Zachraňovanie Grécka, bruselská byrokracia či ničnerobiaci europoslanci s kozmickými platmi dvíhajú tlak všetkým, no v prípade eurofondov sa kritizujú len dve veci – nízke čerpanie a korupcia. No pri pozornejšom zamyslení dostáva prospešnosť samotného konceptu eurofondov výrazné trhliny. Toto je jeden z momentov, kde na ekonomické myslenie nestačí sedliacky rozum. Pred nami leží kopa peňazí, stačí sa po ňu s príslušným projektom v ruke načiahnuť, to predsa nemôže byť nič zlé, či áno?
.pyrenejské šialenstvo
Časť eurofondov v Európe sa vyplytvá na očividne nezmyselné projekty, ktoré prešli vďaka nekompetentnosti, či priamo korupcii. Nebude to zanedbateľná suma, len v Taliansku registruje Európsky úrad pre boj proti podvodom za posledných 10 rokov 4 421 podozrivých prípadov nakladania s európskymi peniazmi. Ale to je chyba v systéme, nie systému.
Na poznávací zájazd za zásadnými chybami modelu eurofondov je najlepšie vybrať sa na Pyrenejský polostrov. Vaša cesta takmer určite povedie aj po jednej z miestnych diaľnic. Španielsko so 46 miliónmi obyvateľov má najrozsiahlejšiu diaľničnú sieť v Európe a tretiu (podľa niektorých hodnotení až piatu) najrozsiahlejšiu sieť na svete. Podobne Portugalsko má o 60 percent väčšiu dĺžku diaľnic na obyvateľa ako Nemecko, o 100 percent viac ako priemer EÚ a o 300 percent viac ako Británia. Nie je výnimkou, že v tejto malej krajine ležia v dlhých úsekoch paralelne vedľa seba dve diaľnice. No nejde len o autostrády. Španielsko má najviac komerčných letísk v Európe a po Číne druhú najdlhšiu sieť rýchlostných tratí na svete. Je dlhá takmer ako nemecká a francúzska sieť dokopy.
Tento infraštruktúrny boom prišiel so vstupom oboch krajín do Únie v roku 1986. Portugalsko odvtedy svoju diaľničnú sieť zdesaťnásobilo, keď z 300 kilometrov vzniklo 3 000 kilometrov diaľnic (o niečo menšia ČR má 750 km). Španielsko len v prvom desaťročí tohto storočia postavilo 5 200 nových kilometrov diaľnic. Nič nie je zadarmo, tobôž nie diaľnice. V Portugalsku približne štvrtina štrukturálnych fondov, teda asi 24 miliárd eur, išla na výstavbu ciest. Spoluúčasť stála Lisabon 21,5 miliardy eur. Štvorčlenná portugalská rodina tak za posledných 27 rokov zaplatila za tento stimul hospodárskeho rastu (rozumej luxus) 40 000 eur.
Po šiestich rokoch čoraz intenzívnejšej ekonomickej krízy obe krajiny zisťujú, že prestrelili nielen v realitách, ale aj v infraštruktúre Existujú tam nielen mestá duchov, ale aj letiská či cesty duchov. Predpokladaný objem premávky sa s krízou prepadol, alebo, lepšie povedané – nikdy neprišiel. V okolí Madridu sa premávka prepadla takmer o 20 percent. V Portugalsku sa v prvých troch mesiacoch tohto roka medziročne znížil počet zápch o dve tretiny. Zo 48 komerčných letísk, vybudovaných v Španielsku za posledných 20 rokov, len 11 dokáže vytvárať zisk. Legendou sa stalo letisko regionálneho polmiliónového mesta Castellon, ktoré malo podľa predpovedí obslúžiť dva milióny pasažierov ročne. Letisko bolo dokončené, vrátane 24-metrovej bronzovej sochy regionálneho politika, za 300 000 eur. Na letisku nakoniec nepristálo ani jediné lietadlo. Soche medzitým zlodeji kovov odpílili ruku.
Časť diaľnic v Portugalsku aj Španielsku bola postavená cez PPP projekty, podobne ako naša R1. Napriek výrazným štátnym dotáciám (neraz aj vyše 50 percent nákladov) sa čoraz viac prevádzkujúcich spoločností dostáva do vážnych finančných problémov vinou padajúcich príjmom z mýtneho. To napríklad v Portugalsku po zvýšení dosahuje neraz vyše 20 eur na tristokilometrových úsekoch, čo motivuje vodičov využívať okresné cesty alebo neplatené štátne diaľnice. Ako sa vyjadril Jacobo Diaz Pineda, šéf asociácie združujúcej prevádzkovateľov diaľnic: „Mali sme veľa zdrojov z fondov EÚ a vytvorili veľmi krátky a rýchly rast bez premýšľania nad tým, čo sa stane, keď sa kohútiky zatvoria. Teraz si nemôžeme dovoliť ani udržiavať to, čo sme postavili.“
.zle alokovaný kapitál
Ako sa mohli krajiny pustiť do projektov, ktoré dnes už na prvý pohľad vyvolávajú klopkanie na čelo aj u žiakov základnej školy? Presne z toho dôvodu, ktorý je spomenutý na začiatku. Stačilo sa natiahnuť po voľnej kope peňazí. Konkrétne po dvoch kopách. Jednou kopou boli superlacné peniaze, ktoré s vidinou vstupu do eurozóny (a nemeckej peňaženky, ručiacej za všetko) začali plynúť do krajín, dovtedy vnímaných ako rizikových. To umožnilo nafúknuť bubliny v nehnuteľnostiach či verejných výdavkoch. Tou druhou kopou boli štrukturálne fondy, ktoré umožnili nafúknuť najmä verejné výdavky. Spoluúčasť sa zaplatila z tej prvej kopy.
Pri eurofondoch je cieľ minúť, nie premýšľať. Dobrý projekt je ten, ktorý prejde byrokratickou mašinou a na konci dostane zelenú pečiatku. Ide o jediné podstatné kritérium kvality. No každá krajina má v určitom časovom bode dané množstvo kapitálu a pracovnej sily. Úsilie sa sústredí na projekty, ktoré spadajú pod nejaký európsky program (ideológiu) a na ktorých sa dajú vyčlenené peniaze dostatočne rýchlo minúť. Cesty sú z tohto pohľadu ideálne. Ich „užitočnosť“ sa dá vždy obhájiť (veď cesta predsa nemôže byť zlá) a peniaze na ne sa dajú minúť, len taký fukot.
V niektorých prípadoch sa postavia absolútne nezmysly, ako prázdne španielske letiská či rozhľadne bez výhľadu. V iných prípadoch vzniknú projekty, ktoré majú istú pridanú hodnotu, no na rebríčku urgentnosti sotva obsadia popredné miesta. Stačí si spomenúť na nejedno euronámestie v mestečkách našich regiónov s 25-percentnou nezamestnanosťou. Europrojekty tak vytláčajú užitočnejšie súkromné, ale aj verejné investície.
Kopa peňazí s názvom eurofondy spôsobí, že niekto bude skutočne bohatší. No budú to najmä tí, ktorým sa podarí ku peniazom dostať – poradenské firmy, schvaľujúci úradníci a firmy realizujúce projekty. Ostatným ostan, naopak, menej. Ku každému euru, ktoré príde z Bruselu, musíme pripočítať ďalších 90 centov, v ktorých je zahrnutá jednak naša spoluúčasť na konkrétnom projekte, jednak náš príspevok do európskeho rozpočtu. Ak uveríme anekdotickým zmienkam o predraženosti europrojektov o desiatky (pri menších projektoch údajne až o stovky) percent, zrazu na projekt dáme s eurofondmi z vlastného vrecka viac, ako by sme dali bez nich. A to nevravíme o armáde úradníkov, ktorí namiesto produktívnej činnosti spotrebúvajú ďalšie zdroje a zvyšujú tak náklady. Nezabudnime ani na to, že z vášho nového čínskeho telefónu a pakistanského trička ste poslali ďalších pár eur do Bruselu ako clo. Na ďalší článok je téma, koľko nás ročne stojí dosahovanie cieľov, vyžiadaných Bruselom. Napríklad nútený podiel vysokoškolákov na celkovom obyvateľstve.
Jednou z podmienok čerpania bruselských eurofondov je, že tieto zdroje nemajú nahrádzať národné výdavky. A tak to, čo štát míňal predtým, míňa rovnako aj naďalej (okrem kapitálových výdavkov), navyše sa k tomu pridali dodatočné výdavky na príspevky a spolufinancovanie
.cieľ nesplnený
Jedným z proklamovaných cieľov fondov je konvergencia, teda ekonomické zblíženie v EÚ. Od roku 1989 sa prerozdelilo cez regionálnu a kohéznu politiku 818 miliárd eur. Podľa analýzy Konzervatívneho inštitútu sa v období 1990 – 2011 celkové rozdiely medzi regiónmi NUTS II, merané ako regionálna nezamestnanosť, prehĺbili o 4 percentuálne body. Napríklad obrovský príliv financií z Bruselu na autonómny portugalský ostrov Madeira neviedol k lepšiemu hospodáreniu, práve naopak, dnes má ostrov s 250 000 obyvateľmi dlh 6 miliárd eur. Problém s umiestňovaním eurofondov je celoeurópsky. Nie tak dávno prebehla médiami správa, že eurofondy použil Facebook, aby vybudoval serverovne vo Švédsku. Pokiaľ firma s ročným obratom päť miliárd dolárov môže legálne využiť európske zdroje, aby realizovala svoju súkromnú investíciu v jednom z najbohatších štátov Európy, je jasné, že tadiaľto cesta nevedie.
Eurofondy sú skvelý marketingový pomocník na budovanie popularity Bruselu a miestnych politikov. Nie nadarmo prezident Madeiry Alberto Joao Jardim podľa miestneho denníka prestrihával až 450 pások ročne, čo mu pomohlo prežiť vo funkcii nepretržite 35 rokov. Zároveň slúžia ako nátlakový nástroj. Stačí si spomenúť na výroky predsedu európskeho parlamentu Martina Schulza, ktorý Slovensku pri rozhodovaní o eurovale nezabudol vytknúť, aké je nevďačné. To, že Slovensko zagarantovalo na záchranu eura štyrikrát viac, ako je naša čistá pozícia za sedem rokov, nespomenul.
Postupne sa vytvára dojem, že bez eurofondov ekonomická existencia krajiny azda ani nie je možná. V slovenskom štátnom rozpočte len štvrtina kapitálových výdavkov nesúvisí s eurofondmi. Čoraz viac firiem nebojuje o zákazníkov kvalitnejším a lacnejším produktom, ale bojuje o kus z lákavého európskeho koláča. Nemožno im to vyčítať, ťažko sa presadiť na trhu, kde konkurent príde a vďaka verejným peniazom vás sfúkne ako púpavu. No ak sa cieľom snaženia stane uspokojovanie byrokracie, a nie zákazníkov, ekonomická situácia sa bude zhoršovať.
Nepomôže ani to, že časť peňazí ide aj na prínosné projekty. INESS nedávno analyzoval výdavky z eurofondov na rekonštrukciu domovov sociálnych služieb. Ľudia, odkázaní na pomoc iných, sú iste šľachetným cieľom. No zo 183 euromiliónov sa 90 percent premenilo na polystyrén a plastové okná. Za eurofondy sa jednoducho zateplilo, pretože to je najrýchlejší a najjednoduchší spôsob, ako peniaze minúť. Pritom návratnosť niektorých zateplení presahuje 80 rokov. Vyhodnocovali sa len kritériá kvality z pohľadu zariadení, nie kritéria kvality života ich klientov. Niežeby to starčekom a mentálne postihnutým uškodilo. V teplejších zariadeniach bez prefukujúcich okien im bude o niečo lepšie. No ak by bola peňazí hoc len polovica, ale použila sa na projekty, zamerané na zvyšovanie ich kvality života, efekt by bol podstatne výraznejší. Nevhodné riešenie tohto problému je ešte okorenené bruselskou podmienkou, že projekty musia bežať minimálne päť rokov. A tak mnohí zamestnanci, ktorí mohli rozvíjať sociálne služby tam, kde ich ľudia potrebujú, ich budú musieť poskytovať v zateplených kaštieľoch na okrajoch miest. Alebo peniaze na zvyšovanie zamestnanosti. Ideálne by bolo získané zdroje použiť na zníženie daňovoodvodového zaťaženia pracovnej sily. No to sa nesmie, takže stovky miliónov použijeme na umelé vytváranie neproduktívnych miest, ktoré zaniknú v okamihu ako Brusel priškrtí kohútik.
Zvyšujúci sa prílev eurofondov nie je pre Slovensko požehnaním, ale skôr rizikom. A nielen vinou vysokej miery vynútenej lojality naprieč tisíckami obcí, škôl či podnikov. Motivácia čo najrýchlejšie a najjednoduchšie minúť vzácne zdroje sa bude len zvyšovať. Brusel sa síce bude snažiť uplatňovať prísnejšie kritériá na podmienky čerpania, ale tie majú jasný limit. Aj v záujme Bruselu je totiž maximálne čerpanie fondov.
Autor je analytik INESS.
.pyrenejské šialenstvo
Časť eurofondov v Európe sa vyplytvá na očividne nezmyselné projekty, ktoré prešli vďaka nekompetentnosti, či priamo korupcii. Nebude to zanedbateľná suma, len v Taliansku registruje Európsky úrad pre boj proti podvodom za posledných 10 rokov 4 421 podozrivých prípadov nakladania s európskymi peniazmi. Ale to je chyba v systéme, nie systému.
Na poznávací zájazd za zásadnými chybami modelu eurofondov je najlepšie vybrať sa na Pyrenejský polostrov. Vaša cesta takmer určite povedie aj po jednej z miestnych diaľnic. Španielsko so 46 miliónmi obyvateľov má najrozsiahlejšiu diaľničnú sieť v Európe a tretiu (podľa niektorých hodnotení až piatu) najrozsiahlejšiu sieť na svete. Podobne Portugalsko má o 60 percent väčšiu dĺžku diaľnic na obyvateľa ako Nemecko, o 100 percent viac ako priemer EÚ a o 300 percent viac ako Británia. Nie je výnimkou, že v tejto malej krajine ležia v dlhých úsekoch paralelne vedľa seba dve diaľnice. No nejde len o autostrády. Španielsko má najviac komerčných letísk v Európe a po Číne druhú najdlhšiu sieť rýchlostných tratí na svete. Je dlhá takmer ako nemecká a francúzska sieť dokopy.
Tento infraštruktúrny boom prišiel so vstupom oboch krajín do Únie v roku 1986. Portugalsko odvtedy svoju diaľničnú sieť zdesaťnásobilo, keď z 300 kilometrov vzniklo 3 000 kilometrov diaľnic (o niečo menšia ČR má 750 km). Španielsko len v prvom desaťročí tohto storočia postavilo 5 200 nových kilometrov diaľnic. Nič nie je zadarmo, tobôž nie diaľnice. V Portugalsku približne štvrtina štrukturálnych fondov, teda asi 24 miliárd eur, išla na výstavbu ciest. Spoluúčasť stála Lisabon 21,5 miliardy eur. Štvorčlenná portugalská rodina tak za posledných 27 rokov zaplatila za tento stimul hospodárskeho rastu (rozumej luxus) 40 000 eur.
Po šiestich rokoch čoraz intenzívnejšej ekonomickej krízy obe krajiny zisťujú, že prestrelili nielen v realitách, ale aj v infraštruktúre Existujú tam nielen mestá duchov, ale aj letiská či cesty duchov. Predpokladaný objem premávky sa s krízou prepadol, alebo, lepšie povedané – nikdy neprišiel. V okolí Madridu sa premávka prepadla takmer o 20 percent. V Portugalsku sa v prvých troch mesiacoch tohto roka medziročne znížil počet zápch o dve tretiny. Zo 48 komerčných letísk, vybudovaných v Španielsku za posledných 20 rokov, len 11 dokáže vytvárať zisk. Legendou sa stalo letisko regionálneho polmiliónového mesta Castellon, ktoré malo podľa predpovedí obslúžiť dva milióny pasažierov ročne. Letisko bolo dokončené, vrátane 24-metrovej bronzovej sochy regionálneho politika, za 300 000 eur. Na letisku nakoniec nepristálo ani jediné lietadlo. Soche medzitým zlodeji kovov odpílili ruku.
Časť diaľnic v Portugalsku aj Španielsku bola postavená cez PPP projekty, podobne ako naša R1. Napriek výrazným štátnym dotáciám (neraz aj vyše 50 percent nákladov) sa čoraz viac prevádzkujúcich spoločností dostáva do vážnych finančných problémov vinou padajúcich príjmom z mýtneho. To napríklad v Portugalsku po zvýšení dosahuje neraz vyše 20 eur na tristokilometrových úsekoch, čo motivuje vodičov využívať okresné cesty alebo neplatené štátne diaľnice. Ako sa vyjadril Jacobo Diaz Pineda, šéf asociácie združujúcej prevádzkovateľov diaľnic: „Mali sme veľa zdrojov z fondov EÚ a vytvorili veľmi krátky a rýchly rast bez premýšľania nad tým, čo sa stane, keď sa kohútiky zatvoria. Teraz si nemôžeme dovoliť ani udržiavať to, čo sme postavili.“
.zle alokovaný kapitál
Ako sa mohli krajiny pustiť do projektov, ktoré dnes už na prvý pohľad vyvolávajú klopkanie na čelo aj u žiakov základnej školy? Presne z toho dôvodu, ktorý je spomenutý na začiatku. Stačilo sa natiahnuť po voľnej kope peňazí. Konkrétne po dvoch kopách. Jednou kopou boli superlacné peniaze, ktoré s vidinou vstupu do eurozóny (a nemeckej peňaženky, ručiacej za všetko) začali plynúť do krajín, dovtedy vnímaných ako rizikových. To umožnilo nafúknuť bubliny v nehnuteľnostiach či verejných výdavkoch. Tou druhou kopou boli štrukturálne fondy, ktoré umožnili nafúknuť najmä verejné výdavky. Spoluúčasť sa zaplatila z tej prvej kopy.
Pri eurofondoch je cieľ minúť, nie premýšľať. Dobrý projekt je ten, ktorý prejde byrokratickou mašinou a na konci dostane zelenú pečiatku. Ide o jediné podstatné kritérium kvality. No každá krajina má v určitom časovom bode dané množstvo kapitálu a pracovnej sily. Úsilie sa sústredí na projekty, ktoré spadajú pod nejaký európsky program (ideológiu) a na ktorých sa dajú vyčlenené peniaze dostatočne rýchlo minúť. Cesty sú z tohto pohľadu ideálne. Ich „užitočnosť“ sa dá vždy obhájiť (veď cesta predsa nemôže byť zlá) a peniaze na ne sa dajú minúť, len taký fukot.
V niektorých prípadoch sa postavia absolútne nezmysly, ako prázdne španielske letiská či rozhľadne bez výhľadu. V iných prípadoch vzniknú projekty, ktoré majú istú pridanú hodnotu, no na rebríčku urgentnosti sotva obsadia popredné miesta. Stačí si spomenúť na nejedno euronámestie v mestečkách našich regiónov s 25-percentnou nezamestnanosťou. Europrojekty tak vytláčajú užitočnejšie súkromné, ale aj verejné investície.
Kopa peňazí s názvom eurofondy spôsobí, že niekto bude skutočne bohatší. No budú to najmä tí, ktorým sa podarí ku peniazom dostať – poradenské firmy, schvaľujúci úradníci a firmy realizujúce projekty. Ostatným ostan, naopak, menej. Ku každému euru, ktoré príde z Bruselu, musíme pripočítať ďalších 90 centov, v ktorých je zahrnutá jednak naša spoluúčasť na konkrétnom projekte, jednak náš príspevok do európskeho rozpočtu. Ak uveríme anekdotickým zmienkam o predraženosti europrojektov o desiatky (pri menších projektoch údajne až o stovky) percent, zrazu na projekt dáme s eurofondmi z vlastného vrecka viac, ako by sme dali bez nich. A to nevravíme o armáde úradníkov, ktorí namiesto produktívnej činnosti spotrebúvajú ďalšie zdroje a zvyšujú tak náklady. Nezabudnime ani na to, že z vášho nového čínskeho telefónu a pakistanského trička ste poslali ďalších pár eur do Bruselu ako clo. Na ďalší článok je téma, koľko nás ročne stojí dosahovanie cieľov, vyžiadaných Bruselom. Napríklad nútený podiel vysokoškolákov na celkovom obyvateľstve.
Jednou z podmienok čerpania bruselských eurofondov je, že tieto zdroje nemajú nahrádzať národné výdavky. A tak to, čo štát míňal predtým, míňa rovnako aj naďalej (okrem kapitálových výdavkov), navyše sa k tomu pridali dodatočné výdavky na príspevky a spolufinancovanie
.cieľ nesplnený
Jedným z proklamovaných cieľov fondov je konvergencia, teda ekonomické zblíženie v EÚ. Od roku 1989 sa prerozdelilo cez regionálnu a kohéznu politiku 818 miliárd eur. Podľa analýzy Konzervatívneho inštitútu sa v období 1990 – 2011 celkové rozdiely medzi regiónmi NUTS II, merané ako regionálna nezamestnanosť, prehĺbili o 4 percentuálne body. Napríklad obrovský príliv financií z Bruselu na autonómny portugalský ostrov Madeira neviedol k lepšiemu hospodáreniu, práve naopak, dnes má ostrov s 250 000 obyvateľmi dlh 6 miliárd eur. Problém s umiestňovaním eurofondov je celoeurópsky. Nie tak dávno prebehla médiami správa, že eurofondy použil Facebook, aby vybudoval serverovne vo Švédsku. Pokiaľ firma s ročným obratom päť miliárd dolárov môže legálne využiť európske zdroje, aby realizovala svoju súkromnú investíciu v jednom z najbohatších štátov Európy, je jasné, že tadiaľto cesta nevedie.
Eurofondy sú skvelý marketingový pomocník na budovanie popularity Bruselu a miestnych politikov. Nie nadarmo prezident Madeiry Alberto Joao Jardim podľa miestneho denníka prestrihával až 450 pások ročne, čo mu pomohlo prežiť vo funkcii nepretržite 35 rokov. Zároveň slúžia ako nátlakový nástroj. Stačí si spomenúť na výroky predsedu európskeho parlamentu Martina Schulza, ktorý Slovensku pri rozhodovaní o eurovale nezabudol vytknúť, aké je nevďačné. To, že Slovensko zagarantovalo na záchranu eura štyrikrát viac, ako je naša čistá pozícia za sedem rokov, nespomenul.
Postupne sa vytvára dojem, že bez eurofondov ekonomická existencia krajiny azda ani nie je možná. V slovenskom štátnom rozpočte len štvrtina kapitálových výdavkov nesúvisí s eurofondmi. Čoraz viac firiem nebojuje o zákazníkov kvalitnejším a lacnejším produktom, ale bojuje o kus z lákavého európskeho koláča. Nemožno im to vyčítať, ťažko sa presadiť na trhu, kde konkurent príde a vďaka verejným peniazom vás sfúkne ako púpavu. No ak sa cieľom snaženia stane uspokojovanie byrokracie, a nie zákazníkov, ekonomická situácia sa bude zhoršovať.
Nepomôže ani to, že časť peňazí ide aj na prínosné projekty. INESS nedávno analyzoval výdavky z eurofondov na rekonštrukciu domovov sociálnych služieb. Ľudia, odkázaní na pomoc iných, sú iste šľachetným cieľom. No zo 183 euromiliónov sa 90 percent premenilo na polystyrén a plastové okná. Za eurofondy sa jednoducho zateplilo, pretože to je najrýchlejší a najjednoduchší spôsob, ako peniaze minúť. Pritom návratnosť niektorých zateplení presahuje 80 rokov. Vyhodnocovali sa len kritériá kvality z pohľadu zariadení, nie kritéria kvality života ich klientov. Niežeby to starčekom a mentálne postihnutým uškodilo. V teplejších zariadeniach bez prefukujúcich okien im bude o niečo lepšie. No ak by bola peňazí hoc len polovica, ale použila sa na projekty, zamerané na zvyšovanie ich kvality života, efekt by bol podstatne výraznejší. Nevhodné riešenie tohto problému je ešte okorenené bruselskou podmienkou, že projekty musia bežať minimálne päť rokov. A tak mnohí zamestnanci, ktorí mohli rozvíjať sociálne služby tam, kde ich ľudia potrebujú, ich budú musieť poskytovať v zateplených kaštieľoch na okrajoch miest. Alebo peniaze na zvyšovanie zamestnanosti. Ideálne by bolo získané zdroje použiť na zníženie daňovoodvodového zaťaženia pracovnej sily. No to sa nesmie, takže stovky miliónov použijeme na umelé vytváranie neproduktívnych miest, ktoré zaniknú v okamihu ako Brusel priškrtí kohútik.
Zvyšujúci sa prílev eurofondov nie je pre Slovensko požehnaním, ale skôr rizikom. A nielen vinou vysokej miery vynútenej lojality naprieč tisíckami obcí, škôl či podnikov. Motivácia čo najrýchlejšie a najjednoduchšie minúť vzácne zdroje sa bude len zvyšovať. Brusel sa síce bude snažiť uplatňovať prísnejšie kritériá na podmienky čerpania, ale tie majú jasný limit. Aj v záujme Bruselu je totiž maximálne čerpanie fondov.
Autor je analytik INESS.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.