„Nepáčia sa mi názory, že úradníkov je veľa, nemajú čo robiť, a ešte im aj ideme pridať,“ hovorí pre .týždeň predsedníčka Slovenského odborového zväzu verejnej správy a kultúry (SLOVES) Mária Mayerová. V odboroch pôsobí 22 rokov, profesionálne sa zaoberala pracovným právom a za Konfederáciu odborových zväzov sa minulý týždeň zúčastnila vyjednávaní s vládou o zvýšení miezd štátnych zamestnancov. „Čítala som komentáre, že leniví sa z plošného zvýšenia miezd budú tešiť. Lenže lenivý dnes už v štátnej správe nemôže byť nikto. Vyťaženosť zamestnancov je dnes už taká, že lenivého by vyštvali spomedzi seba vlastní kolegovia. Možno niekto myslí na úradníkov vo vysokých funkciách.“ Podľa Mayerovej sú v domovoch dôchodcov či zariadeniach sociálnych služieb platy len niekoľko eur nad minimálnou mzdou. Nízke je odmeňovanie asistentiek na súdoch, radových úradníkov na úradoch práce, na správe katastra či v niektorých samosprávach. Vysokoškolsky vzdelaní ľudia zarábajú často sotva 500 eur. „Vieme, že šetriť sa musí, no na druhej strane, aj títo ľudia musia z niečoho žiť.“
Jeden z predchádzajúcich návrhov KOZ hovoril o raste miezd o 12 percent, čo by kompenzovalo vplyv inflácie na zamrznuté platy zamestnancov verejného sektora od roku 2010. Plošné zvýšenie o 16 eur je výsledkom kompromisu. „Aj my sme veľa diskutovali o tom, či je správne, že každý dostane pridané rovnako,“ hovorí Mayerová. „V prospech percentuálneho zvýšenia by hovorilo, že niekto robí zodpovednejšiu robotu. No vzhľadom na to, že sme chceli, aby boli platy viac zvýšené nízkopríjmovým zamestnancom a mladým, ktorí majú zvyčajne tabuľkovo nižšie mzdy, súhlasili sme s pevnou sumou. Keď sa to potom prepočíta percentuálne, tak samozrejme to percento bude vyššie u nízkopríjmových zamestnancov.“
.potrebujeme audity
Prirodzene, aj zvýšenie platov zamestnancov verejného sektora o pár eur môže veľa ľudí v súkromnej sfére dráždiť. Existujú totiž firmy, ktoré počas krízy platy zmrazili alebo znížili a ich ekonomická situácia im dodnes nedovolila zvýšenie. Navyše, personálne obsadenie takýchto firiem je v mnohých prípadoch naozaj už ohlodané na kosť a zamestnanci ledva stíhajú. Na druhej strane, úradníkom by sa dali dopriať aj vyššie mzdy, keby ich zvýšenie sprevádzala komplexná reforma fungovania štátnej správy a samosprávy zo strany vlády. „Zvýšenie o pevnú sumu znamená, že rovnostársky prilepšíme všetkým, bez ohľadu na to, aký je ich výkon či zodpovednosť,“ hovorí Dušan Sloboda, analytik Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika. No skutočný problém vidí inde: „Základnou otázkou je, či ten obrovský počet ľudí, ktorí sú zamestnaní vo verejnej správe, naozaj potrebujeme, alebo či je nevyhnutné, aby štát vykonával takú širokú agendu, akej sa jeho úradníci venujú dnes.“
Koľko nadbytočného tuku sa teda na tele slovenského štátu nachádza? Denník SME uskutočnil v spolupráci so spoločnosťou Accenture v auguste 2012 spoločný projekt, v rámci ktorého konzultanti analyzovali fungovanie živnostenského odboru Obvodného úradu v Trnave. Vyšlo im vtedy, že na vybavovanie agendy by pri vyššej efektivite stačilo o 40 percent menej zamestnancov. Iným príkladom je pôsobenie Ľuboša Lopatku na čele Sociálnej poisťovne, ktorý zoštíhlil túto organizáciu o 14 percent zamestnancov. Avšak Sloboda pripomína, že nie je možné plošne určiť prezamestnanosť v celej verejnej správe, pretože niekde je prirodzene vyššia, niekde nižšia. Inak povedané, tak ako pri ľudskom tele, aj v štátnom aparáte sa tuk ukladá nerovnomerne. „Aby sme zistili, koľko nadbytočných úradníkov máme, museli by sa spraviť dôsledné audity jednotlivých štátnych inštitúcií.“ Tie chcela uskutočniť už vláda Ivety Radičovej po voľbách v roku 2010. Do jari 2011 mali byť hotové. Objavil sa však problém: „Stávalo sa, že audity si štátne inštitúcie vypracúvali vo vlastnej réžii alebo do výsledkov zasahovali aj v prípade externe objednaných auditov. Lenže na každom úrade si už zdôvodnenie nájdu, prečo práve ich agenda je pre fungovanie štátu nevyhnutná a k redukcii personálu v žiadnom prípade nemôže dôjsť.“ Samostatnou kapitolou bol audit územnej samosprávy: „Ministerstvo vnútra rozposlalo dotazníky takmer trom tisíckam obcí a len osem percent sa vrátilo ako-tak vyplnených.“
.jojo efekt
Ďalšie termíny pre komplexný audit vláda stanovila na začiatku roka 2012. No prišli predčasné voľby a nová vláda si schválila predĺženie do leta 2013. Teraz na jeseň už audit mal byť hotový, no na vládu sa nič nedostalo. Na porovnanie, ak sa súkromná firma dostane do problémov, musí ju krízový manažér prebudovať veľmi rýchlo, už v horizonte niekoľkých mesiacov, inak môže skrachovať. Vo verejnej správe takýto tlak na systémovú reformu neexistuje.
„Keď chcem meniť počty zamestnancov verejnej správy, musím vedieť, kde presne treba sekať,“ vysvetľuje Sloboda. „Inak sa robia len plošné opatrenia v štýle desaťpercentného zníženia mzdových nákladov.“ To však nie sú systémové zmeny. Ak sa len plošne prepustia zamestnanci, môže to skončiť ako povestný „jojo efekt“ pri pokusoch zhadzovať nadbytočnú hmotnosť. Človek po dočasnom schudnutí opäť priberie – a spravidla o viac kíl, než pred tým zhodil. Inými slovami, po nepremyslenom prepúšťaní zvyšní zamestnanci často nestíhajú, pretože vnútorné fungovanie úradov ani zo zákona vykonávaný rozsah činností sa príliš nezmenili, a tak treba aspoň časť prepustených pracovníkov po čase zobrať naspäť.
No pri reformnom úsilí sa dá zájsť ešte ďalej. Jedna vec sú totiž audity, ktoré by identifikovali prezamestnanosť a pomohli by zefektívniť fungovanie úradov pri súčasnom okruhu činností, ktoré od nich požaduje zákon. Druhá vec je otázka, čo sa dá robiť s hlušinou právnych predpisov, ktoré úradníkom vytvárajú náplň práce. Alebo inak: Neberie si toho slovenský štát na plecia zbytočne veľa? Stáva sa, že úrady nestíhajú dodržiavať zákonné lehoty či termíny, lebo ich zamestnanci sú zahltení agendou, ktorú im vymysleli iní štátni úradníci, prípadne tí z Bruselu. Regulačné bremeno, ktoré tak zaťažuje podnikateľské prostredie, je mincou s dvoma stranami. Ono totiž nielenže rozptyľuje pozornosť podnikateľov, ktorú by mali venovať zveľaďovaniu svojho biznisu. Regulačná džungľa zaťažuje aj úradníkov, ktorí by sa mohli venovať prospešnejším činnostiam.
.vzor: Nový Zéland
Pozitívnym príkladom pre Slovensko by mohol byť Nový Zéland. Na prelome 80. a 90. rokov pristúpili tamojšie vlády k vytvoreniu úplne nového zákonného regulačného rámca. Takého, ktorý by dokázala administrovať štíhla štátna správa a súčasne by nepredstavoval prehnané bremeno pre podnikateľov. Veď prečo si veci zbytočne komplikovať, keď môžu byť jednoduché? V rebríčku Doing Business, ktorý meria regulačné náklady podnikania, je Nový Zéland dnes treťou krajinou s najlepším podnikateľským prostredím na svete, po Singapure a Hongkongu (Slovensko obsadilo 46. miesto).
Súčasťou reforiem na Novom Zélande bolo, že štátne inštitúcie začali viesť manažéri, najímaní aj zo zahraničia. Podpísala sa s nimi zmluva na päť rokov, v ktorej bolo jasne vytýčené, aké výsledky majú ich úrady dosiahnuť. Prišlo k radikálnemu zoštíhleniu štátu. Podľa Mauricea McTiguea, jedného z reformátorov na začiatku 90. rokov, ušetril Nový Zéland takýmto spôsobom dve tretiny personálnych nákladov. Miera prerozdeľovania sa znížila zo 44 na 27 percent HDP a ušetrené peniaze pomohli znížiť štátny dlh zo 63 percent na 17 percent HDP. Šetrenie tiež umožnilo znížiť dane.
McTigue navštívil pred tromi rokmi aj Slovensko. Pozval ho sem prednášať Inštitút ekonomických a sociálnych štúdií (INESS). Jeho analytik Radovan Ďurana by podobnú reformu ako na Novom Zélande rád videl aj na Slovensku: „Manažéri úradov by mali mať väčšiu hmotnú zodpovednosť, ale aj väčšiu slobodu pri napĺňaní vládnych cieľov.“ Ďurana tiež pripomína, že ministri majú možnosť ovplyvňovať rozsah činností, vykonávaných štátnou správou, a to predkladaním zákonov, ktoré občanov či úradníkov odbremenia od zbytočnej byrokracie. Ako analytik vníma zvýšenie miezd zamestnancov verejného sektora? „Tlak odborárov dobehol vládu, ktorá nebola schopná škrtať vo verejnej správe. Plošné zmrazovanie miezd na strane jednej, aj plošné zvyšovanie miezd na strane druhej sú známkou neochotného a neschopného krízového manažéra, ktorý nevie byť adresný. Napríklad zamestnanci Sociálnej poisťovne, kde sa už zmeny udiali, dostanú teraz rovnaké zvýšenie miezd ako pracovníci na úradoch, kde reformy neprebehli.“ Podľa Ďuranu by akékoľvek zvyšovanie platov vo verejnej správe malo byť financované z úspor v jej činnosti.
.eSO ako fasáda
Na tomto mieste si čitateľ môže položiť otázku, či práve vládny projekt ESO nepovedie k sľubovaným úsporám v štátnej správe. Dušan Sloboda tvrdí, že za fasádou zlepšenia služieb verejnosti sa tu uskutočňuje tichá centralizácia moci: „S jednotnými kontaktnými miestami sa dá súhlasiť. No také niečo sa dá urobiť aj bez toho, aby sa centralizovala štátna správa. Stačí nastaviť toky, kde na jednotné kontaktné miesto príde žiadosť a tá sa už pošle ďalej na zodpovedné miesto. No oni dnes znovu vytvárajú sieť okresných úradov, aká fungovala za Mečiarovej vlády.“ Oproti silnému prednostovi okresného úradu bude po novom stáť slabá a rozdrobená samospráva. „Vytvára sa tak priestor na ďalšie poštátnenie samosprávy.“ Vláda tiež tvrdí, že projekt ESO ušetrí až 700 miliónov eur, no nie je jasné ako sa k tomuto číslu dopracovala.
Sloboda by radšej privítal komunálnu reformu, ktorá by zracionalizovala samosprávu. Slovensko má dnes asi 2 900 obcí, z ktorých mnohé sú príliš malé. V rámci komunálnej reformy by sa viacero obcí zlúčilo asi do tristo municipalít, na čele ktorých by stál jeden starosta. Vznikli by silnejšie samosprávne celky, ktoré by zvládali lepšie svoje kompetencie. Občania by za svoje dane dostávali vďaka tomu lepšiu kvalitu služieb. Okrem toho by viac moci zostalo v samosprávach tam žijúcim občanom – na rozdiel od snahy jednej politickej strany centralizovať moc v štáte hore.
Jeden z predchádzajúcich návrhov KOZ hovoril o raste miezd o 12 percent, čo by kompenzovalo vplyv inflácie na zamrznuté platy zamestnancov verejného sektora od roku 2010. Plošné zvýšenie o 16 eur je výsledkom kompromisu. „Aj my sme veľa diskutovali o tom, či je správne, že každý dostane pridané rovnako,“ hovorí Mayerová. „V prospech percentuálneho zvýšenia by hovorilo, že niekto robí zodpovednejšiu robotu. No vzhľadom na to, že sme chceli, aby boli platy viac zvýšené nízkopríjmovým zamestnancom a mladým, ktorí majú zvyčajne tabuľkovo nižšie mzdy, súhlasili sme s pevnou sumou. Keď sa to potom prepočíta percentuálne, tak samozrejme to percento bude vyššie u nízkopríjmových zamestnancov.“
.potrebujeme audity
Prirodzene, aj zvýšenie platov zamestnancov verejného sektora o pár eur môže veľa ľudí v súkromnej sfére dráždiť. Existujú totiž firmy, ktoré počas krízy platy zmrazili alebo znížili a ich ekonomická situácia im dodnes nedovolila zvýšenie. Navyše, personálne obsadenie takýchto firiem je v mnohých prípadoch naozaj už ohlodané na kosť a zamestnanci ledva stíhajú. Na druhej strane, úradníkom by sa dali dopriať aj vyššie mzdy, keby ich zvýšenie sprevádzala komplexná reforma fungovania štátnej správy a samosprávy zo strany vlády. „Zvýšenie o pevnú sumu znamená, že rovnostársky prilepšíme všetkým, bez ohľadu na to, aký je ich výkon či zodpovednosť,“ hovorí Dušan Sloboda, analytik Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika. No skutočný problém vidí inde: „Základnou otázkou je, či ten obrovský počet ľudí, ktorí sú zamestnaní vo verejnej správe, naozaj potrebujeme, alebo či je nevyhnutné, aby štát vykonával takú širokú agendu, akej sa jeho úradníci venujú dnes.“
Koľko nadbytočného tuku sa teda na tele slovenského štátu nachádza? Denník SME uskutočnil v spolupráci so spoločnosťou Accenture v auguste 2012 spoločný projekt, v rámci ktorého konzultanti analyzovali fungovanie živnostenského odboru Obvodného úradu v Trnave. Vyšlo im vtedy, že na vybavovanie agendy by pri vyššej efektivite stačilo o 40 percent menej zamestnancov. Iným príkladom je pôsobenie Ľuboša Lopatku na čele Sociálnej poisťovne, ktorý zoštíhlil túto organizáciu o 14 percent zamestnancov. Avšak Sloboda pripomína, že nie je možné plošne určiť prezamestnanosť v celej verejnej správe, pretože niekde je prirodzene vyššia, niekde nižšia. Inak povedané, tak ako pri ľudskom tele, aj v štátnom aparáte sa tuk ukladá nerovnomerne. „Aby sme zistili, koľko nadbytočných úradníkov máme, museli by sa spraviť dôsledné audity jednotlivých štátnych inštitúcií.“ Tie chcela uskutočniť už vláda Ivety Radičovej po voľbách v roku 2010. Do jari 2011 mali byť hotové. Objavil sa však problém: „Stávalo sa, že audity si štátne inštitúcie vypracúvali vo vlastnej réžii alebo do výsledkov zasahovali aj v prípade externe objednaných auditov. Lenže na každom úrade si už zdôvodnenie nájdu, prečo práve ich agenda je pre fungovanie štátu nevyhnutná a k redukcii personálu v žiadnom prípade nemôže dôjsť.“ Samostatnou kapitolou bol audit územnej samosprávy: „Ministerstvo vnútra rozposlalo dotazníky takmer trom tisíckam obcí a len osem percent sa vrátilo ako-tak vyplnených.“
.jojo efekt
Ďalšie termíny pre komplexný audit vláda stanovila na začiatku roka 2012. No prišli predčasné voľby a nová vláda si schválila predĺženie do leta 2013. Teraz na jeseň už audit mal byť hotový, no na vládu sa nič nedostalo. Na porovnanie, ak sa súkromná firma dostane do problémov, musí ju krízový manažér prebudovať veľmi rýchlo, už v horizonte niekoľkých mesiacov, inak môže skrachovať. Vo verejnej správe takýto tlak na systémovú reformu neexistuje.
„Keď chcem meniť počty zamestnancov verejnej správy, musím vedieť, kde presne treba sekať,“ vysvetľuje Sloboda. „Inak sa robia len plošné opatrenia v štýle desaťpercentného zníženia mzdových nákladov.“ To však nie sú systémové zmeny. Ak sa len plošne prepustia zamestnanci, môže to skončiť ako povestný „jojo efekt“ pri pokusoch zhadzovať nadbytočnú hmotnosť. Človek po dočasnom schudnutí opäť priberie – a spravidla o viac kíl, než pred tým zhodil. Inými slovami, po nepremyslenom prepúšťaní zvyšní zamestnanci často nestíhajú, pretože vnútorné fungovanie úradov ani zo zákona vykonávaný rozsah činností sa príliš nezmenili, a tak treba aspoň časť prepustených pracovníkov po čase zobrať naspäť.
No pri reformnom úsilí sa dá zájsť ešte ďalej. Jedna vec sú totiž audity, ktoré by identifikovali prezamestnanosť a pomohli by zefektívniť fungovanie úradov pri súčasnom okruhu činností, ktoré od nich požaduje zákon. Druhá vec je otázka, čo sa dá robiť s hlušinou právnych predpisov, ktoré úradníkom vytvárajú náplň práce. Alebo inak: Neberie si toho slovenský štát na plecia zbytočne veľa? Stáva sa, že úrady nestíhajú dodržiavať zákonné lehoty či termíny, lebo ich zamestnanci sú zahltení agendou, ktorú im vymysleli iní štátni úradníci, prípadne tí z Bruselu. Regulačné bremeno, ktoré tak zaťažuje podnikateľské prostredie, je mincou s dvoma stranami. Ono totiž nielenže rozptyľuje pozornosť podnikateľov, ktorú by mali venovať zveľaďovaniu svojho biznisu. Regulačná džungľa zaťažuje aj úradníkov, ktorí by sa mohli venovať prospešnejším činnostiam.
.vzor: Nový Zéland
Pozitívnym príkladom pre Slovensko by mohol byť Nový Zéland. Na prelome 80. a 90. rokov pristúpili tamojšie vlády k vytvoreniu úplne nového zákonného regulačného rámca. Takého, ktorý by dokázala administrovať štíhla štátna správa a súčasne by nepredstavoval prehnané bremeno pre podnikateľov. Veď prečo si veci zbytočne komplikovať, keď môžu byť jednoduché? V rebríčku Doing Business, ktorý meria regulačné náklady podnikania, je Nový Zéland dnes treťou krajinou s najlepším podnikateľským prostredím na svete, po Singapure a Hongkongu (Slovensko obsadilo 46. miesto).
Súčasťou reforiem na Novom Zélande bolo, že štátne inštitúcie začali viesť manažéri, najímaní aj zo zahraničia. Podpísala sa s nimi zmluva na päť rokov, v ktorej bolo jasne vytýčené, aké výsledky majú ich úrady dosiahnuť. Prišlo k radikálnemu zoštíhleniu štátu. Podľa Mauricea McTiguea, jedného z reformátorov na začiatku 90. rokov, ušetril Nový Zéland takýmto spôsobom dve tretiny personálnych nákladov. Miera prerozdeľovania sa znížila zo 44 na 27 percent HDP a ušetrené peniaze pomohli znížiť štátny dlh zo 63 percent na 17 percent HDP. Šetrenie tiež umožnilo znížiť dane.
McTigue navštívil pred tromi rokmi aj Slovensko. Pozval ho sem prednášať Inštitút ekonomických a sociálnych štúdií (INESS). Jeho analytik Radovan Ďurana by podobnú reformu ako na Novom Zélande rád videl aj na Slovensku: „Manažéri úradov by mali mať väčšiu hmotnú zodpovednosť, ale aj väčšiu slobodu pri napĺňaní vládnych cieľov.“ Ďurana tiež pripomína, že ministri majú možnosť ovplyvňovať rozsah činností, vykonávaných štátnou správou, a to predkladaním zákonov, ktoré občanov či úradníkov odbremenia od zbytočnej byrokracie. Ako analytik vníma zvýšenie miezd zamestnancov verejného sektora? „Tlak odborárov dobehol vládu, ktorá nebola schopná škrtať vo verejnej správe. Plošné zmrazovanie miezd na strane jednej, aj plošné zvyšovanie miezd na strane druhej sú známkou neochotného a neschopného krízového manažéra, ktorý nevie byť adresný. Napríklad zamestnanci Sociálnej poisťovne, kde sa už zmeny udiali, dostanú teraz rovnaké zvýšenie miezd ako pracovníci na úradoch, kde reformy neprebehli.“ Podľa Ďuranu by akékoľvek zvyšovanie platov vo verejnej správe malo byť financované z úspor v jej činnosti.
.eSO ako fasáda
Na tomto mieste si čitateľ môže položiť otázku, či práve vládny projekt ESO nepovedie k sľubovaným úsporám v štátnej správe. Dušan Sloboda tvrdí, že za fasádou zlepšenia služieb verejnosti sa tu uskutočňuje tichá centralizácia moci: „S jednotnými kontaktnými miestami sa dá súhlasiť. No také niečo sa dá urobiť aj bez toho, aby sa centralizovala štátna správa. Stačí nastaviť toky, kde na jednotné kontaktné miesto príde žiadosť a tá sa už pošle ďalej na zodpovedné miesto. No oni dnes znovu vytvárajú sieť okresných úradov, aká fungovala za Mečiarovej vlády.“ Oproti silnému prednostovi okresného úradu bude po novom stáť slabá a rozdrobená samospráva. „Vytvára sa tak priestor na ďalšie poštátnenie samosprávy.“ Vláda tiež tvrdí, že projekt ESO ušetrí až 700 miliónov eur, no nie je jasné ako sa k tomuto číslu dopracovala.
Sloboda by radšej privítal komunálnu reformu, ktorá by zracionalizovala samosprávu. Slovensko má dnes asi 2 900 obcí, z ktorých mnohé sú príliš malé. V rámci komunálnej reformy by sa viacero obcí zlúčilo asi do tristo municipalít, na čele ktorých by stál jeden starosta. Vznikli by silnejšie samosprávne celky, ktoré by zvládali lepšie svoje kompetencie. Občania by za svoje dane dostávali vďaka tomu lepšiu kvalitu služieb. Okrem toho by viac moci zostalo v samosprávach tam žijúcim občanom – na rozdiel od snahy jednej politickej strany centralizovať moc v štáte hore.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.