Keby príčiny koaličnej vojny neboli mimoriadne odporné, duel Fica s Mečiarom by mal určité kúzlo. Je to hra s veľmi vysokou stávkou, kde o výhre nerozhodujú len lepšie karty, ktoré drží predseda vlády, ale i nervy, znalosť psychológie „partnera“ a strategické výpočty ďaleko za horizont najbližšieho výskumu verejnej mienky.
Nie je celkom Ficovou chybou, že rozhodnutie o Jureňovi, ktoré prijal s oneskorením desiatich dní, si dovoľuje predkladať ako principiálne konanie (o politickom krytí námestníka Brízu rezortným šéfom musel predsa byť informovaný dlho). Už len preto, že aj keby nesledoval mediálne informácie, bolo to práve HZDS, ktoré žiadalo viac „práv“ v tejto inštitúcii. Je pikantné i príznačné, že chvíľu pred odhalením miliardového tunela sa Jureňa vyhrážal postihom nominanta Smeru Šebeka, ktorý mal zneužívať služobné vozidlo, no Bríza s reštitučnými zmluvami ho netrápili... Keby však premiér pokladal pozemkové čachre za skutočne „nezlučiteľné s touto vládou“, Jureňu sa mal pýtať a brať na zodpovednosť najneskôr v auguste. Mimochodom – Mečiar nepatrí medzi dôveryhodné zdroje, ale jeho vyhlásenie, že „o 70 percentách pozemkov chce rozhodovať Smer“, premiér nedementoval, hoci inak sa mediálnej iniciatívy po zaspatom úvode kauzy zmocnil priam dramaticky. Prečo asi? Takisto je dlžný odpoveď na Jureňovu sťažnosť, že s ním nominanti Smeru vo fonde ani nekomunikujú, „lebo počúvajú inštrukcie zo strany“.
Morálne rozhorčenie predsedu vlády je však gýč prvej triedy pre iné – neexistuje taký šedý zákal, ktorý by znemožnil vidieť, že peňazovod z pozemkového fondu nekončí u Jureňu, ale priamo na Mečiarovom „dvore“. Ak z tejto situácie vychádza Fico ako hrdina, ktorý vykope kupcov z chrámu, je to hanebné.
Úplne mylný dojem však ešte umocnil riskantným ťahom – keď už sa zdalo evidentné, že pred hlasovaním o nedôvere Paškovi sa nikam nepohne, lebo odveta HZDS by pochovala koalíciu okamžite, efektne udrel. Tým fakticky zrušil podozrenia z kalkulácie a preniesol rozhodovanie na sobotňajší snem HZDS, kde z podstaty veci musela byť prevaha tých, ktorí chcú zotrvať v koalícii, ešte výraznejšia, ako na predstavenstve či poslaneckom klube. Niežeby existovala pochybnosť, že na akomkoľvek orgáne HZDS sa môže niečo udiať proti vôli predsedu, ale postaviť Mečiara pod tlak snemu bolo od Fica celkom prefíkané rozhodnutie.
Koalícia, ktorej šéfuje Fico, je mimoriadne nekvalitná a škodlivá. Je zložená zo strán, ktoré sú každá iným spôsobom mentálne zamrznuté pred rokom 1989. Keby vláda pokračovala v nezmenenom garde, ekonomické i morálne škody budú iba rásť. Korunný argument za jej „stabilitu“ – prijatie eura – je v tomto kontexte hlúpy aj preto, že Slovensko je jedinou krajinou, kde nie je vydiskutovaná výhodnosť tohto kroku.
Alternatívy s odchodom HZDS sú na pohľad atraktívne, keďže tempo i formy devastácie by sa výrazne zmiernili, avšak scenár bez rýchlych predčasných volieb by viedol späť do bažín netransparentného parlamentu, odkiaľ sme len nedávno vyšli. A ani verzia s menšinovou vládou, ktorá však Ficovi nevonia, by nemusela viesť k významnému znemožneniu Smeru (hoci k oslabeniu áno). Navyše rozleptaná opozícia, ktorá by musela vytvoriť nepriedušný „cordon sannitaire“ okolo HZDS a zároveň ignorovať Ficove pokusy o jej rozdelenie, by čelila nadmerným pokušeniam.
Takže opäť výber zo zlého a horšieho.
Nie je celkom Ficovou chybou, že rozhodnutie o Jureňovi, ktoré prijal s oneskorením desiatich dní, si dovoľuje predkladať ako principiálne konanie (o politickom krytí námestníka Brízu rezortným šéfom musel predsa byť informovaný dlho). Už len preto, že aj keby nesledoval mediálne informácie, bolo to práve HZDS, ktoré žiadalo viac „práv“ v tejto inštitúcii. Je pikantné i príznačné, že chvíľu pred odhalením miliardového tunela sa Jureňa vyhrážal postihom nominanta Smeru Šebeka, ktorý mal zneužívať služobné vozidlo, no Bríza s reštitučnými zmluvami ho netrápili... Keby však premiér pokladal pozemkové čachre za skutočne „nezlučiteľné s touto vládou“, Jureňu sa mal pýtať a brať na zodpovednosť najneskôr v auguste. Mimochodom – Mečiar nepatrí medzi dôveryhodné zdroje, ale jeho vyhlásenie, že „o 70 percentách pozemkov chce rozhodovať Smer“, premiér nedementoval, hoci inak sa mediálnej iniciatívy po zaspatom úvode kauzy zmocnil priam dramaticky. Prečo asi? Takisto je dlžný odpoveď na Jureňovu sťažnosť, že s ním nominanti Smeru vo fonde ani nekomunikujú, „lebo počúvajú inštrukcie zo strany“.
Morálne rozhorčenie predsedu vlády je však gýč prvej triedy pre iné – neexistuje taký šedý zákal, ktorý by znemožnil vidieť, že peňazovod z pozemkového fondu nekončí u Jureňu, ale priamo na Mečiarovom „dvore“. Ak z tejto situácie vychádza Fico ako hrdina, ktorý vykope kupcov z chrámu, je to hanebné.
Úplne mylný dojem však ešte umocnil riskantným ťahom – keď už sa zdalo evidentné, že pred hlasovaním o nedôvere Paškovi sa nikam nepohne, lebo odveta HZDS by pochovala koalíciu okamžite, efektne udrel. Tým fakticky zrušil podozrenia z kalkulácie a preniesol rozhodovanie na sobotňajší snem HZDS, kde z podstaty veci musela byť prevaha tých, ktorí chcú zotrvať v koalícii, ešte výraznejšia, ako na predstavenstve či poslaneckom klube. Niežeby existovala pochybnosť, že na akomkoľvek orgáne HZDS sa môže niečo udiať proti vôli predsedu, ale postaviť Mečiara pod tlak snemu bolo od Fica celkom prefíkané rozhodnutie.
Koalícia, ktorej šéfuje Fico, je mimoriadne nekvalitná a škodlivá. Je zložená zo strán, ktoré sú každá iným spôsobom mentálne zamrznuté pred rokom 1989. Keby vláda pokračovala v nezmenenom garde, ekonomické i morálne škody budú iba rásť. Korunný argument za jej „stabilitu“ – prijatie eura – je v tomto kontexte hlúpy aj preto, že Slovensko je jedinou krajinou, kde nie je vydiskutovaná výhodnosť tohto kroku.
Alternatívy s odchodom HZDS sú na pohľad atraktívne, keďže tempo i formy devastácie by sa výrazne zmiernili, avšak scenár bez rýchlych predčasných volieb by viedol späť do bažín netransparentného parlamentu, odkiaľ sme len nedávno vyšli. A ani verzia s menšinovou vládou, ktorá však Ficovi nevonia, by nemusela viesť k významnému znemožneniu Smeru (hoci k oslabeniu áno). Navyše rozleptaná opozícia, ktorá by musela vytvoriť nepriedušný „cordon sannitaire“ okolo HZDS a zároveň ignorovať Ficove pokusy o jej rozdelenie, by čelila nadmerným pokušeniam.
Takže opäť výber zo zlého a horšieho.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.