Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Poslanci zvolili nového generálneho prokurátora - Maroša Žilinku.

Kalvária na Červenom Kameni

.michaela Vagovičová .časopis .história

Návšteva červenokamenského hradu je dobrý tip na výlet. Pre väčšinu rodín, žijúcich v okruhu 50 km, je to dokonca niečo ako povinná jazda. Svoje si tu nájdu tí, čo majú o históriu seriózny záujem, aj tí, čo si chcú len príjemne užiť nedeľné popoludnie v historických kulisách.

Väčšina návštevníkov mieri k atraktívnemu hradu, ale za pozornosť stojí aj miestna Kalvária a Kalvárska cesta. Pre znalcov je to dokonca lahôdka. Červenokamenská kalvária patrí totiž medzi najkvalitnejšie zachované exteriérové kalvárske súsošia na Slovensku. Dokáže zaujať aj človeka, ktorý známy biblický príbeh ani dobre nepozná a ani nevyhľadáva kalvárie ako miesta vhodné na rozjímanie o Kristovom utrpení.
Objednávateľom Kalvárie bol pravdepodobne niektorý z majiteľov tunajšieho hradu. Od druhej polovice 16. storočia až do roku 1945 nimi boli Pálfiovci. Zrejme aj niektorý príslušník rodu Pálfiovcov dal zhotoviť kalváriu. Mohol to byť palatín Ján Pálfi, jeho brat Mikuláš V. Pálfi, viacerí historici sa prikláňajú skôr k Rudolfovi Pálfimu.
Po tom, ako Pálfiovci hrad kúpili, prestavali ho na renesančný zámok a okrem iného ho vyšperkovali miestnosťami, vyzdobenými v manieristickom štýle. Mnohé z toho, čo dnes na hrade obdivujeme, vzniklo približne o sto rokov neskôr. Vtedajší majiteľ Mikuláš Pálfi – vnuk rábskeho hrdinu – bol ambicióznym stavebníkom. Na Červený Kameň si pozval najžiarivejšie osobnosti vtedajšej architektúry, sochárstva, ale najmä maliarstva a umeleckého remesla. Pod jeho dohľadom tu vznikli aj honosné, hoci na náš súčasný vkus značne výstredné barokové interiéry. Salla terrena a hradná kaplnka patria k najkrajším  ranobarokovým interiérom v strednej Európe.
Nákladnosť, prebujnenosť a iluzívnosť však neboli prejavom márnivosti či osobnej extravagantnosti majiteľov. Baroková výzdoba hradu reagovala, či presnejšie spoluvytvárala ducha doby, pre ktorú bolo typické oduševnené a akoby nanovo rozdúchané náboženské cítenie.   

.nasledovať Krista
Sedemnáste storočie bolo obdobím, keď krajinu stíhali ťažké morové epidémie. Obyvateľstvo nielenže bojovalo s epidémiami, ale žilo v neustálom strachu pred tureckými nájazdmi. Veľkú časť dedín, ktoré patrili pod červenokamenské panstvo, Turci aj vyrabovali a spustošili. Ľudí zneisťovali aj vlečúce sa spory medzi katolíkmi a protestantmi. Je pochopiteľné, že v ťažkých časoch, plných neistoty a obáv, sa mysle ľudí  čoraz viac upínali na Krista.
Silu prežiť všetky utrpenia veriaci hľadali práve pripomínaním si Ježišovho utrpenia, jeho mučenia, potupného ukrižovania, pochovania a nakoniec zmŕtvychvstania. Do Jeruzalema, kde sa to všetko malo odohrať, už stáročia viedli cesty mnohých pútnikov. Ľudia však túžili nasledovať Krista, súcitiť s ním a precítiť každý jeho bolestný krok aj doma. Aspoň takto symbolicky. Veď cesta na Blízky východ bola náročná aj nákladná. V strednej Európe začali Kalvárie vznikať v polovici 17. storočia.  Ku kalváriám sa zvyklo putovať vo forme procesií, a veriaci tak zažívali silný spoločný zážitok viery.
Predobrazom kalvárskych vrchov so skupinou Ukrižovania bol jeruzalemský vrch Kalvária (Golgota). Kalvárske a Krížové cesty, tvorené maliarsky vyzdobenými kaplnkami či polychrómovanými sochami,  mali zase symbolizovať ulicu Via Dolorosa a predstavovali jednotlivé zastavenia na Kristovej poslednej ceste. Kalvária na Červenom Kameni vznikla niekedy pred rokom 1751 a patrí k najkvalitnejším ukážkam tohto špecificky európskeho prejavu kresťanského umenia.
       
.kalvársky vrch
Postaveniu Kalvárie vždy predchádzalo hľadanie vhodného miesta. Bývalo to aj naopak – často práve pôsobivé miesto, bralo, vrch či iná terénna vyvýšenina vnukli iniciátorovi myšlienku postaviť tu aspoň skromnejší krucifix. Kalvárie sa však stavali aj na umelo vytvorených vyvýšeninách. V každom prípade to malo byť miesto dobre viditeľné zo širšieho okolia.
V chotári Červený Kameň spĺňalo tieto podmienky skalnaté bralo, dvíhajúce sa nad kaplnkou. Mierne zvlnená lúka, ktorá sa rozprestiera medzi bralom a hradom, bola zase výborné miesto pre sochy zastavení.
Dnešný návštevník môže byť trocha zmätený, pretože Kalvársky vrch je potrebné chvíľku hľadať. Kým niektoré zastavenia sa dajú zazrieť už od vstupnej brány hradu, Kalváriu pre hustý porast stromov nevidno vôbec. Predpokladá sa, že vrch bol v čase výstavby kalvárie ešte nezalesnený.
Šesťfigurálna skupina Ukrižovania mala pôsobiť živo, realisticky a pripomínať divadelné predstavenie. Postavy v životnej veľkosti boli pôvodne osadené bez podstavcov. V strede sa týči kríž s Kristom pozerajúcim do neba, po jeho bokoch sú dva kríže so zločincami. V súlade s pravidlami západnej ikonografie  je po Kristovej pravici „dobrý“ či polepšený zločinec, hľadiaci na Krista, akoby sa mu prihováral. Po Kristovej ľavici je už tradične zobrazený „zlý“ zločinec. Ten má, naopak, zmučený výraz a hlavu poklesnutú, možno je už mŕtvy. Kým Kristus je ku krížu pribitý, obidvaja lotri sú k svojim krížom priviazaní hrubými povrazmi. Všetci traja odsúdenci sú zahalení iba bedrovým  rúškom. Kristov kríž objíma Mária Magdaléna, má krásnu tvár, od plaču opuchnuté oči a nezahalené rozpustené vlasy.
Kompozíciu dopĺňajú ešte dve dôležité postavy. Po Kristovej pravici stojí Panna Mária, zahalená nielen do plášťa, ale aj do väčšmi klasicistického ako barokového zármutku. Jej protipólom je Kristov obľúbenec sv. Ján obracajúci tvár k Ukrižovanému. Máriine a Jánove rúcha sú spracované typicky barokovo – nesplývajú prirodzene, ale dynamicky sa vzdúvajú a krútia.
Podobne ako meno zadávateľa, aj meno autora skupiny je neisté. Historici umenia sa na základe analýzy štýlu a porovnávania s ďalšími jeho prácami prikláňajú k Štefanovi Steinmasslerovi. Bol to predstaviteľ donnerovského prúdu, ktorý barokovú expresívnosť a dynamiku nahradil klasicizujúcim, pokojnejším a harmonickejším vyznením.
Na tomto mieste si zaslúži zmienku aj samotný Juraj Rafael Donner, hoci v predpokladanom čase vzniku červenokamenskej Kalvárie bol už nejaký čas po smrti. Zaujímavé je, že vo svojej rodnej krajine, v Rakúsku nebol tento umelec veľmi úspešný. V roku 1729 odišiel do Bratislavy a strávil tu desať plodných rokov. Jeho vstup na bratislavskú umeleckú scénu priniesol prospech nielen jemu osobne, ale aj Bratislave. Zo svojej vášne pre antiku sa mu podarilo vyťažiť maximum a dokázal originálne spojiť dva absolútne odlišné slohy – exaltovaný barok so starovekým pokojom a harmóniou. Aj vďaka nemu sa z mesta, ktoré bolo dlho v tieni Viedne, veľmi rýchlo stalo centrum nového výtvarného prístupu. Táto nová umelecká tendencia našla svojich nasledovníkov v celej Európe.     
 
.kalvárska cesta
Vráťme sa však na Červený Kameň. Jednotlivé zastavenia Kalvárskej cesty vznikali v priebehu 60. a 80. rokov 18. storočia . To, prečo práce trvali tak dlho, sa presne nevie. Predpokladá sa, že zastavení bolo pôvodne šesť, hoci dnes ich môžeme vidieť len päť. Autorov jednotlivých zastavení bolo očividne viac, je tu predpoklad, že pôvodným zámerom bolo vytvoriť Kalvársku cestu  v jednotnom štýle. Sochy a súsošia už nie sú v životnej veľkosti, sú menšie a navyše umiestnené na vysoké podstavce.
Na lúke dnes môžeme vidieť už iba kópie a často vlastne už iba  torzá zreštaurovaných originálov: Kristova rozlúčka s matkou, Kristus na Olivovej hore, Bičovanie Krista, Korunovanie Krista tŕním, Nesenie kríža, Ukrižovanie. Historici umenia sa domnievajú, že súčasťou cesty mohol byť aj výjav Ecce Homo. V hradnom lapidáriu sa totiž nachádza torzo figúry, ktorá by na základe niektorých ikonografických znakov mohla predstavovať Piláta. Posledné zastavenie je pri neogotickej pohrebnej kaplnke Pálfiovcov. V čase výstavby Kalvárskej cesty bola kaplnka – v pôvodnom stave bohato zdobená – dôležitým pútnickým miestom. Hojne ju navštevovali pútnici, aby sa mohli pokloniť kópii obrazu Panny Márie Sokalskej, ktorú prosili o uzdravenie. Obraz sem vraj priniesol pustovník, ktorý sa 1751 v kaplnke usadil a staral sa o ňu. Bol to Peter Aburtin de Richmonde, francúzsky šľachtic, ktorý dal kópiu namaľovať z vďaky za navrátenie sluchu. Podľa niektorých prameňov musel v období jozefínskych reforiem kaplnku opustiť, podľa iných však zomrel už v roku 1762. Dovtedy vyhľadávané pútnické miesto začalo rýchlo chátrať. Až v 60. rokoch 19. storočia sa jej ujal Štefan Pálfi a prestaval ju do podoby, v akej ju poznáme dnes.
Kým na hrade panuje čulý ruch, prebiehajú prehliadky, konajú sa rôzne sprievodné podujatia a pije sa káva na jeho nádvorí, na Kalvárskej ceste a Kalvárskom vrchu vládne pokoj a ticho. Ešte väčší pokoj však nájdete v zalesnenom okolí, kde sa skrýva starý a neudržiavaný židovský cintorín. Niekoľko desiatok machom obrastených a prevažne pováľaných náhrobkov pripomína, že sa v chotári koncom 17. storočia usadila židovská komunita. Tá sa čoskoro stala natoľko početnou, že si v Častej postavili modlitebňu, neskôr synagógu a v obci je aj druhý mladší a rovnako neudržiavaný židovský cintorín.

Autorka je publicistka.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite