Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Milión mŕtvych

.claire Berlinski .časopis .klub

Svet sa prudko urbanizuje a mnohé mestá, ktoré na to nie sú pripravené, ohrozuje deštrukcia masových rozmerov. Hrozba sa môže nazývať aj takto: Milión mŕtvych za 30 sekúnd.

Najväčšou výzvou, pred ktorou stojí dnešný svet, je zníženie seizmického rizika, ktoré ohrozuje mestá.  Ak si myslíte, že ide o prehnané tvrdenie, pozrite sa na problém inak a skúste si predstaviť, že zlá urbánna politika môže raz zapríčiniť milión mŕtvych za 30 sekúnd.  Áno, viem, že o spojení politiky a zemetrasenia sa diskutuje len zriedka, a aj vtedy je to často zavádzajúce.  Ale predsa: vezmite si napríklad veľké zemetrasenie vo východnom Japonsku z marca 2011, ktoré uvoľnilo energiu 600-miliónkrát väčšiu, ako výbuch bomby v Hirošime. Problémy s jadrovým reaktorom vo Fukušime vyvolali medzinárodnú hystériu, ale málokto si uvedomil, že omnoho smrteľnejšej hrozbe sme sa v Japonsku vyhli. Všimol si to seizmológ Roger Bilham, ktorý napísal, že domy v seizmicky aktívnych oblastiach sú najväčšie doteraz neobjavené zbrane hromadného ničenia.  V Japonsku to nedopadlo najhoršie vďaka tomu, že tamojšie budovy – s výnimkou tých, ktoré zničila vlna cunami, voči čomu sme bezbranní – zostali vo velkej miere stáť a ľudia vnútri prežili.  To, že následné zemetrasenie zničilo iba tak málo budov, je triumf ľudstva.  Japonsko je tiež dôkazom, že krajiny sú schopné urobiť v znížení seizmického rizika značné pokroky. V meste Kóbe v roku 1995 bolo počas zemetrasenia zničených až 200-tisíc budov. Väčšina miest po svete však s istou ľahostajnosťou ignoruje nebezpečenstvo zemetrasenia. Pritom toto riziko rastie úmerne tomu, ako rastú mestá.   

.daň za chudobu?
V januári 2010 zničilo zemetrasenie na Haiti takmer 100-tisíc budov. Nemocnice, školy, vládne budovy, väznice, hotely, kostoly, celé susedstvá padali a pochovávali pod sutinami každého, kto bol vnútri. Po zemetrasení mi napísala jedna zahraničnopolitická analytička email: „Nie je to čudné, že zemetrasenia sa zvyknú vyskytovať častejšie v krajinách, ktoré si ich najmenej môžu dovoliť?“
Takáto veta však neobstojí. Môže ju napísať iba niekto, kto sa nad jej obsahom nezamyslel. Čudné je niečo úplne iné. Začína sa to tým, že tá veta vôbec nie je pravdivá. Matka-príroda si nevyberá chudobných. Je to skôr tak, že zemetrasenia sa dostanú do našej pozornosti iba vtedy, keď vyvolajú katastrofu. A ku katastrofe dôjde, keď zasiahnu husto obývané mestá, kde je veľa katastrofálne postavených budov. V roku 2010 sa odohralo niekoľko zemetrasení, ktoré boli silnejšie, ako to v Port-au-Prince, ale nedostali sa do správ, pretože sa odohrali uprostred ničoho. Kalifornské zemetrasenie v roku 1989 bolo rovnako silné, ako haitské, ale zahynulo pri ňom iba 63 ľudí. Dôvod? Budovy San Francisca boli navrhnuté a postavené mimoriadne odolne.
Po zemetrasení v japonskej Kóbe navrhli tamojší archtekti viaceré opatrenia, ktoré posilnili bezpečnosť infraštruktúry a budov. Inštalovali napríklad gumové bloky pod mosty a výškové budovy začali stavať vo väčšej vzdialenosti, aby predišli prípadnému domino efektu. Zaviedli väčší počet výstuží, podložky, ktorými izolovali základy, hydraulické zariadenia, ktoré vstrebávajú šoky. Minútu pred zemetrasením v marci 2011 vyslal automatický seizmický monitorovací systém automatickú sms s varovaním na japonské mobily. Výťahy sa priblížili k najbližšiemu poschodiu, zastavili a automaticky sa otvorili dvere. Chirurgovia zastavili svoju prácu. Videozábery dokumentujú, ako sa tokijské mrakodrapy kolísali, ale ani jeden z nich sa nezrútil.
Šok z mesta Christchurch na Novom Zélande bol veľký, ale hoci aj toto zemetrasenie bolo smrteľné a niekoľko budov sa zrútilo, väčšina zostala stáť.  Pritom otrasy pri povrchu akcelerovali na jednej z doteraz najvyššie zaznamenaných výšok. Niečo podobné by väčšinu miest zrovnalo so zemou. Striktné architektonické regulácie na Novom Zélande zachránili mesto pred anihiláciou.  Väčšina veľkých svetových miest je však postavená ako Port-au-Prince, nie ako Christchurch, mnohé z nich sa pritom nachádzajú v seizmicky rizikovej oblasti. Osem z desiatich najväčších miest sveta leží na prasknutom podklade. Má to svoj dobrý dôvod: ľudia radi žijú v blízkosti vody a úrodnej pôdy. Seizmická aktivita počas milénií viedla k vytváraniu pobreží, zmene vodných tokov a lokálnej klímy. Prirodzene, ľudská myseľ nemyslí v geologickom čase.

.vyrieši to trh?
Pred dvesto rokmi bolo na svete jediné mesto, ktoré malo viac ako milión obyvateľov – Peking. Dnes je takých takmer 500 miest (alebo väčších). To vysvetľuje, prečo je počet obetí, spôsobených zemetrasením za prvú dekádu tohto storočia (471 015), viac ako štvornásobne väčší, ako počas predchádzajúcej dekády. Ak bude tento fatálny trend pokračovať – a on bude, pretože to zodpovedá trendu urbanizácie aj migrácie – nebude trvať dlho, kým budeme počuť hrozivú správu, že niekde na svete zahynulo v dôsledku zemetrasenia milión ľudí. O šťastí možno hovoriť len v zmysle, že to príde neskôr.
Lenže: Tak ako vieme konštruovať lietadlá, ktoré nepadajú, vieme aj stavať budovy, ktoré sa nezrútia pri otrasoch zeme. Ak má niekto záujem, základy sa môže naučiť z kurzu na Discovery Online. Vieme ešte viac, vieme, ktoré mestá sú najviac ohrozené: Bogotá, Káhira, Karakas, Dáka, Islamabád, Istanbul, Jakarta, Karáčí, Káthmandu, Lima, Manila, Mexico City, Nové Dílí, Quito a Teherán. Dve iné mestá – Los Angeles a Tokio – sú kandidátmi na mimoriadne silné zemetrasenie, ale obe majú dobré predpoklady, že ho prežijú, Los Angeles je na tom ešte lepšie ako Tokio. Naopak, New York je ohrozený viac, ako sa bežne predpokladá, tvrdia to aspoň výskumníci z observatória Lamont-Doherty na Columbia university. Okrem iného v svojom bulletine z roku 2008 upozornili aj na to, že jadrový reaktor Indian Point stojí na jednom z dvoch seizmicky najaktívnejších zón. Všetko svedčí o tom, že pravdepodobnosť, že otrasy zeme by spôsobili katastrofu podobnú tej z Fukušimy, je nízka. Naopak, podľa všetkého sú ohrozené budovy, ktoré boli postavené podľa regulácií platných pred rokom 1995. Ak niekto žije v starej budove – a obzvlášť, ak sa nachádza v blízkosti 125. ulice – by si toho mal byť vedomý.
Je zvodné myslieť si, že chudobní ľudia sú k tomuto problému odmeraní práve pre svoju chudobu. Predpoklad znie takto: bezpečné budovy sú nákladnejšie, betón s dostatkom cementu a piesku vydrží viac, chudobné mestá si to nemôžu dovoliť, preto znášajú riziko. Pred zemetrasením na Haiti platilo, že pravdepodobnosť katastrofického zemetrasenia určite nebola 100 percent, zatiaľ čo pravdepodobnosť, že vysoké percento detí zomrie na podvýživu a liečiteľné choroby, bola 100 percent. Pred zemetrasením by ste nikoho nepresvedčili, že architektúra je väčšia priorita, ako potraviny. Predpoklad znel skôr ekonomicky: na zemetrasenie sa môžeme pripraviť podporovaním ekonomického rozvoja. Keď budeme bohatší, problém sa vyrieši sám. Dovtedy si treba prekrížiť prsty na rukách, pre šťastie. Inými slovami, ak by sme mali z tejto úvahy odvodiť pravidlo, znelo by, že najlepšou stratégiou na zníženie seozmického rizika je trhová liberalizácia, redukcia štátneho sektora a hospodárska politika, zameraná na ekonomický rast, ktorá podporuje rast strednej triedy.  V diverzifikovanom rozvinutom svete – pokračuje logika argumentu – sa súkromní aktéri postarajú o zvýšenie bezpečnosti pred zemetrasením efektívnejšie ako štát. Poisťovne nepoistia dostatočne moderne nezabezpečené stavby. Biznis sa tomu tlaku prispôsobí a stredná trieda bude žiadať obdobné požiadavky, keďže nikto nechce žiť v budovách, kde je ohrozený ich život. Konkrétne odporúčanie z tohto príkladu by potom znelo: netlačte na žiadne dodatočné regulácie, pretože tie – ako každý ekonóm vie – zvyšujú náklady, čo spomaľuje rast, a to je posledná vec, ktorú v zápase s časom potrebujeme.
Presne túto teóriu počuť v Istanbule, kde žijem. Mustafa Erdik, riaditeľ oddelenia skúmajúceho zemetrasenia na univerzite Boğazici, povedal, že najlepšou nádejou Turecka je vysoký ekonomický rast. Ak bude dostatočne dynamický rast, modlí sa, majitelia realít nahradia horšie budovy modernejšími, predtým než sa začne triasť zem. Problém je, že zníženie seizmického rizika sa v takejto schéme mení na paradox: najlepší spôsob, ako riziko zredukovať, je ignorovať ho. Znie to elegantne a lákavo, ale je to omyl.
Bohatstvo samo nestačí, aby ľudia začali brať riziko vážne. Tu je dôkaz: dňa 27. februára 2010 bolo zemetrasenie s magnitúdou 8,8 na Richterovej stupnici neďaleko mesta Concepción v Čile. Zemetrasenie bolo 100-krát väčšie, ako to v Haiti, našťastie, jeho epicentrum nebolo pod mestom. Bolo také masívne, že zemská os sa v ten deň vychýlila o osem centimetrov a deň bol kratší o 1,26 mikrosekundy. Keď sa zemetrasenie skončilo, mesto Concepción sa posunulo o necelé tri metre smerom na západ. Toto monštrum zabilo 521 ľudí. Každá jedna smrť bola nešťastím, samozrejme, ale keď uvážime, k čomu v ten deň došlo, počet obetí bol prekvapivo nízky. Škody boli také minimálne, že Čiľania odmietli všetky ponuky na medzinárodnú pomoc, nepotrebovali ju. Čile situáciu zvládlo pretože tamojšie regulácie sú jedny z najprísnejších a najnáročnejších v celom svete. Ale najmä, nie sú len na papieri, ale sú reálne vynucované.

.pád Konštantínopolu
A teraz sa presuňme do Turecka. Obe krajiny majú s otrasmi zeme odveké skúsenosti. Zemetrasenie v roku 1509 zabilo 5 až 10 percent populácie Konštantínopolu. Osmani ten deň nazvali Kıyamet-i Suğra, Menší súdny deň. Odvtedy toto mesto postihlo 11 vážnych zemetrasení, posledné bolo na konci 19. storočia. V roku 1939 prišlo prvé z doteraz siedmich zemetrasení na takzvanom Anatolskom zlome (každé malo viac než 7 stupňov Richterovej škály).  Každé zemetrasenie na tejto línii posúva otrasy čoraz viac z východu na západ krajiny. Otrasy zeme sa tak približujú k Istanbulu. Posledné zemetrasenie sa odohralo neďaleko mesta Izmit v roku 1999. Necelých sto kilometrov od Istanbulu zahynulo 45-tisíc ľudí, 600-tisíc opustilo svoje domovy.  Na svete zrejme neexistuje geológ, ktorý by pochyboval o tom, že Istanbul v blízkej dobe čaká zemetrasenie. Americký geologický úrad v roku 2000 odhadoval, že pravdepodobnosť, že k tomu dôjde do 30 rokov, je 62 percent. Niektoré iné odhady hovoria o 70 percentách. Spomínaný turecký expert Erdik odhaduje, že môže zomrieť 200- až 300-tisíc ľudí, náklady môžu dosiahnuť 50 miliárd dolárov (optimistický odhad), pre Turecko to znamená niekoľko ekonomicky stratených desaťročí. Bude to politická kataklizma a masívnymi dôsledkami pre celý región.
Každý jeden deň, keď kráčam po Istanbule, sledujem, aké nestabilné sú tunajšie budovy. Kvôli výkladom na prízemí sa odstraňujú stĺpy, čo je porušenie azda prvého zákona architektúry. Inde vznikajú nelegálne budovy, ktorým sa tu hovorí gecekondu, „prístali cez noc“. Niektoré z nich sú chatrče, iné viacposchodové bytovky, kde žijú stovky, ak nie tisíce nelegálnych migrantov. Tieto budovy nestavajú ani neprojektujú inžinieri, stoja na zlom podloží a žije v nich mnoho detí.
Istý turecký štátny orgán nedávno varoval, že aj oficiálne schválené stavby často porušujú zákonné normy a iba polovica z nich dokáže odolať zemetraseniu. Podľa tej istej správy je až 86 percent mestských nemocníc ohrozených totálnym kolapsom. Pri stavbách sa rozširuje fušerský prístup s používaním lacnejších surovín. Ide najmä o používanie morského piesku a nekvalitného železa. Štandardy sú tu také nízke, že budovy sa občas zrútia bez akéhokoľvek zemetrasenia.   Je to hádam preto, že Turecko je chudobné? Mám pred sebou štatistiku, podľa ktorej je HDP na hlavu v Čile 15 867 dolárov, v Turecku je to
14 077 dolárov. To nie je žiadny významný rozdiel.
Rozdiel v prístupe k bezpečnosti je ešte väčší, keď zvážime takzvané „neštrukturálne zníženie seizmického rizika,“ teda malé veci, ktoré ľudia robia pre vlastnú ochranu. Nejde o nič nákladné, napríklad výchovné varovanie. Turci veľa fajčia a jedno z rizík, spojených so zemetrasením, sú prerušené plynovody. Oheň zapaluje plyn, nikdy doteraz som nevidela v Turecku varovanie, čo sa môže v prípade katastrofy stať, ak si niekto bude, povedzme, zapaľovať cigaretu.  Neexistujú žiadne reklamy, ktoré by obyvateľov upozorňovali, ako sa majú správať, čoho sa držať, čo nerobiť. Keď sm nedávno bola v meste Palo Alto v Kalifornii, na hotelovom stole bol oznam, ako sa má správať návštevník počas zemetrasenia. S telefónnymi číslami, aj obrázkami, v angličtine aj španielčine.  V Turecku som nikdy nič podobné, v hoteli alebo inde, nevidela.
V Istanbule sa každý najbližšieho zemestrasenia obáva. Poznám viacero bohatých ľudí, ktorí sa preto z Istanbulu radšej odsťahovali za mesto. Ale nikoho, kto by si z obavy pred zemetrasením odstránil v byte veľký a ťažký nábytok z okolia postele.  Turci sú fatalisti. Poznajú riziko, ale nesprávajú sa podľa toho. Väčšina Turkov myslí zo dňa na deň, nie dlhodobo.
Obyčajní Japonci vedia, že jeden zo spôsobov ochrany je zabezpečenie skla. V Istanbule podobný prístup neuplatňujú ani múzeá, kde sa nachádzajú historicky vzácne exponáty. Tu predsa nejde o bohatstvo, je to vec kultúry.  Podobné zlyhanie vidieť aj v politike. Miestni politici v mestskej časti Istanbulu Beşiktaş mi ukázali plány, ktoré majú vypracované pre prípadné zemetrasenie. Sú v Power Pointe. Problém je, že ich nikto nikdy nevidel, existujú od roku 2008 bez toho, aby sa o nich dozvedela verejnosť, ale na ich základe sa podnikli nejaké kroky.

.ruleta sa točí ďalej
Fatalizmus zabíja. Krátkodobé myslenie zabíja tiež. A najmä zabíja korupcia.  Po zemetrasení na Haiti uverejnili Nicholas Ambraseys a Roger Bilham mimoriadnu štúdiu v časopise Nature, kde použili dáta z indexu Transparency International a ukázali, že 83 percent všetkých úmrtí v budovách, ktoré sa zrútili vinou zemetrasenia v posledných 30 rokoch, sa odohralo v krajinách, ktoré sú „anomálne skorumpované“. Ekonóm Charles Kenny napísal v roku 2007 štúdiu s definitívnym tvrdením, že stavebníctvo je preukázateľne najskorumpovanejší sektor svetovej ekonomiky. V Číne napríklad počas zemetrasení nepadajú budovy patriace komunistickej strane alebo jej funckionárom, naopak, najväšie škody sú na školách a nemocniciach. V Turecku platí stavebnú kontrolu staviteľ, čo je čistý konflikt záujmov. Len zmena tohto jedného opatrenia by mohla zachrániť v budúcnosti mnoho životov. Stavebné firmy majú, pochopiteľne, opačný záujem a turecká politika je závislá od ich zdrojov.  
Ale ani absencia výnimočnej korupcie nie je postačujúca. Osobitný význam má vláda zákona a jeho vynucovanie. Aj tu môže byť vzorom Čile. Počas posledného zemetrasenia sa v meste Concepción zrútila jedna nová budova. Obyvatelia tejto bdovy obvinili staviteľov z podvodu a zabitia. Čilský zákon je dostatočne predvídavý a hoci táto budova od postavenia viackrát zmenila majiteľa, pred súdom sa zodpovedá jej pôvodný majiteľ.
V Číne by bol podobný zákon považovaný za vtip. Po veľkom sečuánskom zemetrasení v roku 2008, ktoré zanechalo 90-tisíc mŕtvych alebo nezvestných, čínske súdy odmietli trestné podania rodičov, ktorí chceli pred súd dostať zodpovedných za smrť detí v školách. Tí, čo protestovali, boli uväznení.
Tento text som napísala preto, že sa ma téma osobne dotýka. Keď v roku 2010 prepuklo zemetrasenie v Haiti, môj brat a jeho rodina žili v Port-au-Prince. Prežili. Ale mnohí z rodiny mojej švagrinej zahynuli. Pamätám si, ako som vtedy telefonovala a písala smsky, prosiac o akúkoľvek informáciu. Štvrť milióna ľudí zahynulo, tisíce ďalších to postihlo inak. Ruleta sa pritom krúti ďalej: Bogotá, Káhira, Karakas, Dáka, Islamabád, Istanbul, Jakarta, Karáčí, Káthmandu, Lima, Manila, Mexico City, Nové Dílí, Quito či Teherán. Bude to jedno z nich. Nie je neskoro podniknúť kroky, aby sme niečo zachránili. Ale preto musíme povedať pravdu o tom, prečo je riziko väčšie, než by mohlo byť. Claire Berlinski/
Americká novinárka a spisovateľka. Narodila sa v roku 1968 v Kalifornii, vyrastala v Seattli a New Yorku, študovala moderné dejiny a doktorát získala z medzinárodných vzťahov na Balliol College na univerzite v Oxforde. Postupne cestovala a písala z Británie, Thajska, Laosu, Francúzska, momentálne žije v Turecku. Napísala oceňovanú knihu o Margaret Thatcherovej There’s no Alternative, dva romány Loose Lips a Lion Lies, a kritiku európskej politiky Menace in Europe. Berlinski píše do viacerých anglosaských novín, jej rozsiahlejšie eseje vychádzajú najmä v City Journale. Je slobodná, žije v Istanbule.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite