Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Predčasné parlamentné voľby sa uskutočnia 30. septembra


Dohoda s Iránom

.emanuele Ottolenghi .max Boot .časopis .klub

Svetové veľmoci vo formáte P5+1 (USA, Čína, Rusko, Francúzsko, Británia a Nemecko) dosiahli dohodu s Iránom o jadrovom programe. Čo to znamená pre Blízky východ a čo pre Západ?

.prílišné riziko, ktoré sa nevyplatí
Na Blízkom východe proti sebe stoja dve aliancie: proiránska a protiiránska. Tá prvá zahŕňa Sýriu, Hizballáh a preukázateľne aj irackú vládu. „Antiblok“ tvoria takmer všetky ostatné štáty od Izraelu po Saudskú Arábiu. Spojené štáty americké boli dlho najsilnejším podporovateľom antibloku, na čom, pochopiteľne, nie je nič prekvapujúce, keďže iránsky režim od svojho počiatku viedol proti USA vojnu prostriedkami od brania rukojemníkov po teroristické útoky.
Situácia sa však rýchlo mení: najskôr to bolo americké stiahnutie sa z Iraku, potom dohoda so Sýriou, a teraz dohoda s Iránom. Na Ameriku to vrhá vážne podozrenie, či je schopná odhodlať sa zastaviť mocnejúci Irán, čo celkom pochopiteľne straší našich spojencov. Zdá sa, akoby dochádzalo k zmene v rovnováhe moci a Amerika je pritom čoraz menej dôležitá. Oba tábory, naši priatelia aj naši nepriatelia, k nám prejavujú menší rešpekt a je čoraz menej pravdepodobné, že by nám ustupovali.
Prinajmenšom v prípade Sýrie možno vzniesť poznámku, že de facto za legitimizáciu Assadovho režimu Amerika niečo významné získa. Assad aspoň dovolí demontáž a deštrukciu chemických zbraní.  Ale v prípade Iránu neplatí ani to. Irán spomaľuje – aj keď nie viac než o niekoľko týždňov – naháňanie sa za získaním jadrovej bomby a za to získa sedem miliárd dolárov (a pravdepodobne aj viac) ako úľavu na sankciách a tiež uznanie, že krajina má právo obohacovať urán.
Dokážem pochopiť, prečo Obamova administratíva dosiahla dohodu s Teheránom a prečo ju toľko ďalších strán podporilo. Nikto nechce vojnu s Iránom a nikto nechce iránsku bombu. Bolo zrejmé, že Irán je na trajektórii k získaniu bomby a jediná vec, ktorá skutočne  stojí v ceste tejto hrozbe je izraelský vojenský útok. Ak zoberieme do úvahy, že Obama stratil kredibilitu a nie je schopný pohroziť Iránu použitím americkej vojenskej sily (aj keby sa odhodlal bombardovať Sýriu po použití chemických zbraní, kto by si dokázal predstaviť, že by Obama dokázal bombardovať aj Irán, ktorý sa snaží získať zbrane hromadného ničenia?), tak či onak možno povedať, že dohoda, ktorá akokoľvek minimálne oddiali iránsky jadrový program, je hodná sumy niekoľkých miliárd dolárov získaných uvoľnením sankcií.
Problém je, že sankcie konečne, ale oneskorene začínali zaberať. Iránska ekonomika padala od zavedenia reštriktívnych ekonomických sankcií v minulom roku voľným pádom. Bol to moment maximálnej finančnej sily proti Iránu – a prezident Obama s ministrom zahraničných vecí Kerrym sa akurát v tom čase rozhodli ustúpiť.  Ak Iránci nesúhlasili s líbyjskou alebo sýrskou podobou dohody, ktorá by počítala so zničením jadrového komplexu, len ťažko si možno predstaviť, že s niečím podobným budú súhlasiť o šesť mesiacov, keď sa ich ekonomika oživí. Denník Wall Street Journal už informoval, že západoeurópske firmy sa už nevedia dočkať návratu na iránske trhy.

Pravdepodobnejšie je, že o šesť mesiacov budú Iránci žiadať ďalšie ústupky za nestupňovanie jadrového programu, pričom súčasne budú udržiavať svoju schopnosť obohacovať urán na vyššiu úroveň a pokračovať aj vo vývoji a konštrukcii balistických rakiet, ktoré dokážu niesť jadrovú hlavicu (súčasťou dohody je napríklad klauzula o maximálne dvadsaťpercentnom obohacovaní uránu, vojenské účely vyžadujú až deväťdesiatpercentné obohatenie, nižšie obohatený urán však možno postupne obohacovať až na „vojenskú“ úroveň, pozn. red.).
Dôvera v Ameriku sa medzi našimi spojencami na Blízkom východe prepadá na nové dno a nemožno sa tomu čudovať: krajiny od Izraela po Saudskú Arábiu, ktoré považujú Irán za smrteľné ohrozenie, už viac necítia, že sa môžu spoľahnúť na americkú ochranu.  Je to nebezpečná zmena, pretože podporuje myšlienky na to, aby tieto krajiny samy podnikli opatrenia, ktoré by si žiadny americký prezident neželal, od bombardovania Iránu (v prípade Izraela) po získanie vlastnej jadrovej bomby (v prípade Saudskej Arábie).
Riziko, že Amerika vyzerá bezradne a slabo, by stálo za to, keby výsledkom bolo zničenie iránskeho jadrového programu. Ale zdá sa isté, že Obamovo riskantné hazardovanie sa nevyplatí.
.max Boot/
Americký vojenský historik, autor a komentátor. Pracuje v Council on Foreign Relations  a píše pre popredné svetové médiá.


.netanjahu nie je Milan Hodža
Tento rok som na stránkach časopisu Standpoint písal o analógiách medzi komplikovanou situáciou v Sýrii a španielskou občianskou vojnou. Zaslúžia si však ďalšiu analýzu, pretože v septembri došlo v Sýrii k novému zvratu udalostí a pravdepodobne budeme svedkami aj zblíženia medzi Američanmi a Rusmi po Ruháního návšteve v New Yorku.
Necelý rok po vypuknutí španielskej občianskej vojny zbombardovali nemecké a talianske lietadlá baskické mesto Guernica. Bezohľadné vraždenie civilistov bolo predzvesťou totálnej vojny nacistov, ktorá o dva roky zachvátila Európu. Utrpenie v Guernice zvečnil Picasso na svojej eponymnej maľbe, ktorá krátko po svojom dokončení obišla svet a upozornila verejnosť na hrôzy občianskej vojny v Španielsku. Obraz, ktorý sa teraz nachádza v Múzeu kráľovnej Sofie v Madride, je symbolom protivojnového postoja. A tak ako mnoho podobných svedectiev, ani on nedokázal pohnúť svedomím natoľko, aby svet podnietil k činom. Skôr vystrašil Západ až tak, že ten bol ochotný Hitlerovi vyhovieť. Kým mohol Západ predhodiť Hitlerovmu apetítu budúcnosť niekoho iného, uprednostňoval diplomaciu pred konfliktom.
Pozrite sa na Guernicu a myslite pritom na Assadov nemilosrdný útok chemickými zbraňami proti vlastným občanom, ktorý sa odohral v auguste vo východných štvrtiach Damasku. Assad je stále na svojom poste – jeho zločin nebol potrestaný a jeho ochrancovia boli poctení nenahraditeľnou rolou pri vyjednávaní o riešení sýrskeho konfliktu.
Keď už hovoríme o analógiách, Berneriho texty o nacizme a fašizme sa vyznačujú takou morálnou jednoznačnosťou úsudku, akoby vedel to, čo dnes  vieme my. V skutočnosti to vtedy nebolo jasné, ani medzi úprimne zmýšľajúcimi demokratmi. O španielskej občianskej vojne a brutalite na oboch jej bojujúcich stranách sa dá povedať všeličo, ale fakt je, že západné demokracie sa len prizerali, a hoci sa im hnusilo, že Franca podporujú talianski fašisti a nemeckí nacisti, možnosť víťazstva komunistov považovali za omnoho, omnoho horšiu.
A načo im to bolo? Aj tí, ktorí považovali španielskych republikánov za Stalinových prívržencov, čo si nezaslúžia podporu, sa v júni 1941 museli spojiť so Stalinom proti väčšej hrozbe. Niežeby bol komunizmus neškodný – to ani náhodou –, no strach z červeného nebezpečenstva mnohých zaslepil natoľko, že fašizmus začali považovať za rovnako veľké zlo až vtedy, keď už bolo neskoro. Vybrať si vtedy, koho podporiť, bolo nepochybne nepríjemné, no nečinné prizeranie sa zlu nikdy nie je dobrá voľba. A keď dovolíme, aby vývoj udalostí určovali dve zlá, ktoré proti sebe bojujú, výsledok bude zaručene strašný.
V dnešnej Sýrii vidieť podobný boj medzi sunnitským radikalizmom a prívržencami Iránu. Nemali by sme to s dejinnými analógiami preháňať, lebo ani jedna strana konfliktu presne nezodpovedá ani Francovi, ani Ľudovému frontu. No španielska občianska vojna aj tak ponúka dôležité ponaučenia. Jedno znie, že nacistické Nemecko a fašistické Taliansko považovali ľahostajnosť Západu za defétizmus. To, že ich bezočivé skutky neboli potrestané, pripravilo scénu pre omnoho väčší konflikt, ktorý nasledoval len niekoľko mesiacov po Francovom víťazstve v roku 1939.
Ľahostajnosť Západu voči ľudskému utrpeniu a beztrestnosť, s ktorou mohli nacistický a fašistický režim páchať obrovské zverstvá, ich presvedčili, že môže vo veľkom vraždiť a nič sa mu za to nestane. Assad a jeho iránski ochrancovia si z toho, ako západní lídri využijú každú zámienku, aby sa zbabelo vyhli zásahu v Sýrii, sotva vezmú iné ponaučenie.
Ešte niečo tu pripomína španielsku občiansku vojnu: studená sprcha pre očakávania Izraela. Svet sa totiž stále zbližuje s Iránom, ktorý vysiela tisícky vycvičených bojovníkov do Sýrie na podporu diktátora – toho, ktorý plynom zaútočil na vlastných občanov.
V tejto súvislosti schádzajú na um dve pozoruhodné eseje od Berneriho – tá z roku 1934 s názvom Proti rasistickému delíriu a útla knižka z roku 1935 Antisemitský Žid. Obe diela sú kusé – vznikli v exile, kde autor nemal k dispozícii obsiahlu knižnicu. Preto sa čítajú skôr ako koncepty než závažnejší projekt, a to najmä Antisemitský Žid, ktorý rozoberá otázku, prečo sa niektorí Židia obracajú proti vlastným a pomáhajú tak rozdúchavať antisemitizmus. No eseje sú dostatočne hlboké a najmä morálne jednoznačné. V čase, keď sa nacistický antisemitizmus stretával v Európe nanajvýš s miernym odsúdením, napísal Berneri, čo to v skutočnosti je – zlé, násilnícke delírium. Pokiaľ ide o židovských obracačov kabátov, ktorých analyzoval v eseji z roku 1935, stačí pripomenúť jeho úvodnú vetu: „Smrť antisemitu je jednou z tých vecí, ktoré ma dokážu povzbudiť.“
V tom čase bol antisemitizmus, kľúčový prvok nacistickej ideológie, stále považovaný za bezvýznamný, prípadne len za trápny – ohrozoval totiž iba Židov. Hoci Berneri nebol jediný, kto veľmi skoro burcoval proti nacistickému antisemitizmu, plával proti dobovému prúdu a ukazoval prstom na ten aspekt nacizmu, ktorý sa mnohým ľuďom hnusil najmenej, pretože zodpovedal ich predsudkom. Preto jeho slová narážali na hluché uši. Boli však prorocké.
Napokon sa totiž ukázalo, že mal pravdu. Keby bol nacizmus zastavený omnoho skôr, Európa by si bola ušetrila desiatky miliónov obetí a ničivé škody. Keby bol Západ pomohol slabnúcim španielskym republikánom, a tak už  v roku 1936 v zárodku zadusil fašistickú agresiu, dopadlo by to možno inak. Napríklad Hitlerov expanzionizmus by mal pristrihnuté krídla. Ale Hitlerova brutalita v Španielsku vyvolala u ostatných Európanov len chuť na ustupovanie, a tak keď požiadal o Sudety, dve veľké západné mocnosti – Francúzsko a Veľká Británia – sa vykašľali na mladú krehkú Československú republiku. Čechoslovákov do Mníchova na konferenciu, ktorá spečatila ich osud, ani nepozvali, a dali im vedieť, že ak dohodu odmietnu, nezostane im iné, ako sa voči nacistickému Nemecku brániť sami.
Keď si Západ sadol za rokovací stôl v Ženeve s Ruskom a Čínou, aby rokoval s Iránom, je také ťažké rozoznať, že sa tu opäť opakujú dejiny?
O tom som rozmýšľal, keď Ruhání stál za rečníckym pultom OSN v New Yorku, a v nasledujúcich dňoch, keď z toho istého miesta hovoril izraelský premiér Benjamin Netanjahu.
Paralely so Španielskom sú jasné. Nenávisť vládcov z Teheránu proti židovskému štátu sa znovu vyhlasuje za nepodstatnú. Všimnite si, ako sa Ruháního vyhýbavé odpovede na otázky k holokaustu stretli zo strany médií iba s chválou – len aby sme si mohli nahovárať, že roky s Ahmadínedžádom sú za nami. Akoby všetko ostatné, čo Irán robí, sa dalo zrazu považovať za prijateľné, keď trochu obmedzí svoju antisemitskú rétoriku.
Lenže Netanjahu ťažko donúti svoje publikum, aby počúvalo jeho argumenty. Nik zo západných analytikov a politikov ho neľutuje. Naopak, Netanjahu ich dráždi, protiví sa im už preto, že jeho krajina existuje, že vyznáva takú politiku, akú vyznáva, a že odmieta ústupky, ktoré by ohrozili jej bezpečnosť.
New York Times o ňom píšu, že je „ostrý“. Keď odsudzoval Irán, všetci znudene zívali. Keď žiadal o nulové obohacovanie uránu – mimochodom, presne to od iránskeho režimu žiada šesť rezolúcií Kapitoly VII BR OSN – hneď každý od boku vyhlási, že je to „nerealistické“.
Netanjahu im jednoducho kazí všeobecný jasot. A jeho výstrahy nikto nevypočuje. Rokovania, ktoré sa opäť začali v Ženeve 15. októbra, sa pravdepodobne stanú predohrou k širšiemu angažmánu Iránu a Ameriky pri riešení iných regionálnych problémov, a keď sa s tým začne, budú sa do úvahy brať „legitímne požiadavky“ Iránu. Kým bude Irán prizývaný k stolu počas rokovaní o Sýrii, Afganistane, Perzskom zálive, zbraniach hromadného ničenia a regionálnej bezpečnosti, Izrael bude odsunutý bokom a z americkej strany sa dočká len ubezpečenia, že jeho záujmy sa neocitnú v ohrození – to bude jediná záruka, o ktorú sa Izrael bude môcť oprieť.
Ak je niečo, v čom sa Netanjahu vyzná, tak je to história. Dobre vie, že napriek všetkým nedostatkom historických analógií je osud podobný osudu Československa v roku 1938 jednoznačne možný. Amerika predsa sľubovala, že nebude tolerovať Assadovi používanie chemických zbraní – a sľub nedodržala. Amerika naznačila, že Assad musí odísť – ale cúvla, keď sa Assad prikrčil a prežil búrku. Prečo by záruky, ktoré dáva Amerika Izraelu, mali byť lepšie ako „dohody bez taseného meča“, ktoré sú, povedané slovami Thomasa Hobbesa, „len slová, ktoré človeka nemôžu ochrániť“?
Za tridsať mesiacov občianskej vojny v Sýrii zahynulo odhadom 120-tisíc ľudí. Z takmer polovice obyvateľov krajiny sú dnes utečenci. Výbuch hrozí celému regiónu. Západ o intervencii ani neuvažuje. Krutý režim podporujú silnejší a nenásytnejší hráči, ktorí ašpirujú na dominanciu v regióne. Amerika, jej európski spojenci a medzinárodné spoločenstvo sa proti nim nechcú postaviť. Sadli si s nimi za stôl a budú s nimi rokovať – a keďže Netanjahu sa im nepáči, spravili z neho nepriateľa dokonalej dohody, ktorá, presne ako Mníchov v roku 1938, vojnu len odloží, ale nezabráni jej.
Je tu, pravda, jeden rozdiel. Netanjahu, na rozdiel od Milana Hodžu, ktorý bol v roku 1938 československým premiérom a dostal na výber prijať Mníchovskú dohodu alebo sám čeliť nacistickému Nemecku, je pripravený aj na možnosť, že sa naňho všetci vykašlú. V OSN povedal: „Ak bude Izrael donútený zostať sám, tak zostane sám.“ Na rozdiel od Československa v roku 1938 má Izrael kapacity a možnosti, aby konal sám – a jeho hrozby nikdy neboli len prázdne slová.
.emanuele Ottolenghi
Autor je taliansko-americký analytik, pracuje vo Fondation for Defense of Democracies vo Washingtone.  

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite