Legenda českého a československého exilu Pavel Tigrid (vlastným menom Pavel Schönfeld) žil v dvoch storočiach, v politickom zmysle azda až v troch. Narodil sa v roku 1917, ešte pred októbrovou revolúciou v Rusku, aj pred vznikom Československa o rok neskôr. Zomrel v auguste 2003, pri príležitosti desiateho výročia jeho smrti vyšla v Česku kniha historika Pavla Kosatíka Tigrid, poprvé. Průvodce osudem inteligentního muže ve dvacátém století (Mladá fronta, 2013). Českí recenzenti vytkli knihe viacero chýb a nepresností, kniha však napriek tomu stojí za pozornosť.
Tigrid bol asimilovaný československý Žid. Hoci neskôr, po druhej svetovej vojne, konvertoval na katolicizmus, a hoci väčšinu svojho dlhého života prežil v exile ako občan iných štátov, svojej identity sa nikdy nevzdal. Ani k svojej civilizácii, ani k svojej vlasti. Napokon, len ťažko nájsť podobný príbeh exulanta, ktorý sa do svojej vlasti po vyše 40 rokoch vráti len pár dní po zmene režimu.
Na svet sa vždy pozeral ako československý demokrat, ktorý však nesníval o minulosti, ale snažil sa porozumieť budúcnosti. A tak, hoci bol pôvodom Žid, holokaust ani správanie českého protektorátu alebo slovenského štátu k našim Židom sa pre neho nestali neodčiniteľnou vinou ani dedičným hriechom. Obete pochoval a nový štát budoval s tými, ktorí prežili. Vlastne, stalo sa toho ešte viac: po návrate z exilu po porážke Hitlera sa rozhodol prijať radu a svoju židovskú identitu nepripomínať. Podobne ako Jiří Hronek (Langstein), Julius Firt (Fürth) či Ota Šling (Schling). Hubert Ripka im povedal, že semitské meno by nemuselo na poslucháčov dobre pôsobiť, a oni túto obeť novorodiacej sa republike ochotne priniesli.
Po vojne sa zo sociálneho demokrata stal talentovaný novinár pracujúci pre katolíckych ľudovcov. Jeden z jeho najbližších priateľov v Londýne sa volal Vladimír Clementis. Komunistickému ohňu však rozumel, a teda nikdy sa nenechal spáliť. Z Londýna sa doniesol domov niečo iné: silný vzťah k britskej demokracii, a tak keď sa republika vďaka Benešovi a komunistom približovala k Moskve, Tigrid v nej videl životné ohrozenie. Veril totiž v univerzálne princípy, v západnú civilizáciu – nielen rozumom, ale srdcom, bola to pre neho vec viery, silnej a celoživotnej viery. V tomto zmysle potvrdzoval Masarykove slová, že demokraciu nerobia inštitúcie, ale demokrati.
Tigrid sa nikdy nebál ísť proti prúdu. Na konci roku 1945 napísal článok Odsun Nemců, Západ a my, kde expresívne opísal tragický priebeh odsunu Nemcov: „Viděli jsme kojence se svraštělými obličeji plnými vyrážky, s těžkou bronchitidou a nožičkami opravdu ne silnějšími než lidský palec,“ napísal Tigrid. Samotný odsun ako politické riešenie neodsudzoval. Bol však jeden z prvých, kto upozornil na jeho zločiny a témy sa nevzdal do konca života. Ešte v roku 1978 vyvolal ostrú diskusiu, keď v svojom časopise uverejnil článok slovenského historika Jána Mlynárika Teze o vysídlení čs. Němců. Po odchode do exilu ho čakal zásadný spor s Ferdinandom Peroutkom a hoci jeho koncepcia mala navrch, Peroutka ho zo Slobodnej Európy vytlačil. Pomerne dlhý čas sa musel živiť ako čašník.
Potom prišiel veľký návrat: Svědectví nebol len časopis, bola to inštitúcia. Hneď v prvom čísle mal článok George Kennan, slávny americký diplomat, ktorého moskovský telegram zmenil americkú politiku, a ktorého text o východnej Európe vyšiel v prvom čísle Svědectví v roku 1956. Kennan tvrdil, že východoeurópske národy sa musia Moskve postaviť samy, že sú medzi nimi rozdiely a že Amerika musí z toho vychádzať. Bol to napokon rok maďarského povstania, krvavo potlačeného Rusmi. Tigrid stavil na dialóg s inteligentnými komunistami, veril, že sú schopní „konverzie“ na demokraciu. Snažil sa nadviazať kontakt s každým komunistom, ktorý myslel čo i len trochu nezávisle, zo Slovákov napríklad s Ladislavom Mňačkom, aj keď nie vždy úspešne. Neveril však v socializmus s ľudskou tvárou, veril, že je to nevyhnutná prechodná fáza na ceste k slobode. A keď tento pokus zastavili v roku 1968 ruské tanky, postúpil o krok ďalej. Veľkú inšpiráciu nachádzal v Poľsku v osemdesiatych rokoch otvorene podporoval Havla. Tigrid, skrátka, reagoval podľa toho, ako sa vyvíjal komunistický režim. Ochotne vymenil spojencov, ochotne nadviazal vzťahy s komunistami 50. rokov, prípadne sa ich vzdal – všetko v záujme rovnakého ideálu. A ja od prečítania tejto knihy rozmýšľam, či to nie je tak trochu podmienka demokracie, nedeliť svet na dva tábory podľa starých sporov, ale deliť ich podľa toho, čo si vyžaduje ideál dnes a čo zajtra.
Tigrid bol asimilovaný československý Žid. Hoci neskôr, po druhej svetovej vojne, konvertoval na katolicizmus, a hoci väčšinu svojho dlhého života prežil v exile ako občan iných štátov, svojej identity sa nikdy nevzdal. Ani k svojej civilizácii, ani k svojej vlasti. Napokon, len ťažko nájsť podobný príbeh exulanta, ktorý sa do svojej vlasti po vyše 40 rokoch vráti len pár dní po zmene režimu.
Na svet sa vždy pozeral ako československý demokrat, ktorý však nesníval o minulosti, ale snažil sa porozumieť budúcnosti. A tak, hoci bol pôvodom Žid, holokaust ani správanie českého protektorátu alebo slovenského štátu k našim Židom sa pre neho nestali neodčiniteľnou vinou ani dedičným hriechom. Obete pochoval a nový štát budoval s tými, ktorí prežili. Vlastne, stalo sa toho ešte viac: po návrate z exilu po porážke Hitlera sa rozhodol prijať radu a svoju židovskú identitu nepripomínať. Podobne ako Jiří Hronek (Langstein), Julius Firt (Fürth) či Ota Šling (Schling). Hubert Ripka im povedal, že semitské meno by nemuselo na poslucháčov dobre pôsobiť, a oni túto obeť novorodiacej sa republike ochotne priniesli.
Po vojne sa zo sociálneho demokrata stal talentovaný novinár pracujúci pre katolíckych ľudovcov. Jeden z jeho najbližších priateľov v Londýne sa volal Vladimír Clementis. Komunistickému ohňu však rozumel, a teda nikdy sa nenechal spáliť. Z Londýna sa doniesol domov niečo iné: silný vzťah k britskej demokracii, a tak keď sa republika vďaka Benešovi a komunistom približovala k Moskve, Tigrid v nej videl životné ohrozenie. Veril totiž v univerzálne princípy, v západnú civilizáciu – nielen rozumom, ale srdcom, bola to pre neho vec viery, silnej a celoživotnej viery. V tomto zmysle potvrdzoval Masarykove slová, že demokraciu nerobia inštitúcie, ale demokrati.
Tigrid sa nikdy nebál ísť proti prúdu. Na konci roku 1945 napísal článok Odsun Nemců, Západ a my, kde expresívne opísal tragický priebeh odsunu Nemcov: „Viděli jsme kojence se svraštělými obličeji plnými vyrážky, s těžkou bronchitidou a nožičkami opravdu ne silnějšími než lidský palec,“ napísal Tigrid. Samotný odsun ako politické riešenie neodsudzoval. Bol však jeden z prvých, kto upozornil na jeho zločiny a témy sa nevzdal do konca života. Ešte v roku 1978 vyvolal ostrú diskusiu, keď v svojom časopise uverejnil článok slovenského historika Jána Mlynárika Teze o vysídlení čs. Němců. Po odchode do exilu ho čakal zásadný spor s Ferdinandom Peroutkom a hoci jeho koncepcia mala navrch, Peroutka ho zo Slobodnej Európy vytlačil. Pomerne dlhý čas sa musel živiť ako čašník.
Potom prišiel veľký návrat: Svědectví nebol len časopis, bola to inštitúcia. Hneď v prvom čísle mal článok George Kennan, slávny americký diplomat, ktorého moskovský telegram zmenil americkú politiku, a ktorého text o východnej Európe vyšiel v prvom čísle Svědectví v roku 1956. Kennan tvrdil, že východoeurópske národy sa musia Moskve postaviť samy, že sú medzi nimi rozdiely a že Amerika musí z toho vychádzať. Bol to napokon rok maďarského povstania, krvavo potlačeného Rusmi. Tigrid stavil na dialóg s inteligentnými komunistami, veril, že sú schopní „konverzie“ na demokraciu. Snažil sa nadviazať kontakt s každým komunistom, ktorý myslel čo i len trochu nezávisle, zo Slovákov napríklad s Ladislavom Mňačkom, aj keď nie vždy úspešne. Neveril však v socializmus s ľudskou tvárou, veril, že je to nevyhnutná prechodná fáza na ceste k slobode. A keď tento pokus zastavili v roku 1968 ruské tanky, postúpil o krok ďalej. Veľkú inšpiráciu nachádzal v Poľsku v osemdesiatych rokoch otvorene podporoval Havla. Tigrid, skrátka, reagoval podľa toho, ako sa vyvíjal komunistický režim. Ochotne vymenil spojencov, ochotne nadviazal vzťahy s komunistami 50. rokov, prípadne sa ich vzdal – všetko v záujme rovnakého ideálu. A ja od prečítania tejto knihy rozmýšľam, či to nie je tak trochu podmienka demokracie, nedeliť svet na dva tábory podľa starých sporov, ale deliť ich podľa toho, čo si vyžaduje ideál dnes a čo zajtra.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.