Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Hudba v labyrinte času

.andrej Šuba .časopis .hudba

Krzysztof Penderecki patrí k veľkým menám poľskej hudby. Presadil sa ako avantgardný experimentátor, jeho duchovné diela sa stali symbolom odporu proti komunistickému režimu, dnes je žijúcim klasikom hudby 20. storočia.

Prvý septembrový týždeň dirigoval Krzysztof Penderecki v Košiciach svoje skladby v rámci podujatí Európskeho hlavného mesta kultúry 2013.
„Dejiny hudby zažili mnoho revolučných zmien. Tá posledná bola možno preto taká radikálna, lebo prišla po 2. svetovej vojne. Po nej sme chceli všetko zmeniť, začať znova,  vytvoriť nový svet. Bola to, samozrejme, utópia, ale hudba v nej zohrala dôležitú úlohu,“ povedal mi po generálke na košický koncert sedemdesiatdeväťročný skladateľ, ktorého meno sa v poľskej hudbe začalo výraznejšie presadzovať od konca päťdesiatych rokov 20. storočia. Jeho slová sú echom Adornovho tvrdenia, že Osvienčim (tento symbol holokaustu si v roku 1960 vybral Ilja Zeljenka ako námet pre svoje dielo na text Mikuláša Kováča) znamenal absolútne zlyhanie kultúry, ktorého tieň nemožno prekročiť. Začiatkom nasledujúcej dekády Penderecki skomponoval skladby ako Tren (Žalospev za obete Hirošimy) a Polymorfia. Zameriava sa v nich na novú zvukovosť, dosiahnutú netradičnými technikami hry a neobvyklým narábaním s orchestrom, preto sa ich štýl označuje ako sonorizmus. Expresívne kvality tejto hudby neskôr zaujali filmových tvorcov. Hudba z Polymorfie sa v roku 1973 objavila v kultovom horore Exorcista, Pendereckého diela možno počuť i vo viacerých filmoch Davida Lyncha. (Jeho jediná autorská hudba v tejto oblasti vznikla k filmu Andrzeja Wajdu Katyň.)
„V Krakove som mal veľmi dobrého súkromného učiteľa. Vzniklo tam elektroakustické štúdio, kde som začal pracovať. Polymorfia je v podstate transkripciou elektronických zvukov pre akustické nástroje. Všetci sme vtedy chceli písať úplne novým spôsobom. Až neskôr som pochopil, že to nie je možné. No toto obdobie bolo pre hudbu veľmi dôležité. Udialo sa v nej toľko objavov ako azda nikdy predtým. Boli to skutočne revolučné časy, ktoré si následne vyžiadali dlhý čas na zotavenie. Pre mňa osobne je to však uzavretá záležitosť. Pomerne rýchlo som sám za sebou zatvoril dvere,“ zaspomínal si v rozhovore Penderecki, ktorého v tom čase viac zaujímali klasické jazyky, filozofia, výtvarné umenie a architektúra ako oficiálne štúdium na hudobnej akadémii v Krakove. Kontakt so západnou hudbou bol zriedkavý: „Bolo to zakázané. Prvýkrát som dostal pas až v roku 1959. Vyhral som skladateľskú súťaž, všetky ceny, hlavnou bol pas. Krátko predtým prišiel do Poľska Luigi Nono, to bol môj prvý kontakt so západnou hudbou. Priniesol svoju hudbu, ale aj partitúry Schönberga a Weberna.“
Polymorfia z roku 1961 nedávno inšpirovala gitaristu skupiny Radiohead Jonnyho Greenwooda, ktorý skomponoval dve skladby pod vplyvom tohto diela. Vznikol tak zaujímavý projekt s vynikajúcim poľským súborom súčasnej hudby Aukso Orchestra, ktorý vydal renomovaný label Nonesuch. Táto zostava sa predstavila aj na festivale Heineken Open’er v Gdansku, kde Penderecki dirigoval svoje diela zo 60. rokov pred päťdesiattisícovým publikom mladých ľudí.  
 
.stratený raj        
Krzysztof  Penderecki prežil nemeckú okupáciu a istý čas po 2. svetovej vojne v Dębici, malom meste na juhu Poľska. „Môj otec bol právnik, starý otec riaditeľ banky v malom meste. Stretávali sa s inými právnikmi a doktormi a hrávali spolu v sláčikových kvartetách. Dnes ľudia na podobné veci nemajú čas, potrebujú ho na zarábanie peňazí, a ak zvýši, tak pre svoje rodiny. Dnes nemá čas nikto, vlastne ani ja,“ povedal mi skladateľ s miernou sebairóniou a vysvetľujúco dodal: „Tento rok oslávim jubileum, veľa cestujem, na kompozíciu mi  takmer neostáva čas.“ Rodinné prostredie malo u Pendereckého veľký význam aj vo vzťahu k religiozite, ktorá sa prejavila v skladateľovej tvorbe duchovnej hudby v období komunistických represálií: „Bol som  vychovávaný v katolíckej rodine. Náboženstvo bolo pre nás veľmi dôležité. Duchovnú hudbu som začal písať ešte pred polovicou 50. rokov, keď to bolo v Poľsku zakázané. Po vojne sme nemali nič, boli to temné časy, spojené s ruskou okupáciou, komponovanie duchovnej hudby som považoval za dôležité.“
Prelomovou kompozíciou sa stali Lukášove pašie z roku 1966, v ktorých skladateľ vstúpil do dialógu s tradíciou európskej hudby, s dielom Johanna Sebastiana Bacha. Kompozíciu si objednala katedrála v nemeckom Münsteri, no skladateľ mal podľa vlastných slov pri komponovaní na mysli najmä miléniové výročie kresťanstva v Poľsku. Lukášove pašie boli svetovým triumfom poľskej hudby. Na otázku, či z toho neboli problémy, odpovedal: „Po veľkom úspechu pašií v roku 1966 začali viac hrávať nielen moje diela, ale aj diela mojich kolegov. Komponovanie hudby, ktorá bola nejakým spôsobom  spätá so Západom, bolo v rámci ždanovovskej estetiky buržoáznym prežitkom. Na začiatku nás pre to prenasledovali, no potom pochopili, že vďaka Varšavskej jeseni sa Poľsko stalo veľmi známym. Nie v súvislosti s hospodárstvom, ale vďaka hudbe, divadlu, filmu a literatúre.“ Skladateľ zdôraznil tiež význam umenia pri zmene režimu: „Robili sme všetko možné, aby sme zničili systém a skutočne sa nám to podarilo.“
Avantgarda, spojená so Západom, i duchovná hudba boli svojským spôsobom protestu. V tejto súvislosti nie je bez zaujímavosti téza amerického muzikológa Richarda Taruskina, ktorý upozorňuje, že Pendereckého pocta obetiam Hirošimy mala pôvodne oveľa abstraktnejší názov 8’37’’. Premenovanie diela dáva do súvisu so skladateľovou snahou vydať typograficky náročnú partitúru avantgardného diela a zabezpečiť jeho uvádzanie v socialistickom bloku. „Išlo o protest, humanistické posolstvo alebo prejav istého oportunizmu?” kladie Taruskin otázky, na zodpovedanie ktorých v prípade umenia v totalitnom režime stále chýba dostatočný odstup. S duchovnou hudbou mali v tomto období problémy i slovenskí skladatelia. Medzi známe patrí príbeh kompozície Canticum 43 Mira Bázlika (1931). Skladba z konca 60. rokov, ktorá získala prestížnu cenu v Ženeve, nemohla byť nahratá, vydaná a uvádzaná s pôvodným textom 43. žalmu, ktorý nahradil neutrálny vokál.
Na košickom koncerte zazneli pod taktovkou Krzysztofa Pendereckého a v interpretácii mladých hudobníkov z Beethoven Academy Orchestra aj dve časti z Poľského rekviem, dokončeného v roku 1984 (a niekoľkokrát revidovaného), skladby, obsahujúcej slávnu časť Lacrimosa, venovanej Lechovi Wałęsovi a udalostiam v lodeniciach v Gdansku. Dielami ako Poľské rekviem alebo Te Deum sa Penderecki stal národným skladateľom. Jeho hudba získala istý druh monumentálnosti, stala sa tiež zrozumiteľnejšou pre široké publikum. Súčasne je však aj tesnejšie spojená s dobou vzniku, nové publikum ju preto bude počúvať bez sentimentu, ktorý sa viazal k pohnutým udalostiam poľskej histórie.    

.raj znovunájdený  
Podobne ako viacerí tvorcovia zo strednej a východnej Európy (napríklad Estónec Arvo Pärt, Gruzínec Gija Kančeli alebo ukrajinský skladateľ Valentin Silvestrov, u nás Ladislav Kupkovič) sa aj Krzysztof Penderecki po čase vzdal radikálnych avantgardných pozícií a začal svoj dovtedajší umelecký vývoj konfrontovať s tradíciou európskej hudby. „Igor Stravinskij bol jedným z prvých skladateľov, ktorí po komponovaní revolučnej hudby, akou je v jeho prípade napríklad Svätenie jari, úplne zmenili svoj štýl. Po niekoľkých rokoch písania istého druhu hudby musíte jednoducho niečo zmeniť alebo prestať. Stravinskij neprestal a začal skúmať nový hudobný terén. Zásadné zmeny si vyžadujú poriadnu dávku odvahy. Avantgarda sa medzičasom stala ortodoxným systémom, podobným komunizmu, ktorý musel potláčať iných, ak chcel ďalej existovať, pretože nebolo možné, aby mu ľudia uverili. Avantgarda takto napríklad zabila staršiu generáciu skladateľov, ktorí písali inú hudbu a neprispôsobili jej svoj štýl,“ urobil trochu prekvapivú analógiu Penderecki, ktorý však súčasne nepopiera potrebu ustavičného hľadania v umení: „Experimentovanie je nutnosť, ktorú si vyžaduje obdobie inovácií. To sa v hudbe objavuje približne každých päťdesiat rokov. Pri pohľade späť do dejín umenia je zrejmé, že sa tak deje stále.“
Kým Pärt alebo Kančeli našli tvorivý azyl v meditatívnosti starej hudby, Penderecki sa, podobne ako Silvestrov, obrátil k romantizmu, ktorý predstavoval poslednú živú tradíciu klasickej hudby pred nástupom avantgardy: „K tradícii som sa nevrátil v oblasti tonality, ale neskororomantického spôsobu inštrumentácie. Inšpiráciou pre moju 2. symfóniu bol najmä Bruckner. Píšem však veľmi rozmanitú hudbu. Moje dielo ako celok napriek zmenám predstavuje syntézu, ktorá má korene v mladosti a siaha až k mojej súčasnej tvorbe.“ Na tlačovej konferencii pred koncertom v Košiciach Penderecki nadväzovanie na tradíciu a svoje miesto v nej ostentatívne zdôraznil konštatovaním, že všetci veľkí skladatelia minulosti sú mŕtvi a v podstate on jediný, podobne ako veľkí tvorcovia minulosti, komponoval a komponuje všetky hudobné druhy: opery, oratóriá, koncerty, symfonickú i komornú hudbu. Najmä symfonické diela majú v jeho kompozičnom odkaze v posledných dekádach dôležité miesto: „Aby mohla vzniknúť architektúra, potrebujete formu. Keď sme v avantgardnom období všetko zničili, musel som si vytvoriť nový svet, a to sa nedá s miniatúrami.“
Maurice Ravel raz sebakriticky poznamenal, že tvorba veľkého skladateľa si okrem kvality vyžaduje aj istú kvantitu a túto požiadavku dielo Krzysztofa Pendereckého nepochybne spĺňa. „Každé ráno vstanem a začnem komponovať. Je to každodenný zápas urobiť niečo iné, urobiť niečo lepšie. Ak  píšete hudbu sedemdesiat rokov, nemôžete prestať. Ako šesťročný som skomponoval polonézu, čo iné by ste čakali od poľského skladateľa. Bola to skladbička určená na narodeniny mojej starej mamy. Starý otec hral na klavíri, ja na husliach, bol to prvý koncert, ktorý som odohral,“ povedal  mi skladateľ na rozlúčku a v tom krátkom okamihu som mal pocit, že počas nášho rozhovoru vystúpil zo svojej úlohy žijúceho klasika, ktorá mu právom patrí.  

Autor je spolupracovník .týždňa.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite