S Tiborom som sa stretol v tom najkrajšom období. Ja som mal okolo osemnásť a zbavili sme sa komunistického režimu. V tom čase Tibor ako fotograf žil pre svoje vznikajúce dielo Cigáni. Chodieval som s ním do osád a sledoval, ako využíva svoju charizmu a dar na komunikáciu s každým. Vôbec pri tom nerozlišoval, či ide o ľudí honosných, alebo nepatrných, ctených alebo nectených. Bol robustný, ale za tým všetkým aj veľkorysý a citlivý. Tibor vravieval, že ostal verný analógovej fotografii pre ten úžasný pocit z obrazu, pomaly sa vynárajúceho z vývojky. Bol to vždy zázrak nového objavu. A mňa pustil práve tam, do alchýmie svojho sveta v tmavej komore. Niekedy som ako prvý prežíval tie úžasné pocity z jeho negatívov. Striedali sa fragmenty väzňov, Cigánov, osobností. Vždy tam bola emócia, pravda, svetlo. Na obraze boli cítiť Tiborove stopy, ktoré zanechával na miestach fotografovania.
Momentálne mám v očiach jednu fotografiu. Je to zvláštne, pretože Tibor nás opustil 11. 9. a tá fotografia sa dotýka práve Dvojičiek v New Yorku. Myslím, že ide o jednu z najoriginálnejších fotografií tohto zrúteného monumentu. Akt krásnej a slobodnej ženy v okne a za ňou dve budovy, ktoré vtedy ešte stáli, a dnes už nie sú. V tom bol Tibor Huszár veľkolepý, videl, čo iní nevidia a bol tam, kde iní neboli.
Pamätám si, ako mi vravieval: „Matúš, poriadne retušuj, pretože pani Fárová nemá zľutovania“. Anna Fárová mala blízko k slovenským študentom, ktorí študovali v Prahe na FAMU fotografiu a tento vzťah pretrvával. Opustila nás práve vo chvíli, keď jej Tibor chcel poslať svoju nádhernú knihu Cigáni. Prečo to spomínam? Lebo viem, ako mu na tom záležalo, ako miloval ľudí, spätých s fotografiou. Tibor šiel svojou tŕnistou cestou, miloval svet Rece, ale aj New Yorku a Paríža. Nemal rád prázdne reči, vravieval, že jeho fotografie samy rozprávajú všetkými svetovými jazykmi. A miloval ten fotografický Babylon, napokon, tak aj pomenoval svoju poslednú rozpracovanú knižku. Veľmi dúfam, že ju dokončil.
Naše stretnutia boli intenzívne a myslím, že sme voči sebe pociťovali obojstrannú náklonnosť. Keď šiel do knižky Portréty fotografovať moju mamu Altu Vášovú, vymyslel za pár minút geniálny nápad, spravil na našej záhrade krásny zábavný skupinový portrét, v ktorom sme držali spolu s bratom Marekom plachtu ako pozadie a pred ňou sedeli rodičia so psom. Tibor je pre mňa tým, čím je pre Čechov Markéta Luskačová, Josef Koudelka, Antonín Kratochvíl, Jindřich Štreit, Viktor Kolář, Jaroslav Kučera a ďalší skvelí dokumentaristi. Naše rozsiahle debaty o politike, umení či školstve u neho v Harmónii, pri vôni skvelého tabaku, sa mi vryli do pamäti. Najčastejšie som nechal rozprávať Tibora, lebo to dávalo zmysel, aj keď sme sa niekedy nezhodli. Vždy som o našich rozhovoroch rozprával svojim študentom a ak sa nemýlim, aj úplne posledný rozhovor v živote s ním urobila moja študentka k diplomovej práci o Tiborovi na katedre žurnalistiky na UK.
Tibor, ovplyvnil si mnohých a ukázal im správnu cestu k fotografii. Viem, že tvoje posledné obdobie bolo k tebe nemilosrdné, ale ty si bol bojovníkom a ochotne si pomáhal, aj keď si sa cítil z rôznych dôvodov dotknutý. Tvoja láska k umeniu a vášeň k fotografii je nevídaná a ja len s pokorou premýšľam, prečo tu na Slovensku nie je medzi fotografmi viac takýchto osobností.
Opustil si nás pomerne nečakane, v Harmónii, kde si žil vo svojej harmónii, a len ty vieš, aký to bol odchod. Je mi smutno, ale fotografie ostávajú. Ďakujem ti za všetko. Matúš.
Matúš Zajac, priateľ a fotograf.
Tibor Huszár/
Narodil sa v roku 1952 v Réci. Absolvoval pražskú FAMU u profesora Jana Šmoka. Od skončenia štúdia sa venoval dokumentárnej fotografii, čo bolo zaznamenané vo viacerých knihách, časopisoch a na autorských výstavách. V 90-tych rokoch pôsobil v New Yorku ako hosťujúci umelec a asistent Vojtěcha Jasného. Po návrate na Slovensko fotografoval okrem iného aj volebnú kampaň Vladimíra Mečiara a pôsobil ako vysokoškolský pedagóg. Neustále sa venoval fotografovaniu a vydávaniu fotografických kníh. Jeho New York, Cigáni, či Portréty patria medzi najlepšie fotografické publikácie aké na Slovensku vyšli. V poslednom obodobí života pripravoval monografiu o Paríži. Tibor Huszár zomrel 11. septembra 2013.
Momentálne mám v očiach jednu fotografiu. Je to zvláštne, pretože Tibor nás opustil 11. 9. a tá fotografia sa dotýka práve Dvojičiek v New Yorku. Myslím, že ide o jednu z najoriginálnejších fotografií tohto zrúteného monumentu. Akt krásnej a slobodnej ženy v okne a za ňou dve budovy, ktoré vtedy ešte stáli, a dnes už nie sú. V tom bol Tibor Huszár veľkolepý, videl, čo iní nevidia a bol tam, kde iní neboli.
Pamätám si, ako mi vravieval: „Matúš, poriadne retušuj, pretože pani Fárová nemá zľutovania“. Anna Fárová mala blízko k slovenským študentom, ktorí študovali v Prahe na FAMU fotografiu a tento vzťah pretrvával. Opustila nás práve vo chvíli, keď jej Tibor chcel poslať svoju nádhernú knihu Cigáni. Prečo to spomínam? Lebo viem, ako mu na tom záležalo, ako miloval ľudí, spätých s fotografiou. Tibor šiel svojou tŕnistou cestou, miloval svet Rece, ale aj New Yorku a Paríža. Nemal rád prázdne reči, vravieval, že jeho fotografie samy rozprávajú všetkými svetovými jazykmi. A miloval ten fotografický Babylon, napokon, tak aj pomenoval svoju poslednú rozpracovanú knižku. Veľmi dúfam, že ju dokončil.
Naše stretnutia boli intenzívne a myslím, že sme voči sebe pociťovali obojstrannú náklonnosť. Keď šiel do knižky Portréty fotografovať moju mamu Altu Vášovú, vymyslel za pár minút geniálny nápad, spravil na našej záhrade krásny zábavný skupinový portrét, v ktorom sme držali spolu s bratom Marekom plachtu ako pozadie a pred ňou sedeli rodičia so psom. Tibor je pre mňa tým, čím je pre Čechov Markéta Luskačová, Josef Koudelka, Antonín Kratochvíl, Jindřich Štreit, Viktor Kolář, Jaroslav Kučera a ďalší skvelí dokumentaristi. Naše rozsiahle debaty o politike, umení či školstve u neho v Harmónii, pri vôni skvelého tabaku, sa mi vryli do pamäti. Najčastejšie som nechal rozprávať Tibora, lebo to dávalo zmysel, aj keď sme sa niekedy nezhodli. Vždy som o našich rozhovoroch rozprával svojim študentom a ak sa nemýlim, aj úplne posledný rozhovor v živote s ním urobila moja študentka k diplomovej práci o Tiborovi na katedre žurnalistiky na UK.
Tibor, ovplyvnil si mnohých a ukázal im správnu cestu k fotografii. Viem, že tvoje posledné obdobie bolo k tebe nemilosrdné, ale ty si bol bojovníkom a ochotne si pomáhal, aj keď si sa cítil z rôznych dôvodov dotknutý. Tvoja láska k umeniu a vášeň k fotografii je nevídaná a ja len s pokorou premýšľam, prečo tu na Slovensku nie je medzi fotografmi viac takýchto osobností.
Opustil si nás pomerne nečakane, v Harmónii, kde si žil vo svojej harmónii, a len ty vieš, aký to bol odchod. Je mi smutno, ale fotografie ostávajú. Ďakujem ti za všetko. Matúš.
Matúš Zajac, priateľ a fotograf.
Tibor Huszár/
Narodil sa v roku 1952 v Réci. Absolvoval pražskú FAMU u profesora Jana Šmoka. Od skončenia štúdia sa venoval dokumentárnej fotografii, čo bolo zaznamenané vo viacerých knihách, časopisoch a na autorských výstavách. V 90-tych rokoch pôsobil v New Yorku ako hosťujúci umelec a asistent Vojtěcha Jasného. Po návrate na Slovensko fotografoval okrem iného aj volebnú kampaň Vladimíra Mečiara a pôsobil ako vysokoškolský pedagóg. Neustále sa venoval fotografovaniu a vydávaniu fotografických kníh. Jeho New York, Cigáni, či Portréty patria medzi najlepšie fotografické publikácie aké na Slovensku vyšli. V poslednom obodobí života pripravoval monografiu o Paríži. Tibor Huszár zomrel 11. septembra 2013.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.