Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Hriechy slovenskej vedy

.peter Celec .časopis .veda

Poznáte aspoň jedného slovenského vedca? Viete, čo robí a aké dosiahol úspechy? Tipnem si. Ak ho/ju poznáte, tak z Lampy, z tech.sme.sk, prípadne zo Spektra vedy na STV2.

Ale väčšia časť verejnosti vníma slovenských vedcov ako anonymné tváre, ktoré pravidelne v televíznych správach fňukajú, že nemajú dosť peňazí. Že je nespravodlivé, keď sa vláda zaviazala dať na vedu 3 percentá HDP a nedáva ani percento. Že podfinancovanie vedy vedie k úniku vedcov do zahraničia. Že na SAV prispieva každý občan Slovenska ročne len desiatimi eurami. A tak ďalej.
Vôbec to nechcem zľahčovať. Pretože to je pravda. Veda a výskum sa v minulosti aspoň vyskytovali medzi deklarovanými prioritami vlády, dnes pomaly ani to. A úvahy o tom, že vedu Slovensko nepotrebuje, lebo budeme využívať výskum iných, sú úplne scestné. Krásnym, hoci smutným príkladom toho, ako to takto nefunguje, je slovenské zdravotníctvo, ktoré sa tvári, že s vedou nemá nič spoločné a podľa toho aj vyzerá. Napriek nezáujmu verejnosti i politbyra o vedu a výskum, ktorý sa prejavuje na rozpočte napríklad pre SAV, existujú aj ďalšie problémy, ktoré slovenským vedcom komplikujú život a samotný výskum. Žiaľ, za niektoré si môžeme aspoň čiastočne sami. A ani desaťnásobný rozpočet na vedu na nich sám nič nezmení.

.verejné obstarávanie
Čo je cieľom verejného obstarávania? Efektivita a transparentnosť. Z vlastnej skúsenosti viem, že verejné obstarávanie zabezpečuje v realite presný opak – neefektivitu a netransparentnosť.
Máme prístroj, ku ktorému potrebujeme kúpiť príslušenstvo, ktoré, samozrejme, vyrába len výrobca prístroja. Ale úradníci od nás vyžadujú tri cenové ponuky. Argument o tom, že existuje len jeden dodávateľ, s prehľadom ignorujú. Vraj treba zohnať oficiálne potvrdenie o tom, že ide o výhradného dodávateľa. Kto by takéto potvrdenie asi mal vydať?
V celom laboratóriu máme pipety od jedného výrobcu, k nim aj kompatibilné špičky, stojany, nabíjačky. Keď potrebujem dokúpiť ďalšie, je to problém, lebo existujú aj lacnejšie, len menej presné a najmä úplne nekompatibilné so všetkým ostatným príslušenstvom.
Keď si na Slovensku kúpite chemikáliu, kit, prístroj, cena je dva- až trikrát vyššia ako v Nemecku alebo v USA. Chabá alebo žiadna konkurencia urobí svoje. Počítač si môžem kúpiť za 500 €. Ale ak ho kupujem z grantu, môžem len od firmy, ktorá vyhrala verejné obstarávanie, aj keď u nej stojí oveľa viac.
Aké sú dôsledky? Fiktívne cenové ponuky, rozdelené faktúry, obchádzanie pravidiel, ktoré nemožno dodržať. Namiesto aktívnej snahy o ich zmenu. Slovenskí vedci nezakričia, že verejné obstarávanie treba zrušiť. Naopak, naučíme sa žiť aj s touto prekážkou, obchádzať ju. Zanadávame si, pokrútime hlavou, ale systémové riešenie ani nehľadáme. Akoby sme sa báli verejné obstarávanie verejne kritizovať.

.štrukturálne fondy
Jeden zážitok za všetky: Najlepší slovenskí vedci v oblasti biomedicíny sedia v laviciach ako školáci. Vyučuje ich úradníčka, určená na uľahčenie byrokratickej záťaže. Učí ich, ako majú v rámci štrukturálnych fondov vykazovať svoju činnosť, do akých formulárov, s akým logom, vlajkou a tajomným číslom ITMS. Oznamuje im, že pri stretnutiach medzi sebou sa majú fotiť, aby zdokumentovali pre iné úradníčky na ministerstve, že k stretnutiu naozaj prišlo. Každý email majú vytlačiť a prikladať k výkazom práce. Ak študujú literatúru, majú doložiť aj ju. A nech zabudnú na prácu cez víkendy alebo sviatky. Majú mať povinnú obednú prestávku, ale len medzi 11:00 a 14:00. A tak ďalej a tak ďalej.
Pripadalo mi to smiešne a len som nad tým krútil hlavou. Ale keď som sa otočil, videl som, že všetci okolo si píšu poznámky, aby im žiadne z nariadení neušlo. Úsmev mi zamrzol a už sa mi to vôbec nezdalo smiešne. Keď som sa ozval, že to hádam nemyslia vážne, bolo mi povedané, že si to vyžaduje Brusel.
No, ja do toho Bruselu chodím, relatívne pravidelne, aj na DG Research & Innovation. A naozaj tam je veľa byrokracie, zbytočných a nezmyselných agend a každý na to nadáva. Ale na Slovensku sa to všetko na každej úrovni znásobí. Niekoľkokrát. Ministerskí úradníci, agentúrni úradníci, úradníci na univerzite, na fakulte  či na ústave. Všetci prispejú svojou troškou a zrazu je z relatívne prehľadného európskeho problému slovenský, skoro neriešiteľný.
Vedie ich tomu obava z kontroly, z neoprávnených výdavkov, z pokút. Ale niekedy aj zištné dôvody. Ako to už tu chodí. Zle zaplatení zamestnanci si hľadajú alternatívne zdroje príjmov. Aj to môže byť dôvod, prečo skúmanie jednej faktúry, či je, alebo nie je oprávnená, bežne trvá aj pol roka. Čo vzhľadom na systém refundácií znamená pre univerzitu bez dodatočných vlastných zdrojov reálne prerušenie projektu.
Kontroly sú zamerané na samé dôležité veci – či bolo správne všetko obstarané, či sú faktúry v poriadku, či sú na prístrojoch európske vlajky správnej veľkosti a či sú dostatočne viditeľné. To, čo sa s prístrojmi reálne urobilo, je úplne jedno. Prirodzene, úradník vedecké výstupy skontrolovať nevie, tak kontroluje to, čo vie. Hoci ani netuší, čo to na tej faktúre vôbec je za položku.
Princíp štrukturálnych fondov, ich systém a najmä ich systém na Slovensku je zlý. Ale oveľa horšie je, že sme podľahli čaru tých veľkých súm. Ako malé deti, fascinované lízankou, bez ohľadu na to, kto ju ponúka a za čo. Nájdu sa aj výnimky, vedci, ktorí projekty s takýmito podmienkami jednoducho odmietli. Len ich je málo. Lízanke sa ťažko odoláva.

.priemysel
Na Slovensku je minimum firiem, ktoré priamo vyrábajú produkty pre vedecké účely. Oveľa viac je firiem distribučných. Trh je však deformovaný, a tak je bežná marža aj niekde okolo 100 percent. Už sa nad tým ani nepozastavujeme. Hoci väčšinou títo distribútori negenerujú žiadnu reálnu pridanú hodnotu. Okrem kreatívneho účtovníctva a pomoci pri obchádzaní spomínaných nezmyslov.
Okrem nich ale navyše vznikajú distribútori distribútorov. Firmy, ktoré pri veľkých verejných obstarávaniach plnia funkciu takzvaných integrátorov. Keď chcem kúpiť päť prístrojov, ich obstaranie by mohlo trvať veľmi dlho a bolo by papierovo náročné, tak ich zahrniem pod vybavenie laboratória a obstarám ich od jednej firmy, ktorá ich reálne kúpi od iných distribútorov. Takto sa, prirodzene, zvyšuje cena, navyše musí byť marža dosť vysoká na to, aby sa rôznym spôsobom vyriešil aj nedostatok zdrojov na spolufinancovanie. Aj preto sú ceny na Slovensku pre vedcov vyššie ako hocikde na svete.
Iné spoločnosti zas pripravujú projektové žiadosti s niekoľko sto stranami a neobmedzeným množstvom príloh. A tak vzniká celý priemysel, množstvo ľudí, ktorí nepriamo z európskych fondov žijú a nemajú záujem o to, aby sa zjednodušilo ich čerpanie alebo aby sa pretransformovali na zmysluplne použiteľné zdroje. Žiaľ, aj v tomto prípade slovenskí vedci väčšinou mlčia alebo s tichým frflaním akceptujú súčasný stav. Škoda.
Všetko ešte zhoršuje ďalšie slovenské špecifikum – nespolupráca. V zahraničí je bežné, že pre drahé prístroje existujú takzvané core facilities. Určení zamestnanci sú vyčlenení na obsluhu prístroja a poskytujú služby pre všetkých ostatných. Sú to celkom lukratívne posty, keďže rutinnou obsluhou jedného prístroja títo vedci získavajú relatívne ľahko veľa publikácií, alebo sú „vykúpení“ poplatkami za služby. Ale má to aj jasné výhody pre ostatných, ktorí sa tým pádom nemusia učiť pracovať s prístrojom, získajú rýchle a dôveryhodné výsledky a najmä si ten prístroj už nemusia získavať sami. Tu to často nefunguje. Nie je zvláštnosťou, že ten istý typ prístroja za desiatky až stovky tisíc eur sa nachádza v jednej budove na rôznych poschodiach aj  dva- až trikrát. A keď ho potrebujete, musíte si kúpiť vlastný. Niežeby boli tie ostatné také vyťažené. Je to ako s malými deťmi na pieskovisku. Každý chce mať svoje vedierko – stoj čo stoj. A že to teda stojí...

.uzatvorenosť
Vedci zo zahraničia sa sem asi ešte chvíľu kvôli platom hrnúť nebudú, my sme však uzatvorení aj voči iným vplyvom. Existuje mnoho príkladov zo sveta, ako zahraničná objektívna evaluácia veľmi pomohla nastaviť dobrý systém vo vede malých štátov. Tu voči tomu vládne skepsa a silná rezistencia. Nevyužívame skúsenosti iných pri riešení základných problémov, preto na Slovensku vznikajú „unikátne“ riešenia.
Aj keď celý svet používa spoločné databázy publikácií, my máme svoju vlastnú s úplne scestnou kategorizáciou a evidenciou akýchsi autorských podielov, z ktorých sa smejú všetci zahraniční kolegovia, keď im o tom rozprávam. Možno by stačilo aj tých úradníkov poslať na stáž, čo len do Česka, aby videli, že veci idú aj jednoduchšie, rýchlejšie a efektívnejšie.
Sme apatickí voči metastazujúcej byrokracii. Voči úradníkom na ministerstve nepoznáme iný liek ako postaviť vlastnú armádu úradníkov na ústavoch a fakultách. Pritom všetci títo ľudia odčerpávajú z vedy zdroje, ktoré potom chýbajú. Radikálne riešenia sú v tomto prípade namieste. Falošné rovnostárstvo je dôsledkom závisti. Granty sa prideľujú spravodlivo – len sme zabudli, že spravodlivosť neznamená každému rovnako, ale každému, čo si zaslúži. A ešte tu panuje nedôvera. Medzi vedcami i verejnosťou. Keďže je veda hradená z verejných zdrojov, a priori očakávame, že sa tam bude kradnúť. Tomu si prispôsobíme kontroly, a pritom nevidíme, že to vedie k väčšiemu plytvaniu, ako keby sa tie projekty naozaj tunelovali.
Riešenia nemám, ale pre začiatok, keď už konečne môžeme, tak by sme mohli otvorene hovoriť a písať pravdu. O nej a jej hľadaní predsa veda je.

Autor je lekár a vedec.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite