Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Neobhájiteľný superštát

.ján Oravec .časopis .týždeň v ekonomike

Mal som zaujímavú diskusiu o Spojených štátoch európskych. Stretnutie s vysokopostaveným úradníkom Európskej komisie v Bruseli bolo pôvodne na inú tému, zmenila ju však jeho náhodná veta „Nebol som zástancom Spojených štátov európskych, ale po kríze z roku 2008 už som.“ Ako sa však ukázalo, je oveľa ľahšie všeobecne niečo vyhlásiť, než tento postoj obhájiť zoči-voči konkrétnym argumentom. Uznal to napokon aj autor výroku. Ak totiž jeho postoj začnete rozmieňať na drobné, aj keď pre mnohých znie na prvé počutie logicky a rozumne (poďme riešiť problémy spolu), dostanete jeho zástancov do problémov.

Problémy väčšinou signalizuje už kváziargument, ku ktorému sú skôr či neskôr nútení sa uchýliť. Spojené štáty európske sú vraj potrebné preto, lebo rozdrobenú Európu nikto nepočúva, preto musí hovoriť jedným hlasom, a mať teda napríklad ministra zahraničných vecí, ktorý bude zastupovať Európu ako celok s 500 miliónmi obyvateľov v rokovaniach s ostatnými veľmocami. To je však nahrávka na smeč, pretože práve na tejto otázke sa veľmi dobre dokazuje, na akých pieskových nohách stojí predstava, že centralizácia politík na úrovni EÚ môže niečo vyriešiť.
Vezmime si ako príklad Sýriu, najdiskutovanejší zahraničnopolitický problém posledného obdobia. A predstavme si, že už žijeme v Spojených štátoch európskych. Aký by bol „jednotný“ európsky postoj k prípadnému zásahu v Sýrii? Nech by bol akýkoľvek, či v prospech, alebo proti zásahu, samotný fakt existencie „európskeho“ ministra zahraničných vecí so silnými právomocami by nič nezmenil na tom, že niektoré európske krajiny by boli zásadne proti, iné zásadne za a ďalšie by zachovávali zdržanlivý postoj. A „spoločný“ európsky postoj by buď túto názorovú rozdielnosť rešpektoval a nenaplnil by tak očakávania zvyšku sveta o jednotnom hlase Európy, alebo by ju nerešpektoval, priklonil by sa k jednej z alternatív, čím by zákonite jedných potešil, ale súčasne nahneval mnohých iných. Nehovoriac o tom, že Európa hovoriaca jedným hlasom je skôr záležitosťou niektorých intelektuálov než širokých vrstiev obyvateľstva. V prieskume názorov, ktorý si dal nedávno urobiť Európsky parlament, skončila totiž otázka vplyvu EÚ na medzinárodnej scéne na úplne poslednom mieste v rebríčku priorít. S piatimi percentami...
Podobne môžeme rozoberať jednu politiku za druhou – menovú, rozpočtovú, daňovú, sociálnu, energetickú, priemyselnú. Nie je mi vôbec jasné, prečo tí, ktorí zápalisto presadzujú princíp biodiverzity, tento istý princíp popierajú, pokiaľ ide o inštitucionálnu diverzitu. Pre pozitívny vývoj našich inštitúcií je predsa kľúčová ich rôznorodosť, nie umelé redukovanie na jeden druh. Kríza eura mnohým ukázala, že jedna menová politika a jedna úroková sadzba pre všetkých nie je dobrý nápad. Potrebujeme sa na vlastnej koži presvedčiť, že rovnako zle sa musí skončiť snaha mať rovnaké sadzby daní pre všetky krajiny, rovnaké sociálne dávky, dôchodky či mzdy?
Pred rizikami centralizácie nedávno verejne varoval Jűrgen Stark, bývalý člen výkonnej rady Európskej centrálnej banky. Nemali by sme to však nechať len na iných. Vzhľadom na naše negatívne skúsenosti s centralizáciu na nadnárodnej úrovni by rozhodné varovanie pred jej rizikami mala byť dokonca naša povinnosť.

Autor je prezident Združenia podnikateľov Slovenska.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite