Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Zlyhania aj vrcholy

.peter Kukumberg .časopis .kultúra

Vynaliezavé balenia cukríkov, vtipné lopáriky, fľaše vína – všetko s portrétom pesarského rodáka Gioachnina Rossiniho, vypredané predstavenia a dočasne zvýšený počet obyvateľov prívetivého prímorského mesta: 34. ročník Rossini Opera Festival v Pesare.

Optimálna destinácia na relax pri mori a hlboké  zážitky z rossiniovskej nevybíjajúcej sa hudobnej batérie.  Príležitosť robí zlodeja (1812), jedna z  iskrivých  prvotín majstrovho  talentu vo vtipnej upravenej staršej réžii zaujala ako celok: kompaktný  šťavnatý  hudobný výraz pod pružnou taktovkou dirigentky Yi-Chen Lin. Akási čarovná verva  diela samotného a čistá umelecká rivalita utkávajú každoročne z Cesty do Remeša (1825)  kariérový koberec mladým belkantovým spevákom (v podstate 17 samostatných postáv). Viacerí súčasní slávni interpreti debutovali práve v tomto muzikálne extrémne vypätom diele.  
Nemilým zlyhaním režiséra Davida Livemora, ktorý minulý rok doslovne oživil Rossiniho Ciro in Babilonia (1812), bola inscenácia bujarej komicej opery  Talianka v Alžíri (1813), v ktorej sa stratil. Jeho poňatiu geniálnej buffy chýbali umelecký takt a pokora. Je neprípustné, aby „inovačná invencia“ režiséra s nasadením sofistikovanej  techniky dominovala nad tvorivosťou skladateľa. Paša Mustafa sa správa ako elegantný švihák s elektronickou cigaretou, zajatá Izabella sa nemôže smiať jeho komickej figúre, ktorú si má obtočiť okolo prsta svojím šarmom a dôvtipom. Všetky postavy bezúčelne pobehujú či hopsajú v rušivom náznaku tanca na skladateľove neopakovateľné hudobné  nápady. Práve muzikálna buffomaľba postáv, ich typologický výraz, dejový vzruch či disciplinovaná živelnosť zanikali v blikajúcich reklamách a iných počítačových efektoch.   Slávna ária Izabelly  (Anna Gorvachova v nej tiež spevácky neoslnila) o láske k vlasti sa  celkom defraudovala pozadím sršiacej čiernobielej TV obrazovky a jedno z najkrajších  Rossiniho finále prvého dejstva s estrádnymi finesmi muselo narušiť aj pokoj majstrovej  odpočívajúcej duše. Očiam a ušiam naraz nemožno dopriať toľkého rušivého chaosu.
Vyhrotene spolitizovaný Mojžiš v Egypte z  roku  2011 pod réžiou Grahama Vicka nás  predpripravil na jeho ďalší divadelný počin. Tentoraz  vznešený. Rossiniho muzikálna bravúra sa majstrovsky zúročila v jeho poslednom javiskovom diele Viliam Tell (1829), ktorým predbehol desaťročia, keď prevzal načrtnutú vývojovú etapu Giuseppe Verdi. Grandiózna, vrúcna, temne dramatická, hudobne priam alpsky kolorovaná Schillerova dráma sa odvíjala na strohej, geometricky vyváženej a umne využitej ploche moderného  javiska, kde kľúčové scény – ľúbostný duet Matildy a Arnolda (v podstate jediný v celom Rossiniho diele), prísaha na hore Rutli, vypäté Tellovo árioso, akési „zastavenia času“  pred zostrelením jablka z hlavy syna s majestátnymi zborovými scénami a slávnou  baletnou hudbou v  kreatívnej choreografii až po záverečný chorál oslobodeného ľudu – predostreli tento príbeh v komplexne fascinujúcej podobe. Zľahka provokujúcim momentom bolo nasmerovanie víťazstva švajčiarskeho ľudu nad tyranom do priveľmi „červenej“ revolučnej vízie... Jednoliaty výkon celého obrovského aparátu disponoval prinajmenej tromi vrcholným umeleckými bonusmi: perfektným dirigentom Michelem Mariottim, oslňujúcim, už dokonale  zrelým tenorom Juana Diega Flóreza a precítenou  Marinou Rebekou v role Matildy.
Z dvoch navštívených belkantových koncertov bol dramaturgicky i výkonom lepší tenor Michaela Spyresa než tenor Celsa Albelu. Samostatný koncert s orchestrom ponúkla k  200. výročiu narodenia Giuseppe Verdiho Marina Rebeka. Siahla po neošúchaných verdiovských postavách, pričom dokonalú techniku svojho ohybného sopránu brilantne odkryla v dvoch áriách Eleny zo Sicílskych nešporov. Tohoročný  rossiniovský ohňostroj zakončilo koncertné predvedenie Jazernej panny (1819) s prenosom na námestie, nečakane prerušené kolapsom energického, neuveriteľným entuziazmom sršiaceho zakladateľa festivalu, vyše 80-ročného Alberta Zeddu, ktorý sa vrátil po vyše polhodine len v bielej veste a dodirigoval nádhernú partitúru so znamenitým sólistickým aparátom (najmä Dmitrij Korchak, Michael Spyres a Chiara Amaru).
Úsilie organizátorov a aktérov Rossiniho festivalu dosahuje vrcholy, nastavuje referenčné normy belkanta, zavše ich ešte prevýši a občas navodí aj skrat. Niet však pochýb, že dvojtýždňové kolísanie na vlnách Rossiniho hudobného oceánu zanecháva  najhlbšie dojmy, poskytuje nepejoratívne hedonistické doladenie až katarziu dnešnému  ustarostenému a uponáhľanému obyvateľovi čoraz nepokojnejšej planéty.

Autor je neurológ a milovník opery.

Rossini Opera Festival, 10. – 23. august 2013, Pesaro.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite