Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Castrov projekt sa skončil

.jozef Majchrák .jaroslav Daniška .časopis .rozhovor

Komunistickému režimu na Kube už nedáva veľa času. Tvrdí, že alternatívou sa nestane tretia čínska cesta, na to je západná kultúra v jeho krajine príliš zakorenená. Disident a katolícky intelektuál Dagoberto Valdés bol na Slovensku na pozvanie občianskeho združenia Človek v ohrození.

.ste jeden z najznámejších kubánskych disidentov, ako ste sa ním stali?
Pochádzam z rodiny, ktorá mala z jednej strany katolícke a z druhej metodistické korene. Bol som teda vychovávaný v duchu kresťanskej  morálky. V 70. rokoch sme spolu s Oswaldom Payom a ďalšími vytvorili skupinu mladých katolíkov, ktorá sa snažila verejne prezentovať pohľad na niektoré sociálne a kultúrne otázky. Na začiatku 80. rokov sme sa rozdelili. Zatiaľ čo Oswaldo Payá sa profiloval viac politicky, ja som videl priestor v oblasti občianskych aktivít.

.čo to presne znamená?
Založili sme Centrum občianskeho a náboženského vzdelávania s cieľom rekonštruovať antropologické škody, ktoré komunizmus napáchal na ľuďoch na Kube. Chceli sme prispieť k tomu, aby boli ľudia pripravení na chvíľu, keď na Kube dôjde k zmenám.

.aké antropologické škody máte na mysli?
Socializmus deklaroval, že chce vytvoriť nového človeka, ale namiesto neho vytvoril človeka absurdného. Takého, ktorý nevie, čo si počať so svojou slobodou a nemá chuť do života. Človeka, ktorý nemá vlastný projekt a cíti sa dobre v paternalistickom prostredí. Určite aj vy máte skúsenosť s ľuďmi, ktorí napriek slobode nevedia, čo si majú počať so životom. Toto sme chceli meniť. Vydávali sme časopis Vitral a trinásť rokov sme fungovali pod patronátom katolíckej diecézy v meste Pinar del Rio na západe Kuby.

.už takto nefungujete?
Nie. V roku 2007 došlo k zmene na poste diecézneho biskupa a my sme museli odísť. Založili sme novú organizáciu Convivencia, ktorá má v podstate tie isté ciele a líniu, ako naše pôvodné centrum.

.aký je dnes vzťah katolíckej cirkvi a režimu na Kube?
Katolícka cirkev prešla počas 54 rokov diktatúry troma etapami. Prvé obdobie bolo časom, keď bola cirkev, takpovediac, v katakombách. Od roku 1986 sa však situácia zmenila. Cirkev sa viac otvorila, začala komunikovať a opatrne sa zapájala do diskusie o pomeroch. V roku 2000 došlo aj k dialógu medzi cirkvou a režimom, ktorý ju dovtedy ignoroval. Okrem toho, že sa začali obnovovať niektoré kostoly, to však žiadne ovocie neprinieslo.

.keď bol na Kube pápež Benedikt XVI., režim jeho návštevu zneužil. Krátko pred touto návštevou boli zatknutí viacerí disidenti a režim sa vysmial katolíckej opozícii.  Ako to hodnotíte?
Keď Kubu navštívil v roku 1998 pápež Ján Pavol II., tak som sa zúčastnil na omši na Námestí revolúcie. Dokonca som bol medzi vybranými dvadsiatimi laikmi, ktorí od pápeža dostali bibliu. Počas návštevy Benedikta XVI. strážilo môj dom osem policajtov, aby som sa nikam nedostal. Táto posledná návšteva pápeža ukázala, že snaha o dialóg medzi cirkevnou hierarchiou a režimom nepriniesla výsledok. Preto prišlo k prehodnoteniu, a teraz v septembri sa biskupi zjednotili na pastierskom liste, ktorý je zatiaľ najsilnejšou kritikou režimu zo strany katolíckej cirkvi. Žiadajú ekonomické zmeny, prehĺbenie ekonomických reforiem a prvýkrát otvorene podporili občianske aktivity.

.delia sa biskupi na kritických voči režimu a lojálnych?
Rôznorodosť myšlienok a postojov je typická pre ľudský rod. Výnimkou nie sú ani biskupi. (Smiech). Na znení spomínaného pastierskeho listu sa však dohodli všetci.

.ako početne sú katolíci zastúpení v  kubánskej opozícii?
 Väčšina členov kubánskej opozície sa deklaruje ako veriaci kresťania.  A z nich najpočetnejší prúd sú katolíci. Napríklad známe hnutie Dámy v bielom sa stretáva priamo počas nedeľných omší. Takisto hnutie Vareala, ktoré vzniklo okolo Oswalda Payá či Unpacu Daniela Ferrera, sa hlási ku kresťanským hodnotám. Kresťanské hodnoty vyznáva  80 až 90 percent disentu a väčšina z nich sú katolíci.

 .no známa kubánska opozičná blogerka Yoani Sanchéz v rozhovore pre náš časopis povedala, že na Kube neexistuje podzemná cirkev. Je to pravda?
Neexistuje. Aj keď som pred dvadsiatimi rokmi začal vydávať časopis Vitral, tak to bolo pod krídlami katolíckej cirkvi. Na Kube nie je podzemná cirkev, ale cirkev potláčaná. Je tu napríklad José Alegre, kňaz veľmi oddaný svojim veriacim. Viackrát napísal listy Fidelovi Castrovi aj Raúlovi Castrovi. Vo svojich kázňach sa vyjadruje veľmi kriticky voči režimu. Pôsobí na východe krajiny, ktorý je veľmi chudobný, postihovaný tornádami. Na rozdiel napríklad od takého Popieluszka mu dnes na Kube nikto neusiluje o život. Všeobecne sa dá povedať, že môžete slobodne chodiť do kostola a praktizovať svoju vieru. Samozrejme, aj na Kube, tak ako všade, prebieha sekularizácia, no v značnej časti spoločnosti sa kresťanské hodnoty zachovali. To antropologické poškodenie, ktoré som spomínal, nie je totálne.

.v Československu tvorili pomerne silný prúd opozície bývalí členovia komunistickej strany, ktorí sa s režimom rozišli. Existuje niečo podobné aj na Kube?
Nie. Nič také u nás nie je.

.kto je po smrti Oswalda Payu vodcom kubánskej opozície?
Kubánsky disent dospel do zrelšieho štádia. Dozreli sme v občianskom zmysle slova.

.čo máte na mysli?
Niečo dôležité sa zmenilo, opozícia už myslí inak. Už sa nepýtame, kto je nový líder, nehľadáme ho, nepotrebujeme nejakého mesiáša, ktorý za nás vyrieši všetky problémy. Existuje viacero lídrov a tí spolupracujú. Ide o ľudí ako Jose Daniel Ferrer, Gedermo Farinas či Yoani Sánchezová. Dôležitejší ako jeden líder je niečo úplné iné, volám to tkanivo občianskej spoločnosti.

.každá opozícia však potrebuje niekoho na čele, nejakého Havla alebo Walesu, či nie?
Chápem tú otázku tak, že sa ma pýtate, ktorý z týchto lídrov má najväčší politický kapitál. Myslím si, že v tomto zmysle je vodcom opozície Jose Daniel Ferrer a jeho organizácia Unpacu.

.v Európe sa veľa špekulovalo o dôvodoch smrti Oswalda Payu, o tom, či to bola nehoda, alebo politická vražda. Čo si myslíte?
Oswaldo Payá je martýrom boja za demokraciu na Kube. Osobne nemám žiadne dôkazy, že by bola spáchaná vražda. Solidarizujem sa s jeho rodinou a snažím sa pomáhať, ako sa dá, aby bol celý prípad objektívne vyšetrený.

.čo znamená, že nazývate Payu martýrom boja za demokraciu?
Existujú dva druhy martýrstva.  Jedným je krvavá obeť, niečo veľmi jasné a všetkým zrejmé. Druhým typom je každodenné martýrstvo, dennodenné utrpenie. Oswaldo Payá od sedemdesiatych rokov znášal všetky podoby takého dennodenného utrpenia. Preto si myslím, že bez ohľadu na výsledky vyšetrovania, hoci sú dôležité, Payá je a zostane symbolom martýrstva. Týmto som si úplne istý.

.bratia Castrovci si vybrali svojho nástupcu, Miguela Díaz-Canela. Čo je to za človeka?
Díaz-Canel patrí do následníckej generácie, nepatrí medzi castrovskú, zakladateľskú generáciu komunistov na Kube. Je to relatívne mladý človek, dlhý čas bol pomerne blízko k ľuďom.

.čo to znamená?
Historická generácia sa do takej miery vzdialila ľuďom, že im jednoducho nemôžu rozumieť, nepoznajú ich. Marxizmus síce hovorí o odcudzení robotníckej triedy, čo je hlavný bod ich kritiky kapitalizmu, na Kube sme však videli, že prvý, kto sa odcudzil pracujúcej triede, bola komunistická strana. Je to reprezentant strany z provincie, kde získal istú popularitu. Chodil na bicykli, zastavil sa a porozprával s ľuďmi, čo je u starších komunistov nepredstaviteľné. Neskôr sa stal ministrom pre vyššie vzdelávanie.

.znamená to teda, že sa na neho ľudia pozerajú s nádejou?
Nie. Zapojil sa totiž do straníckej štruktúry, ktorú ľudia vnímajú jednoznačne.  Castrov projekt komunizmu skončil, je vyhorený. Nemá ľuďom čo ponúknuť, nemá pre nich riešenia. Nová tvár, akokoľvek je sympatickejšia, ľudskejšia, nič nezmení na tom, že tento projekt a systém zlyhal. Nová tvár nedokáže zmeniť jeho ekonomickú, politickú ani antropologickú podstatu. Díaz-Canel by možno mohol zohrať rolu podobnú tej Gorbačovovej, ale ja si myslím, že ani to sa nestane.

.to je tá otázka: Gorbačov si po páde sovietskeho komunistického režimu neudržal moc, ale napríklad Ion Iliescu v Rumunsku nepustil nekomunistov k moci. Považujete Díaza-Canelu skôr za mocensky silného komunistu, akým bol Iliescu alebo slabého, akým bol Gorbačov?
Díaz-Canel je v tomto zmysle schopný komunista. Ale komunistický režim je nereformovateľný. Keď sa raz začne pád, nebude sa mu dať zabrániť.

.hovoríte, že systém zlyhal. Čo ho potom drží pri moci?
Po prvé, štát je najväčší a v podstate jediný zamestnávateľ. Každý, kto sa postaví proti štátu, sa tým vystavuje riziku, že príde o prácu a stane sa nezamestnaný. To je najdôležitejší represívny nástroj. Aj represívne zložky štátnej bezpečnosti fungujú stále pomerne presne.  Tretím faktorom je emigrácia. Mnoho iniciatívnych ľudí radšej odišlo, aby sa vyhlo problémom, a to režimu vyhovuje. A napokon štvrtým dôvodom je politika USA. Ich vláda počas posledných desaťročí v značnej miere prispela k tomu, že vznikol mýtus či skôr supermýtus Dávida a Goliáša. V dôsledku toho vznikla v Európe a inde romantická predstava, že kubánsky ostrov je maličkým Dávidom, ktorý bojuje proti Goliášovi kapitalizmu. To však nemá nič spoločné s realitou, ani s Bibliou. Je to naopak, náš režim je Goliášom a darí sa mu ubližovať a ničiť kubánskych Dávidov.

.keď nastúpil Raúl Castro k moci, niektorí pozorovatelia špekulovali, že sa pokúsi napodobniť čínsky model: liberalizovať ekonomiku a udržať stranu pri moci. Bolo to vôbec reálne?
Čínsky model neprichádza do úvahy. Nie sme žiadni Aziati, nemali sme dynastické vlády. My patríme k západnej kultúre. Máme skúsenosť s fungujúcou demokraciou, v roku 1959 sme mali tretí najvyšší hrubý domáci produkt na obyvateľa v celej Latinskej Amerike. Kubánske peso bolo v tom čase o jeden cent silnejšie ako americký dolár. Navyše, Kuba má silnú diaspóru, jeden a pol milióna ľudí žije v severnej Amerike, v západnej Európe a inde po svete a udržiava si identitu a spolupatričnosť k svojmu národu. Castro sa navyše ani nepokúsil o čínsku cestu. Kuba v právnom zmysle slova doteraz neuznala súkromné vlastníctvo.

.raúl Castro však umožnil slobodné podnikanie. Ako je to možné?
Celý systém funguje tak, že vznikol zoznam povolaní, ktoré teraz môžu ľudia vykonávať. Ale nemá to vplyv na skutočnosť, že štát zostáva jediným zamestnávateľom. Aby ste si uvedomili skutočnú tragédiu Kuby, treba počuť vetu, ktorú povedal Fidel Castro: „Tento systém už nevyhovuje ani nám samotným.“

.čo teda vlastne Raúl Castro dokázal zmeniť?
Vyplýva to z toho, čo sa mu zmeniť nepodarilo. V prvom rade, nezmenil základnú štrukturálnu podstatu systému: Kuba neuznáva súkromné vlastníctvo, ani princíp súkromného podnikania a právo zahraničných investorov na investovanie. Pritom kubánska diaspóra má vôľu aj dostatok kapitálu, aby investovala. Nie je to však možné.

.yoani Sánchezová nedávno uverejnila článok o mužovi, ktorého nazýva Beto, vyšiel aj v .týždni. Beto je človek, ktorý bol kedysi za všetko vďačný strane, bol preto ochotný robiť všetko, čo sa od neho žiadalo. Dostal však právo podnikať, dnes vyrába tehly a za všetko, čo má, už nie je vďačný nikomu, len sebe. Koľko je na Kube takýchto Betov?
Tisícky. Je pravda, že títo ľudia zažívajú dve veci: darí sa im lepšie, a to, čo majú, získali vďaka sebe. Režim však týchto ľudí neuznáva ako nejakých podnikateľov alebo živnostníkov, nazýva ich, že robia na svoj účet. Ani len lingvisticky nechce uznať pravdivý stav. Takže áno, ak chcete počuť, v čom sa situácia na Kube za Raúla Castra zlepšila, sú to tieto takzvané nestrategické zamestnania, a to, ako menia ľudí.  

.čo dnes mení Kubu najviac?
Dôležité sú nové technológie, ako twitter a mobilné telefóny, alebo – aj keď obmedzená – predsa len istá sloboda cestovať. Vďaka tomu, že som mohol vycestovať, môžeme sa poučiť z vývoja v iných krajinách. Práve s tým je spojená jedna dobrá správa pre Kubu. Takzvané reformy zo 14. januára nám okrem obmedzeného vlastníctva (možno vlastniť auto a byt, pozn. red.) dali aj možnosť vycestovať (netýka sa však každého, víza dostávajú najmä disidenti, pozn. red.). Hoci emigrácia je za vyše 50 rokov jedným z hlavných problémov Kuby, nikto z kubánskych disidentov, ktorí dostali možnosť vycestovať, nezostal v cudzine. Všetci sa vrátili domov. Myslím si, že je to tá najlepšia správa, akú môžem dnes o Kube povedať. Vidieť tu nádej, že systém čoskoro padne.

.keby chcel Washington, Madrid, Brusel alebo Bratislava prispieť k tomu, aby tento systém padol skôr, čo by sme mali spraviť?
Najlepšie je nerobiť nič. Vyzerá to ako vtip, ale myslím to vážne. Ide mi najmä o jednu vec: bolo by obrovskou tragédiou, keby po takom dlhom čase nepadol režim vďaka iniciatíve zvnútra, ale ako dôsledok nejakej intervencie zvonku. Náš problém nie je problémom medzi Kubou a USA, ale medzi kubánskym režimom a Kubáncami. Každá zahraničná intervencia by to zničila. Áno, potrebujeme solidaritu, ale žiadame rešpekt k našej občianskej a národnej suverenite.

Dagoberto Valdés/
Narodil sa v roku 1955 v provincii Pinar del Rio na západe Kuby. Chcel študovať sociológiu, ale pre katolícku orientáciu mu režim umožnil štúdium iba na poľnohospodárskej univerzite. Pracoval vo vedení tabakovej firmy, pre jeho názory ho však vyhodili. Je zakladateľ a riaditeľ Občianskeho a náboženského vzdelávacieho centra, zakladateľ magazínu Vitral a editor magazínu Convivencia. V roku 1990 ho pápež Ján Pavol II. vymenoval za člena Pápežskej rady pre spravodlivosť a mier vo Vatikáne. V tomto roku bol jedným z rečníkov na pražskej konferencii Fórum 2000.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite