Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Poučenie z Augusta

.jaroslav Daniška .časopis .klub

Dvadsiaty prvý a dvadsiaty deviaty august, výročie invázie a výročie Povstania. Na prvý pohľad ide o protichodné udalosti, ale opak je pravda.

V roku 1944 sme povstali proti domácej vláde a nacistickému Nemecku, vedení ideálmi demokracie a slobody. V roku 1968 bol, naopak, liberalizujúci sa režim zastavený ruskými a „spojeneckými“ tankami.
V skutočnosti sú však roky 1944 a 1968 v našich dejinách úzko previazané. V prvom rade, oblúk rokov 1944 – 1968 je oblúkom komunistickej strany. Pred rokom 1944 boli komunisti na Slovensku okrajovou, skôr intelektuálsko-umeleckou úchylkou, bez vážneho spoločenského vplyvu. V roku 1944 sa stávajú jednou z určujúcich a rozhodujúcich síl, ktorú viac nemožno ignorovať ani izolovať. Vnútropoliticky bolo hlavné organizačné bremeno Povstania na občianskych politikoch a inštitúciách slovenského štátu, najmä armáde a centrálnej banke, na ktorých čele stáli odvážni a zorientovaní muži, ale bez koalície s komunistami je SNP nepredstaviteľné. Hoci bez zahraničnopolitického zázemia by Husák, Šmidke a spol. nemali také postavenie, aké mali, nástup komunistov bol rok pred koncom vojny nevyhnutným dôsledkom moci Moskvy a vývoja druhej svetovej vojny.
V roku 1968 si Moskva vzala, čo predtým dala. Komunistická strana je po roku 1968 už len kariéristická a chladne byrokratická organizácia. Má ešte moc a mocenský monopol, ale prišla o to najdôležitejšie – o vieru v budúcnosť. Komunistami sa už nebudú stávať tí, ktorí komunizmu veria, ale tí, ktorí chcú z režimu osobne ťažiť a ktorým nebude prekážať cena, ktorú za to platí krajina aj oni sami. Idealistov nahradia cynici, občas s tým istým menom.
Aj to sa stane vďaka zásahu Moskvy. Nech už bol Dubček akýkoľvek, nie on a jeho naivita a politické zlyhania, ale Brežnev zbavil komunizmus akéhokoľvek čara. Idealizmus, taký vlastný slovenským komunistom spred druhej svetovej vojny, viac neexistoval.  Oblúk týchto 24 rokov, od Povstania do invázie, je tak osudovým oblúkom slovenského komunizmu.
Po druhé, štyridsiaty štvrtý a šesťdesiaty ôsmy spája presvedčenie, že dôležitejší ako štát je jeho charakter, jeho režim. Cez vojnu sa to týkalo slovenského štátu, závislého od Berlína, v 60. rokoch československého štátu, závislého od Moskvy. Štát, ktorý je neslobodný, nech bol jeho vznik akokoľvek vynútený, prichádza o lojalitu svojich občanov. Platilo to pre slovenský aj komunistický štát. Veď, ako inak si možno vysvetliť prudký rozklad Tisovho štátu v roku 1944 a komunistického režimu na jar 1968?
Roky 1944 a 1968 spájajú aj dve invázie, nacistická a sovietska. Nacistické podmanenie Slovenska po vypuknutí Povstania bolo oveľa krvavejšie, ako to sovietske o dve desaťročia neskôr. Pozoruhodné ale je, že obe výročia si dnes pripomíname inak, odlišne. Zatiaľ čo výročie augusta 1968 je spomienkou na tanky v našich mestách a civilné obete, sprevádzané kvetmi, položenými pod pamätnými tabuľami pri budovách Univerzity Komenského či Slovenskej pošty, výročie roka 1944 je v niečom podstatnom iné. Nespomíname na obete, ale na víťazov. Neriešime donekonečna opakovanú otázku, čo mal alebo mohol Dubček robiť, či mal alebo nemal moskovský protokol podpísať, nespochybňujeme vyhlásenie Povstania ani jeho bezprostredné dôsledky. Niekto možno povie, že je to preto, že už takmer nežijú aktéri a pamätníci roka 1944, ale je za tým viac.
August 1968 zmenil jednu, možno dve generácie, ale august 1944 zmenil naše dejiny. Samozrejme, že je to dôsledok toho, že sme dokázali viesť ozbrojené povstanie a obetovať životy za spravodlivý cieľ. Rok 1968 bol v tom radikálne iný. V roku 1944 išli tí, ktorým záležalo na budúcnosti našej krajiny, do Banskej Bystrice a neskôr do hôr, v roku 1968 emigrovali mnohí z nich do cudziny. Preto nás rok 1944 zmenil viac ako rok 1968.
Roky 1944 a 1968 spája aj hrozné memento. Jeden aj druhý sú smutným dôvetkom toho, čo sa stalo predtým, v rokoch 1939 a 1948. Oba totalitné režimy sme si nastolili doma sami. Sami sme perzekvovali domáce obyvateľstvo,  naši vojaci strieľali na hraniciach a naši sudcovia odsudzovali nevinné obete. Mementom je politická elita, ktorá pred záujmami vlastného národa a štátu ochotne a oportunisticky podporila záujmy okupujúcej mocnosti.  Na jeseň roku 1944, po porážke Povstania, to ukázal Tisov prejav v Banskej Bystrici, Ďurčanského horlivosť a radikálnosť mladých ľudákov, ktorí si chceli udržať moc aj navzdory realite, ale aj podriadenosť Husáka a Šmidkeho voči Moskve, hoci stáli na strane povstalcov. V roku 1968 rovnaké správanie toho istého Husáka, Biľaka a ďalších, pre ktorých bola porážka len ďalšou osobnou príležitosťou.  

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite