Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Generácia 30: Už nie sme Hayek

.martin Hanus .časopis .téma

Zahraniční ekonómovia, ktorí prichádzali na Slovensko, sa tu dlhé roky cítili ako v malom libertariánskom raji. Verejnú diskusiu spoluurčovali mladí ľudia v médiách a think-tankoch, ktorí aj Miklošove reformy kritizovali sprava. Ale to všetko sa mení. Viacerí tridsiatnici sa dnes lúčia s ideami, ktoré boli pre nich kľúčom k výkladu sveta.

Tento intelektuálny posun sa netýka len Slovenska. Pred dvoma rokmi vyvolal vo Veľkej Británii rozruch Charles Moore, konzervatívny komentátor a životopisec Margarety Thatcherovej. Moore sa v reakcii na finančnú krízu, ako aj odhalenia praktík Murdochových bulvárnych médií priznal, že muselo prejsť 30 rokov, aby si ako novinár položil otázku, či predsa len nemala pravdu ľavica.
Diskusia preskočila do Nemecka, kde sa k Moorovi nadšene pripojil Frank Schirrmacher, vydavateľ konzervatívneho denníka Frankfurter Allgemeine Zeitung. Podľa neho „desaťročie nespútanej ekonómie finančných trhov“ zbavilo neoliberalizmus posledných ilúzií. V Nemecku vyvolal pozornosť aj významný ekonóm Thomas Straubhaar, ktorý prv hlásal, že Európa potrebuje menej štátu a viac trhu. Pod vplyvom krízy sa však posunul zreteľne doľava, pretože podľa neho kríza vyvrátila teóriu efektívnych trhov. Liberálom odkázal, že ak chcú zachrániť myšlienku slobody, mali by akceptovať aj vyššiu mieru štátneho prerozdeľovania.

.generačný prerod
Veľká európska diskusia sa nás dotýka len čiastočne. Všetci traja páni sa blížia k šesťdesiatke, zažili povojnové budovanie európskeho sociálneho štátu a neskôr podporovali jeho liberalizáciu a dereguláciu. Až kým ich nešokovalo vypuknutie krízy a neprehodnotili svoje názory.
Na Slovensku však ideologický obrat dnešných tridsiatnikov príliš nesúvisí so samotnou krízou. Táto ponovembrová generácia zažila v detstve pád komunizmu, na strednej či vysokej škole vystrašene vnímala excesy mečiarizmu. Mohol si nájsť v 90. rokoch mladý, pomermi znepokojený človek lepšieho intelektuálneho spojenca než Hayekovu Cestu do otroctva? V tejto generácii bolo preto celkom samozrejmé pravičiarstvo – a naopak, byť naľavo sa javilo ako podozrivá úchylka. Keď títo dnešní tridsiatnici získavali po škole veľký vplyv v médiách či think-tankoch, posunuli verejnú diskusiu citeľne doprava. A prekvapený Ivan Mikloš, ktorý mal v zahraničí povesť odvážneho pravicového reformátora, neraz čelil doma kritike za to, že jeho reformy sú príliš mäkké a nedostatočné.
Lenže slovenská hayekovská revolúcia sa pomaly končí. Viacerí tridsiatnici sa lúčia s niekdajšími postojmi a spätne ich označujú za mladícku nerozvážnosť.
Tento vývoj si všimol aj Ján Oravec, prezident Nadácie F. A. Hayeka. Priznáva, že ani jemu nenapadá príbeh slovenského ľavičiara, ktorý by sa obrátil doprava, ale opačných príkladov pozná viac. „Nemám na to všeobjímajúce vysvetlenie. Možno to súvisí s atmosférou v Európe, kde je výrazný ústup od hodnotovej politiky a víťazí akýsi mix prístupov a pragmatický stred. Hayekovskú prizmu slobody pokladajú mnohí za zastaraný koncept. Ale ja si to nemyslím, naopak, pre mňa je práve ústup od tejto prizmy základným problémom dnešného sveta.“
Predstavíme troch tridsiatnikov, ktorí by dnes s Jánom Oravcom polemizovali. Svojho času boli libertariáni a vstupovali do verejnej debaty. V posledných rokoch to celé prehodnotili, no nepokladajú sa za ľavičiarov. Len si už nemyslia, že štátne zásahy do trhu sú vždy škodlivé a takisto prijali európsky sociálny model.

.peter Švík: zmenilo ma Francúzsko
Keď vládol Mečiar, Peter Švík študoval na cirkevnom gymnáziu v Piešťanoch a v tých divokých časoch sa opäť presvedčil, že štát je vlastne zosobnené zlo. Mladý muž z veriacej rodiny si pamätal, že tak to bolo aj za komunizmu, počas ktorého boli viacerí členovia jeho rodiny ostrakizovaní. Ako čakať od štátu niečo dobré? Peter sa po gymnáziu rozhodol pre spoločenské vedy. Od svojich šestnástich rokov čítal Domino Fórum a zvlášť ho zaujal časopis OS, ktorý uverejňoval preklady libertariánskych autorov. „Potom som začal lúskať knihy Hayeka a Misesa a s nadšením som objavoval ideál slobodnej spoločnosti, v ktorej štát do nej nezasahuje, respektíve zasahuje minimálne. Mal som pocit, aha, už viem, takto to má vyzerať, “ hovorí dnes 32-ročný Peter Švík.
Študent politológie navštevoval liberálne víkendy, organizované Nadáciou F. A. Hayeka, s ktorej predstaviteľmi pravidelne komunikoval. To už vládla prvá Dzurindova vláda a aj v prostredí slovenských hayekovcov sa pripravovali niektoré budúce reformy.
Švíka však nezaujímala praktická ekonómia, ale najmä teoretické debaty o filozofii práva. Sám nepatril medzi najväčších radikálov, domnieval sa, že štát musí zabezpečiť aspoň základný právny rámec a mimoriadne nízke dane by mali slúžiť na financovanie polície a súdov. Všetko ostatné však malo byť ponechané slobodnému trhu. Príliš ho netrápilo, že jeho libertariánska predstava o usporiadaní spoločnosti je trochu v rozpore so sociálnou náukou cirkvi. „Vyrastal som v katolíckom prostredí a zrazu som mal na niečo iný názor. V čomsi ma to oslobodilo od prirodzeného prostredia a získal som nový obzor. Ale keďže môj odklon sa netýkal vieroučných otázok, nevidel som žiadny problém v tom, že som katolík a libertarián. Napokon, najmä americkí katolíci ako Michael Novak ma utvrdzovali, že v tom nie som sám.“
Peter Švík sa oženil, na Slovenskej akadémii vied si robil dok torát, už sa však nevenoval filozofii, ale histórii európskej integrácie. „Veľa som chodil do archívov a skúmal, ako sa tvorí reálna politika. Aj toto mi pomáhalo zbaviť sa utopických pohľadov.“ Keď v roku 2007 išiel ako výskumník na pobyt do parížskej elitnej školy École Normale Supérieure, ohromilo ho to: „Prišiel som s predsudkami, že Francúzi sú strašní etatisti, ale v skutočnosti som tam zažil kultúrny šok. Žasol som nad ich úctou k vlastnej kultúre a vzdelanosti.“
Súčasne ho zaujal silný sociálny štát. Raz sa zarozprával s jedným írskym kolegom, ktorý bol na podobnom výmennom pobyte a zistil, že len preto, že je ženatý, mal o 400 eur mesačne viac než slobodný Ír. „Pozrel som si francúzske údaje pôrodnosti, porovnal to s inými krajinami a došlo mi, že možno sa dá žiť aj inak.“
Vŕtalo mu tiež hlavou, prečo sú tamojšie štátne firmy úspešné a ziskové. „Bolo to pritom celkom v rozpore s tým, čomu som veril. Tie firmy však riadili odchovanci školy, na ktorej som vtedy pôsobil, mali teda vysokú profesnú kultúru. My doma sme verili, že keď je niečo štátne, musí to byť neefektívne a musí sa to rozkradnúť. Ale nie je v skutočnosti ten hlavný problém v profesnej kultúre, ktorá je u nás veľmi nízka a aj preto máme taký problém s korupciou?“ pýta sa spätne.
S libertarianizmom sa definitívne rozlúčil o rok neskôr, keď pôsobil na Inštitúte pre európske dejiny v Mainzi. Spôsobil to vlastne obyčajný rozhovor s istou evanjelickou farárkou, ktorá tam tiež robila výskum. „Povedala mi, pozri, keby boli dane také nízke, ako snívaš, nič z tohto by tu nebolo, žiadna nemecká veda. Zrazu som tomu všetkému jednoducho prestal veriť.“
Peter Švík dnes žije pri Piešťanoch, cez týždeň chodí učiť históriu na univerzitu v estónskom Tartu. Na Slovensku sa však cíti pritesno, zvažuje, že sa s manželkou a tromi malými deťmi presťahuje do Kanady alebo Austrálie. Do USA, kde pracoval jeden rok, ho to až tak neláka. „Zbraň tam môže vlastniť každý psychopat. Len zdravotná poistka by tam moju rodinu vyšla na 1 300 dolárov mesačne. Jednoduchá operácia môže zruinovať život rodiny, a to aj v prípade, že si platí poistku, len nie je dostatočne vysoká.“
Švík sa dnes označuje za centristu: „Uprednostňujem protrhové riešenia a zároveň verím, že štát musí trh silno regulovať. V Európe by som volil umiernenú pravicu, v USA však skôr Demokratov.“

.pavol Hardoš: bola to mladícka nerozvážnosť
Čerstvý tridsiatnik Pavol Hardoš spomína na 90. roky, ako sa traja najlepší kamaráti z petržalskej základnej školy spolu stretávali už ako stredoškoláci a vášnivo rozoberali ideály slobodnej spoločnosti. Jedným z trojice bol aj Dalibor Roháč, jeden zo súčasných najúspešnejších slovenských ekonómov.„Dalibor mi posunul Hayeka a Misesa, ale nasávali sme i ozajstný libertariánsky hardcore, Rothbarda či Hoppeho,“ hovorí s úsmevom Hardoš. „Toto obdobie beriem ako takú mladícku nerozvážnosť. Mladý človek je z prirodzenosti radikál. Vtedy mi to imponovalo a dávalo pocit, že už viem, ako veci fungujú, kým tí ostatní tápu v tme.“
Pavol sa však na rozdiel od Dalibora nerozhodol pre ekonómiu, ale šiel študovať politológiu. „Čo sa týka ekonómie, vystačil som si s poučkou, že štát je vždy zlý a trh vždy dobrý. Osciloval som medzi ideou minimálneho štátu ako nočného strážnika, ale páčila sa mi aj provokatívna myšlienka, že štát by bolo najlepšie zrušiť.“
Pavol Hardoš občas napísal článok do novín a blogoval na internetovej stránke Inštitútu pre slobodnú spoločnosť, ktorý spoluzakladal Dalibor Roháč.
Časom však zistil, že ho to trochu začína nudiť. „Stále to bolo dokola to isté, na každý problém rovnaké poučky.“ Ovplyvňoval ho aj osobný vývoj kamaráta Dalibora, ktorý pôsobil na zahraničných univerzitách a think-tankoch a na rakúsku ekonomickú školu sa pozeral kritickejšie.
Pre Pavla prišiel ďalší zlom v roku 2008, keď po absolvovaní politológie pokračoval na Stredoeurópskej univerzite v Budapešti. „Ocitol som sa v podnetnom intelektuálnom prostredí, v ktorom som mnohé prehodnotil. Dnes ma nijako zvlášť netrápi miera štátneho prerozdeľovania, ani otázka, či daň má byť progresívna, alebo rovná. Pre mňa sú dôležité sociálne a kultúrne témy, ktoré sú oveľa kľúčovejšie pre kvalitu našej spoločnosti. Citlivo vnímam otázku tolerancie voči menšinám, javov ako sú diskriminácia žien alebo inak sexuálne orientovaní ľudia.“
Dnes mu mnohí libertariáni pripomínajú marxistov. „Staré knihy od Hayeka či Misesa sú nepochybne inšpiratívne, ale pre mnohých libertariánov sú svätým písmom, z ktorého hneď na všetko odvodia odpoveď. A ak sa dvaja velikáni náhodou nevyjadrili k niečomu, čo dnes riešime, je ich odpoveď tiež jasná: všetko vyrieši trh. Kým pre marxistov je kríza nevyvrátiteľným dôkazom, že zlyhal voľný trh, libertariánovi je nadovšetko jasné, že zlyhal štát. V tom ich ideologickom šialenstve používajú rovnakú metódu.“
Pavol Hardoš sa dnes zaoberá politickou filozofiou, veľmi ho oslovili najmä práce amerického filozofa Johna Rawlsa. „Dnes sa pokladám za pravicového rawlsovca, naďalej si veľmi cením hodnotu ekonomických slobôd, ale aj v kombinácii so sociálnym štátom. Nech pokojne existuje aj progresivita zdaňovania, pokiaľ bude štát poskytovať služby na škandinávskej úrovni.“
Na vysokej škole aj bilingválnom gymnáziu, kde vyučuje, stretáva mladých ľudí, z ktorých má pocit, že sú vo svojich postojoch viac umiernení, než bolo typické pre jeho generáciu.
Hardoš na záver zdôrazňuje, že vôbec nemá obavu z plazivej totality, ktorá by mala hroziť zo strany štátu. „Omnoho viac sa bojím antisystémovej hystérie ľudí, ktorí sa napríklad desia vakcinácie či prepadajú iným formám konšpiračnej paranoje. To vnímam ako najväčšie riziko pre osvietenský civilizačný projekt.“

.rado Baťo: bol som hlupák
Pozná ho každý, kto sa zaujíma o ekonomickú publicistiku: bývalý šéfredaktor týždenníka Trend bol neskôr v SME jediným slovenským komentátorom, ktorý písal zasvätene o kríze. Následne sa stal hovorcom premiérky Ivety Radičovej, vyše roka pôsobil v Piane a od týchto dní bude šéfovať kampani prezidentského kandidáta Andreja Kisku.
Ako absolvent žurnalistiky bol aj on v 90. rokoch klasickým mladým pravičiarom. „Medzi normálnymi ekonomickými novinármi by ste vtedy ťažko hľadali niekoho naľavo,“ rozpamätáva sa dnes 36-ročný Rado Baťo. Jeho pravičiarstvo najskôr nemalo hlbšie filozofické základy, ako začínajúci novinár potreboval najmä pochopiť, čo je to rozpočet a iné praktické témy. Bolo to obdobie naprávania chýb po mečiarizme, miklošovská ekonomika bola pre mladého novinára bleskom z čistého neba. „Z inštinktívneho pravičiarstva som sa však posúval ďalej a až keď som pracoval v Trende, koketoval som s libertariánstvom. Mojimi vzormi boli Hayek, Mises a dokonca trochu aj extrémny Rothbard.“ Ako dodáva, novinárčina a kontakt s reálnym životom ho, našťastie, držali pri zemi. „Asi by bolo nezmyselné, keby som rozpočet na políciu zavrhol s tým, že políciu treba zrušiť a bezpečnosť ponechať na konkurenciu súkromných bezpečnostných služieb. Takéto úvahy som si radšej nechával na debaty pri pive.“
Keď sa stal v roku 2006 šéfredaktorom Trendu, jeho libertariánske obdobie zažívalo svoj vrchol. No po ňom prišiel pomerne rýchly obrat. Trend vtedy uverejnil mladého ekonóma Martina Filka (v súčasnosti riaditeľa Inštitútu finančnej politiky MF SR). Filko kritizoval „mediálnu všadeprítomnosť“ zástancov rakúskej školy, ktorí podľa neho na Slovensku šíria naiv né teórie, hoci v akademickej vede sú rovnako menšinovým žánrom ako marxizmus.
Príkry pohľad mladého ekonóma, študujúceho na univerzite v Holandsku, vyvolal rozruch. Šéfredaktor Baťo s ním vtedy ešte dôrazne nesúhlasil, ale s Martinom Filkom sa spriatelili a v debatách pri pive sa bavili o ekonómii. „Ak existuje jedna osoba, ktorá moje myslenie ovplyvnila pozitívnym spôsobom, bol to práve on.“
Rado Baťo zistil, že sa musí dovzdelať, a tak vo veľkom tempe čítal ekonomicko-populárne knihy. „Prečítal som si ich aj 50 ročne, a popritom som si uvedomoval, aký som bol predtým hlupák. Čítanie kníh kultivuje myslenie, človeku sa otvárajú nové obzory. Akoby mi stiahli hmlu spred očí.“
Postupne prestal štát vnímať ako votrelca, ktorý len všetko kazí. „Libertariáni tvrdia, že spoločnosť by fungovala omnoho lepšie, keby štát nemal monopol na násilie. Jednoduchá protiotázka však znie: Ako je potom možné, že sa evolučne tento model nepresadil? Ako je možné, že sa v priebehu dejín presadil
horší systém?“
Podľa neho je libertarianizmus príťažlivý len tým, že je príjemne jednoduchý a vnútorne konzistentný, ale pod jeho povrchom sú samé diery. „V skutočnosti je úplne ahistorický, sníva o utópii, ktorá nikdy nebola. Na normálnej ekonómii je krásne, aká je rozmanitá, toto je však veľmi nudné. Ani reči viacerých slovenských libertariánov mi nepripomínajú ekonómiu, ale skôr hlásanie Svedkov Jehovových.“
Baťo postupne dospel k presvedčeniu, že dobré trhové prostredie je bytostne závislé od dobrej štátnej regulácie. „Vznik modernej trhovej ekonomiky by nebol možný bez moderného štátu. Nemyslím si ani, že dnešné štáty s pomerne vysokou mierou prerozdeľovania sú neudržateľné. Majú oveľa väčšiu šancu prežiť než akýsi minimálny štát, ktorý by prerozdeľoval iba 10 percent HDP a rozpadol by sa pre vnútornú nestabilitu a sociálne nepokoje.“ Aj preto dnes zastáva názor, že najstabilnejší je zmiešaný systém s liberálnym prostredím pre podnikanie, zároveň s mierou prerozdeľovania, ktorá zďaleka nie je minimálna.
Rado Baťo si takisto nemyslí, že by kríza dala za pravdu rakúskej ekonomickej škole, skôr naopak. „Veď kríza nevypukla v klasickom, regulovanom finančníctve, ale v tej časti finančníctva, ktorá bola najmenej regulovaná. Iste, mýlili sa aj regulátori, ktorí nedokázali správne čítať signály z trhu a včas zasiahnuť. Ale systém rozkolísala väčšina účastníkov trhu vytváraním bláznivých derivátov, čo nemal štát pripustiť.“
Za absurdnú označuje ideu libertariánov, ktorí sú ostro proti intervenciám centrálnych bánk a v skutočnosti si želajú, aby systém padol, trh všetko prečistil a ľudstvo tak konečne vstúpilo do éry slobodnej spoločnosti.
Písal by pri dnešnom poznaní o nejakej liberálnej reforme Dzurindových vlád inak? „Určite by som písal s menším nadšením o dôchodkovej reforme. Dvojpilierový model bol v zásade v poriadku, ale reforma bola veľmi nedomyslená. Zle boli nastavené pravidlá investovania a motivácie pre správcov v druhom pilieri, takže aj tých 9 percent, ktoré boli odvádzané do druhého piliera, bolo veľmi veľa. A keďže Robert Fico tie pravidlá investovania ešte zhoršil, náš problém s dôchodkovým systémom sme nevyriešili.“
Napriek veľkému myšlienkovému vývoju sa Rado Baťo necíti vľavo. „Moje srdce je stále liberálne, ale je blízko stredu. Určite mám však dnes bližšie k umierneným sociálnym demokratom než k libertariánom.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite