou kapitolou sú postoje časti predstaviteľov Katolíckej cirkvi na Slovensku. 24 rokov neoľudáckej snahy o rehabilitáciu vojnového zločinca Jozefa Tisu i vojnového slovenského štátu celkovo sa podpísali na úspechu fašistu viac, ako by si sami rímski katolíci na Slovensku boli ochotní priznať. Ak sa nás rímski katolíci snažili roky presviedčať, že termín „klérofašizmus“ bol výmysel komunistov, tak konštatujem, že veľmi neuspeli – fašizoidné názory a zaľúbenie vo „farskej republike“ sa nevyhýbajú ani vysokopostaveným predstaviteľom rímsko-katolíckej cirkvi. Ak ste pomohli vytvoriť monštrum, začnite to aspoň reflektovať, ak už nie riešiť.  
A na záver to najdôležitejšie: „Nenadávaj na zrkadlo, keď máš krivú tvár“. Určite nie som jediný, kto tak trochu krúti hlavou nad tým pokryteckým čudovaním sa – kde sa vzali „takíto“ voliči?  Ale veď aj toto sme „my“ – nemalá časť populácie na Slovensku má nedemokratické, autoritárske a fašizoidné postoje. Občas vyjdú na povrch – ako v šokujúcom prejave súčasného premiéra v Matici slovenskej z marca 2013, aby si ich protagonisti rýchlo uvedomili, že „teraz je iná doba“. Ale fašizoidné postoje driemu v slovenskej spoločnosti, potenciálni voliči politiky tvrdej ruky sú zastúpení medzi sympatizantmi väčšiny politických strán. Tí, čo roky analyzujú verejnú mienku na Slovensku, vôbec nie sú úspechom fašistu prekvapení. Skôr prekvapuje, prečo sú ostatní takí zaskočení – vy to vo svojom okolí nevidíte? Predispozície pre úspech extrémistov – hodnotové i štrukturálne – sú predsa dlhodobo vytvorené, ide teda iba o to, ako na to teraz zareaguje spoločnosť. Reakcie posledných dvoch týždňov ma veľkým optimizmom nenaplnili. Málokto mal možnosť si na svojej vlastnej koži vyskúšať všetky typy bahna, ktoré priniesla medziľudská nenávisť, ako práve stredná Európa. Dva odpudzujúce totalitné režimy, genocídy, deportácie, výmeny obyvateľstva na etnickom základe, násilné asimilácie a – množstvo ľudského nešťastia. Ale zdá sa, že veľa sme sa nenaučili.  
.michal Vašečka
Autor je sociológ, prednáša na Masarykovej univerzite v Brne.

.ide o pocit krivdy
Zvolenie Kotlebu za župana je dôsledkom neriešenia dvoch zásadných problémov ľudí: Pocitu krivdy a pocitu opustenosti. Pocit krivdy alebo pocit absencie aspoň základnej spravodlivosti, sa dá ilustrovať na dvoch príkladoch. Prvým je beztrestnosť skorumpovaných politikov, sudcov, prokurátorov ako aj finančných skupín a oligarchov žijúcich z politiky. Ľudia sa na to musia pozerať a súčasne na vlastnej koži pociťujú šikanovanie štátnych úradníkov za malý nedoplatok na daniach či odvodoch alebo cítia, že si veľkí a silní kupujú spravodlivosť na súdoch a prokuratúre na ich úkor. Druhým príkladom krivdy je, keď ľudia vidia, že rómska rodina, ktorá nikdy nepracovala má vyšší mesačný príjem zo sociálnych dávok ako pracujúca rodina alebo keď vidia, že nikdy nepracujúci Róm má vyšší dôchodok ako celý život pracujúci človek. Čo si majú ľudia, ktorí to vidia na vlastné oči, myslieť o spravodlivosti nášho politického systému?
Príkladom pocitu opustenosti je situácia ľudí žijúcich v blízkosti rómskej osady, ktorej obyvatelia otvorene kradnú ľuďom bicykle z dvorov rodinných domov alebo úrodu z polí a štát tento problém roky nedokáže riešiť. Títo ľudia sa dlhé roky obracajú na štát a vládu. Žiadali o pomoc HZDS, Smer aj pravicu. Ale za žiadnej vlády nepocítili zlepšenie stavu.
Keď pred pár rokmi prišiel Kotleba do Žehry, ľudia ho vyhnali. Chceli pomoc od vlády, nie od neho. Ale my, štandardní politici, sme v ich očiach zlyhali. Nedokázali sme pre nich urobiť nič. Keď bol do parlamentu predložený zákon o možnosti zavedenia nútenej správy v obci, kde samospráva zjavne nefunguje - ako je to v Žehre, kde rómska väčšina už roky diskriminuje nerómsku menšinu - parlament tento zákon odignoroval. Keby prišiel Kotleba do Žehry dnes, ako by sa Žehrania, ktorí prichádzajú o majetok ale často im ide o zdravie až o holý život, ako by sa zachovali dnes?
Čo s tým? Najväčšou chybou by bolo začať bojovať. Či už s Kotlebom alebo s extrémizmom. Snažiť sa ho ako župana izolovať. Logicky dokazovať, že jeho názory sú chybné. Že v skutočnosti nemá program. A ak aj nejaký má, že sa nedá zrealizovať. Písať o tom, že klame. Písať o tom, že jeho politika môže viesť k hrozným dôsledkom. To všetko bude iba utvrdzovať ľudí, ktorí už aj tak majú na Kotlebu negatívny názor. A jeho fanatických podporovateľov - tú malú menšinu ozajstných extrémistov, ktorí sa nájdu v každej spoločnosti - tých to aj tak neodradí.
Lenže my máme na Slovensku ešte tretiu skupinu ľudí, tú najväčšiu. Sú to tí, ktorí na neho zatiaľ nemajú pevný názor. Ich definitívny názor na Kotlebu sa bude iba formovať. Ak sa budú z médií neustále valiť na ľudí informácie, že Kotleba je zlý - najlepšie s jeho fotografiami vo vodcovských pózach - bude mu to nesmierne pomáhať. Bude to zvyšovať jeho autoritu v očiach ľudí. Pretože vznikne mediálny dojem, že na Slovensku prebieha iba jeden súboj: Politický systém vs. On. Presne to Kotleba potrebuje. Aby sme neriešili príčinu problému, ale iba jeho dôsledok.
V Banskobystrickom kraji sa 70 tisíc ľudí v referende Fico, Smer, súčasný stav politického systému, súčasný stav spravodlivosti na Slovensku versus Kotleba rozhodlo hlasovať proti “systému” a a proti súčasnému stavu spoločnosti na Slovensku. Ak povýšime “boj proti extrémizmu” na ústredný spoločenský problém Slovenska, v očiach mnohých zatiaľ nerozhodnutých ľudí sa to bude javiť tak, že majú na výber iba dve možnosti: Podporiť súčasné skorumpované politické elity neschopné riešit ich sociálne a bezpečnostné problémy alebo podporiť Kotlebu. A ak ľudia nepocítia spravodlivosť, ak sa nebude sociálna situácia ľudí na Slovensku zlepšovať a ak sa nezlepší bezpečnostná situácia v blízkosti rómskych osád, potom bude čoraz väčšia skupina ľudí zvažovať hlas proti takejto realite.
Druhou najväčšou chybou by bolo presviedčať ľudí o tom, že najskôr treba vyriešiť sociálnu situáciu Rómov, až potom sa môže vyriešiť ich bezpečnostná situácia. Ľudia v blízkosti rómskych osád si totiž povedia: Už som čakal 20 rokov a mám čakať ďalších 20 - na to sa vám môžem vykašľať. Ak sa títo ľudia budú súčasne pozerať na to, ako sa do rómskych osád lejú stámilióny eur z eurofondov, lepšiu predvolebnú kampaň pre Kotlebu si neviem predstaviť.
Čo teda robiť? Predstavme ľuďom čo najviac alternatív, ako reformovať politický systém na Slovensku, aby sa dosiahlo viac spravodlivosti a ochrany pre menších a slabších proti arogancii veľkých a silných. Predstaviť ľuďom čo najviac alternatív ako riešiť bezpečnostnú situáciu pri rómskych osadách v rámci demokratického systému. Urobiť hlavnou témou budúcich volieb výber z týchto alternatív riešení a boj proti extrémizmu. Ľudia na Slovensku nemajú radi extrémne riešenia. Budú o nich uvažovať iba vtedy, ak budú mať pocit, že nemajú na výber.
.milan Krajniak
Autor je bývalý poradca ministra vnútra pre rómsku kriminalitu a predseda konzervatívnej frakcie v strane Nova.

.varovanie a motivácia
Nedávne voľby do VÚC považujem v ponovembrovej histórií Slovenska za prelomové. Ukázali, že občania tejto krajiny sú z dlhodobo neriešených spoločenských problémov sklamaní a nahnevaní. Až natoľko, že sú ochotní voliť  extrémnu alternatívu voči súčasnej politickej garnitúre. Je to výstraha pre politické strany a zodpovedné orgány tejto krajiny, aby sa k vážnym témam  ako sú rómska problematika či korupcia nevyjadrovali iba  v čase predvolebného boja, ale aby ich aj reálne riešili. Pre mňa osobne sú výsledky volieb v banskobystrickom kraji varovaním, ktoré prišlo,  dúfam a verím,  dostatočne skoro.
Koho volať na zodpovednosť za súčasnú situáciu? Extrémistov? Nemyslím si. V prvom rade sú to politici, ktorí túto krajinu od jej vzniku viedli. Miesto  toho, aby prinášali riešenia, tému spolužitia Rómov a majority roky zneužívali na získavanie lacných politických bodov. Korupciou, nezodpovednosťou a ignorovaním problém len ďalej prehĺbili. Hnev by preto ľudia nemali smerovať proti samotným Rómom, ale skôr voči tým, ktorí nechali situáciu zájsť až takto ďaleko. Riešeniu nenapomáha ani prístup médií. Až príliš často sú Rómovia zobrazovaní spôsobom, ktorý ďalej utvrdzuje verejnosť v predsudkoch. Pozitívne príklady dobrého spolužitia Rómov a majority zostávajú nepovšimnuté. Vytvorený obraz tak nezodpovedá celej  realite. A vina extrémistov? Oni samotní a ich voliči sú logickým dôsledkom vzniknutej situácie. Nechcem však iba poukazovať na chyby minulosti. Vstupom do politiky som prijal spoluzodpovednosť za riešenie situácie. S odhodlaním nebáť sa prinášať skutočné riešenia, aj keď to často znamená čeliť kritike.
Ako Róma a človeka pohybujúceho sa v rómskej problematike, ma frustrácia ľudí spôsobená jej dlhodobým zanedbávaním síce zarmucuje, ale neprekvapuje. V hneve a zúfalstve sa človek prirodzene obracia na tých, ktorí ponúkajú jednoduché riešenia. Dvadsať rokov sme nechali čakať občanov Slovenska na posun v tejto oblasti, pretože politici sa báli realizovať potrebné kroky. Majorita márne čakala  na opatrenia, ktoré by znížili napätie vo vzájomných vzťahoch. Dvadsať rokov sme nechali čakať aj samotných Rómov, ktorých životná úroveň sa za tú dobu dramaticky zhoršila. A nielen tých, ktorí k tomu svojím prístupom prispeli sami. Stalo sa tak aj napriek tomu, koľko peňazí sa nalialo do „riešenia“ situácie. Ľudia citlivo vnímajú výšku týchto vynaložených prostriedkov, najmä ak ich dopad nie je viditeľný.  Prirodzene ich to vedie k záveru, že tzv. Rómsky problém je neriešiteľný, pretože sa minuli  „obrovské peniaze, vyskúšalo všetko“ a bezvýsledne. Opak je pravdou. Obrovské sumy peňazí sa síce minuli, ale často na projekty netýkajúce sa Rómov, alebo sa stratili v kolobehu korupcie. A áno, skúšalo sa toho mnoho, ale riešenia to boli veľakrát nesystémové, povrchné a zväčša na papieri. Je to zlá aj dobrá správa. Zlá tým, že vysvetľuje čo nás zbytočne doviedlo do súčasnej situácie, kedy musíme reálne čeliť radikalizácii verejnosti a hrozbe extrémizmu. Dobrá preto, že hovorí jasne - ak konečne začneme využívať finančné prostriedky efektívne a nebudeme sa báť prijímať reálne opatrenia vychádzajúce z dvadsaťročnej skúsenosti v teréne, uvidíme výsledky.  
Predovšetkým je potrebné napraviť zdeformovaný systém, ktorý chudobu vytláča na okraj spoločnosti a sociálne vylúčených uväzňuje v ich biede sociálnymi dávkami. To problém nerieši, iba prehlbuje. Sociálne odkázaní ľudia strácajú pracovné návyky a stávajú sa pre trh práce nepoužiteľní. Preto sme v rámci rómskej reformy Správna cesta ako prvý predstavili práve zákon o hmotnej núdzi. Pre sociálne odkázaných ľudí, ak sa majú vymaniť z pasce chudoby, je životne dôležité vrátiť sa na trh práce. Práca pre obec je na tejto ceste iba prvým, ale dôležitým krokom - nedáva ešte ľuďom plnohodnotné zamestnanie, ale učí ich, že peniaze nie sú zadarmo a získavajú sa vlastným úsilím. Ďalšie riešenia reformy v oblasti vzdelávania a bývania pomôžu zvyšovať šance týchto ľudí na trhu práce a na začlenenie sa do spoločnosti.
Musíme si ale uvedomiť, že rómska reforma je behom na dlhú trať. Ak máme hovoriť o šanci na úspech, politici sa musia zbaviť myslenia v štvor-ročných volebných cykloch. Hovoríme o probléme, ktorý je potrebné riešiť s výhľadom na desaťročia dopredu. Verím, že výsledky v Banskej Bystrici sú dostatočným varovaním a motiváciou pre súčasných politikov, aby vážne začali riešiť túto tému. Iba tak zoberieme extrémistom z rúk ich tromfy a všetkým občanom Slovenska ponúkneme lepšiu budúcnosť.
.peter Pollák
Autor je vládny splnomocnenec pre rómske komunity a poslanec.

.rómovia: strategicky problém štátu
Politický extrémizmus býva vždy ideovo napájaný z viacerých prameňov a len ťažko sa teda určuje jednoznačná príčina jeho úspechu. V prípade Mariana Kotlebu sa však dá presne pomenovať téma, prostredníctvom ktorej sa úspešne zviditeľňuje a najviac ňou mobilizuje voličov. Je to rómsky problém, alebo presnejšie, komplikované spolužitie s Rómami v niektorých častiach Slovenska. Úspech Kotlebu vo viacerých rysoch pripomína nástup strany Jobbik v Maďarsku. Aj ideológia tejto strany je zmesou šovinizmu, antisemitizmu a historickej ukrivdenosti. V Maďarsku síce týmito vlajkami mávali mmnohí, na vstup do parlamentu im to však nestačilo. Keď sme v župách východného Maďarska mapovali úspech Jobbiku, pochopili sme, že to, čo z tohto zoskupenia urobilo vážnu politickú silu, bol spôsob, akým uchopili problematiku spolužitia s Rómami. Tému, nad ktorou socialistické vlády privierali oči a podceňovali jej výbušnosť. Až kým náhodná dopravná nehoda, pri ktorej bolo zranené rómske dievča a následne zlynčovaný šofér, nevyrazila pokrievku z bublajúceho hrnca a neurobila so spolužitia s Rómami horúcu tému. Tiež to najskôr začínalo malými mítingami a pochodmi na podporu „bielych“ v problematických lokalitách, ale skončilo sa to založením Maďarskej gardy a poslancami v jej uniformách v budapeštianskom aj Európskom parlamente.
Kľúčom k popularite Kotlebu a jeho druhov na Slovensku je fakt, že k rómskej téme nepristupujeme ako ku strategickému problému krajiny a politické elity, podobne ako v Maďarsku, pred jeho naliehavosťou privierajú oči. To platí pre všetky doterajšie vlády a pre aktuálny Ficov kabinet dvojnásobne. Pretože ten napriek luxusu pohodlnej parlamentnej väčšiny a vládnutia bez koaličných partnerov  v tejto veci zatiaľ tiež nič zásadné nepodnikol. Poďme však najskôr k tomu, prečo by rómsky problém mal byť našou strategickou prioritou.
Navštívil som väčšinu rómskych osád na Slovensku. Hovoril som s ľuďmi, ktorí žijú v susedstve týchto osád a mnoho stretnutí som absolvoval aj so starostami a primátormi. Výsledkom je poznanie, že komplikované spolužitie medzi Rómami a Nerómami ( drobná kriminalita a obťažovanie) je jedným z dôvodov, prečo sa v niektorých regiónoch mení štruktúra obyvateľstva. Časť ľudí z únavy z komplikovaného spolunažívania predáva svoje nehnuteľnosti, ktorých cena tak  či tak padá, a odchádza na miesta, kde tento problém neexistuje. Mladí ľudia sa zo štúdií a z práce vo svete nevracajú domov a zostávajú starší ľudia, ktorí na náročnejšie životné zmeny už nemajú energiu. Mnohé oblasti, najmä na východe Slovenska, tak prichádzajú o sociálny kapiál, vďaka čomu sa ešte viac prepadávajú do chudoby, ktorá je v nich vďaka zlej infraštruktúre a malým pracovným možnostiam už aj tak dosť veľká.
Ďalším dôvodom, prečo ide o strategický problém, je vysoký počet mladých ľudí v problematických komunitách, ktorí žijú na účet štátu. Nejde pritom len o poberanie rôznych sociálnych príspevkov a dávok v nezamestnanosti.  V týchto regiónoch majú často problém nájsť si prácu aj Nerómovia. Reč je o životných stratégiách, ktoré sú už za hranicou, ktorú štát ešte môže tolerovať. Stačí si vypočuť príbehy lekárov z niektorých východoslovenských nemocníc o tom, ako si niektoré rómske matky opakovane prichádzajú  „odložiť“ svoje zdravé deti do nemocnice. S vymyslenou, ale v krátkom čase neoveriteľnou diagnózou. Nemocnica takéto dieťa na niekoľko dní hospitalizuje, urobí vyšetrenia a účet predloží zdravotnej poisťovni. 


Tretí dôvod je politický. Z demografickej prognózy vývoja obyvateľstva do roku 2025 vyplýva, že viaceré okresy  čaká rómska budúcnosť. Železná súvislosť medzi demografiou a demokraciou povedie aj k tomu, že čoraz viac obcí vo východných častiach Slovensku budú v budúcnosti riadiť Rómovia. Prostredníctvom samospráv tak budú rozhodovať o peniazoch nielen svojich nerómskych spoluobčanov, ale všetkých daňových poplatníkov. Je preto v záujme nás všetkých, aby rómske komunity dokázali spomedzi seba vyprodukovať dostatočne početnú elitu, ktorá bude schopná samosprávy riadiť rozumne. Otvorenou otázkou zostáva aj to, či sa niekedy v budúcnosti medzi rómskou elitou sformuje niečo ako rómsky nacionalizmu a ak áno, akú bude mať podobu a požiadavky. Brilantný historik Ľubomír Lipták nakoniec s príchodom rómskeho nacionalizmu počítal ako s hotovou vecou. Vo svojej eseji Storočie dlhšie ako sto rokov v roku 1999 napísal: „Pätina obyvateľstva, prevažne málo vzdelaná, nekvalifikovaná, a preto v náročnom prostredí nasledujúcich desaťročí ťažko zamestnateľná, žijúca uprostred starnúcej populácie a zápasiaca s ťažkými sociálnymi problémami, bude tvoriť v mnohých obciach, v niektorých okresoch a oblastiach väčšinu. V každom prípade početnú skupinu, ktorá s veľkou pravdepodobnosťou bude disponovať už aj vyhraneným národným cítením, čerstvým, a to býva spravidla radikálne. Z folklórnej záležitosti minulého, sociálneho problému terajšieho sa v budúcom storočí stane rómska otázka národnostnou, komplexnou a dramatickou. Všetky danosti sú už tu a v perspektíve niekoľkých desaťročí  sú nezmeniteľné, iba zmierniteľné.“
Toto všetko sú dôvody, prečo štandardní politici musia pristupovať k rómskej problematike ako k strategickému problému krajiny a tomu by malo zodpovedať aj nasadenie kapacít tohto štátu na jeho riešenie. Podobne ako to bolo v prípade európskej integrácie  či ekonomických reforiem. Ak to neurobia, časť ľudí na Slovensku definitívne stratí vieru v ich schopnosť im pomôcť a rating Mariana Kotlebu a jemu podobných typov bude ešte rásť.
.jozef Majchrák
Autor je redaktor .týždňa

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite