Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Na bicykli k bunkrom

.časopis .história

Cyklisti môžu v okolí Bratislavy obdivovať nielen krásy prírody. Popri rieke Morava sa nachádza takmer 150 vojenských opevnení z roku 1938. Bratislavský samosprávny kraj zamýšľa niektoré z nich opraviť a sprístupniť návštevníkom.

.na okraji Devínskej Novej Vsi spája Slovensko s Dolným Rakúskom cyklistický Most slobody. Bratislavčania ho nenazvú inak ako most Chucka Norrisa. Pôvodne recesia, ktorá vznikla pri internetovom hlasovaní čitateľov denníka SME, sa vžila do širokého povedomia. „Naši rakúski partneri nechápali, dokonca ich poburovalo, prečo chceme nazvať  most po nejakom hercovi amerických filmov. Navrhovali názov Most Márie Terézie, z čoho sme však neboli nadšení my. Nakoniec sme sa dohodli, že Mária Terézia si ako významná panovníčka zaslúži, aby sme po nej pomenovali v budúcnosti väčší most,“ vysvetľuje manažér projektu cezhraničnej spolupráce Za mostom Ivan Magát z Bratislavského samosprávneho kraja (BSK).

.cesta železnej opony
Stojíme pod Mostom slobody. Niektoré jeho piliere sú zasadené do násypu, ktorý sa končí sivým železobetónovým bunkrom. Pripomína skôr zabudnuté kulisy z historického filmu. Je zachovaný, strieľne a vchod sú obrátené smerom do vnútrozemia Slovenska. Dnu sa radšej neodvážime vstúpiť – stopy po vandaloch v tme skôr cítiť ako vidieť. Ako pripomienku totalitnej minulosti inštalovali neďaleko fragment ostnatého drôtu zo železnej opony. Ceduľka Zákaz trhať rastliny iba dokresľuje bizarnú atmosféru prostredia. Bunker v Devínskej Novej Vsi je jedným zo siedmich pri rieke Morava, ktoré chce BSK získať od hlavného mesta – ich dnešného majiteľa –  bezodplatným prevodom. Koncom septembra bude o tom rozhodovať zastupiteľstvo.
„Chceme bunkre revitalizovať, očistiť ich zvnútra aj od náletových rastlín. Ich fasády chceme v spolupráci s Vojenským historickým ústavom (VHÚ), ktorý je odborným garantom tohto projektu, natrieť v dobových farbách, buď striebornou alebo kaki. Pri každom bunkri osadíme informačnú tabuľu,“ dodáva Magát.
Po revitalizácii by mali byť bunkre uzamknuté. Trochu je to zvláštne, no ako ochrana pred vandalmi pochopiteľné. Platiť vrátnika v každom bunkri by bol, samozrejme, luxus. Je možné, že niektoré z nich bude spravovať Klub vojenskej histórie alebo Turistická informačná kancelária v Devínskej Novej Vsi a v prípade záujmu ich návštevníkom otvorí. Všetkých sedem bunkrov si vybral BSK podľa toho, aby sa nachádzali čo najbližšie k asfaltovej cyklotrase. „V roku 2010 vznikla transeurópska cyklotrasa s názvom Cesta železnej opony. Meria desaťtisíc kilometrov, od Barentsovho po Čierne more. Po náročných rokovaniach sme asi 90-kilometrový úsek tejto trasy získali aj na územie Slovenska,“ uvádza koordinátor BSK pre cyklotrasy Ladislav Findl a dodáva: „Rakúska strana mala s bunkrami tak trochu problém, naša obranná línia nezapadá do ich histórie,  ale už to akceptovali. Najmä návštevníci zo Západu sú na naše bunkre veľmi zvedaví.“

.príroda alebo bunker?
Bunkre na Záhorí majú ako relikty tých horších čias pozoruhodnú históriu. Ide o rôzne varianty tzv. ľahkých opevnení nového typu, ktoré československá vláda urýchlene začala budovať v lete 1938, pričom neboli dokončené. Koncom septembra toho istého roku bola prijatá Mníchovská dohoda a pražské ministerstvo obrany vydalo nariadenie obranný systém pevností v pohraničí nedobudovať. „Až do marca 1938 bola hranica s Rakúskom považovaná za relatívne bezpečnú. Tomu zodpovedalo aj jej slabšie zabezpečenie orgánmi finančnej stráže. Situácia sa dramaticky zmenila po anšluse Rakúska Hitlerom,“ uvádza historik Peter Chorvát z VHÚ a pokračuje: „Aj v priestore Petržalky, aj pri rieke Morava sa nemecká armáda dostala do bezprostrednej blízkosti Bratislavy. To spôsobilo zmeny v československých pevnostných plánoch a začalo sa s urýchlenou výstavbou opevnení.“
Tieto opevnenia sa však po pripojení Rakúska k Nemecku ukázali ako problematické. Bratislavské predmostie, teda pravý breh Dunaja, sa ocitlo v Nemecku, podobne ako Devín. A veľké bunkre v Petržalke, ktorá pripadla Maďarsku, zase zničila maďarská armáda.  Tisov režim bol spojencom Nemecka, a tak ľahké bunkre na Záhorí stratili svoj obranný význam. Ku koncu vojny sa ich pokúsila využiť ustupujúca nemecká armáda, no Wehrmachtu pomohli zdržať ofenzívu Červenej armády iba na niekoľko dní. V roku 1944 využívalo tieto bunkre ako úkryt pred americkým bombardovaním aj civilné obyvateľstvo.Takmer 150 ľahkých bunkrov tvorilo šesť pevnostných úsekov od Bratislavy po Kúty. Rozmiestnené boli tak, aby bol z každého z nich výhľad na obidva susedné – a aby si tak v prípade nepriateľského útoku mohli poskytnúť podporu. Čo je kľúčové, nestihli ich dokončiť. Československé firmy ich síce robili v lete 1938 vo vysokom tempe, no stihli iba železobetónovú konštrukciu. A nebol ani čas, aby sa s nimi po vyhlásení všeobecnej mobilizácie oboznámili príslušné vojenské útvary. V priestore Záhoria nebol v tom období vytvorený nijaký špeciálny pevnostný útvar. Počítalo sa s tým, že bunkre obsadia klasické pešie jednotky. „Pre nás Slovákov bol aj vtedy typický rešpekt k novinkám. Slovenský vojak sa lepšie cítil v zákope, ktorý si sám vykopal. Už v 30. rokoch náčelník generálneho štábu Krejčí hovoril, že množstvo úkrytov vojakom poskytuje príroda. Prevažne dedinskí vojaci sa vedeli lepšie pohybovať v prírode. Bunker bolo niečo nové, s čím by sa museli zžiť,“ vysvetľuje historik Chorvát.
Pevnostný systém na hraniciach Slovenska tvorilo v tých časoch asi dvetisíc objektov a krajina nemala kapacity na to, aby každý z nich vyzbrojila a vycvičila mužstvo. V rozostavaných a nedokončených bunkroch na Záhorí neboli osadené lafety čiže držiaky guľometov, niektoré nemali ani krycí násyp v smere útoku nepriateľa – boli teda z diaľky dobre pozorovateľné. Na rozdiel od veľkých bunkrov, kde boli aj delá, mala byť ich sedemčlenná posádka vyzbrojená iba pechotnými zbraňami, puškami a ľahkými guľometmi. Tým, že neboli nikdy nasadené v bojovej akcii, sa ani nemohla preukázať ich účinnosť.

.dlhy aj po vojne
Treba uviesť jeden podstatný paradox. Bunkre na Záhorí začalo budovať ešte demokratické Československo, no predtým, ako boli dokončené, sa ich zmocnilo hitlerovské Nemecko, respektíve Tisov režim ako jeho spojenec. Vyvstala teda otázka, kto zaplatí nemalé sumy stavebným firmám za vykonané práce. Záväzky pražskej vlády na seba prevzala bratislavská. Drevo na výdrevu sa získalo v okolí, cement sa dovážal z Horné Srnia, z Ladcov alebo zo Stupavy, železo až z Podbrezovej.
„V povedomí laického sektora aj autorov, ktorí píšu populárno-náučnú literatúru, je zafixované, že stavebné firmy sa na stavbe bunkrov úžasne „napakovali“. V prípade týchto bunkrov je to inak. Napríklad stavebnej firme Rudolf Frič, ktorá budovala opevnenia, kasárne a sklady v Petržalke, na Záhorí aj v Česku, štát ešte v roku 1940 dlhoval 14 miliónov korún, čo bola astronomická suma. V tých časoch zarobil robotník za deň päť korún,“ objasňuje historik Chorvát.
Pochopiteľne, stavebné firmy si na budovanie bunkrov zobrali pred vojnou úvery na nákup materiálu a mzdy robotníkom, nikto spočiatku nepočítal s rozpadom republiky. Náklady do výšky osemdesiatich percent im uhradila slovenská vláda až v roku 1942, pričom firmy si uplatňovali svoje pohľadávky aj po skončení vojny.

.spomaliť útok
Nemuseli ste vidieť film Zachráňte vojaka Ryana, ktorý sugestívne ukazuje obrovskú obrannú silu veľkých nacistických bunkrov pri vylodení Spojencov v Normandii, a nemusíte byť ani odborník na vojenskú históriu, aby ste si vedeli predstaviť náročnosť útoku na bunker. Ale aj slabiny jeho obrany, keďže útočník bunkre, ktoré „prežili“ bombardovanie, napokon zničil tak, že ich vypálil.
Československé medzivojnové opevnenia sa delili na ťažké a ľahké. Zatiaľ čo tie prvé mali útok nepriateľa zastaviť, úlohou tých druhých bolo útok na niekoľko dní zadržať alebo aspoň spomaliť. Počítalo sa pritom so zásahom poľnej armády, ktorá mala prísť posádkam bunkrov v boji na pomoc. Teoreticky to bolo jasné, taktické pokyny platili, no sedemčlenná posádka by napriek tomu v prípade niekoľkodňového bojového nasadenia čelila fatálnemu psychickému náporu a pocitom bezmocnosti či klaustrofóbie. Český autor Ota Holub pripomína, že bolo vydané Desatoro pre príslušníka obrany objektu, kde sa apelovalo, aby vojak veril, že poľná armáda ho dostane z obkľúčenia. To, aká by bola realita, je, samozrejme, otázne. Komunikáciu s velením a susednými opevneniami mali zabezpečovať periskopy, v niektorých prípadoch sa počítalo aj s telefonickým spojením. Ľahké bunkre na Záhorí nemali – na rozdiel od tých ťažkých na iných úsekoch hraníc – elektrickú energiu. A ešte niečo. Nejde až tak o hluk v bunkri počas paľby, dôležitejšie boli funkčné ventilátory na odvetrávanie jedovatých splodín. Ak neboli k dispozícii, posádka bunkra musela používať plynové masky.
Napriek všetkým úskaliam by československé bunkre určite poriadne sťažili útok nepriateľa. Nie je to iba teoretická úvaha. Ani nemecká armáda nedisponovala niektorými ťažkými zbraňami proti opevneniam, takže je vysoko pravdepodobné, že Wehrmacht by v prípade útoku na Československo – ak by sme sa namiesto demobilizácie bránili – využil miesta, kde opevnenia neboli. Ešte horšie bola na tom maďarská armáda. Ťažké delostrelectvo ani tankové jednotky k dispozícii nemala, podobne jej chýbal výcvik letectva na pozemné ciele. A čo sa týka plameňometov, tie Maďari prvýkrát nasadili až v roku 1942.
Hneď po skončení vojny na jar 1945 začalo obnovené Československo s revitalizáciou bunkrov na Záhorí. Vojsko ich vyčistilo, obnovilo pevnostné prvky. S nástupom hrozby jadrovej vojny sa uvažovalo o ich ďalšom využití, v Malackách vznikol dokonca pevnostný prápor pre boj v opevnení. Studená vojna po komunistickom prevrate roku 1948 dodala hranici s „imperializmom“ na rieke Morave nový význam – bunkre boli prezbrojené na nové typy zbraní.  Potom však desaťročia chátrali, našťastie nevyužité v bojovej akcii.
Historik Chorvát považuje premenu niektorých z týchto bunkrov na pevnostné múzeá pri cyklotrase za dobrý nápad. „Mali by sme sa inšpirovať Českou republikou, kde sú veľmi aktívne kluby vojenskej histórie, ktoré sa o mnohé bunkre starajú a sprístupňujú ich návštevníkom. Je pritom dôležité, aby počiatočné nadšenie milovníkov histórie neopadlo, ako sa to, žiaľ, niekedy stáva,“ dodáva na záver Chorvát a pripomína, že začiatkom 90. rokov to boli práve mladí českí bádatelia, ktorí vytvorili rojnicu a obišli všetky bunkre na Záhorí. Ak máte chuť a bicykel, už onedlho môžete aspoň časť z nich uvidieť v novej podobe.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite