Bol to jeden z najväčších hororov, aké priniesla futbalová história. Európa vtedy žila v časoch, keď nájazdy plieniacich rowdies sprevádzali takmer každý zápas Anglicka v zahraničí, keď sa pouličné fanúšikovské boje začali prenášať na kontinent. „Hooliganism“ sa stal novým fenoménom.
Potom prišiel 15. apríl 1989. Na sheffieldskom Hillsborough hral Liverpool semifinále FA Cupu proti Nottinghamu. Onedlho po začiatku vybehol z tribúny na Leppings Lane, spoza brány Liverpoolu, fanúšik a brankárovi Brucovi Grobelaarovi povedal, že za jeho chrbtom zomierajú ľudia. Najväčšiu tragédiu anglického futbalu nikto nevidel, pretože sa nikto nebil, vzduchom nelietali žiadne kamene, dymovnice, petardy, smrť prichádzala potichu. Sektor fanúšikov The Reds bol natrieskaný na prasknutie. Malý počet turniketov pri vchode na tribúnu spôsobil obrovskú „zápchu“. Už 15 minút pred výkopom bol sektor plný, ale vonku čakali stovky ďalších fanúšikov. Úzke priechody na prvé poschodie tribúny neboli strážené políciou, a tak nimi prúdili do zaplneného sektora ďalší a ďalší fanúšikovia. Usporiadatelia pred tribúnou sa dostali pod tlak: výkop sa blížil, ale vonku bolo stále veľa fanúšikov so vstupenkami. Otvorili preto brány. Toto fatálne zlyhanie bezpečnostných opatrení umožnilo, že do centrálnej časti sektora sa natláčali prichádzajúci fanúšikovia, ale tým len ustavične spúšťali vlny, ktoré pred sebou tlačili divákov v sektore na plot. Tí, ktorí mali šťastie, vyškriabali sa naň, niektorých sa podarilo vytiahnuť na druhé poschodie tribúny.
Rozhodca Ray Lewis po 6 minútach zápas prerušil, polícia konečne otvorila dvere na plochu. Ušliapaných a udusených bolo 96 ľudí! Vo veku od 10 do 67 rokov ich bolo 94, medzi nimi tri bratské dvojice, dve sestry a otec so synom, zomreli priamo na štadióne, štrnásťročný Lee Nicol pri prevoze do nemocnice a devätnásťročný Tony Bland upadol do kómy, z ktorej sa nikdy neprebral (zomrel v marci 1993). Mnohí, ktorí peklo na Hillsborough prežili, sa z tragédie nikdy nespamätali, prepadli alkoholu a drogám, skončili v psychiatrických liečebniach, traja sa pokúsili o samovraždu.
Pre Britániu to bol šok. Tragédiu nespôsobilo chuligánstvo, ale nečinnosť polície a zlé zladenie bezpečnostných zložiek. Parlament ustanovil komisiu a z jej záverov vzišli rozsiahle odporučenia na zvýšenie bezpečnosti na futbalových zápasoch. Anglické štadióny pre kluby v dvoch najvyšších súťažiach musia mať len miesta na sedenie, odstránili sa ploty oddeľujúce tribúny a hracie plochy, každá vstupenka mala presné miesto určenia. Futbal vstúpil do novej etapy, pri ktorej sa bezpečnosť stala prioritou. Dodnes sa na to v Británii poukazuje ako na jedno z dedičstiev vlády Margaret Thatcherovej.
Tým sa naplnila formálna stránka, ale právne normy v Británii išli ďalej. Čo obsah tribún, čo s nespratnými fanúšikmi, ako na chuligánov? Súčasťou opatrení sa stali v druhej polovici 90. rokov sofistikované bezpečnostné kamerové systémy odhaľujúce futbalových zločincov. Do zákonných úprav sa dostali tvrdé postihy voči chuligánom. Mnohí z nich dostali doživotný zákaz vstupu na štadión, v čase zápasov sa musia hlásiť na polícii. Je to jediná osvedčená cesta boja proti živlom, ktoré ničia futbal.
Autor je športový komentátor RTVS
Potom prišiel 15. apríl 1989. Na sheffieldskom Hillsborough hral Liverpool semifinále FA Cupu proti Nottinghamu. Onedlho po začiatku vybehol z tribúny na Leppings Lane, spoza brány Liverpoolu, fanúšik a brankárovi Brucovi Grobelaarovi povedal, že za jeho chrbtom zomierajú ľudia. Najväčšiu tragédiu anglického futbalu nikto nevidel, pretože sa nikto nebil, vzduchom nelietali žiadne kamene, dymovnice, petardy, smrť prichádzala potichu. Sektor fanúšikov The Reds bol natrieskaný na prasknutie. Malý počet turniketov pri vchode na tribúnu spôsobil obrovskú „zápchu“. Už 15 minút pred výkopom bol sektor plný, ale vonku čakali stovky ďalších fanúšikov. Úzke priechody na prvé poschodie tribúny neboli strážené políciou, a tak nimi prúdili do zaplneného sektora ďalší a ďalší fanúšikovia. Usporiadatelia pred tribúnou sa dostali pod tlak: výkop sa blížil, ale vonku bolo stále veľa fanúšikov so vstupenkami. Otvorili preto brány. Toto fatálne zlyhanie bezpečnostných opatrení umožnilo, že do centrálnej časti sektora sa natláčali prichádzajúci fanúšikovia, ale tým len ustavične spúšťali vlny, ktoré pred sebou tlačili divákov v sektore na plot. Tí, ktorí mali šťastie, vyškriabali sa naň, niektorých sa podarilo vytiahnuť na druhé poschodie tribúny.
Rozhodca Ray Lewis po 6 minútach zápas prerušil, polícia konečne otvorila dvere na plochu. Ušliapaných a udusených bolo 96 ľudí! Vo veku od 10 do 67 rokov ich bolo 94, medzi nimi tri bratské dvojice, dve sestry a otec so synom, zomreli priamo na štadióne, štrnásťročný Lee Nicol pri prevoze do nemocnice a devätnásťročný Tony Bland upadol do kómy, z ktorej sa nikdy neprebral (zomrel v marci 1993). Mnohí, ktorí peklo na Hillsborough prežili, sa z tragédie nikdy nespamätali, prepadli alkoholu a drogám, skončili v psychiatrických liečebniach, traja sa pokúsili o samovraždu.
Pre Britániu to bol šok. Tragédiu nespôsobilo chuligánstvo, ale nečinnosť polície a zlé zladenie bezpečnostných zložiek. Parlament ustanovil komisiu a z jej záverov vzišli rozsiahle odporučenia na zvýšenie bezpečnosti na futbalových zápasoch. Anglické štadióny pre kluby v dvoch najvyšších súťažiach musia mať len miesta na sedenie, odstránili sa ploty oddeľujúce tribúny a hracie plochy, každá vstupenka mala presné miesto určenia. Futbal vstúpil do novej etapy, pri ktorej sa bezpečnosť stala prioritou. Dodnes sa na to v Británii poukazuje ako na jedno z dedičstiev vlády Margaret Thatcherovej.
Tým sa naplnila formálna stránka, ale právne normy v Británii išli ďalej. Čo obsah tribún, čo s nespratnými fanúšikmi, ako na chuligánov? Súčasťou opatrení sa stali v druhej polovici 90. rokov sofistikované bezpečnostné kamerové systémy odhaľujúce futbalových zločincov. Do zákonných úprav sa dostali tvrdé postihy voči chuligánom. Mnohí z nich dostali doživotný zákaz vstupu na štadión, v čase zápasov sa musia hlásiť na polícii. Je to jediná osvedčená cesta boja proti živlom, ktoré ničia futbal.
Autor je športový komentátor RTVS
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.