Bol to neobyčajný zážitok pokojného plynutia hudobnej krásy: od chvíle, keď v nedeľu 15. septembra krátko po ôsmej hodine večer prišiel na sviečkami ohraničené miesto v uličke medzi kostolnými lavicami violončelista Jozef Lupták a začal hrať prvé tóny Tavenerovej skladby Svjati, až kým – o týždeň a poldruha hodiny neskôr – Susanna Wallumrød nedospievala dojímavo krehkú Purcellovu Evening Hymn.
Konvergencie sú festivalom „komornej hudby”. To je hudba, ktorá sa zvykla hrávať doma v „camere” čiže v izbe. Hudba, ktorá znie v bezprostrednej blízkosti, hudobníci, ktorých sa možno dotknúť, prípadne si s nimi pomedzi hudobnú produkciu dať drink a prehodiť zopár slov. Presne taký je už 14 rokov festival Konvergencie, pričom tou „izbou”, v ktorej sa väčšina z toho odohráva, je sviežu oázu v postindustriálnej púšti pripomínajúca Design Factory.
„Keď som čítal tie mená skladateľov, aj som sa trochu obával, či to budem schopný stráviť,” hovorí mi starý kamarát z vysokej školy, dnes podnikateľ v stredných rokoch, v prestávke medzi dvoma koncertmi. „Ale chodím na Konvergencie už roky, tak som zobral celú rodinu.” O kúsok ďalej stretávam známeho z oblasti IT biznisu. Tiež chodí na Konvergencie pravidelne, pričom sa dnes už pomerne dobre orientuje v hermeticky pôsobiacom svete starej aj úplne novej „vážnej” hudby.
Čím sú Konvergencie atraktívne pre amatérskych milovníkov hudby a zároveň aj pre špičkových interpretov, skladateľov a teoretikov?
Hoci sa aj tohtoročné Konvergencie konali v Design Factory, otvárací a záverečný koncert bol v Dóme sv. Martina. Na tom otváracom znela hudba, skomponovaná na sakrálne témy. Tavenerova skladba Svjati pre violončelo (umiestnené do priestoru kostola) a komorný spevácky zbor Ensemble Corund zo Švajčiarska vychádzala z pravoslávnych chorálov, Cadman Requiem od Gavina Bryarsa, ktorým sa koncert končil, bolo intímne až drásajúce. Zazneli aj svetové premiéry skladieb Vladimíra Godára (Dormi Jesu) a Petra Zagara (Pater noster) – v oboch prípadoch išlo o citlivé prepojenie jazyka staršej a súčasnej hudby. Koncert doplnili duchovné piesne starých majstrov Davida Byrda a Henryho Purcella. Purcellove piesne zneli aj na záverečnom koncerte, tentoraz v podaní nórskej speváčky Susanny Wallumrød, harfistky Giovanny Pessi, violistky Jane Achtman a hráča na nyckelharpe (starý sláčikový nástroj pripomínajúci zmenšené violončelo) Marca Ambrosiniho. Okrem toho táto medzinárodná zostava zahrala aj jemné cover verzie piesní Leonarda Cohena, Nicka Draka, skupiny AC/DC a samotnej Susanny (známej z pôsobenia v dvojčlennej skupine Susanna and the Magical Orchestra). Staré sa spájalo s novým, krehký, jemne zdrsnený hlas speváčky, podporený zvukom starých nástrojov, vynášal aj zo známych piesní spodné prúdy, ktoré u človeka miestami navodzovali pocity podobné závratu pri nazretí do hlbín.
Medzi koncertmi v Dóme bola domovom Konvergencií Design Factory. Tu vystúpil Boris Lenko so Štefanom Bugalom (expresívna komunikácia akordeónu, vibrafónu, perkusií a elektroniky), Juraj Bartoš s Ľubošom Šrámkom (džez presahujúci do súčasnej hudby, s koledou Dobrý pastier nám sa zrodil na záver) a violista Garth Knox s violončelistkou Agnés Vesterman (virtuózni muzikanti so schopnosťou hrať aj zložitú hudbu komunikatívne). Ich sólové vystúpenia boli aj vrcholom tradičnej festivalovej Noci komornej hudby. Garth Knox s klaviristkou Jordanou Palovičovou zahral Brittenovo Lachrymae, Agnés Vesterman s tou istou klaviristkou zahrala Sonátu pre violončelo a klavír od toho istého (tento rok jubilujúceho) autora. Garth účinkoval aj v medzinárodnom kvintete, ktoré predviedlo vášnivú verziu Brahmsovhou Sláčikového kvintetu F dur. Na otvorení výstavy fotografií Roberta Ragana zahralo svoju sviežu hudbu jeho trio PaCoRa. Deťom ukázala možnosti hudby, ktorá je v každom z nás, speváčka Eva Šušková a jej kolegovia.
Na sobotnej Pocte Dežovi Ursinymu som sa nezúčastnil, z odozvy priamych účastníkov usudzujem, že dopadla výborne. Išlo údajne o posledný koncert Kuba Ursinyho a jeho Provisoria, čo je na jednej strane škoda, na druhej však príležitosť Kuba vykročiť novým smerom.
Konvergencie boli príležitosťou počuť hudbu v špičkovej interpretácii a v nových súvislostiach. Boli aj príležitosťou stretnúť sa s výbornými hudobníkmi, dozvedieť sa niečo o tom, ako o svojej hudbe rozmýšľajú (pred koncertmi v Design Factory bola vždy debata s účinkujúcimi). Hudba a jej hudobníci boli na dosah. Nešlo o žiadny „večer v opere” pre smokingové obecenstvo. Konvergencie sú otvorené, kultúrne (aj fyzicky) bezbariérové.
Preto sa na nich stretávajú hudbu milujúci programátori či manažéri so študovanými znalcami a špičkovými hudobníkmi.
Konvergencie, 15. – 22. september Dóm sv. Martina, Designe Factory.
Konvergencie sú festivalom „komornej hudby”. To je hudba, ktorá sa zvykla hrávať doma v „camere” čiže v izbe. Hudba, ktorá znie v bezprostrednej blízkosti, hudobníci, ktorých sa možno dotknúť, prípadne si s nimi pomedzi hudobnú produkciu dať drink a prehodiť zopár slov. Presne taký je už 14 rokov festival Konvergencie, pričom tou „izbou”, v ktorej sa väčšina z toho odohráva, je sviežu oázu v postindustriálnej púšti pripomínajúca Design Factory.
„Keď som čítal tie mená skladateľov, aj som sa trochu obával, či to budem schopný stráviť,” hovorí mi starý kamarát z vysokej školy, dnes podnikateľ v stredných rokoch, v prestávke medzi dvoma koncertmi. „Ale chodím na Konvergencie už roky, tak som zobral celú rodinu.” O kúsok ďalej stretávam známeho z oblasti IT biznisu. Tiež chodí na Konvergencie pravidelne, pričom sa dnes už pomerne dobre orientuje v hermeticky pôsobiacom svete starej aj úplne novej „vážnej” hudby.
Čím sú Konvergencie atraktívne pre amatérskych milovníkov hudby a zároveň aj pre špičkových interpretov, skladateľov a teoretikov?
Hoci sa aj tohtoročné Konvergencie konali v Design Factory, otvárací a záverečný koncert bol v Dóme sv. Martina. Na tom otváracom znela hudba, skomponovaná na sakrálne témy. Tavenerova skladba Svjati pre violončelo (umiestnené do priestoru kostola) a komorný spevácky zbor Ensemble Corund zo Švajčiarska vychádzala z pravoslávnych chorálov, Cadman Requiem od Gavina Bryarsa, ktorým sa koncert končil, bolo intímne až drásajúce. Zazneli aj svetové premiéry skladieb Vladimíra Godára (Dormi Jesu) a Petra Zagara (Pater noster) – v oboch prípadoch išlo o citlivé prepojenie jazyka staršej a súčasnej hudby. Koncert doplnili duchovné piesne starých majstrov Davida Byrda a Henryho Purcella. Purcellove piesne zneli aj na záverečnom koncerte, tentoraz v podaní nórskej speváčky Susanny Wallumrød, harfistky Giovanny Pessi, violistky Jane Achtman a hráča na nyckelharpe (starý sláčikový nástroj pripomínajúci zmenšené violončelo) Marca Ambrosiniho. Okrem toho táto medzinárodná zostava zahrala aj jemné cover verzie piesní Leonarda Cohena, Nicka Draka, skupiny AC/DC a samotnej Susanny (známej z pôsobenia v dvojčlennej skupine Susanna and the Magical Orchestra). Staré sa spájalo s novým, krehký, jemne zdrsnený hlas speváčky, podporený zvukom starých nástrojov, vynášal aj zo známych piesní spodné prúdy, ktoré u človeka miestami navodzovali pocity podobné závratu pri nazretí do hlbín.
Medzi koncertmi v Dóme bola domovom Konvergencií Design Factory. Tu vystúpil Boris Lenko so Štefanom Bugalom (expresívna komunikácia akordeónu, vibrafónu, perkusií a elektroniky), Juraj Bartoš s Ľubošom Šrámkom (džez presahujúci do súčasnej hudby, s koledou Dobrý pastier nám sa zrodil na záver) a violista Garth Knox s violončelistkou Agnés Vesterman (virtuózni muzikanti so schopnosťou hrať aj zložitú hudbu komunikatívne). Ich sólové vystúpenia boli aj vrcholom tradičnej festivalovej Noci komornej hudby. Garth Knox s klaviristkou Jordanou Palovičovou zahral Brittenovo Lachrymae, Agnés Vesterman s tou istou klaviristkou zahrala Sonátu pre violončelo a klavír od toho istého (tento rok jubilujúceho) autora. Garth účinkoval aj v medzinárodnom kvintete, ktoré predviedlo vášnivú verziu Brahmsovhou Sláčikového kvintetu F dur. Na otvorení výstavy fotografií Roberta Ragana zahralo svoju sviežu hudbu jeho trio PaCoRa. Deťom ukázala možnosti hudby, ktorá je v každom z nás, speváčka Eva Šušková a jej kolegovia.
Na sobotnej Pocte Dežovi Ursinymu som sa nezúčastnil, z odozvy priamych účastníkov usudzujem, že dopadla výborne. Išlo údajne o posledný koncert Kuba Ursinyho a jeho Provisoria, čo je na jednej strane škoda, na druhej však príležitosť Kuba vykročiť novým smerom.
Konvergencie boli príležitosťou počuť hudbu v špičkovej interpretácii a v nových súvislostiach. Boli aj príležitosťou stretnúť sa s výbornými hudobníkmi, dozvedieť sa niečo o tom, ako o svojej hudbe rozmýšľajú (pred koncertmi v Design Factory bola vždy debata s účinkujúcimi). Hudba a jej hudobníci boli na dosah. Nešlo o žiadny „večer v opere” pre smokingové obecenstvo. Konvergencie sú otvorené, kultúrne (aj fyzicky) bezbariérové.
Preto sa na nich stretávajú hudbu milujúci programátori či manažéri so študovanými znalcami a špičkovými hudobníkmi.
Konvergencie, 15. – 22. september Dóm sv. Martina, Designe Factory.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.