Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Uhorský variant secesie

.michaela Vagovičová .časopis .história

Kostol sv. Alžbety v Bratislave, známy skôr ako Modrý kostolík, má v slovenskej architektúre osobitné postavenie. Už sto rokov je najpopulárnejším reprezentantom uhorskej secesie na našom území.

V tomto roku má kostolík významné výročie. Je to presne sto rokov, čo bol podľa návrhov maďarského architekta Ödöna Lechnera a po viacročnom úsilí dostavaný.
Pôvodne to vlastne ani nemal byť kostol, ale iba gymnaziálna kaplnka.
Jeho príbeh sa začal v roku 1908, keď bolo dokončené katolícke gymnázium, projektované Lechnerom, a keď sa začali ozývať kritické hlasy. Poukazovali na to, že študentom chýba miesto na modlitby. Slávny architekt bol teda poverený, aby v nedávno dokončenej budove našiel vhodné miesto, ktoré možno prestavať na kaplnku. Toto riešenie sa však neujalo a čoskoro sa začal rodiť odvážnejší a nákladnejší plán na výstavbu samostatne stojacej kaplnky. Tá mala byť určená nielen študentom, ale aj pre širšiu verejnosť. Časť mesta, v ktorej gymnázium stálo, sa totiž začínala zaľudňovať a potreba nového svätostánku narastala.
Význační obyvatelia mesta sa zaviazali, že urobia všetko pre to, aby kaplnka bola naozaj dôstojná. Pôvodná predstava kaplnky postupne vybledla a jej miesto zaujala túžba po kostole. Plán to bol ambiciózny a ambiciózny bol aj výber architekta. Maďar Ödön Lechner bol totiž mimoriadne plodný autor a stal sa jednou z kľúčových osobností vtedajšej architektúry. Hoci sa preslávil stavbami v orientálnom štýle, napríklad Umeleckopriemyselným múzeom v Budapešti, svoj umelecký názor napokon zmenil. Záľubu v indickej ornamentálnosti nahradil snahou o vytvorenie novej maďarskej národnej architektúry. A aj Modrý kostolík, ktorý stojí v dnes slovenskej Bratislave, sa stal stelesnením tohto Lechnerovho úsilia.

.secesný i ľudový
V prvom rade to je však secesný kostol. Secesná je jeho farebnosť, ľahkosť, organickosť, oblosť a hravosť, secesné sú aj materiály, ktoré boli pri jeho stavbe a dekorácii použité. Pre nový secesný štýl bolo typické kombinovať netradičné a moderné materiály (železobetón) s tradičnými umeleckoremeselnými výzdobnými technikami (majolika, keramika, sklo, mozaika).
Lechner k tomu všetkému pri projektovaní nového kostola ešte doplnil prvky z románskej (a teda výsostne európskej) architektúry a ornamentálne motívy inšpirované maďarskou ľudovou architektúrou 19. storočia. Z týchto zdrojov čerpal aj pri tvorbe masívnych a plasticky riešených portálov.
Proces tvorby bol pre Lechnera nesmierne náročný. Horúčkovito vytváral jeden náčrt za druhým. Kostol sa napokon stal jeho posledným významným dielom. Akoby to Lechner tušil – vložil sa do projektu vehementne a pritom za nezvyčajne nízku mzdu. Výslednú podobu však museli odsúhlasiť objednávatelia, a preto sa architekt musel zmieriť aj s nevyhnutnými kompromismi. Tým najväčším ústupkom, ktorý formu stavby ovplyvnil najzjavnejšie, bolo nahradenie pôvodne zamýšľanej železobetónovej kupoly na oválnom pôdoryse pásovou klenbou zo železobetónu a strmou strechou, čomu prispôsobil aj pôdorys. Hlavnými dôvodmi tejto zmeny boli zrejme financie, no dôležitú úlohu pravdepodobne zohrali aj obavy, či bude veľkorysá kupola vytvorená z nového materiálu dostatočne bezpečná. Táto zmena však ešte väčšmi zdôraznila Lechnerov záujem opustiť orientálne vplyvy (kritizované mnohými architektmi i verejnosťou) a prikloniť sa k európskemu románskemu slohu. Preto sú tu združené románske okná či stĺpy po stranách obidvoch vstupov do kostola.
Menšiu kupolu umiestnil Lechner aspoň do interiéru, kde završuje priestor nad kazateľnicou. Symetricky komponovaný kostol má na jednom nároží valcovitú vežu a na jej vrchole je umiestnený symbolický dvojkríž. Zaujímavé sú aj štyri mozaikové Božie oči nad románsky tvarovanými oknami. Nebyť finančných limitov, bola by štuková a mozaiková výzdoba kostolíka zrejme bohatšia. Už takto však pôsobí veľmi dekoratívne. Okrem strechy s netypicky modrými keramickými škridľami, ktoré boli vyrobené v slávnej pécskej Zsolnayovej manufaktúre (odtiaľ pochádza aj všetka na kostole použitá keramika), upútajú najmä ruže. Ruže sú dôležitým motívom celého výzdobného programu. Secesní umelci milovali rastlinné motívy, vedeli sa s nimi výtvarne pohrať a oceňovali ich vysokú dekoratívnosť. A zasvätenie sv. Alžbete Uhorskej, ktorej hlavným atribútom je práve ruža, muselo byť pre secesného Lechnera vzrušujúcou výzvou. Mozaikové ruže v modrej a striebornej farbe zdobia fasádu, farebné ruže sú vyskladané aj v pásoch keramickej mozaiky, ktoré členia mramorový oltár.
Kostolík prijali Prešporčania s hrdosťou a takmer okamžite ho premenovali na Modrý kostolík. Toto pôvodne neformálne pomenovanie však nedostal pre svoje modré steny. Zo starých záznamov vyplýva, že pomenovanie vychádzalo z farebnosti výzdobných mozaík a strešnej krytiny, pričom steny pôvodne modré neboli. Exteriér kostolíka vyzeral v čase svojho vzniku teda inak a modro-strieborné detaily na sivom podklade museli byť ešte nápadnejšie ako dnes, keď sú ponorené v stredomorsky modrej farbe.
V blízkosti stojace gymnázium je v porovnaní s mladším kostolom omnoho striedmejšie. Je to pochopiteľné, budova školy musí byť v prvom rade účelná a výraznejší výzdobný program sa v tomto type stavieb obvykle neuplatňuje. Napriek tomu je na prvý pohľad zrejmý rovnaký autorský rukopis – fasáda je členená oblými štukovými pásmi, ktorých dekoratívnosť je decentnejšia. Lechner bol aj autorom návrhu oplotenia celého objektu, ktoré sa tak stalo neoddeliteľnou a hodnotnou súčasťou budovy. Najjednoduchšia je blízko kostola stojaca fara. Svojou nenápadnosťou akoby poukazovala na skromný život svojej patrónky sv. Alžbety, ktorá sa vzdala luxusu ponúkaného dvorským životom a všetky prostriedky využívala na pomoc ľuďom v núdzi.   

.dvom Alžbetám
Patrónka kostola sv. Alžbeta Uhorská, ktorá prvé roky svojho života prežila na Bratislavskom hrade a je známa svojou láskavosťou a dobročinnosťou, je v kostole prítomná na dvoch dôležitých figurálnych obrazoch. Vo veľkom okrúhlom okne nad hlavným vstupom je zasadená byzantsky pôsobiaca mozaika. V strede vidíme sväticu s korunou na hlave, ktorá drží v lone ruže. Na jednej strane sa jej ukláňa žobrák, na strane druhej žena s dieťaťom v náručí. Túto aj ostatné ornamentálne mozaiky vyhotovil budapeštiansky mozaikár Manuel Róth. Oltárny obraz sv. Alžbety, ktorý vytvoril maďarský maliar Gyula Túry, predstavuje Alžbetu rozdávajúcu chlieb chudobným a chorým, ženám, deťom, starcom, starenám a mrzákom. Viedenské alžbetínky venovali bratislavskému kostolu aj posvätnú partikulu z kostí sv. Alžbety. Relikvia je zabudovaná v oltári. Sv. Alžbeta Uhorská je symbolom ženskej kresťanskej lásky, starostlivosti, obetavosti a skromnosti. S jej obrazmi sa nestretávame iba na území Uhorska. Uctievaná je aj v Nemecku, kde žila a pôsobila a veľmi často ju maľovali aj talianski františkánski maliari.
Modrý kostolík bol teda zasvätený uhorskej svätici, pri jeho stavbe sa však myslelo aj na inú Alžbetu. Mal to byť pamätný kostol cisárovnej Alžbety, manželky cisára Františka Jozefa. Cisár kostolu venoval najkvalitnejší kararský mramor, do ktorého sa vytesal portrét jeho milovanej ženy Sisi. Prácou bol poverený etablovaný bratislavský sochár Alojz Rigele, ktorý prestížnu zákazku prijal s neskrývaným nadšením. Kultivovanému a majestátnemu reliéfu, znázorňujúcemu mladú a subtílnu Alžbetu pri modlitbe, však nebolo súdené zastať v kostole dlho. Pre obavy z búrlivých protimonarchistických nálad ho začiatkom 20. rokov 20. storočia odstránili a nahradili sv. Terezou. Obavy z prípadného zničenia sochy Sisi boli celkom namieste. Veď iný symbol monarchie, hoci omnoho viditeľnejší, českí legionári zničili. Fadruszovo Jazdecké súsošie Márie Terézie stálo na vtedajšom Korunovačnom námestí (dnes Námestie Ľudovíta Štúra). Dnešnej verejnosti ho pripomenuli najmä nedávne aktivity Bratislavského okrášľovacieho spolku, ktorý chcel repliku súsošia znovu osadiť na pôvodné miesto. Bol to však naozaj ťažko stráviteľný zámer, ktorý sa nestretol s veľkým nadšením. Ktovie, možno sa v ich agende nájde časom aj miesto na projekt verejného vystavenia repliky Alžbetinho reliéfu.

.páči - nepáči
Modrý kostolík, ktorý je dnes takou obľúbenou destináciou aj pre slovenských turistov, bol plný habsburských a uhorských symbolov. Mnohé však boli postupne odstránené. Zo spodnej časti mozaiky sv. Alžbety, osadenej nad hlavným portálom, bol napríklad odstránený arpádovský erb. A spolu s Rigeleho reliéfom zmizli aj rakúsko-uhorský štátny znak a erby dynastií, z ktorých pochádzal cisársky pár. Takisto vitráže, zničené počas druhej svetovej vojny, zostali po rekonštrukcii bez erbov.
Kostolík teda nie je iba príkladom maďarskej secesie, ale dá sa naň pozerať aj ako na pamätník pre mnohých stále neobľúbenej monarchie. Okrem toho patrí k stavbám, ktorých estetika dnes vyvoláva rozporuplné reakcie. Jednoducho povedané, „ľúbivosť“ nie je vo svete súčasného umenia preferovanou hodnotou a naše oči nie sú na takúto ornamentálnu hýrivosť zvyknuté. Napriek tomu všetkému, alebo práve pre nápadnosť, fotogenickosť a nezvyčajnú farebnosť kostolík v roku 2006 Thierry Meeus vybral, aby práve on v bruselskom parku Mini-Europe reprezentoval Slovensko. Či sa to niekomu páči, alebo nie.
Faktom zostáva, že malý kostolík je medzi Bratislavčanmi mimoriadne obľúbený. Sú na neho hrdí a majú ho naozaj radi. Radi sa v ňom sobášia a krstia svoje deti. Hoci legendárna línia „sobáš v kostolíku – pôrod na Bezručovej ulici – krst v kostolíku“ už nefunguje, keďže pôrodnica na Bezručke bola zrušená. Ale sobášiť sa práve v Modrom kostolíku je stále veľmi populárne. Možno aj preto, že tá veselo hýrivá a ľúbivá architektúra sa k svadobnému dňu mimoriadne hodí.

Autorka je publicistka.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite