Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Vycestoval na Kňažkov pas

.alexandra Užíková .časopis .téma

Po okupácii odišiel do Izraela, po roku sa však vrátil. Po podpise Charty 77 emigroval druhýkrát: dnes žije Gabriel Levický v New Yorku, kde sa živí ako turistický sprievodca a píše básne.

V čase okupácie Československa mal rodák z Humenného Gabriel Levický dvadsať rokov. Ako väčšina mladých ľudí bol ovplyvnený západnou vlnou: rock and roll, džínsy, dlhé vlasy. Inšpirácia prichádzala najmä zo Spojených štátov – pred príchodom Rusov u nás vychádzala Revue svetovej literatúry, počúvalo sa rádio Viedeň alebo Luxembourg.

.generácia hippies
Krátko po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy odišiel Levický do Izraela. Na pas Milana Kňažka. „Takú vec nevymyslíš. Zháňal som pas, aby som mohol ísť do Viedne, keď ma jeden chlapík zobral za svojím kamarátom. Kňažko mal vtedy dva pasy, a bez problémov mi jeden dal. Vtedy bola jednoducho taká doba: myslel si si, že nastáva koniec sveta a takýmto veciam sa neprikladal veľký význam,“ spomína Levický.  
Rok 1968 považuje dodnes za veľmi dôležitý. „Po celom svete to vrelo. Nás to zastihlo v tom mladom rozkvitnutom veku, keď sme všetko vstrebávali. Bolo to úžasné tvorivé obdobie, keď sa všetko formovalo a začalo púšťať korene, ktoré sa nedali vykynožiť,“ hovorí Levický, jeden z prvých československých hippies. „Chodili sme po krajine a kázali lásku a mier.“
Keď však prišli okupanti, niektorí emigrovali, iní sa stiahli alebo prispôsobili. „Fyzických útekov bolo pomenej. Skôr sa utekalo do duševna, do toho intelektuálneho života. Mnohých z nás to zmenilo alebo prispelo k tomu, že sme sa priamo podieľali na zmene v roku 1989,“ tvrdí Levický. On sám sa po roku strávenom v Izraeli vrátil. Nebol totiž pripravený na život v cudzom svete, takže keď bola v roku 1969 vyhlásená amnestia, prišiel domov.
Najskôr pristál na letisku v Prahe, kde musel byť ako každý, kto sa vrátil z cudziny, podľa predpisov zaočkovaný. Keď zdravotnej sestre povedal, že sa vracia dobrovoľne, s úžasom naňho vyhŕkla: „Vy ste ale blbej! Co se vám stalo?“ A vtedy pochopil, že ona má pravdu. Po návrate ho nechali policajti chvíľu na pokoji. Zostal však nemilo prekvapený, keď sa dozvedel, ktorí kamaráti na neho donášali – hoci tvrdí, že nebolo čo, lebo svoje akcie robil otvorene.

.zázračný útek
Nasledovali výsluchy, inokedy ho policajti sledovali aj celý deň. „Už som mal toho dosť, a tak som im pri jednom výsluchu povedal, že si zmením meno a budem mať pokoj. Na otázku, ako si chcem zmeniť meno, som im odpovedal: Z Levický si mením meno na Pravický. Policajtom sa zastavil dych. Určite sa museli aj oni tomu zasmiať, len si to nechceli priznať,“ myslí si Levický.
Keď podpísal Chartu 77, situácia sa vyostrila. Keďže sa nemohol dlhodobo zamestnať, lebo z každej práce ho pre jeho aktivity vyhodili, hrozilo mu väzenie za takzvané príživníctvo. Nastal čas na druhý útek, ktorý Levický označuje za zázračný. Stopom išiel cez Maďarsko, Rumunsko, Juhosláviu až do Talianska. Bez jedla a peňazí sa spoliehal na pomoc druhých. Nakoniec sa dostal do Ríma, kde čakal na potrebné povolenia k vycestovaniu do Ameriky.
Prvými zastávkami bol Cleveland a San Francisco. V rokoch 1996 – 97 sa Levický ešte na chvíľu vrátil, keď pôsobil v Prahe ako zástupca šéfredaktora v dvojtýždenníku Mosty. Nakoniec sa však natrvalo usadil v New Yorku, kde dnes pracuje ako turistický sprievodca a korešpondent. Okrem toho sa venuje umeniu, píše básne a kreslí karikatúry. Ako sám hovorí: „Človek má robiť to, čo chce, a nie to, čo ho nútia robiť.“

Autorka je publicistka, žije v New Yorku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite