Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

USA: Kto bude prezidentom

.časopis .téma

V

V roku 2008 si občania Spojených štátov amerických zvolia nového prezidenta. Zvyšok sveta sa zoznámi s novým lídrom zatiaľ stále najmocnejšej superveľmoci. Kto to bude?

Kto sa stane ďalším americkým prezidentom, je otázka, ktorá sa ani zďaleka netýka iba Ameriky. Médiá na celom svete už mesiace pred voľbami uverejňujú profily jednotlivých kandidátov, tváre tých najvýznamnejších sa pravidelne vyskytujú na titulných stranách. Nie div. Spojené štáty americké sú určujúcim hráčom na svetovej politickej scéne. Osobnosť a postoje budúceho prezidenta tejto krajiny budú stále určovať, ako sa ďalej vyvinie konanie Ameriky na tejto scéne.
S istotou sa vie iba jedno: prezidentom už nebude George W. Bush. A na jeho miesto nebude kandidovať ani súčasný viceprezident Dick Cheney. Bush už po druhom funkčnom období v Oválnej pracovni kandidovať nemôže. A Dick Cheney sa ešte v roku 2004 pre Fox News Studio vyjadril úplne jasne: „Ak ma nominujú, nebudem kandidovať, ak ma zvolia, nenastúpim do funkcie... Nielenže nie, ale: Nie, dopekla, už mám svoje plány. Štyri roky budem slúžiť tomuto prezidentovi a potom padám.“ Nevie sa o tom, že by bol odvtedy tieto plány zmenil. A tak prvý raz od roku 1928 nastáva situácia, že v amerických prezidentských voľbách nekandiduje ani slúžiaci prezident, ani viceprezident.

.rovnakosť
To však nie je jediná črta, ktorá tieto voľby odlišuje od predchádzajúcich. Zaujímavý je najmä kontrast medzi dramatickou medzinárodnou situáciou, v ktorej sa odohrávajú, a do očí bijúcou rovnakosťou hlavných kandidátov. Či azda skôr „rovnakosťou“ – v úvodzovkách. Pretože na prvý pohľad to vyzerá na prvých miestach medzi tými, ktorí sa považujú za zvoliteľných, pestro: za demokratov kandiduje bývalá prvá dáma i čierny senátor, za republikánov trikrát rozvedený exstarosta New Yorku s talianskymi koreňmi, ale aj rodinne založený mormón s (jednou) milujúcou manželkou a piatimi synmi...
No pri porovnaní najsilnejších kandidátov – tých, ktorí majú najväčšiu šancu vstúpiť do priameho zápasu medzi dvoma stranami o kreslo prezidenta – vidieť, že sa postojmi, osobnosťou a charizmou podobajú.

.súboj marketingu
Témy týchto prezidentských volieb sa dajú zhrnúť do niekoľkých bodov: čo ďalej v Iraku, ako sa vyrovnať s Iránom. Z domácej scény je horúcim námetom na debaty zdravotná starostlivosť a poistenie, plus, samozrejme, stále nedoriešená imigrácia. Hovorí sa aj o etických otázkach, ako je právo na život, výskum kmeňových buniek, agenda gejov, politická korektnosť či miesto náboženstva vo verejnom živote Ameriky.
To všetko sú témy, pri ktorých dochádza v USA k tvrdým diskusiám. Kto by však očakával, že kampaň pred prezidentskými voľbami bude predovšetkým bojom ideí, ten sa sklame. V súčasnosti je skôr bojom marketingových tímov. Nejde ani tak o to, čo politik tvrdí, ale o to, ako prijateľne sa prezentuje.
Príkladom môže byť nedávna banálna naťahovačka medzi Hillary Clintonovou a Barackom Obamom, ktorí bojujú o to, aby ich Demokratická strana nominovala ako svojho kandidáta do volieb. Barack Obama najskôr vyhlásil: „Mojou zrejme najsilnejšou skúsenosťou v zahraničnopolitických vzťahoch je skutočnosť, že som v detstve štyri roky prežil v zahraničí, v juhovýchodnej Ázii.“
Asi sa nedá veľmi vyčítať Hillary, keď vzápätí verejne vyslovila to, čo zišlo na um mnohým iným – a vari aj samému Obamovi, ale tomu až vtedy, keď už bolo neskoro. „Voliči budú musieť posúdiť, či život v cudzine v desiatich rokoch človeka pripraví na veľké a zložité medzinárodné výzvy, ktorým bude čeliť budúci prezident,“ vyhlásila. „Myslím, že potrebujeme skúsenejšieho prezidenta, niekoho, koho zvyšok sveta pozná, uznáva a komu dôveruje.“
Ak si však porovnáme zahraničnopolitické postoje oboch hlavných uchádzačov o nomináciu za Demokratickú stranu, mimoriadny rozdiel nenájdeme. V otázke prístupu k potenciálne jadrovému Iránu obaja zdôrazňujú, že s touto krajinou treba rokovať. Ani jeden však v prípade nutnosti nevylučuje vojenský zásah, obaja však jedným dychom hovoria o maximálnej opatrnosti. V otázke Iraku je rozdiel jediný: Obama v roku 2002 hlasoval proti invázii, Clintonová bola za. Dnes sú obaja proti zvyšovaniu počtu vojakov v Iraku a za postupný odsun tých, ktorí tam už sú.

Nečudo, že Barack a Hillary sú odsúdení na takéto smiešne škriepky. Je medzi nimi viac podobností než rozdielov, takže teraz ide už len o to, ako sa ktorý z nich zapíše do povedomia potenciálnych voličov. Tí zatiaľ vnímajú Clintonovú ako silnú, rozhodnú líderku, oceňujú jej skúsenosti s najvyššími politickými kruhmi vo Washingtone a jej medzinárodné kontakty. Obamu berú ako politika s menšími skúsenosťami, no úprimnejšieho, poctivejšieho a otvorenejšieho človeka tzv. sedliackemu rozumu.

.kde nájdu republikáni konzervatívca?
Problém, koho nominovať, má aj Republikánska strana. Zdá sa, že toho správneho kandidáta ešte stále hľadá – a pritom je jasné, že iného už nenájde a najpravdepodobnejšie nominuje Rudyho Giulianiho (viac o Giulianim v článku Gabriela Levického). Lenže Rudy je pre časť republikánskeho voličstva ťažko prijateľný. Trikrát rozvedený Newyorčan, ktorý podporuje potraty aj zákonom uznané zväzky gejov, je, mierne povedané, pre konzervatívneho voliča napríklad z amerického Juhu podozrivý.
Giuliani dnes síce tvrdí, že potraty nenávidí, časť konzervatívnej základne mu však sotva odpustí, že ako starosta New Yorku podporoval z verejných fondov potraty pre „chudobné“ ženy. Na jednej strane hovorí, že interrupcie by mali ostať na rozhodnutí ženy, na druhej strane chce sľúbil, že ako prezident by do čela Najvyššieho súdu presadzoval konzervatívnych sudcov typu Antonina Scaliu, ktorí by radi potraty na federálnej úrovni zrušili. Z pohľadu nielen konzervatívcov má však dve silné stránky: s nijakým iným kandidátom sa tak výrazne nespája odhodlanie aj schopnosť bojovať proti kriminalite a terorizmu. Giuliani je jednoducho jastrab – znamená to, že by bol ochotný zaútočiť na Irán? Jeho poradca Norman Podhoretz mu to vrelo odporúča, on sám to zatiaľ nepripúšťa.
Radšej sa chváli tým, ako v New Yorku znižoval dane, čo je naozaj fakt, i keď faktom je i to, že za jeho starostovania sa výrazne zvýšili aj dlhy mesta. V každom prípade platí, že život v najväčšom meste USA sa za éry „starostu Ameriky“, nálepke, ktorá mu prischla vďaka jeho správaniu po útokoch na Dvojičky, zmenil k lepšiemu.
Pre tradičných republikánskych voličov by mohol byť prijateľnou voľbou kandidát Mitt Romney, bývalý guvernér štátu Massachussetts. Je otcom rodiny s piatimi deťmi, ženatý od roku 1969 a hrdí sa šťastným manželstvom. Má konzervatívne postoje k etickým otázkam. Lenže pre tzv. nábožnú pravicu, ktorej podpore sa tešil George W. Bush, je problémom jeho vierovyznanie – Mitt Romney je totiž mormón. Zdá sa, že práve táto skutočnosť bude preňho napokon najväčšou prekážkou pri nominácii. Ale zase, konzervatívni voliči z republikánskeho tábora si naozaj nemajú z čoho vyberať. Giuliani je katolík, no nezdá sa, že by ho to v súkromnom živote a názoroch veľmi ovplyvňovalo. Ostatní kandidáti v podstate nemajú šancu byť nominovaní, pretože by proti nominovanému kandidátovi demokratov neobstáli.

.o kaproch a šťukách
Krvopotné úsilie získať nomináciu svojej strany je príčinou, prečo hlavní kandidáti témy na americkej volebnej scéne nikam výrazne neposúvajú. Ba tí najhlavnejší sa vydestilovali do podoby univerzálneho kandidáta, ktorý vyhovuje – skoro – všetkým. Hillary Clinton a Rudy Giuliani sú, ak by sme hodnotili ich postoje, takmer zameniteľní. Bez ohľadu na to, že ona je demokratka a on republikán. Je to dôkaz, že skutočne identifikovali problémy Ameriky, a len na ne ponúkajú neideologické riešenia? Alebo skôr dôkaz toho, že voľby zbavujú hlavných kandidátov individuality, ak ju vôbec niekedy mali? Platí zrejme to druhé. Tak či onak, výraznosť Hillary Clintonovej a Rudyho Giulianiho nespočíva v tom, že by hovorili niečo prevratné, ale v tom, ako dôrazne využívajú svoj imidž, získaný najmä v minulosti.
Hlavní kandidáti tak politickú scénu konzervujú a prispievajú k jej – obrazne povedané – bezpohlavnosti. Pripomínajú lenivé kapry v rybníku, ktorým vyhovuje stojatá voda – keby sa hýbala, museli by na ňu reagovať. A to nestíhajú, lebo sú najviac zamestnaní pozorovaním jeden druhého.
V takejto situácii však nutne časť voličov dospeje k názoru, že voliť sa neoplatí, lebo všetci ponúkajú to isté. Ak sa potom medzi spomínanými kaprami objaví kandidát-šťuka, ktorý prinesie nové témy alebo nanovo spracuje tie staré, vyslúži si najmä pozornosť tých sklamaných.
Takouto šťukou je medzi republikánmi jeden z tzv. malých kandidátov – Ron Paul. Texaský kongresman, muž zo skromných pomerov, ktorý na štipendium vyštudoval medicínu, pôsobil ako vojenský lekár vo Vietname a potom bol vo vlasti pôrodníkom. Jeden z najdlhšie slúžiacich kongresmanov, ktorý sa hrdí vernosťou americkej ústave – a prezývkou Dr. No, pretože hlasuje proti väčšine návrhov zákonov. Striktne odmieta všetko, čo ide nad rámec ústavy, takže je za čo najmenšiu vládu a dane, odmieta vládne subvencie – aj v zdravotníctve či školstve –, v zahraničnej politike sa hlási k tradícii izolacionizmu, v ekonomických otázkach je striktným libertariánom, v etických zase konzervatívcom.
Ešte donedávna nik nečakal, že sa tento republikán, sedemdesiatnik s názormi, ktoré väčšine pripadajú predpotopné, stane miláčikom internetu. Keď v roku 1988 kandidoval na prezidenta za Libertariánsku stranu, veľa pozornosti si nevyslúžil. Dnes patrí jeho meno na serveri Technokrati k najvyhľadávanejším, na YouTube má viac videoklipov ako iní kandidáti a svoj malý fanklub má aj v Bratislave (viac v článku Ron Paul v Bratislave). To všetko je práca dobrovoľníkov, ktorých oslovili jeho postoje. Podporujú ho veľmi rôzni ľudia – od sklamaných republikánov až po demokratov, ktorým prekáža, že ich domovská strana propaguje rast kompetencií pre vládu, od ľudí, ktorí doteraz od znechutenia nevolili, až po nadšených libertariánskych aktivistov. Až to vyzerá, že Ron Paul je klasický populista, ktorý len vystihol, čo chce sklamaná verejnosť počuť, a tak jej servíruje koktail namiešaný z protivojnových, protietatistických a vlasteneckých prísad. Ron Paul však na rozdiel od populistov so svojimi princípmi žije: ešte v čase, keď ordinoval, odmietal platby cez štátne systémy Medicare a Medicaid a radšej ošetroval nemajetných pacientov zadarmo. Odmietol vysoký dôchodok, ktorý by mu ako kongresmanovi patril. Svojim piatim deťom finančne pomáhal pri univerzitnom štúdiu, aby si nemuseli vziať štátom dotované pôžičky. A vo svojom farmárskom volebnom obvode pravidelne vysvetľuje voličom, prečo sú akékoľvek dotácie od vlády nemorálne a napriek tomu ho už desiatykrát zvolili za svojho kongresmana.
Ron Paul môže mnohých iritovať, ale jeho úloha šťuky v predvolebnom boji zatiaľ zaberá. Tvrdohlavosť, s akou si stojí na svojom, demaskuje sivotu politického mainstreamu v USA. Tento muž prezidentom nebude. Posúva však predvolebné debaty z ríše marketingových nápadov k skutočným ideám.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite