Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Na Kyjev!

.časopis .téma

Od konca novembra zaplavili ukrajinské mestá protesty, ktoré svojou razanciou prekonali aj Oranžovú revolúciu v roku 2004. Ľud sa najskôr vzbúril proti tomu, že prezident Viktor Janukovyč nepodpísal Asociačnú dohodu s EÚ. Neskôr, keď polícia zmasakrovala demonštrantov v Kyjeve, začal požadovať odstúpenie vlády aj prezidenta.

.v štýlovej kaviarni Café Vienna v centre mesta Ľvov sedí oproti mne štyridsiatnička v kožušinovej čiapke, s nechtami namaľovanými vo farbách národnej vlajky – striedavo sú modré a žlté. Pôsobí to dosť bizarne, pretože Sofia Fedyna je docentka medzinárodných vzťahov na univerzite Ivana Franka, zároveň aj šéfka svetovej federácie Ukrajincov Lemkov a tiež speváčka, ktorá od prvých dní koordinuje a moderuje mítingy v metropole západnej Ukrajiny. A tá je, ako vieme, výrazne proeurópska.

.pod krvavou jedličkou
Fedyna s ľútosťou priznáva, že nie je jediná, kto zle odhadol situáciu. „Nikto nepočítal s tým, aký masaker sa odohrá v noci v Kyjeve z piatka 29. novembra na sobotu. Boli sme presvedčení, že pre prezidenta bude výhodnejšie ignorovať naše demonštrácie s tým, že aj tak sa postupne rozídeme. Oni však urobili hroznú vec. Poslali špeciálne policajné jednotky Berkut proti tým, ktorých majú Ukrajinci najradšej, proti ich deťom. Prišli o pol piatej ráno, keď študenti v mraze spali pod stanmi a boli bezbranní. Nielenže ich Berkut začal mlátiť, ešte ich aj naháňal kilometre, pričom bili po ceste aj tých, čo s tým nemali nič spoločné. V tom čase bola medzi demonštrantami iba jedna opozičná politička,“ rozčuľuje sa Fedyna.
O brutalite v Kyjeve sa dozvedela vďaka tomu, že jej mama si v sobotu o siedmej ráno, hneď ako sa zobudila, zapla počítač a pozrela sa na facebook. Sociálne siete boli už v tom čase plné správ a krvavých videí o dianí v Kyjeve, no televízie o ňom neinformovali až do jedenástej dopoludnia. Fedyna okamžite video rozoslala svojim známym po celom svete. O tretej popoludní ho potom premietla demonštrantom, ktorí zaplnili Námestie slobody pri soche národného buditeľa Tarasa Ševčenka vo Ľvove. Oficiálny a smiešny dôvod policajnej brutality, za ktorú sa medzičasom vláda premiéra Mykolu Azarova ospravedlnila, súvisel so stromčekom. Áno, čítate dobre. Policajti chceli údajne vypratať námestie preto, aby mohla byť osadená tradičná vianočná jedlička. Absurdita, ktorú dnes na Ukrajine nenazve nikto inak ako Krvavá jolka. Prečo je názov jedličky v ruštine? Prezident Janukovyč, ktorého prvý jazyk je ruština a po ukrajinsky sa naučil až ako dospelý, si raz v rýchlosti nevedel spomenúť na ukrajinský výraz pre jedličku (jalynka) a povedal to po rusky. A prečo krvavá, to je azda každému jasné.
V dramatických udalostiach z piatka na sobotu videli mnohí Ukrajinci mrazivú symboliku a paralelu. Demonštrujúci študenti sa pred jednotkami Berkut schovali za bránami chrámu svätého Michala, čo im však nepomohlo. Podobne nepomohol úkryt v chráme v roku 1241 obyvateľom Kyjeva, ktorí hľadali záchranu pred mongolotatarským vpádom. „Hordy ako hordy,“ komentuje to lakonicky Sofia Fedyna. Táto noc spôsobila, že už o dva dni, v nedeľu, vyšiel do kyjevských ulíc takmer milión ľudí. Mnohí prišli z iných častí krajiny, asi desaťtisíc aj zo Ľvova. Vláda chcela blokovať príjazd na Michajlevské námestie, a tiež východ z metra, no ľudia si cestu našli. Eurorevolúcia nenechala chladnou ani početnú ukrajinskú diaspóru v zahraničí, asi v dvadsiatich krajinách boli mítingy na jej podporu. Na stránke amerického prezidenta Obamu bola zaregistrovaná petícia diaspóry, ktorá žiada zavedenie sankcií proti Janukovyčovi a jeho komplicom vrátane zákazu ich vstupu do Spojených štátov. Majdany, ako sa protestné zhromaždenia na námestiach nazývajú, prišli podporiť mnohí európski politici, najmä z Poľska. „Ruské médiá pritom naďalej nepravdivo informujú o dianí na Ukrajine. Včera preto korešpondent jednej z ruských staníc nemohol urobiť živý vstup do vysielania, naši ľudia stáli okolo neho a skandovali Hovor pravdu,“ dodáva Fedyna.

.srdce a hlava Ukrajiny
Ukrajina je na osudovej križovatke. Nejde iba o klišé delenia na Západ a Východ. Na jednej strane sú tí, čo majú osobnú skúsenosť s EÚ a vedia, ako sa tam žije. Na druhej potom tí, čo o tom nemajú ani potuchy. Tí druhí chcú colnú úniu s Ruskom. „Buď sú to penzisti, ktorí cítia nostalgiu za sovietskou érou, alebo ide o oligarchov a podnikateľov previazaných s Moskvou,“ vysvetľuje Fedyna s tým, že väčšina Ukrajincov je proeurópska. Premiér Azarov podľa nej pozastavením aktivít smerujúcich k integrácii s Bruselom flagrantne porušil ústavu, ktorá uvádza, že Ukrajina má európsky smer integrácie. Ale čo s tým? Vláda má naďalej výraznú väčšinu a prežila po udalostiach pod Krvavou jedličkou aj hlasovanie o dôvere. Strane regiónov, ktorej členmi sú prezident aj premiér, patrí všetka moc v krajine. Na odvolanie prezidenta by bola potrebná ústavná väčšina v parlamente, čo je viac ako iluzórne. Pod kontrolou vlády sú aj súdy.
Ľvov je vnímaný ako srdce a Kyjev ako hlava krajiny. A práve vo Ľvove sa už týždeň pred krvavým zákrokom polície v Kyjeve zhromaždilo pod veľkým stanom asi 150 študentov. V noci z piatka 22. novembra na sobotu, teda z pracovného na voľný deň zasadal súd. O štvrtej ráno prijal rozhodnutie, ktorým zakazuje budovať stany pre protestujúcich a organizovať mierové demonštrácie.
„O pol piatej som dostala telefonát, že je na zásah pripravená špeciálna jednotka Berkut. O 5.40 prišli zástupcovia súdu a priniesli rozhodnutie. Boli sme pripravení na útok, stala sa však administratívna chyba. V súdnom rozhodnutí uviedli nesprávnu adresu pamätníka Ševčenka. Zástupcovia súdu teda odišli, policajti tiež a my sme ostali na mieste,“ Fedyna sa prvýkrát smeje. V pondelok potom študenti vyhlásili všeobecný štrajk. Rektori vo Ľvove sa spočiatku zľakli, báli sa represií, no potom si ich miestna vláda zvolala a prinútila ich podpísať memorandum, v ktorom sa zaviazali, že študenti nebudú potrestaní za účasť na štrajku. „To bol dôležitý krok. Všetky školy a univerzity sú podriadené ministrovi školstva Dmitrovi Tabačnikovi, ktorý zastupuje Stranu regiónov a nenávidí západnú Ukrajinu. Doslova o nás hovoril ako o zvieratkách, ktoré sa jednou rukou držia vetvy na strome...“ dodáva na záver Sofia Fedyna.

.pohľad z kaviarne
Ľvov je nádherné historické mesto, zapísané na zoznam svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Jeho centrum bolo budované ako zmes neoklasickej architektúry  a rôznych slohov, baroka, rokoka, renesancie aj gotiky. Sovietska éra sa na jeho vzhľade podpísala najmä betónovými sídliskami na periférii. Ľvov má aj čosi, čo iným ukrajinským mestám chýba – tradíciu kaviarní. S trochou zveličenia môžeme povedať, že to, čo pre Prahu počas Nežnej revolúcie znamenala kaviareň Slavia, znamená teraz pre Ľvov Café Vienna. Prvotriedna káva, primeraný nábytok a pohodlný pohľad na revolúciu, ktorá sa odohráva priamo za veľkými oknami.
Všade sú ľudia rôzneho veku, niektorí majú okolo pliec modro-žlté vlajky. Často držia v rukách vlajky EÚ, niektorí aj červeno-čierne vlajky medzivojnového nacionalistického hnutia. Zima sa im zadiera pod kožu, no vydržia stáť dlhé hodiny. Práve má prejav primátor Andrij Sadovyj. Hovorí o tom, že nikto nemá právo biť demonštrantov. Spomína Mahátmu Gándhího aj Martina Luthera Kinga. Potom to v dave zašumí. Moderátorka míting preruší s tým, že podľa polície sa medzi ľuďmi pohybuje muž s vidlami. Nasledujú výzvy na nenásilie. Ľudia sú disciplinovaní a odhalení vyhnať spomedzi seba provokatérov. Primátor Sadovyj vyzýva, aby sa na mítingu zúčastnili iba dospelí, pre deti to môže byť nebezpečné. Situácia sa podľa neho môže meniť každú hodinu. Po skončení svojho vystúpenia odpovedá na otázku .týždňa, čo môže dnes urobiť pre Ukrajinu susedné Slovensko: „Máte povinnosť podporiť naše úsilie byť súčasťou civilizovanej Európy. Skúsenosť, ktorou ste si prešli, je pre nás veľmi dôležitá. Urobili ste v roku 1989 to, čo chceme teraz urobiť my. Váš štát má úplne jasné smerovanie. A má úspechy, na ktoré sme pyšní.“
Primátora Sadového oceňuje aj novinár Andrij Standik. „Za jeho éry vzniklo v centre Ľvova tridsať nových kaviarní. Myslel som si, že po revolúcii v roku 2004 už nikto nepôjde na ulicu demonštrovať, ale ľudia budú radšej sedieť v teple domova či kaviarní a budú dávať laiky na facebook,“ hovorí vyštudovaný politológ, ktorý pracuje pre internetovú stránku regionálneho denníka Expres. EÚ pre neho znamená spravodlivé súdy, slobodu podnikania, cestovania a  prejavu. A tiež vyššiu úroveň zdravotnej starostlivosti. Je však skeptický vzhľadom na ďalší vývoj. Nevidí nikoho, kto by mohol nahradiť Janukovyča a zjednotiť rozdelený národ. Za takého nepovažuje ani lídra Tymošenkovej strany Vlasť Arsenija Jaceňjuka, ani šampióna v boxe a šéfa strany Úder Vitalija Klička. „Oranžovú revolúciu pred deviatimi rokmi financoval Boris Berezovskij, bola plánovaná, jej účastníci dostali školenie, ako sa brániť jednotkám Berkurtu. Dnes je to spontánny protest, nepredvídateľný a chaotický,“ nazdáva sa Standik a na otázku, ako sa to celé podľa neho skončí, po chvíľke zamyslenia odpovedá: „Niet silnej opozície, niet silného lídra. Neviem, koho voliť, keby padol Janukovyč. A neviem ani dospieť k tomu, aby sme ho zhodili. Vidím dve línie. Buď to vláda rozoženie silou, alebo sa ľudia unavia, znechutia a vyšumí to. Nie, Janukovyč nepadne.“

.áno Únii
Medzitým, ako sa rozprávame so Standikom, sa na obrazovke v rohu miestnosti objavujú zábery z Kyjeva. Osadenstvo kaviarne, kde organizátori ľvovských protestov zriadili tlačové centrum, si dramatické obrázky príliš nevšíma. Je naďalej zahĺbené do svojich debát. Spravodajská kamera pritom ukazuje buldozér, ktorým provokatéri napadli policajtov pred sídlom prezidenta. „Keby chceli, mohli  by ovládnuť sídlo prezidenta, v porovnaní s políciou ich je oveľa viac,“ pokojným hlasom komentuje dianie v Kyjeve Standik. Televízne zábery ukazujú aj policajtov, ako obuškami mlátia hlava-nehlava protestujúcich, dokonca aj tých, čo bezvládne ležia na zemi a zakrývajú si iba hlavu. Na tribúne cez amplión hovorí Kličko, ale aj populárny spevák Saško Položinsky a líder nacionalistickej strany Oleg Tjagnibog. V zábere sa mihne aj poľský politik Jaroslav Kaczynski.
Pri vedľajšom stole maľuje mladšia žena akési nápisy na výkresy. Taťjana Martynjuk prednáša na obchodnej fakulte Katolíckej univerzity vo Ľvove. Je zababušená v kožušinovom kabáte, občas si usrkne z kávy. „Prišla som sem, aby bolo jasné, že na ulicu nevychádzajú iba študenti, ale aj malí a strední podnikatelia. Heslá a nápisy, ktoré namaľujem, odfotografujem a dám ich na internetovú stránku aliancie podnikateľov,“ vysvetľuje Martynjuk, zatiaľ čo kreslí veľké písmená. Jej slogany sú ľahko zapamätateľné. Spomeňme aspoň dva z nich. Biznis by sa mal riadiť európskymi zákonmi, a nie zákonmi banditov. Krajina má ochraňovať svojich podnikateľov.
Prichádza k nám aj ďalší z organizátorov ľvovských protestov, absolvent architektúry a reštaurátor Andrij Dedyšin. Mladý štíhly muž s dlhšou bradou má na klope kabáta pripnutý veľký odznak s anglickým nápisom Yes EÚ. „Často jazdím na Západ, vidím kultúru Európy. Aj rozdiely sociálne, ekonomické či kultúrne. Chcem, aby aj moja krajina tak vyzerala. Pozerám sa do budúcnosti, na svoje deti. Rusov pritom nevidím ako nepriateľov. No za Putina je im ťažko,“ uvádza Dedyšin a pokračuje: „Netrvám na vstupe Ukrajiny do EÚ, ale trvám na tom, aby sme zdieľali rovnaké hodnoty. Aké sú to? Lepšie platy adekvátne vykonanej práci, ďalej kvalitná zdravotná starostlivosť a vzdelanie.  Aby som nemal problém dostať sa s ukrajinským diplomom na európsky trh. No najmä, aby u nás zmizla tá hrozná korupcia.“
Janukovyč je pre Dedyšina úplne neprijateľný. Protiví sa mu, že bol v mladosti pouličný zlodej, ktorý za krádeže čiapok a iných vecí sedel trikrát vo väzení. No zároveň ani on nevidí medzi ostatnými politikmi nikoho, kto by mu bol sympatický. Kličko je možno fajn, no má okolo seba čudnú partiu. A Tymošenková už mala veľa možností preukázať svoje schopnosti, no nepodarilo sa jej to. Na druhej strane, ak sedí vo väzení, tak by tam mala byť podľa Dedyšina spolu s ňou polovica súčasnej vlády. Takže opäť dezilúzia a frustrácia.

.nepredvídateľný prezident
Danylo Mokryk pracuje ako redaktor a politický analytik spravodajského servera zaxit.net. Vyštudoval politológiu vo Francúzsku, v útlom detstve vyrastal v Prahe, kde pracovali jeho rodičia. Hovorí  teda dobre po česky. Na súčasné dianie na Ukrajine má pomerne jasný názor. To, čo sa odohrávalo prvých osem dní na námestiach miest, bola podľa neho skôr diskotéka. „Vyzeralo to tak, že po summite vo Vilniuse sa všetko skončí. No útok policajtov na ľudí v Kyjeve Ukrajincov rozčúlil. Ten, kto ho organizoval, si bol určite vedomý, že to pozdvihne revolučnú náladu. Myslím si, že vo vláde aj v okolí prezidenta sú ľudia, ktorí by chceli, aby situácia viedla možno až k zmene prezidenta. Som si istý, že Janukovyč príkaz na akciu Berkutu nedal,“ hovorí Mokryk a pokračuje: „Hovorí sa o tom, že to mohol byť nápad Sergeja Levočkyna, ktorý je šéf kancelárie prezidenta. Prezident sa k zásahu vyjadril na druhý deň iba krátkym odsudzujúcim vyhlásením na svojej stránke. Tvrdil, že proti miernym občianskym protestom nič nemá, že vyvodí zodpovednosť voči osobám zodpovedným za zásah. Keby to myslel úprimne, minister vnútra by už nebol vo funkcii. Janukovyč sám neodstúpi. Je pritom isté, že EÚ aj Putin by si to želali. Ukázalo sa, že Janukovyč nie je prezident, na ktorého by sa Brusel ani Moskva mohli spoľahnúť. Je nepredvídateľný, čo nevyhovuje ani Putinovi.“
Ďalšie dni počas minulého týždňa vývoj na Ukrajine preukázal, že prezident, ktorý nevyhovuje Únii ani Rusku, nemieni odstúpiť. A protestom, zdá sa, pomaly dochádza dych.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite