.vy ste zdravotná sestrička...
Nie, som sestra, pretože pojem sestrička už dávno neexistuje. Sme sestry v zmysle regulovaného povolania.
.na akom oddelení pracujete?
Už vyše dvadsať rokov pracujem na oddelení neurochirurgie, na jednotke intenzívnej starostlivosti.
.to sú tie najťažšie oddelenia?
Áno, sústavne monitorujeme vitálne funkcie, pretože na JIS je pacient v ťažkom stave, ktorý môže každú chvíľu zlyhať.
.takže žiadne veľké kávičkovanie?
Kávu si môžeme dať popri zapisovaní do počítača. JIS-ka nemôže ostať ani na chvíľu bez sestry. Sústavne sme s pacientmi. Teraz už sme od nich oddelení sklenenými prepážkami, ale na starej JIS-ke sme s nimi zdieľali ten istý priestor a dýchali ten istý vzduch.
.prečo ste dvadsať rokov práve na takomto ťažkom oddelení?
My, čo sme toto oddelenie v roku 1992 zakladali, tvoríme stále väčšinu kolektívu. Dobre sa už poznáme, vieme si pomôcť v ťažkých situáciách a dvadsať rokov sa vzdelávame, takže máme erudíciu. Iste, dá sa ísť na ľahšiu prácu, ale keby to urobili všetky sestry, kto tam ostane?
.často sa hovorí o vyhorení ľudí, ktorí pracujú na takýchto miestach. Pocítili ste niečo také?
Áno, vyhorenie je taký módny termín, ktorým sa dnes často operuje.(Úsmev.)
.asi ho neberiete príliš vážne.
Asi sa ani nedá celkom vyhorieť z práce s pacientom. Keď ľudia odchádzajú domov, vidíte, že to má zmysel. Skôr sa dá vyhorieť z tlaku zamestnávateľa, poisťovní a zo stresu a chaosu, ktorý v nemocnici je. Stále sa hovorí o tom, ako sa bude prepúšťať.
.čo vám v práci prekáža najviac?
Postavenie sestier, sme stále na vedľajšej koľaji.
.prečo?
Najsilnejšia a najpočetnejšia skupina – sestry – sú pri kolektívnom vyjednávaní mimo záujmu, lebo sestry pracujú poctivo, ticho a nevystrkujú sa z radu.
.je to aj klasický problém, ktorý vidno pri učiteľskej komunite, že ide najmä o ženy, a tie sa nerady búria?
Áno a máme aj veľa žien-samoživiteliek.
.prečo je veľa takýchto sestier?
Sestry pracujú v ťažkých podmienkach, na služby, cez víkendy. Mnohým sa preto rozpadla rodina. Rodina trpí tým, že matka chýba v noci doma. Malému dieťaťu sa ťažko vysvetľuje, že mama musí odísť do roboty od štedrovečerného stola.
.vy máte deti?
Mám pätnásťročného syna a devätnásťročnú dcéru.
.ako to berú, že ich mama robí túto prácu?
Pýtajú sa ma, prečo idem do roboty v sobotu, nedeľu, keď za to nemám príplatky.
.čo im na to poviete?
Viete, po štyridsiatke sa vám láme svet. Máte už nejaké zázemie a zisťujete, že nie je všetko o tom, aké máte na oknách záclony alebo akú máte sedačku. Začína vám prekážať skôr to, do akého sveta sa vaše deti dostanú. V mladosti ma to až tak nezaujímalo. Mala som iné starosti. Nedostala som sa na medicínu, takže som sa dvadsaťročná vydávala, dvadsaťjedenročná som už mala dcéru. Vychovávala som deti, stavali sme dom, mala som aj dve-tri práce, aby sme to zvládli.
.neskúsili ste sa ešte dostať na medicínu?
Chcela som byť odmalička doktorka, aj som sa dobre učila, ale moji rodičia boli proti tomu, aby som šla na gymnázium a na vysokú školu. Otec bol už ťažko chorý a na invalidom dôchodku, mama na predčasnom dôchodku. Bola som najmladšia a oni chceli, aby som sa rýchlo postavila na vlastné nohy. Študovala som preto na strednej zdravotníckej škole, hoci som vedela, že ma tá škola nepripraví na medicínu. Preto som dnes sestrou, ale asi to tak malo byť.
.kde bol ten zlom, že ste sa začali verejne angažovať?
Pred siedmimi rokmi prišiel za mnou príbuzný, ktorý kandidoval v našej obci Kunerad za starostu, či nechcem kandidovať za poslankyňu. Ani som nerozmýšľala, podpísala som. A zvolili ma. Bola som z toho prekvapená: Ja a poslankyňa? Vtedy ma začali zaujímať aj problémy iných a to, ako veci meniť. Zistila som, že človek má v rukách možnosť niečo zmeniť.
.čo ste v Kunerade zmenili?
Postavili sme tam napríklad multifunkčné ihrisko, kde sa hrajú deti, ale chodievajú tam aj dospelí, združujú sa, stretávajú, máme už z toho tradíciu.
.čo ste pri tej skúsenosti zistili?
Že keď robíte správne veci, a robíte to nezištne, musí sa to vrátiť.
.čo ste ako verejne činná osoba zistili o sebe?
Že dokážem nadchnúť ľudí. A že treba byť príkladom. Nezmeníte nič, kým vy prvá nepôjdete, vy to nezačnete, kým vy do toho niečo nevložíte.
.vráťme sa do nemocnice. Podľa rebríčka, mapujúceho spokojnosť pacientov, ktorý zverejnila poisťovňa Dôvera, patrí vaša nemocnica k trom najhorším fakultným nemocniciam. Prečo?
K tomu by som sa nerada vyjadrovala, pracovná zmluva mi to ani nedovoľuje. Naše oddelenie má dobré hodnotenie od pacientov. No sú oddelenia, ktoré to kazia.
.od čoho to závisí, že v tej istej nemocnici je vynikajúce oddelenie a zároveň aj veľmi zlé oddelenie?
Od manažmentu oddelenia. Keď je niekto zakomplexovaný, frustrovaný a nemá rád ľudí, tak sa to prejaví odhora až dolu. Na tom oddelení je chaos, stres a všetci sú nahnevaní. Keď oddelenie vedie človek s prirodzenou autoritou a znesie aj kritiku, tak sa okolo neho nevytvára totalitné prostredie plné zákerností. Malo by fungovať aj spätné hodnotenie personálu od pacientov, ako vnímali oddelenie. Zamestnávateľ by si to mal vyhodnocovať. No zdravotnú starostlivosť si nikto nedovolí zanedbať, je to skôr o komunikácii. Keď sa personál s pacientmi rozpráva, tak to tvorí 90 percent jeho spokojnosti.
.komunikuje sa s pacientmi málo?
Musíte vykonávať veľmi veľa činností a potom je často pacient len číslo a náklad. Ale niekedy je za tým aj sebastrednosť pacientov. Keď sa ma pacient dookola pýta, kedy príde sanitka, ja mu musím zakaždým vysvetľovať, ako to funguje, tak strácam čas a čakajú ma napríklad pacienti, ktorí potrebujú ísť na misu alebo majú bolesti. Aby ste to zvládli, musíte byť ťažký profesionál. Často sa pacientom naša asertivita nepáči, ale pacienti si musia uvedomiť, že sa treba spolupodieľať na ošetrovateľskej starostlivosti. Vzorka pacientov sa veľmi zmenila.
.v čom?
Príde človek, ktorý zbohatol, ale nemá správanie a hneď nám povie, že on by toto za tie peniaze nerobil. Pozerá sa na nás s opovrhnutím. Často nepočujete ani to slovíčko ďakujem. Keď som bola mladšia, nemala som rada slovíčko konzervatívnosť, ale teraz ho mám čoraz radšej.
.ako mu rozumiete?
Držať sa pravidiel, zásad a najmä slušnosti. Prídete večer na izbu opýtať sa pacienta, čo potrebuje, a on vám navrhne, aby ste si k nemu „ľažkali“, musíme počúvať takéto hlúpe, neslušné narážky. Povolanie sestry sa skutočne stáva náročnejšie, musíme mať vysoké školy, sme povinné sa permanentne vzdelávať. K lekárom sa správajú úctivo a nás degradujú na úroveň slúžky, ktorú akože majú radi? Mladú sestru pacient občas ťapne po zadku a má byť z toho celá šťastná. Každý človek má svoju dôstojnosť a sestra ako žena si zaslúži úctivejšie správanie.
.sledovali ste blogy, ktoré nedávno písali nespokojní pacienti či príbuzní?
To bolo účelové.
.vy ste to vnímali ako kampaň proti sestrám?
Áno. Ja veľmi zazlievam príbuzným, ako sa správajú k svojim blízkym. Dcéra stojí pri posteli svojej mamy, ktorá ju porodila, vychovala, viedla do školy aj k oltáru, pomáhala jej finančne, a mne povie: dajte jej napiť. Skúste to vy. A ona sa rozčúli, že od toho som tam ja. Samozrejme, že jej napiť dám, ale vidím, že niekde sa tu stráca jednoduchý ľudský cit.
.poznám autorku jedného z najkritickejších blogov na túto tému, a určite nepísala nič účelovo, ale bola pobúrená z toho, čo naozaj zažila. Ani vy nevylučujete, že sú veľmi zlé oddelenia, kde to nefunguje. Čo je za tým?
Bezmocnosť. Keď pracujeme v pohode a máme toľko pacientov, koľko máme mať a je na oddelení príjemná atmosféra, vieme splniť všetky požiadavky pacientov. Ale keď máte osem ľudí nad stav, zvonia vám všetky zvončeky a musíte sa ešte doťahovať s lekárom, čo všetko nie je urobené...
.čo má robiť človek, ktorý zistí, že sa o jeho príbuzného v nemocnici zle starajú?
Keď príde za sestrou, prednesie sťažnosť a vidí jej záujem, že ju to mrzí, že prejaví snahu, tak je to v poriadku. Ale keď sestra pokojne pije kávu a mykne iba plecom alebo pokrčí plecami, to je neodpustiteľné, ten nezáujem a ľahostajnosť... Vtedy treba napísať sťažnosť všade, kde by to mohlo mať vplyv na to, aby sa ten stav zmenil.
.pred pár dňami sestričky protestovali v stanoch pred úradom vlády. Išlo najmä o vyššie mzdy?
My sme osemnásty mesiac legislatívni bezdomovci. Bojujeme najmä o to, aby sme mali v zákone kategóriu sestra a k tomu adekvátne postavenú pracovnú zmluvu s platom, ktorú garantuje štát. Teraz si každá jedna nemocnica odmeňuje sestry, ako sa jej zachce. Sme odkázané na milosť a nemilosť zamestnávateľov.
.ale tí zamestnávatelia sú rôzni – štát, župy, súkromníci. Ako to môže garantovať štát?
Všetci zdravotníci sú financovaní z nášho verejného poistenia.
.nemocnice majú rôzne manažmenty. Vidíte to aj vy, že v dobre spravovaných nemocniciach sa sestry majú lepšie?
Keď manažmentu záleží na tom, aby sa pacienti mali dobre, tak v takom zariadení sú aj zamestnanci spokojní. Napríklad v Univerzitnej nemocnici v Martine majú sestry všetko, čo im neprijatý zákon garantoval. V Martine majú sestry aj príplatky za soboty, nedele, my v Žiline tieto príplatky nemáme už osemnásť mesiacov.
.žilinská nemocnica mala byť ozdravená a plán vypracovala firma, ktorej konateľom bol kotolník nemocnice. Komentár?
Keby neexistovali odbory, keby sme neprotestovali a nešli do ulíc, tak sme už okresná nemocnica, a nie koncová nemocnica.
.je efektívne, aby sme mali v tejto oblasti toľko koncových nemocníc? Univerzitná nemocnica v Martine je vzdialená od Žiliny 27 km a ďalšia fakultná nemocnica je v Trenčíne (90 km) a ďaleko nie je ani vojenská nemocnica v Ružomberku. Všetky odborné štúdie hovoria, že na Slovensku je priveľa nemocníc, čo celý systém predražuje.
Viete si predstaviť, že by z Fačkova či Čičmian mal ísť pacient do Martina? Kým by tam došiel, tak by umrel. Neviem, či je infraštruktúra taká zabezpečená, aby sa nemocnice redukovali.
.keď sa dokončí diaľnica, bude to do Martina za pár minút. Nemá zrušenie jednej z tých dvoch koncových nemocníc logiku?
Logiku to má a aj ja by som možno radšej dochádzala do roboty do Martina. Ale Martin je maličká nemocnica, nepokryla by Žilinu. Neviem si predstaviť, že by sa naša nemocnica zrušila a pacient by mal do nemocnice viac ako 60 kilometrov. To je doba Márie Terézie. Nemocnica nesmie zabezpečovať zdravotnú starostlivosť, iba keď je pekné počasie a prázdna diaľnica. Rozprávame sa o severnom Slovensku, kde keď nasneží, tak máme problém ľudí doviesť aj do Žiliny.
.štyri koncové nemocnice v takých krátkych vzdialenostiach, to je však neefektívne riešenie, či nie?
Nemyslím si to. Môže sa ušetriť maximálne na manažmente, inak sú tu sestry aj lekári preto, lebo sú tu pacienti a nemocnica v Žiline má veľkú spádovú oblasť. Kto určí, čo sa zruší? Určí sa to zhora, a to je zlý systém.
.vy dnes stojíte na čele nezávislého Odborového združenia sestier a pôrodných asistentiek, ktoré vzniklo vlani. Prečo nové odbory?
Komora sestier podala návrh na nový zákon, ale ten napokon dopadol tak zle, ako dopadol. Ministerstvo vyčítalo komore sestier, že chce riešiť aj pracovné právo, lenže na to sú kompetentné odbory. Takže komora podporila vznik odborov a sestry sa konečne začali zaujímať samy o seba.
.jeden odborový zväz pracovníkov zdravotníctva a sociálnych služieb tu už existuje a je súčasťou Konfederácie odborových zväzov. Prečo ste sa prestali spoliehať na tento zväz?
Tu sú zahrnuté rôzne kategórie pracovníkov zdravotníctva a sestry boli vždy len na chvoste, hoci je nás najviac. Oni na nás zabudli. A oni zabudli aj na to, ako vyzerá normálny zamestnanec. To je také socialistické ponímanie odborov: máme štruktúry, riadime ich, ale nemáme poňatie, ako to vyzerá v realite. My v tom ideme cestou lekárov.
.ako ste sa dostali na čelo nových odborov?
Prišla som vlani v septembri na jednu schôdzu a ozvala som sa. A povedali mi, že keď som taká výrečná, nech sa zapojím. Stala som sa zástupkyňou odborov v Žiline a potom na jar na mimoriadnom zjazde ma zvolili za predsedníčku.
.vo funkcii šéfky ste pol roka. Váš pocit?
Za ten krátky čas sme sa už dokázali slušnou formou prezentovať, naklonili sme si verejnú mienku, ľudia sa k nám správali úžasne. Dali sme najavo, že vieme rokovať, a že sľuby nás už nezaujímajú.
.keď ste stanovali pred úradom vlády, veľa ste nedosiahli. Nebola v stanoch dezilúzia?
V stanoch bola dobrá nálada, pretože sme urobili niečo, čo ukazuje, že sme múdre, šikovné, kreatívne, že sme bojovníčky a vieme zabojovať aj o pacienta, nielen o seba.
.vy ste teraz odborová predáčka. Lenže nemáte za sebou celý aparát Konfederácie odborových zväzov ani ich finančné zdroje. Čo to znamená?
Keď som sa stala predsedníčkou, dcéra sa ma spýtala, či za to dostanem nejaké peniaze. Hovorím jej, že nie. Mami, nehovor mi, že zase ideš robiť dačo zadarmo! (Úsmev.) My nemáme veľa peňazí, na všetko si musíme nasporiť z členských príspevkov.
.blížia sa župné voľby a vy kandidujete do župného zastupiteľstva. Prečo?
V mojom obvode kandidovalo v minulých voľbách päť lekárov a ani jedna sestra. Pritom sú tu VUC-kárske nemocnice, ale ani jedna sestra nie je v zastupiteľstve. Chcela by som vidieť v politike viac sestier.
.kandidujete ako nezávislá. Žiadna politická strana vás neoslovila?
Mala som ponuky, bolo by to aj jednoduchšie, ale ja sa nestotožňujem s politickými stranami. Región je o ľuďoch, politická strana je schovávanie sa pred zodpovednosťou.
.vy vôbec neveríte politickým stranám?
Nie. Každý poslanec by mal byť zodpovedný za svoje hlasovanie ľuďom, ktorí ho volili.
.neveríte už klasickým demokratickým mechanizmom?
Nie, lebo ma nepresvedčili.
.lekári si vybojovali vyššie mzdy radikálnym riešením – výpoveďami. Povedali ste, že idete cestou lekárov. Pôjdete až do takýchto akcií?
To závisí od vlády, či sa k nám stále bude správať ako k pracovníkom, ktorí nemajú na nič právo.
.ale že by na tej vašej JIS-ke nikto zrazu nebol?
Nikto si neuvedomuje, že priemerný vek sestry je 50 rokov, na to ani Valockého kriminalizačný zákon nemyslel. My sestry máme iba povinnosti, žiadne práva. Poviem za seba: Ak by sa ten tlak v nemocnici zvyšoval, budem nútená odísť za prácou inde. Mnoho sestier už pochopilo, že za dverami nemocnice nestojí dvadsať nových sestier, ktoré by ich nahradili.
Monika Kavecká/
žije v Kunerade,kde je aj obecnou poslankyňou. Vyštudovala strednú zdravotnícku školu, rok pracovala v doliečovacom ústave a od roku 1992 pracuje ako sestra na jednotke intenzívnej starostlivosti na oddelení neurochirurgie vo Fakultnej nemocnici v Žiline. Po vzniku nezávislých odborov sestier a pôrodných asistentiek sa stala šéfkou Základnej odborovej organizácie pri žilinskej nemocnici a v apríli sa stala predsedníčkou Odborového združenie sestier a pôrodných asistentiek. Je vydatá a má dve deti.
Nie, som sestra, pretože pojem sestrička už dávno neexistuje. Sme sestry v zmysle regulovaného povolania.
.na akom oddelení pracujete?
Už vyše dvadsať rokov pracujem na oddelení neurochirurgie, na jednotke intenzívnej starostlivosti.
.to sú tie najťažšie oddelenia?
Áno, sústavne monitorujeme vitálne funkcie, pretože na JIS je pacient v ťažkom stave, ktorý môže každú chvíľu zlyhať.
.takže žiadne veľké kávičkovanie?
Kávu si môžeme dať popri zapisovaní do počítača. JIS-ka nemôže ostať ani na chvíľu bez sestry. Sústavne sme s pacientmi. Teraz už sme od nich oddelení sklenenými prepážkami, ale na starej JIS-ke sme s nimi zdieľali ten istý priestor a dýchali ten istý vzduch.
.prečo ste dvadsať rokov práve na takomto ťažkom oddelení?
My, čo sme toto oddelenie v roku 1992 zakladali, tvoríme stále väčšinu kolektívu. Dobre sa už poznáme, vieme si pomôcť v ťažkých situáciách a dvadsať rokov sa vzdelávame, takže máme erudíciu. Iste, dá sa ísť na ľahšiu prácu, ale keby to urobili všetky sestry, kto tam ostane?
.často sa hovorí o vyhorení ľudí, ktorí pracujú na takýchto miestach. Pocítili ste niečo také?
Áno, vyhorenie je taký módny termín, ktorým sa dnes často operuje.(Úsmev.)
.asi ho neberiete príliš vážne.
Asi sa ani nedá celkom vyhorieť z práce s pacientom. Keď ľudia odchádzajú domov, vidíte, že to má zmysel. Skôr sa dá vyhorieť z tlaku zamestnávateľa, poisťovní a zo stresu a chaosu, ktorý v nemocnici je. Stále sa hovorí o tom, ako sa bude prepúšťať.
.čo vám v práci prekáža najviac?
Postavenie sestier, sme stále na vedľajšej koľaji.
.prečo?
Najsilnejšia a najpočetnejšia skupina – sestry – sú pri kolektívnom vyjednávaní mimo záujmu, lebo sestry pracujú poctivo, ticho a nevystrkujú sa z radu.
.je to aj klasický problém, ktorý vidno pri učiteľskej komunite, že ide najmä o ženy, a tie sa nerady búria?
Áno a máme aj veľa žien-samoživiteliek.
.prečo je veľa takýchto sestier?
Sestry pracujú v ťažkých podmienkach, na služby, cez víkendy. Mnohým sa preto rozpadla rodina. Rodina trpí tým, že matka chýba v noci doma. Malému dieťaťu sa ťažko vysvetľuje, že mama musí odísť do roboty od štedrovečerného stola.
.vy máte deti?
Mám pätnásťročného syna a devätnásťročnú dcéru.
.ako to berú, že ich mama robí túto prácu?
Pýtajú sa ma, prečo idem do roboty v sobotu, nedeľu, keď za to nemám príplatky.
.čo im na to poviete?
Viete, po štyridsiatke sa vám láme svet. Máte už nejaké zázemie a zisťujete, že nie je všetko o tom, aké máte na oknách záclony alebo akú máte sedačku. Začína vám prekážať skôr to, do akého sveta sa vaše deti dostanú. V mladosti ma to až tak nezaujímalo. Mala som iné starosti. Nedostala som sa na medicínu, takže som sa dvadsaťročná vydávala, dvadsaťjedenročná som už mala dcéru. Vychovávala som deti, stavali sme dom, mala som aj dve-tri práce, aby sme to zvládli.
.neskúsili ste sa ešte dostať na medicínu?
Chcela som byť odmalička doktorka, aj som sa dobre učila, ale moji rodičia boli proti tomu, aby som šla na gymnázium a na vysokú školu. Otec bol už ťažko chorý a na invalidom dôchodku, mama na predčasnom dôchodku. Bola som najmladšia a oni chceli, aby som sa rýchlo postavila na vlastné nohy. Študovala som preto na strednej zdravotníckej škole, hoci som vedela, že ma tá škola nepripraví na medicínu. Preto som dnes sestrou, ale asi to tak malo byť.
.kde bol ten zlom, že ste sa začali verejne angažovať?
Pred siedmimi rokmi prišiel za mnou príbuzný, ktorý kandidoval v našej obci Kunerad za starostu, či nechcem kandidovať za poslankyňu. Ani som nerozmýšľala, podpísala som. A zvolili ma. Bola som z toho prekvapená: Ja a poslankyňa? Vtedy ma začali zaujímať aj problémy iných a to, ako veci meniť. Zistila som, že človek má v rukách možnosť niečo zmeniť.
.čo ste v Kunerade zmenili?
Postavili sme tam napríklad multifunkčné ihrisko, kde sa hrajú deti, ale chodievajú tam aj dospelí, združujú sa, stretávajú, máme už z toho tradíciu.
.čo ste pri tej skúsenosti zistili?
Že keď robíte správne veci, a robíte to nezištne, musí sa to vrátiť.
.čo ste ako verejne činná osoba zistili o sebe?
Že dokážem nadchnúť ľudí. A že treba byť príkladom. Nezmeníte nič, kým vy prvá nepôjdete, vy to nezačnete, kým vy do toho niečo nevložíte.
.vráťme sa do nemocnice. Podľa rebríčka, mapujúceho spokojnosť pacientov, ktorý zverejnila poisťovňa Dôvera, patrí vaša nemocnica k trom najhorším fakultným nemocniciam. Prečo?
K tomu by som sa nerada vyjadrovala, pracovná zmluva mi to ani nedovoľuje. Naše oddelenie má dobré hodnotenie od pacientov. No sú oddelenia, ktoré to kazia.
.od čoho to závisí, že v tej istej nemocnici je vynikajúce oddelenie a zároveň aj veľmi zlé oddelenie?
Od manažmentu oddelenia. Keď je niekto zakomplexovaný, frustrovaný a nemá rád ľudí, tak sa to prejaví odhora až dolu. Na tom oddelení je chaos, stres a všetci sú nahnevaní. Keď oddelenie vedie človek s prirodzenou autoritou a znesie aj kritiku, tak sa okolo neho nevytvára totalitné prostredie plné zákerností. Malo by fungovať aj spätné hodnotenie personálu od pacientov, ako vnímali oddelenie. Zamestnávateľ by si to mal vyhodnocovať. No zdravotnú starostlivosť si nikto nedovolí zanedbať, je to skôr o komunikácii. Keď sa personál s pacientmi rozpráva, tak to tvorí 90 percent jeho spokojnosti.
.komunikuje sa s pacientmi málo?
Musíte vykonávať veľmi veľa činností a potom je často pacient len číslo a náklad. Ale niekedy je za tým aj sebastrednosť pacientov. Keď sa ma pacient dookola pýta, kedy príde sanitka, ja mu musím zakaždým vysvetľovať, ako to funguje, tak strácam čas a čakajú ma napríklad pacienti, ktorí potrebujú ísť na misu alebo majú bolesti. Aby ste to zvládli, musíte byť ťažký profesionál. Často sa pacientom naša asertivita nepáči, ale pacienti si musia uvedomiť, že sa treba spolupodieľať na ošetrovateľskej starostlivosti. Vzorka pacientov sa veľmi zmenila.
.v čom?
Príde človek, ktorý zbohatol, ale nemá správanie a hneď nám povie, že on by toto za tie peniaze nerobil. Pozerá sa na nás s opovrhnutím. Často nepočujete ani to slovíčko ďakujem. Keď som bola mladšia, nemala som rada slovíčko konzervatívnosť, ale teraz ho mám čoraz radšej.
.ako mu rozumiete?
Držať sa pravidiel, zásad a najmä slušnosti. Prídete večer na izbu opýtať sa pacienta, čo potrebuje, a on vám navrhne, aby ste si k nemu „ľažkali“, musíme počúvať takéto hlúpe, neslušné narážky. Povolanie sestry sa skutočne stáva náročnejšie, musíme mať vysoké školy, sme povinné sa permanentne vzdelávať. K lekárom sa správajú úctivo a nás degradujú na úroveň slúžky, ktorú akože majú radi? Mladú sestru pacient občas ťapne po zadku a má byť z toho celá šťastná. Každý človek má svoju dôstojnosť a sestra ako žena si zaslúži úctivejšie správanie.
.sledovali ste blogy, ktoré nedávno písali nespokojní pacienti či príbuzní?
To bolo účelové.
.vy ste to vnímali ako kampaň proti sestrám?
Áno. Ja veľmi zazlievam príbuzným, ako sa správajú k svojim blízkym. Dcéra stojí pri posteli svojej mamy, ktorá ju porodila, vychovala, viedla do školy aj k oltáru, pomáhala jej finančne, a mne povie: dajte jej napiť. Skúste to vy. A ona sa rozčúli, že od toho som tam ja. Samozrejme, že jej napiť dám, ale vidím, že niekde sa tu stráca jednoduchý ľudský cit.
.poznám autorku jedného z najkritickejších blogov na túto tému, a určite nepísala nič účelovo, ale bola pobúrená z toho, čo naozaj zažila. Ani vy nevylučujete, že sú veľmi zlé oddelenia, kde to nefunguje. Čo je za tým?
Bezmocnosť. Keď pracujeme v pohode a máme toľko pacientov, koľko máme mať a je na oddelení príjemná atmosféra, vieme splniť všetky požiadavky pacientov. Ale keď máte osem ľudí nad stav, zvonia vám všetky zvončeky a musíte sa ešte doťahovať s lekárom, čo všetko nie je urobené...
.čo má robiť človek, ktorý zistí, že sa o jeho príbuzného v nemocnici zle starajú?
Keď príde za sestrou, prednesie sťažnosť a vidí jej záujem, že ju to mrzí, že prejaví snahu, tak je to v poriadku. Ale keď sestra pokojne pije kávu a mykne iba plecom alebo pokrčí plecami, to je neodpustiteľné, ten nezáujem a ľahostajnosť... Vtedy treba napísať sťažnosť všade, kde by to mohlo mať vplyv na to, aby sa ten stav zmenil.
.pred pár dňami sestričky protestovali v stanoch pred úradom vlády. Išlo najmä o vyššie mzdy?
My sme osemnásty mesiac legislatívni bezdomovci. Bojujeme najmä o to, aby sme mali v zákone kategóriu sestra a k tomu adekvátne postavenú pracovnú zmluvu s platom, ktorú garantuje štát. Teraz si každá jedna nemocnica odmeňuje sestry, ako sa jej zachce. Sme odkázané na milosť a nemilosť zamestnávateľov.
.ale tí zamestnávatelia sú rôzni – štát, župy, súkromníci. Ako to môže garantovať štát?
Všetci zdravotníci sú financovaní z nášho verejného poistenia.
.nemocnice majú rôzne manažmenty. Vidíte to aj vy, že v dobre spravovaných nemocniciach sa sestry majú lepšie?
Keď manažmentu záleží na tom, aby sa pacienti mali dobre, tak v takom zariadení sú aj zamestnanci spokojní. Napríklad v Univerzitnej nemocnici v Martine majú sestry všetko, čo im neprijatý zákon garantoval. V Martine majú sestry aj príplatky za soboty, nedele, my v Žiline tieto príplatky nemáme už osemnásť mesiacov.
.žilinská nemocnica mala byť ozdravená a plán vypracovala firma, ktorej konateľom bol kotolník nemocnice. Komentár?
Keby neexistovali odbory, keby sme neprotestovali a nešli do ulíc, tak sme už okresná nemocnica, a nie koncová nemocnica.
.je efektívne, aby sme mali v tejto oblasti toľko koncových nemocníc? Univerzitná nemocnica v Martine je vzdialená od Žiliny 27 km a ďalšia fakultná nemocnica je v Trenčíne (90 km) a ďaleko nie je ani vojenská nemocnica v Ružomberku. Všetky odborné štúdie hovoria, že na Slovensku je priveľa nemocníc, čo celý systém predražuje.
Viete si predstaviť, že by z Fačkova či Čičmian mal ísť pacient do Martina? Kým by tam došiel, tak by umrel. Neviem, či je infraštruktúra taká zabezpečená, aby sa nemocnice redukovali.
.keď sa dokončí diaľnica, bude to do Martina za pár minút. Nemá zrušenie jednej z tých dvoch koncových nemocníc logiku?
Logiku to má a aj ja by som možno radšej dochádzala do roboty do Martina. Ale Martin je maličká nemocnica, nepokryla by Žilinu. Neviem si predstaviť, že by sa naša nemocnica zrušila a pacient by mal do nemocnice viac ako 60 kilometrov. To je doba Márie Terézie. Nemocnica nesmie zabezpečovať zdravotnú starostlivosť, iba keď je pekné počasie a prázdna diaľnica. Rozprávame sa o severnom Slovensku, kde keď nasneží, tak máme problém ľudí doviesť aj do Žiliny.
.štyri koncové nemocnice v takých krátkych vzdialenostiach, to je však neefektívne riešenie, či nie?
Nemyslím si to. Môže sa ušetriť maximálne na manažmente, inak sú tu sestry aj lekári preto, lebo sú tu pacienti a nemocnica v Žiline má veľkú spádovú oblasť. Kto určí, čo sa zruší? Určí sa to zhora, a to je zlý systém.
.vy dnes stojíte na čele nezávislého Odborového združenia sestier a pôrodných asistentiek, ktoré vzniklo vlani. Prečo nové odbory?
Komora sestier podala návrh na nový zákon, ale ten napokon dopadol tak zle, ako dopadol. Ministerstvo vyčítalo komore sestier, že chce riešiť aj pracovné právo, lenže na to sú kompetentné odbory. Takže komora podporila vznik odborov a sestry sa konečne začali zaujímať samy o seba.
.jeden odborový zväz pracovníkov zdravotníctva a sociálnych služieb tu už existuje a je súčasťou Konfederácie odborových zväzov. Prečo ste sa prestali spoliehať na tento zväz?
Tu sú zahrnuté rôzne kategórie pracovníkov zdravotníctva a sestry boli vždy len na chvoste, hoci je nás najviac. Oni na nás zabudli. A oni zabudli aj na to, ako vyzerá normálny zamestnanec. To je také socialistické ponímanie odborov: máme štruktúry, riadime ich, ale nemáme poňatie, ako to vyzerá v realite. My v tom ideme cestou lekárov.
.ako ste sa dostali na čelo nových odborov?
Prišla som vlani v septembri na jednu schôdzu a ozvala som sa. A povedali mi, že keď som taká výrečná, nech sa zapojím. Stala som sa zástupkyňou odborov v Žiline a potom na jar na mimoriadnom zjazde ma zvolili za predsedníčku.
.vo funkcii šéfky ste pol roka. Váš pocit?
Za ten krátky čas sme sa už dokázali slušnou formou prezentovať, naklonili sme si verejnú mienku, ľudia sa k nám správali úžasne. Dali sme najavo, že vieme rokovať, a že sľuby nás už nezaujímajú.
.keď ste stanovali pred úradom vlády, veľa ste nedosiahli. Nebola v stanoch dezilúzia?
V stanoch bola dobrá nálada, pretože sme urobili niečo, čo ukazuje, že sme múdre, šikovné, kreatívne, že sme bojovníčky a vieme zabojovať aj o pacienta, nielen o seba.
.vy ste teraz odborová predáčka. Lenže nemáte za sebou celý aparát Konfederácie odborových zväzov ani ich finančné zdroje. Čo to znamená?
Keď som sa stala predsedníčkou, dcéra sa ma spýtala, či za to dostanem nejaké peniaze. Hovorím jej, že nie. Mami, nehovor mi, že zase ideš robiť dačo zadarmo! (Úsmev.) My nemáme veľa peňazí, na všetko si musíme nasporiť z členských príspevkov.
.blížia sa župné voľby a vy kandidujete do župného zastupiteľstva. Prečo?
V mojom obvode kandidovalo v minulých voľbách päť lekárov a ani jedna sestra. Pritom sú tu VUC-kárske nemocnice, ale ani jedna sestra nie je v zastupiteľstve. Chcela by som vidieť v politike viac sestier.
.kandidujete ako nezávislá. Žiadna politická strana vás neoslovila?
Mala som ponuky, bolo by to aj jednoduchšie, ale ja sa nestotožňujem s politickými stranami. Región je o ľuďoch, politická strana je schovávanie sa pred zodpovednosťou.
.vy vôbec neveríte politickým stranám?
Nie. Každý poslanec by mal byť zodpovedný za svoje hlasovanie ľuďom, ktorí ho volili.
.neveríte už klasickým demokratickým mechanizmom?
Nie, lebo ma nepresvedčili.
.lekári si vybojovali vyššie mzdy radikálnym riešením – výpoveďami. Povedali ste, že idete cestou lekárov. Pôjdete až do takýchto akcií?
To závisí od vlády, či sa k nám stále bude správať ako k pracovníkom, ktorí nemajú na nič právo.
.ale že by na tej vašej JIS-ke nikto zrazu nebol?
Nikto si neuvedomuje, že priemerný vek sestry je 50 rokov, na to ani Valockého kriminalizačný zákon nemyslel. My sestry máme iba povinnosti, žiadne práva. Poviem za seba: Ak by sa ten tlak v nemocnici zvyšoval, budem nútená odísť za prácou inde. Mnoho sestier už pochopilo, že za dverami nemocnice nestojí dvadsať nových sestier, ktoré by ich nahradili.
Monika Kavecká/
žije v Kunerade,kde je aj obecnou poslankyňou. Vyštudovala strednú zdravotnícku školu, rok pracovala v doliečovacom ústave a od roku 1992 pracuje ako sestra na jednotke intenzívnej starostlivosti na oddelení neurochirurgie vo Fakultnej nemocnici v Žiline. Po vzniku nezávislých odborov sestier a pôrodných asistentiek sa stala šéfkou Základnej odborovej organizácie pri žilinskej nemocnici a v apríli sa stala predsedníčkou Odborového združenie sestier a pôrodných asistentiek. Je vydatá a má dve deti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.