Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Keď hudba bola vzácna

.peter Bálik .časopis .hudba

Prednedávnom sme písali o streamovaní hudby, umožňujúcom vypočuť si akúkoľvek hudbu na svete, keď si zmyslíte. Pred tridsiatimi rokmi bolo všetko inak. Dnešná mladá generácia možno ani nevie, že dostať sa k svojej obľúbenej hudbe bolo nesmierne ťažké.

Predstavme si modelovú situáciu. Mladý gitarista práve včera prvýkrát počul Hendrixa. Jeho pesnička mu v jednom momente zmenila život. Sadol si za počítač, stiahol si celú diskografiu, prípadne si ju kúpil cez iTunes alebo v každom obchode. Pred tridsiatimi rokmi by mal veľký problém. Dnes, keď hudba tečie potrubím ako voda a je všade a všetko je k dispozícii, mladí ľudia netušia, koľko námahy musel fanúšik vynaložiť na to, aby zohnal alebo skopíroval čo len jediný Hendrixov album. V roku 1983 si mohol vybrať z viacerých možností, ale ani jedna z nich nebola ľahká. Mohol ísť na dovolenku do Juhoslávie alebo Maďarska, kde fungoval istý šmelinársky kapitalizmus a doniesť si platňu odtiaľ, ale to záviselo od rodičov. Druhou možnosťou bola sieť kamarátov, ktorí si navzájom vymieňali a kopírovali platne, ale takých bolo vtedy veľmi málo. Najschodnejšou možnosťou bolo ísť na burzu.

.nelegálne burzy
Nelegálne akcie, ktoré sa konali v Prahe, Bratislave alebo Ostrave, boli jedinými miestami v Československu, kde sa dala kúpiť zahraničná hudba. A ak sa k tomu Hendrixovi konečne dostal, musel zaplatiť veľa peňazí. Novinky stáli niekedy 500 až 600 korún, bežné ceny boli okolo 300 až 350 korún, čo pri vtedajšom priemernom plate 1 400 korún boli obrovské peniaze.
„Burzy fungovali samospádom. Najprv boli v Prahe alebo v Brne, neskôr sa začali aj v Bratislave. Niekto to niekedy vymyslel, ale stačilo, aby sa  dohodlo pár chalanov,“ spomína na začiatky bratislavskej burzy platní Martin, ktorý nechce byť uvedený pod celým menom. Miesto burzy sa ustavične menilo. Dôvodom bol tlak zo strany vtedajšej Verejnej bezpečnosti. „Najprv tam chodili eštebáci, potom uniformovaní súdruhovia, ktorí nás začali postupne rozprašovať, tak sme sa museli vždy presúvať. Neskôr sme sa presunuli do petržalského Sadu Janka Kráľa, kde mala burza svoj vrchol. Keďže tam začalo chodiť dosť ľudí, objavili sa na mieste aj zlodeji, ktorí predávali kradnuté šampóny alebo mydlá. Nabehli tam policajti, obkľúčili nás a rozohnali. Sem-tam niekoho aj zobrali,“ hovorí Martin. Burza sa neskôr presunula ku Klariskám Na Vŕšku. Keď pršalo, burzovníci sa skryli do neďalekého podchodu. Krátko pred revolúciou sme sa presunuli do Petržalky na trh pri Draždiaku.
Dnes si stačí kliknúť na iTunes alebo ísť do predajne s CD nosičmi, no začiatkom osemdesiatych rokov boli obchody s hudobnými nosičmi úplne prázdne. Na pultoch predávali len tituly od domácich spevákov, albumy so „západnou“ hudbou  sa dali kúpiť len výnimočne, a to aj pod pultom. V Bratislave fungovalo aj poľské a bulharské kultúrne stredisko, ktoré predávalo licenčné zahraničné platne, no tých bolo len zopár. Keď sa nejaký fanúšik chcel dostať k novinke, musel ísť na burzu až do Prahy. Ďalšou možnosťou bolo osloviť ľudí, ktorí mohli cestovať do zahraničia. Boli to najmä vrcholoví športovci a rôzni štátni zamestnanci s diplomatickými pasmi.
„Dali sme im valuty, zoznamy albumov a oni z toho niečo prepašovali. V Prahe to fungovalo tak, že platne nosili priamo diplomati alebo synáčikovia vysokopostavených funkcionárov, ktorí boli teoreticky normálni. Boli to rockeri s dlhými vlasmi, ktorí platne pašovali cez svojich fotríkov. A tak paradoxne štátni úradníci, ktorých úlohou bolo túto kultúru potláčať, to  sem nosili,“ hovorí so smiechom Martin.  
Mal šťastie, že mu policajti nič nezhabali, počas niekoľkých rokov ho iba raz legitimovali. Martin si spomína na súdružku, ktorej sa nepozdával obal z prvého albumu skupiny King Crimson s veľkou papuľou, ktorý označila za zvrátenú vec zo Západu. „Tak sme jej vysvetlili, že je to King Crimson, že to nie je nič zvrátené. Ona, samozrejme, nemala o tom ani šajnu,  a potom nás pustili. Ale počuli sme o ľuďoch, ktorým zhabali veci. Teoreticky sa z toho dalo vykecať. Horšie to bolo napríklad v Ostrave alebo v Prahe, kde policajti robili skutočne veľké nájazdy. Stalo sa nám, že sme išli nakupovať do Maďarska, no colníci boli prefíkanejší ako my a vedeli, kde máme schované forinty, ktoré nám zhabali. Odviezli sme sa do Budapešti, nemali sme ani na pivo a išli sme naspäť.  Boli sme radi, že sme nedostali po papuli. Preto sme si vážili dobrú muziku. Dnešní mladí ani netušia, o čom je reč!“
Ďalšou možnosťou bolo kopírovanie. Platňa mala jedného vlastníka, ale uživila desiatky ľudí. Niekto doniesol zo zahraničia napríklad nových Led Zeppelin, posunul ich svojmu kamarátovi, ktorý si ich prehral na pás alebo kazetu, ten ju ešte v ten istý deň odniesol k ďalšiemu kamarátovi do Devínskej Novej Vsi, kde už čakal ďalší človek, ktorý si to nahral a odniesol do Rače. Takto jedinú platňu vystriedalo niekoľko poslucháčov, až sa nakoniec vrátila k pôvodnému majiteľovi.
„Každý musel mať doma nejakú mašinu na kotúče alebo na kazety, aby si mohli urobiť kvalitnú kópiu. Bolo veľmi málo takých, ktorí si mohli platne nechať. Väčšinou sa s nimi muselo obchodovať, aby sme mali na ďalšie platne,“ dodáva Martin.
V osemdesiatych rokoch sa postupne začalo dariť aj kazetám. Hudobní priaznivci si už nemuseli kupovať platne, ale stačilo doniesť na burzu čistú pásku, osloviť dotyčného predajcu, ktorý vám nahral žiadaný album a o týždeň ju doniesol nahratú. Jedna strana nahratej pásky vyšla na 30 korún. Martin a jeho kamaráti si predajom platní a kopírovaním privyrábali na živobytie: „Veľa sme do toho investovali, jedna platňa náš vyšla kopu peňazí a my sme ju museli nejakým spôsobom zhodnotiť. Keď sme šli do Prahy alebo do Ostravy, nestačilo doniesť iba jednu-dve platne, už len cesta niečo stála. Museli sme cestovať v noci, aby sme ráno boli už na burze. Nevyspatí sme sa vracali domov, naše manželky neboli vždy nadšené. Vtedy sa zarábalo tisícštyristo, tisícpäťsto korún, za čo som kúpil päť platní a žena mi doma išla vytrhať vlasy (smiech),“ dodáva niekdajší ilegálny predajca, ktorý si po revolúcii otvoril obchod s hudobnými nosičmi, a ten funguje dodnes.  

.kto je Captain Beefheart?
Čierny trh s platňami bol rajom uprostred šedivého socializmu, no mal aj svoje temné stránky. Keď ste si kúpili váš vysnený album, nemali ste istotu, že vnútri nájdete to, čo ste čakali. Objavili sa aj špekulanti, ktorí predávali zapečatené platne v celofáne, no keď ich doma kupujúci otvorili, zistili, že vnútri je stará poškriabaná platňa, ktorú už nemohli reklamovať. Prípadne tam bola úplne iná platňa. Zberateľ platní Jozef si spomína, že veľmi túžil po albume skupiny Frank Marin Mahagony Rush, o ktorom sa hovorilo ako o novom Hendrixovi. „Na burze bol týpek, ktorý mal jeho album, ale povedal mi, že ho vymení len za album Queenu Sheer Heart Attack. Ten mal zas kamarát Bonzo Radványi, ktorý mi navrhol, že mi ho vymení len za album skupiny Savoy Brown, ktorý som vlastnil ja. Tak som ju vymenil za Queen a ten za Mahagony Rush,“ vysvetľuje trnavský zberateľ.
Kedže sa žilo za Železnou oponou, jediným zdrojom informácií bola Rocková encyklopédia českého hudobného kritika Jozefa Vlčeka. Jej súčasťou boli kompletné diskografie skupín. Podľa Jozefa bola táto kniha svätým grálom rockovej hudby, podľa ktorej sa vedelo, aký album ten-ktorý interpret vydal, ale už nie, či je je ten album dobrý, alebo nie. Jozefovi sa viackrát stalo, že si za veľké peniaze kúpil platňu, o ktorej čítal, že je výborná, ale nakoniec bol z nej sklamaný. „Často sme ani nevedeli, čo si presne kupujeme, čiže sme sa obávali toho, či to bude dobré. Napríklad som si kúpil Erica Claptona, ale nevedel som, či tá platňa je práve tá správna, pretože aj Eric Clapton mal lepšie a horšie albumy.“ Jozef chodil každé ráno v nedeľu na burzy vlakom z Trnavy do Bratislavy. Hovorí, že za päť rokov ju vynechal možno len päťkrát.
Občas s kamarátmi vyrazil aj do Brna. „Presnejšie do Žabokrek, kde v miestnom kulturáku bývali burzy. Tam som sa zoznámil s disidentom Petrom Cibulkom, ktorý po revolúcii zverejnil tie svoje zoznamy. Povedal som mu, že zbieram Captaina Beefhearta, na čo mi povedal, že mi ho zoženie. Do notesa si napísal moje meno, adresu a pod tým meno Captaina Beefhearta (pozn red. – avantgardný americký bluesman). Po nejakom čase prišli po mňa eštebáci. Kapitán z Brna si ma posadil pred seba a začal na mňa kričať, čie krycie meno je Captain Beefheart? Kto to je? Čo je to za človeka?“ spomína so smiechom Jozef.
Dnes tvrdí, že pre dobrú hudbu bol ochotný urobiť všetko, tak veľmi bola pre neho vzácna. „Keby vtedy prišiel diabol, že Jožo, keď mi dáš posledných desať rokov svojho života a podpíšeš so mnou zmluvu za to, že môžeš ísť do Rakúska na koncert Rolling Stones, tak to by som to bol spravil. Bola to vtedy absolútne nepredstaviteľná vec. Vidieť koncert ozajstnej skupiny. Preto je najväčšou udalosťou môjho života fakt, že sa v roku 1989 otvorili hranice.

.loďou do Nemecka
Jaroslav Lederleitner, prezývaný Leďo, mal to šťastie, že jeho otec bol lodníkom na Dunaji, a mal možnosť plávať aj do Rakúska alebo Nemecka, odkiaľ mu nosil platne. „Napísal som mu, čo sme chceli, išlo o partiu z nášho domu. Keď otec vyplával do Rakúska, čo sa nestávalo často, prišiel v meste do obchodu, dal predavačovi zoznam, ten to vyhľadal a predal mu to. Platne colníkov príliš nezaujímali, bol som rád. Nakupoval ich vo Viedni, ale väčšina bola z Nemecka. Buď Passau, Deggendorf alebo Regensburg, posledné miesto, kam lode vtedy plávali. Odtiaľ sa otáčali späť.“
Leďo dnes hráva v skupine Princovia, predtým pôsobil dlhé roky ako gitarista Zóny A. Jeho celoživotnou láskou je štýl punkrock, ktorého platne bolo vtedy oveľa ťažšie zohnať ako osvedčené rockové kapely. „Obyčajne som mu len písal mená kapiel, pretože sme nevedeli, ako sa albumy volajú, pretože nám chýbali základné informácie. Nevedeli sme, koľko albumov vydali Ramones, nám vtedy stačilo, že chceme nejakú platňu od Ramones. Dokonca sme niekedy nevedeli, ako sa píše názov kapely, pretože sme to mali odpočuté z rakúskeho rádia. Otec o tejto hudbe nevedel vôbec nič, zobral len to, čo mu predavač dal do ruky a odišiel. Raz som chcel album od amerických Plasmatics, ale otec mi omylom kúpil skupinu Plastics, čo bola japonská new wave skupina. Nebolo to zlé (smiech)!“
Druhou možnosťou, ako získať platne, boli pre Leďa burzy. „Nemali sme na ne peniaze. Raz začas si dovoliť platňu, to bol  sviatok. Často sme pri nich len slintali, ale nemali sme na peniaze. No dalo sa aj vymienať. Niektoré platne, ktoré mi otec doniesol, sa mi až tak nepáčili, tak som ich menil za tie, ktoré som chcel. Vo všeobecnosti už len vidieť nejaký album bolo samo osebe vzrušujúce, nie to ešte ho vlastniť. To dnes ľudia ani nemôžu pochopiť.“

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite