Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Medzi nebom a peklom

.štefan Hríb .róbert Bezák .časopis .literatúra

Na tomto mieste prinášame úryvok z knihy rozhovorov Medzi nebom a peklom, v ktorom sa Róbert Bezák vyjadruje o hlavných problémoch Katolíckej cirkvi a o tom, kde je v cirkevnom prostredí prítomný Kristus.

.kresťanské učenie stojí na hriešnosti všetkých ľudí, nie na výnimočnosti Slovákov. To naša cirkev nechce vidieť?
My sa tešíme z pozície obete. Ešte aj patrónka Slovenska je Sedembolestná Panna Mária, akoby sme v nejakej parabole potrebovali upozorniť, ako tu my všetci stále trpíme. Ešte aj naša hymna pripomína, že nad Tatrou sa stále blýska a my sa musíme brániť, kým sa tie hromy stratia. Nám akoby nestačilo, že sme v takej krásnej krajine. My potrebujeme povedať: A tí zlí okolo nás. A toto aj slovenská cirkev reflektuje, že keď spraví taký úkrok k nášmu národnému utrpeniu, ľudia pôjdu bližšie k nej.

.naozaj chceme aj dnes poslovenčiť Krista?
Však Slovák, keď sa narodí, už je historicky podľa nás kresťan. Vraciame sa k tomu, že jednota Slovenska nebola nikdy postavená na nejakom panovníkovi, a tak nám ostal Ježiš a Panna Mária. Vynikajúce vzory, ale aj pre jednotu národa? Lebo žiaden národ ako celok nie je kresťanský. V každom národe je Bohu milý ten, kto žije podľa jeho slov. Ale to cirkev málo pripomína. Zjednodušili sme si to.

.preto nezasvietila tá kontrolka, že moment, kto nám to tu vyhlasuje zvrchovanosť?
Náš národ je akoby z definície dobrý, tak aký problém s jeho zvrchovanosťou? A potom máme ako cirkev ešte jeden problém. Katolícka emigrácia po roku 1947, a to je príbeh mnohých významných predstaviteľov cirkvi: biskupov Hrušovského, Hnilicu, Zlatňanského, Vrableca, kardinála Tomku a mnohých ďalších, to všetko boli ľudia, ktorí tu mali svojich rodičov, svojich blízkych, svoje zázemie a nemohli sa viac vrátiť. Tak v mnohých ľuďoch, cez dlhé roky v emigrácii, rástla túžba môcť prísť, objať rodnú zem. A prišiel november 1989 a oni konečne mohli. Keď malo vzniknúť samostatné Slovensko, počul som aj takú tézu: Keď aj so zlým, ale konečne nech už máme vlastný štát.

.svetová cirkev, aj naša, čelia veľ kým výzvam vo svojom vnútri aj zvonku. A občas sa zdá, že cirkev prehráva. Pred dvetisíc rokmi ale Kristus povedal, že ju ani brány pekla nepremôžu. A naozaj tých dvetisíc rokov pretrvala.
To je to pozitívne. Kristove slová nepadli len tak, na povzbudenie, ale ako fakt. Život sa dnes zrýchlil, ale tí, ktorí sa budú snažiť a úprimne hľadať zmysel Božích zákonov, cvičiť sa v zbožnosti, ako hovorí Pavol svojim mladým kolegom, tak tých brány pekelné nikdy nepremôžu. Ale cirkev nemôže sedieť a čakať, tým nevyhrá. Lebo je tam ešte aj ďalšia veta: Nájdem ešte vieru na zemi, keď znovu prídem? Budú mať ešte ľudia oňho záujem? Brány pekelné cirkev nepremôžu, to je fakt. Len koľko bude tých ľudí? Nejde predsa o to, aby cirkev bola nejaká maličká skupinka, hŕstka, ktorá povie, my sme to teda dotiahli až do dobrého konca.

.hovorili sme o kňazoch, o biskupoch, že ich kvalifikáciou by mal byť vzťah s Kristom. Ty si bol dlho kňazom a krátko aj biskupom. Viem, že sa nemá priľahko posudzovať, ale napriek tomu sa to opýtam: Cítiš v prostredí kňazov a biskupov Krista?
To je taká pekná, ale aj ťažká otázka. Lebo odpovedať, že necítim by bolo hrozné. Na Zelený štvrtok mávame v hlavných chrámoch spoločnú omšu kňazov. Vždy som sa s úctou pozeral na tých, ktorí si určili svoj život, keď mali osemnásť, devätnásť, dvadsať rokov a vydali sa na cestu, o ktorej mnoho nevedeli. Však to platí aj o mne. Nijako som si nemyslel, že budem arcibiskupom, ani že po troch rokoch budem akože dôchodca. Takže ja sa na kňazov pozerám s úctou, to rozhodnutie sa zvyčajne nerobí pre kariéru, veď ani nevieme, či nejaká bude. A nerobí sa ani pre peniaze, o tomto nikdy kňaz nemôže byť. A ani pre nejaký pekný priestor, v ktorom budem bývať, fary sú predsa všelijaké. Čiže musel tam byť prvotný záujem stretnúť sa s Kristom, byť s ním. Či potom vyprchá, či nevyprchá, alebo aký je silný, to sa neodvažujem posudzovať. Áno, niektorí kňazi to postupne berú ako svoju profesionalitu. Z niečoho žiť musíme, sme v priestore cirkvi, iné robiť nevieme alebo nechceme. To je potom málo. A ľudia to veľmi rýchlo zistia, aj on sám to o sebe zistí a nemusí sa to dobre končiť. Potom by som videl skupinu kňazov, ktorí to berú vážne a naozaj chcú, ale stále tam je tá túžbička niečo si splniť, byť aspoň dekanom alebo nejakým monsignorom. Neviem, či to vždy udržíme pod kontrolou, či sa nestráca z nášho pohľadu Kristus, a prevládne túžba, kam by som ešte mohol vystúpiť. Ale existuje, samozrejme, aj skupina kňazov, ktorí vidia svoj osobný život s Kristom a držia sa ho. Toto sú tí ľudia, ktorí by mali v cirkvi dostávať kľúčové úlohy.

.vlado Jukl a Silvester Krčméry boli také prípady?
Áno, oni áno. Takí ľudia nemajú dostať kľúčové úlohy preto, že by ich chceli, ale preto, že sa k nim svojím životom disponovali. Niektorí biskupi boli pri voľbe určení aj tým, že boli za komunizmu mimo pastorácie a boli prenasledovaní. Tá myšlienka bola dobrá. Len potom by to malo pokračovať ďalej. Už nie satisfakcia, ale zodpovednosť, ktorú z toho mám. Ak som bol človek, ktorý bol ochotný až tak ďaleko zájsť, že som sa vedel vzdať aj vlastnej existencie, tak v tom musím pokračovať. U biskupov je vždy veľké riziko, že človek, ak vysoko vystúpi, zabudne, čím bol predtým. My sme z malého prostredia, po každej stránke. Ale to nie je na hanbu, lebo v jednoduchosti človeka je aj jeho sila. Ale tu je riziko, diabol si práve túto polievočku prihrieva: Vidíš, už sa musíš inak správať, už sa od teba vyžaduje iný pohľad na ľudí, nebuď taký familiárny, už pozor, musíš aj rozkazovať, musia mať pred tebou rešpekt... A tomuto čaru, tomuto vábeniu sa dá podľahnúť. ...ale verím tomu, že stále sú mnohí skutočne ochotní vidieť len Krista, takže úrad, ktorý dostali, vnímajú v tej radosti, že môžu byť Kristovi ako apoštoli bližšie. Takí sú najvzácnejší. To je pravá cirkev, pravý život s Kristom. To mimo tohto rámca je niekedy viac viditeľné a cirkvi to neprospieva.

.nepamätám si za celé roky, že by hierarchia prišla sa zaujímavým, podnetným, možno provokujúcim vyjadrením k dianiu, ku svetu, ku nám. Vždy povedia tie pastierske veci, to je zlé a to je dobré, toto robte a nerobte. Ale nejaká podnetná diskusia v cirkvi ako keby nebola. Možno sa mýlim, ale necítim ju. Pričom už v českej ju cítim. Aj inde ju cítim, hovorili sme oMartinim. U nás je ticho. Prečo to tak je?
Vytvorila sa vízia, že by nám to uškodilo. Že pozor, iní nám ubližujú, my sami si už teda neubližujme.

.nie je naša nádej až na úplnom dne?
Možnože chceme naozaj dôjsť k tomu, aby sme zistili, že kostoly sú aj tu prázdne. A potom budeme musieť uvažovať

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite