Áno, život tu nie je ľahký a veľa vecí by mohlo fungovať lepšie; áno, ešte stále je v pamäti Mečiar, ktorý založil samostatný štát, ale nedal mu žiadny obsah, len si ho zločinecky uzurpoval a takmer uniesol z Európy. Dnes sa nám zdá ako nevyhnutné, že v roku 1998 bol porazený, ale nie je to tak – Vladimír Mečiar ovládol Slovensko približne v čase, keď ovládol Lukašenko nie tak vzdialené Bielorusko. Kým Lukašenko je pre svojich krajanov večne živý, valcujúci mečiarizmus bol z historického pohľadu prekvapivo krátkou epizódou. Tých 20 rokov samostatnosti malo najmä spočiatku dramatický priebeh, ale z odstupu je zrejmé, že sa podarilo vybudovať normálny európsky štát. Minimálne normálny stredoeurópsky štát.
A potom sú tu mnohé bežné veci, ktoré ani nevnímame ako dobré, lebo sú pre nás samozrejmosťou. Najlepšie ich vidia tí, ktorí žili aj inde: Slováci, ktorí z rôznych dôvodov spoznali iné časti sveta, alebo cudzinci, ktorí spoznali našu krajinu. Aké sú v ich očiach prednosti Slovenska?
.cítim sa tu bezpečne
Jeho rodičia v roku 1991 zdvihli kotvy zo Slovenska a z neho dnes mohol byť Američan, ktorý sotva habká po slovensky. Marek Šťastný mal v čase odchodu 13 rokov, v USA dokončil základnú školu, vychodil strednú a absolvoval aj štyri roky bakalárskeho štúdia politológie na University of Maryland. No napriek tomu, že Maryland je najbojhatším štátom v USA, Šťastný tam nezostal, a ako 23-ročný zbalil kufre a vrátil sa na Slovensko – do domova, v ktorom mal iba pár kamarátov z detstva. „Trápilo ma, že strácam kontakt so Slovenskom, moja slovenčina už bola nanič a nestačilo mi len čítať SME,” hovorí dnes 35-ročný Marek a dodáva: „Samozrejme, keby som si tam po škole našiel dobrú prácu v mojom fachu, asi by som tam ostal. Ale tam nosia ľudia svoje CV-čka na rukáve, je tam obrovská konkurencia a hoci je v Marylande veľa think-tankov, nedarilo sa mi nič nájsť.“ Marek Šťastný si tak našiel prácu na slovenskom veľvyslanectve vo Washingtone, v čase zlatej éry Martina Bútoru. A práve od Bútoru a Grigorija Mesežnikova dostal Šťastný zaujímavú ponuku a išiel pracovať do bratislavského Inštitútu pre verejné otázky. „Zarábal som síce o dosť menej než by som si zarobil v Marylande ako čašník v reštaurácii, ale mohol som robiť to, čo som chcel. Ono sa to nezdá, ale v USA veľa ľudí s dobrou školou a veľkými očami napokon pracuje práve v tých reštauráciách.“ Šťastný už ostal na Slovensku, neskôr pracoval vo veľkých globálnych firmách, kde mal ďalej živý kontakt s Američanmi, dnes je v Esete na marketingu. Svoje rozhodnutie neľutuje. „Podľa mňa je tu jednoducho lepšia atmosféra. My pokladáme za samozrejmosť, že sa tu môžeme prechádzať v noci bez pocitu ohrozenia. Ale tam sa v noci už pár blokov od kongresu necítite bezpečne. Nedávno som bol na Miami Beach, kde bola práve mohutná policajná razia a tá demonštrácia sily ma úplne šokovala.“ Šťastný pod lepšou atmosférou rozumie aj verejnú diskusiu: „V USA je všetko nesmierne vyhrotené, neexistuje tam stred. Potratoví aj protipotratoví aktivisti sa tam idú vyzabíjať. Je síce fajn, že je tam živá občianska spoločnosť, ale tá vyhrotenosť až fanatizmus ma odstrašovali.“
Podľa Šťastného sa žije v Európe celkovo lepšie: „Američania chodia na dovolenku často len na päť dní v obave, aby ich z práce nevyhodili ako lenivcov. Myslím, že keby vedeli, že sa dá žiť aj pokojnejšie, boli by na svoj systém dosť nahnevaní. A to už nehovorím o zdravotníctve. Ak nemáte stabilnú prácu, tak nemáte poistenie a aj banálna zlomenina vás môže stáť obrovské peniaze. Pre toto všetko tu mám väčší pocit bezpečia,“ hovorí Marek Šťastný, ktorý pritom určite nie je prototypom európskeho ľavičiara.
.tolerancia k menšinám
Linda Páj má 23 rokov. Narodila sa v Prahe, jej mama je Češka. No keďže otec je Maďar, ako dieťa prežila časť života aj v meste Pécs v južnom Maďarsku. Na svoj vek videla toho dosť, pracovala v Poľsku, dnes je v Budapešti, na Slovensku žila v rokoch 2006 – 2011. Najskôr tu zmaturovala, potom pracovala v zákazníckom centre bratislavskej pobočky firmy IBM. Keď hovorí o Slovensku, má na mysli najmä Bratislavu, kde sa jej žilo dobre: „Je tu spoločenský život, no v porovnaní s Budapešťou je tu menej rušno. Sú tu aj veľmi dobré koncerty, na ktoré chodia i moje kamarátky z Maďarska,“ hovorí Páj. Ona sama často relaxovala tak, že sa vybrala bicyklom do Čuňova či Gabčíkova. „Najväčšou výhodou Bratislavy je, že má vynikajúcu polohu. Je to blízko do Viedne aj Györu.“ Podľa nej je tu pre ľudí ako ona viac pracovných príležitostí než v Maďarsku či v Poľsku. „Ak ovládate aspoň dva jazyky, rýchlo si tu nájdete prácu.“
Linda Páj je spokojná aj s prístupom väčšiny úradov na Slovensku. „Úradníci sú tu veľmi milí a ústretoví, vždy sa mi snažili pomôcť.“ Výnimkou je podľa nej cudzinecká polícia. „Keď chcete niečo vybaviť, strávite tam minimálne deň.“ Oceňuje úroveň zdravotníctva, na Slovensku má lepšie skúsenosti než v Maďarsku. „U štátnych lekárov to síce trvá dlhšie ako u súkromných, s ich prístupom som však bola spokojná.” Linda Páj si pochvaľuje niektoré praktické veci. Na Slovensku sú vraj lepšie cesty ako v Maďarsku a ľahšie sa tu kupuje napríklad auto. „Aj jeho registráciu a potrebné dokumenty som tu vybavila rýchlejšie ako v Maďarsku, kde je to navyše drahšie.”
Páj si zároveň všimla, že mladí ľudia na Slovensku žijú s rodičmi dlhšie ako v Maďarsku či v Poľsku. „Najmä v Poľsku sa chcú všetci čo najskôr odsťahovať a žiť sami. Slovenský model je v dnešnej dobe trochu nezvyčajný, no na druhej strane tu držia rodiny viac spolu.” Najviac si však pochvaľuje tolerantný postoj Slovákov k menšinám. „Žila som tu šesť rokov, no ani raz som nemala problém z toho dôvodu, že som Maďarka. Keď ľudia vidia, že sa snažíte a že sa učíte jazyk, tak vám pomáhajú.”
.krajina pre šikovných
Podnikateľ a zakladateľ cestovnej kancelárie Bubo Ľuboš Fellner precestoval za dvadsať rokov takmer celý svet. Za dôležitú vec, ktorú berieme ako samozrejmosť, považuje to, že môžeme voľne cestovať, študovať aj pracovať v zahraničí. „Mám známych Indov, miliardárov, ktorí si stále musia dosť ťažko vybavovať víza. To si uvedomím vždy, keď idem cez hranice. Sloboda je úžasná vec,” hovorí Fellner. Významne sa zlepšil prístup úradov, dnes už netreba na vybavenie cestovného pasu prestáť celý deň v rade.
Podľa neho je výhodou Slovenska, že má bohaté zdroje podzemnej vody. Keď totiž Fellner cestuje po svete, skoro všade si musí kupovať balenú vodu. Dokonca mu to pre nekvalitnú kanalizáciu odporúčajú aj v Amerike. „V Spojených arabských emirátoch alebo v Singapure som pil aj odsolenú vodu, to sa však nedá porovnať. Naša slovenská voda je Evian,” tvrdí Fellner.
Známy cestovateľ si myslí, že by sme si mali viac vážiť tradičné veci a vedieť ich predať. „Napríklad v Bratislave je stále málo reštaurácií s rakúsko-uhorskou kuchyňou. Oveľa viac sa darí talianskym reštauráciám a podobne.” Fellner, naopak, oceňuje koliby, ktoré sú najmä na strednom Slovensku. „Kedysi to boli také čudné búdky. Dnes tam dostanete za pár eur vynikajúce halušky. Ľudia sa učia slušne podnikať, a nielen oklamať.” Rozdiel je aj v tom, že hoci je napríklad Brezno okresné mesto, ešte v polovici 90. rokov ste tam mohli po osemnástej hodine nakúpiť len vo večierke. Dnes je tam Billa, Tesco a Kaufland.
Aj Fellner si na Slovensku pochvaľuje bezpečnosť. Síce pripúšťa, že už to nie je ako kedysi, keď chodili i deti vo väčších mestách do školy samy. Ale stále sme na tom celkom dobre. „Keď cestujete v Paríži, v Londýne či v New Yorku metrom, tak si svoje veci poriadne držíte.”
Samozrejme, v porovnaní so susedným Rakúskom sme stále chudobnou krajinou. Väčšie sociálne rozdiely však našiel v Amerike. „New York nie je Amerika. Táto krajina má bohaté mestá, ale aj zaostalé regióny, kde som videl veľký neporiadok a papundeklové domčeky, ktoré sa postavili za víkend.” Podľa Fellnera sa slovenské firmy stale zlepšujú. „Kedysi sa nedalo nič zohnať, všetko sa robilo na kolene. Dnes ľudia tvrdo pracujú, takže aj firmy ponúkajú dobré výrobky.” Problém je však v tom, že si neveria, takže sa nevedia dobre predať. „V Taliansku sa firma chváli, že má za sebou pätnásťročnú históriu. U nás si myslíme, že dobré sa chváli samo, čo však vôbec nefunguje,” myslí si Fellner.
Za paradoxnú výhodu Slovenska tiež považuje, že v žiadnej oblasti nemáme dlhú tradíciu ani veľké vzory, takže šikovní ľudia sa môžu veľmi rýchlo a pomerne ľahko „zapísať do dejín”. „Keď študujete a snažíte sa, môžete tu niečo dosiahnuť. Máme to oveľa jednoduchšie ako napríklad Francúzi, ktorí majú mnoho významných spisovateľov či filozofov. Určite to máme ľahšie ako vo Veľkej Británii, keď tam boli kasty, alebo v Rakúsko-Uhorsku, kde brala všetko šľachta.” Podľa Fellnera by sa však mali Slováci viac uvoľniť a myslieť pozitívne. „Pokým na Liptove sa na vás nikto neusmeje, na južnom Slovensku je to už iné. Napriek tomu si myslím, že Slovensko čaká pekná budúcnosť. Teším sa na starobu.”
.štedrosť
V posledných rokoch vyšli v zahraničí knihy, ktoré sa, takpovediac, venujú slovenskej duši. Ich autormi sú dvaja cudzinci, ktorí u nás z rôznych dôvodov strávili vela času. Prvým je Talian, katolík s mystickým založením, tým druhým Japonec, profesor sociológie.
Tanino Minuta, taliansky spisovateľ a rehoľník laického cirkevného hnutia Fokoláre, sem prišiel v roku 2002 a ostal tu takmer deväť rokov. V kníhkupectvách je momentálne jeho kniha Šťastie je žiť pre šťastie druhých, predtým napísal knihu Emigrant a jeho priatelia – o dôstojnom umieraní štyroch slovenských fokolarínov, pri ktorých stál Tanino Minuta do poslednej chvíle. „Na Slovensku som spoznal mnohé osoby rôzneho povolania a viery. Vždy ma oslovila ich pokora, schopnosť trpieť. Možno je v tom história, ktorá vás naučila premieňať bolesť na múdrosť,” hovorí Minuta pre .týždeň. „Na vašej krajine si vážim štedrosť, ktorá je u vás znamením veľkých hodnôt, ktoré sa odzrkadľujú vo vašich rodinách, v prežívaní viery, vo výchove detí aj v nazeraní na život. Aj vaše kresťanstvo má stále charakter štedrosti, bez ohľadu na silný materialistický a konzumistický vplyv zo Západu a relativizmus, ktorý zaiste mnohých ohuruje.” Minuta na druhej strane hovorí, že od niektorých slovenských katolíkov cítil málo otvorenosti. „Myslím si, že na Slovensku ešte musí dozrieť duch koncilu a nové vedomie laikov, že sú podstatnými tvorcami cirkvi, že sú cirkvou a nezávisia, v tom zjednodušujúcom pohľade, od hierarchie.”
.japonská horúčka pre Slovensko
Akihiro Ishikawa sem prišiel prvýkrát koncom 60. rokov. Jeho českí priatelia v Prahe ho pred príchodom upozornili, že Slováci radi veľa pijú. „Mal som takú svoju hypotézu, že ľudia, ktorí radi pijú, nemôžu byť zlí. Táto hypotéza sa mi pozitívne potvrdila na Slovensku. Našiel som tu dobrý alkohol a dobrých ľudí,” píše Ishikawa v knihe Slovenská horúčka, ktorá je miestami romantizujúcou brožúrkou do Slovenska zaľúbeného profesora, inokedy zaujímavým výkladom našej povahy. Kniha vyšla v roku 2006 v Japonsku a minulý rok ju v slovenskom preklade vydala Prešovská univerzita, kde Japonec v minulom desaťročí pôsobil ako hosťujúci profesor.
Ishikawa navštevoval Slovensko celé desaťročia, robil tu vlastné výskumy a z knihy cítiť, že jeho „horúčka” patrí najmä Prešovu, a vôbec východniarskej mentalite. Podľa Ishikawu sú práve východoslovenské mestá ako Košice, Prešov, Bardejov, rovnako ako maďarský Debrecín či poľský Rzeszów, najvýchodnejšie mestá západnej Európy, v ktorých už badať aj črty východu. A toto európske rozhranie priťahuje japonského sociológa zo všetkého najviac.
Na Slovákoch ho fascinuje viacero vecí, napríklad kultúra spoločného spievania. „Niekto začne spievať a ostatní sa postupne pridávajú, až sa nálada zlepšuje a atmosféra zútulňuje. Z vlastných skúseností z pobytu v Európe si trúfam povedať, že Slováci sú najspevavejším zo všetkých európskych národov.” Ishikawa spomína, že len raz v živote zažil, že vysokopostavení predstavitelia samosprávy namiesto príhovorov spievali – v jeho Prešove. Sociológ si všimol, že kým Slováci spoločne spievajú bez ohľadu na to, či sú robotníci, manažéri, alebo mestskí intelektuáli, u Poliakov z vyšších kultúrnych tried je spoločný spev ľudoviek zriedkavosťou. Sociológ ponúka vysvetlenie: kým v Poľsku sa aj v časoch cudzej nadvlády zachovali šľachtické rody, ktoré si držali odstup od bežného ľudu, a teda aj ľudových piesní, súčasná slovenská elita vznikla z potomkov onoho spevavého bežného ľudu.
Od našej histórie a podmienok tunajšieho života japonský profesor odvodzuje aj výsledky svojho prieskumu, podľa ktorého si Slováci viac cenia osobné vzťahy než individuálne schopnosti. Nemáme tradíciu rytierstva, preto sme namiesto ducha odvahy a boja preferovali skôr „rozvoj medziľudských vzťahov (…) vo svojej malej komunite”. Pri rozhovoroch so Slovákmi ho zaujalo, že slovo „bojovný” má u nás skôr negatívny význam, naopak najlepší punc majú u nás vlastnosti ako „milý”, „veselý”, „priateľský”.
Ishikawi Japoncom v knihe vysvetľuje, že pre Slovákov je ústrednou životnou hodnotou „idea duše” – podľa neho si zakladáme na vzájomnej pomoci a emocionálnom pochopení, ktoré je pre nás viac než racionálna logika či abstraktná spravodlivosť rímsko-germánskeho Západu. „Ľudia na Slovensku vo všeobecnosti priraďujú väčší význam konkrétnym činom, smerujúcim k udržaniu priateľských vzťahov ako metafyzickým, abstraktným názorom,” pokračuje Ishikawa. Neskôr pripustí, že vzájomná pomoc a životná podpora, ktorá sa u Slovákov veľmi cení, je tiež zdrojom protekcionizmu a korupcie.
Ale práve do tohto kritického bodu sme sa nechceli dostať. Prikláňame sa k profesorovi Ishikawovi, ktorý tento problém v Slovenskej horúčke uzavrel pomerne optimisticky: „Aby sme sa však vyhli zlému výkladu, nie všetko na Slovensku funguje cez korupciu a kontakty.”
A potom sú tu mnohé bežné veci, ktoré ani nevnímame ako dobré, lebo sú pre nás samozrejmosťou. Najlepšie ich vidia tí, ktorí žili aj inde: Slováci, ktorí z rôznych dôvodov spoznali iné časti sveta, alebo cudzinci, ktorí spoznali našu krajinu. Aké sú v ich očiach prednosti Slovenska?
.cítim sa tu bezpečne
Jeho rodičia v roku 1991 zdvihli kotvy zo Slovenska a z neho dnes mohol byť Američan, ktorý sotva habká po slovensky. Marek Šťastný mal v čase odchodu 13 rokov, v USA dokončil základnú školu, vychodil strednú a absolvoval aj štyri roky bakalárskeho štúdia politológie na University of Maryland. No napriek tomu, že Maryland je najbojhatším štátom v USA, Šťastný tam nezostal, a ako 23-ročný zbalil kufre a vrátil sa na Slovensko – do domova, v ktorom mal iba pár kamarátov z detstva. „Trápilo ma, že strácam kontakt so Slovenskom, moja slovenčina už bola nanič a nestačilo mi len čítať SME,” hovorí dnes 35-ročný Marek a dodáva: „Samozrejme, keby som si tam po škole našiel dobrú prácu v mojom fachu, asi by som tam ostal. Ale tam nosia ľudia svoje CV-čka na rukáve, je tam obrovská konkurencia a hoci je v Marylande veľa think-tankov, nedarilo sa mi nič nájsť.“ Marek Šťastný si tak našiel prácu na slovenskom veľvyslanectve vo Washingtone, v čase zlatej éry Martina Bútoru. A práve od Bútoru a Grigorija Mesežnikova dostal Šťastný zaujímavú ponuku a išiel pracovať do bratislavského Inštitútu pre verejné otázky. „Zarábal som síce o dosť menej než by som si zarobil v Marylande ako čašník v reštaurácii, ale mohol som robiť to, čo som chcel. Ono sa to nezdá, ale v USA veľa ľudí s dobrou školou a veľkými očami napokon pracuje práve v tých reštauráciách.“ Šťastný už ostal na Slovensku, neskôr pracoval vo veľkých globálnych firmách, kde mal ďalej živý kontakt s Američanmi, dnes je v Esete na marketingu. Svoje rozhodnutie neľutuje. „Podľa mňa je tu jednoducho lepšia atmosféra. My pokladáme za samozrejmosť, že sa tu môžeme prechádzať v noci bez pocitu ohrozenia. Ale tam sa v noci už pár blokov od kongresu necítite bezpečne. Nedávno som bol na Miami Beach, kde bola práve mohutná policajná razia a tá demonštrácia sily ma úplne šokovala.“ Šťastný pod lepšou atmosférou rozumie aj verejnú diskusiu: „V USA je všetko nesmierne vyhrotené, neexistuje tam stred. Potratoví aj protipotratoví aktivisti sa tam idú vyzabíjať. Je síce fajn, že je tam živá občianska spoločnosť, ale tá vyhrotenosť až fanatizmus ma odstrašovali.“
Podľa Šťastného sa žije v Európe celkovo lepšie: „Američania chodia na dovolenku často len na päť dní v obave, aby ich z práce nevyhodili ako lenivcov. Myslím, že keby vedeli, že sa dá žiť aj pokojnejšie, boli by na svoj systém dosť nahnevaní. A to už nehovorím o zdravotníctve. Ak nemáte stabilnú prácu, tak nemáte poistenie a aj banálna zlomenina vás môže stáť obrovské peniaze. Pre toto všetko tu mám väčší pocit bezpečia,“ hovorí Marek Šťastný, ktorý pritom určite nie je prototypom európskeho ľavičiara.
.tolerancia k menšinám
Linda Páj má 23 rokov. Narodila sa v Prahe, jej mama je Češka. No keďže otec je Maďar, ako dieťa prežila časť života aj v meste Pécs v južnom Maďarsku. Na svoj vek videla toho dosť, pracovala v Poľsku, dnes je v Budapešti, na Slovensku žila v rokoch 2006 – 2011. Najskôr tu zmaturovala, potom pracovala v zákazníckom centre bratislavskej pobočky firmy IBM. Keď hovorí o Slovensku, má na mysli najmä Bratislavu, kde sa jej žilo dobre: „Je tu spoločenský život, no v porovnaní s Budapešťou je tu menej rušno. Sú tu aj veľmi dobré koncerty, na ktoré chodia i moje kamarátky z Maďarska,“ hovorí Páj. Ona sama často relaxovala tak, že sa vybrala bicyklom do Čuňova či Gabčíkova. „Najväčšou výhodou Bratislavy je, že má vynikajúcu polohu. Je to blízko do Viedne aj Györu.“ Podľa nej je tu pre ľudí ako ona viac pracovných príležitostí než v Maďarsku či v Poľsku. „Ak ovládate aspoň dva jazyky, rýchlo si tu nájdete prácu.“
Linda Páj je spokojná aj s prístupom väčšiny úradov na Slovensku. „Úradníci sú tu veľmi milí a ústretoví, vždy sa mi snažili pomôcť.“ Výnimkou je podľa nej cudzinecká polícia. „Keď chcete niečo vybaviť, strávite tam minimálne deň.“ Oceňuje úroveň zdravotníctva, na Slovensku má lepšie skúsenosti než v Maďarsku. „U štátnych lekárov to síce trvá dlhšie ako u súkromných, s ich prístupom som však bola spokojná.” Linda Páj si pochvaľuje niektoré praktické veci. Na Slovensku sú vraj lepšie cesty ako v Maďarsku a ľahšie sa tu kupuje napríklad auto. „Aj jeho registráciu a potrebné dokumenty som tu vybavila rýchlejšie ako v Maďarsku, kde je to navyše drahšie.”
Páj si zároveň všimla, že mladí ľudia na Slovensku žijú s rodičmi dlhšie ako v Maďarsku či v Poľsku. „Najmä v Poľsku sa chcú všetci čo najskôr odsťahovať a žiť sami. Slovenský model je v dnešnej dobe trochu nezvyčajný, no na druhej strane tu držia rodiny viac spolu.” Najviac si však pochvaľuje tolerantný postoj Slovákov k menšinám. „Žila som tu šesť rokov, no ani raz som nemala problém z toho dôvodu, že som Maďarka. Keď ľudia vidia, že sa snažíte a že sa učíte jazyk, tak vám pomáhajú.”
.krajina pre šikovných
Podnikateľ a zakladateľ cestovnej kancelárie Bubo Ľuboš Fellner precestoval za dvadsať rokov takmer celý svet. Za dôležitú vec, ktorú berieme ako samozrejmosť, považuje to, že môžeme voľne cestovať, študovať aj pracovať v zahraničí. „Mám známych Indov, miliardárov, ktorí si stále musia dosť ťažko vybavovať víza. To si uvedomím vždy, keď idem cez hranice. Sloboda je úžasná vec,” hovorí Fellner. Významne sa zlepšil prístup úradov, dnes už netreba na vybavenie cestovného pasu prestáť celý deň v rade.
Podľa neho je výhodou Slovenska, že má bohaté zdroje podzemnej vody. Keď totiž Fellner cestuje po svete, skoro všade si musí kupovať balenú vodu. Dokonca mu to pre nekvalitnú kanalizáciu odporúčajú aj v Amerike. „V Spojených arabských emirátoch alebo v Singapure som pil aj odsolenú vodu, to sa však nedá porovnať. Naša slovenská voda je Evian,” tvrdí Fellner.
Známy cestovateľ si myslí, že by sme si mali viac vážiť tradičné veci a vedieť ich predať. „Napríklad v Bratislave je stále málo reštaurácií s rakúsko-uhorskou kuchyňou. Oveľa viac sa darí talianskym reštauráciám a podobne.” Fellner, naopak, oceňuje koliby, ktoré sú najmä na strednom Slovensku. „Kedysi to boli také čudné búdky. Dnes tam dostanete za pár eur vynikajúce halušky. Ľudia sa učia slušne podnikať, a nielen oklamať.” Rozdiel je aj v tom, že hoci je napríklad Brezno okresné mesto, ešte v polovici 90. rokov ste tam mohli po osemnástej hodine nakúpiť len vo večierke. Dnes je tam Billa, Tesco a Kaufland.
Aj Fellner si na Slovensku pochvaľuje bezpečnosť. Síce pripúšťa, že už to nie je ako kedysi, keď chodili i deti vo väčších mestách do školy samy. Ale stále sme na tom celkom dobre. „Keď cestujete v Paríži, v Londýne či v New Yorku metrom, tak si svoje veci poriadne držíte.”
Samozrejme, v porovnaní so susedným Rakúskom sme stále chudobnou krajinou. Väčšie sociálne rozdiely však našiel v Amerike. „New York nie je Amerika. Táto krajina má bohaté mestá, ale aj zaostalé regióny, kde som videl veľký neporiadok a papundeklové domčeky, ktoré sa postavili za víkend.” Podľa Fellnera sa slovenské firmy stale zlepšujú. „Kedysi sa nedalo nič zohnať, všetko sa robilo na kolene. Dnes ľudia tvrdo pracujú, takže aj firmy ponúkajú dobré výrobky.” Problém je však v tom, že si neveria, takže sa nevedia dobre predať. „V Taliansku sa firma chváli, že má za sebou pätnásťročnú históriu. U nás si myslíme, že dobré sa chváli samo, čo však vôbec nefunguje,” myslí si Fellner.
Za paradoxnú výhodu Slovenska tiež považuje, že v žiadnej oblasti nemáme dlhú tradíciu ani veľké vzory, takže šikovní ľudia sa môžu veľmi rýchlo a pomerne ľahko „zapísať do dejín”. „Keď študujete a snažíte sa, môžete tu niečo dosiahnuť. Máme to oveľa jednoduchšie ako napríklad Francúzi, ktorí majú mnoho významných spisovateľov či filozofov. Určite to máme ľahšie ako vo Veľkej Británii, keď tam boli kasty, alebo v Rakúsko-Uhorsku, kde brala všetko šľachta.” Podľa Fellnera by sa však mali Slováci viac uvoľniť a myslieť pozitívne. „Pokým na Liptove sa na vás nikto neusmeje, na južnom Slovensku je to už iné. Napriek tomu si myslím, že Slovensko čaká pekná budúcnosť. Teším sa na starobu.”
.štedrosť
V posledných rokoch vyšli v zahraničí knihy, ktoré sa, takpovediac, venujú slovenskej duši. Ich autormi sú dvaja cudzinci, ktorí u nás z rôznych dôvodov strávili vela času. Prvým je Talian, katolík s mystickým založením, tým druhým Japonec, profesor sociológie.
Tanino Minuta, taliansky spisovateľ a rehoľník laického cirkevného hnutia Fokoláre, sem prišiel v roku 2002 a ostal tu takmer deväť rokov. V kníhkupectvách je momentálne jeho kniha Šťastie je žiť pre šťastie druhých, predtým napísal knihu Emigrant a jeho priatelia – o dôstojnom umieraní štyroch slovenských fokolarínov, pri ktorých stál Tanino Minuta do poslednej chvíle. „Na Slovensku som spoznal mnohé osoby rôzneho povolania a viery. Vždy ma oslovila ich pokora, schopnosť trpieť. Možno je v tom história, ktorá vás naučila premieňať bolesť na múdrosť,” hovorí Minuta pre .týždeň. „Na vašej krajine si vážim štedrosť, ktorá je u vás znamením veľkých hodnôt, ktoré sa odzrkadľujú vo vašich rodinách, v prežívaní viery, vo výchove detí aj v nazeraní na život. Aj vaše kresťanstvo má stále charakter štedrosti, bez ohľadu na silný materialistický a konzumistický vplyv zo Západu a relativizmus, ktorý zaiste mnohých ohuruje.” Minuta na druhej strane hovorí, že od niektorých slovenských katolíkov cítil málo otvorenosti. „Myslím si, že na Slovensku ešte musí dozrieť duch koncilu a nové vedomie laikov, že sú podstatnými tvorcami cirkvi, že sú cirkvou a nezávisia, v tom zjednodušujúcom pohľade, od hierarchie.”
.japonská horúčka pre Slovensko
Akihiro Ishikawa sem prišiel prvýkrát koncom 60. rokov. Jeho českí priatelia v Prahe ho pred príchodom upozornili, že Slováci radi veľa pijú. „Mal som takú svoju hypotézu, že ľudia, ktorí radi pijú, nemôžu byť zlí. Táto hypotéza sa mi pozitívne potvrdila na Slovensku. Našiel som tu dobrý alkohol a dobrých ľudí,” píše Ishikawa v knihe Slovenská horúčka, ktorá je miestami romantizujúcou brožúrkou do Slovenska zaľúbeného profesora, inokedy zaujímavým výkladom našej povahy. Kniha vyšla v roku 2006 v Japonsku a minulý rok ju v slovenskom preklade vydala Prešovská univerzita, kde Japonec v minulom desaťročí pôsobil ako hosťujúci profesor.
Ishikawa navštevoval Slovensko celé desaťročia, robil tu vlastné výskumy a z knihy cítiť, že jeho „horúčka” patrí najmä Prešovu, a vôbec východniarskej mentalite. Podľa Ishikawu sú práve východoslovenské mestá ako Košice, Prešov, Bardejov, rovnako ako maďarský Debrecín či poľský Rzeszów, najvýchodnejšie mestá západnej Európy, v ktorých už badať aj črty východu. A toto európske rozhranie priťahuje japonského sociológa zo všetkého najviac.
Na Slovákoch ho fascinuje viacero vecí, napríklad kultúra spoločného spievania. „Niekto začne spievať a ostatní sa postupne pridávajú, až sa nálada zlepšuje a atmosféra zútulňuje. Z vlastných skúseností z pobytu v Európe si trúfam povedať, že Slováci sú najspevavejším zo všetkých európskych národov.” Ishikawa spomína, že len raz v živote zažil, že vysokopostavení predstavitelia samosprávy namiesto príhovorov spievali – v jeho Prešove. Sociológ si všimol, že kým Slováci spoločne spievajú bez ohľadu na to, či sú robotníci, manažéri, alebo mestskí intelektuáli, u Poliakov z vyšších kultúrnych tried je spoločný spev ľudoviek zriedkavosťou. Sociológ ponúka vysvetlenie: kým v Poľsku sa aj v časoch cudzej nadvlády zachovali šľachtické rody, ktoré si držali odstup od bežného ľudu, a teda aj ľudových piesní, súčasná slovenská elita vznikla z potomkov onoho spevavého bežného ľudu.
Od našej histórie a podmienok tunajšieho života japonský profesor odvodzuje aj výsledky svojho prieskumu, podľa ktorého si Slováci viac cenia osobné vzťahy než individuálne schopnosti. Nemáme tradíciu rytierstva, preto sme namiesto ducha odvahy a boja preferovali skôr „rozvoj medziľudských vzťahov (…) vo svojej malej komunite”. Pri rozhovoroch so Slovákmi ho zaujalo, že slovo „bojovný” má u nás skôr negatívny význam, naopak najlepší punc majú u nás vlastnosti ako „milý”, „veselý”, „priateľský”.
Ishikawi Japoncom v knihe vysvetľuje, že pre Slovákov je ústrednou životnou hodnotou „idea duše” – podľa neho si zakladáme na vzájomnej pomoci a emocionálnom pochopení, ktoré je pre nás viac než racionálna logika či abstraktná spravodlivosť rímsko-germánskeho Západu. „Ľudia na Slovensku vo všeobecnosti priraďujú väčší význam konkrétnym činom, smerujúcim k udržaniu priateľských vzťahov ako metafyzickým, abstraktným názorom,” pokračuje Ishikawa. Neskôr pripustí, že vzájomná pomoc a životná podpora, ktorá sa u Slovákov veľmi cení, je tiež zdrojom protekcionizmu a korupcie.
Ale práve do tohto kritického bodu sme sa nechceli dostať. Prikláňame sa k profesorovi Ishikawovi, ktorý tento problém v Slovenskej horúčke uzavrel pomerne optimisticky: „Aby sme sa však vyhli zlému výkladu, nie všetko na Slovensku funguje cez korupciu a kontakty.”
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.