Keď v máji parlament schvaľoval správu o stave rodovej rovnosti na Slovensku, prihlásila sa do diskusie aj poslankyňa Magda Vášáryová. Kritizovala, že sa tam vôbec neobjavila podstatná vec: „Dnešnou preťaženosťou ženy – a vidím to na svojich priateľkách – sú tzv. sendvičové ženy. Tieto ženy, ktoré majú dnes medzi 45 až 60, sú jedny z najpreťaženejších žien, aké vôbec poznám.“
.obložené povinnosťami
Sendvičové ženy alebo skôr sendvičová generácia – takýto termín sa objavuje aj v odborných článkoch a rozhodne nejde o stravovacie návyky. Sú to ľudia, obložení zhora i zdola. Z jednej strany sú tu ešte nedospelé deti, často v kritickej fáze puberty, a z druhej strany starnúci rodičia, ktorí už potrebujú výraznejšiu pomoc.
Prečo sa tento pojem objavil až v nedávnych rokoch? Dôvod je jednoduchý – keď ženy rodili skôr, mali už okolo štyridsiatky odrastené deti a ich rodičia len začínali prichádzať do tej fázy starnutia, keď potrebovali pomoc a mohli sa nasťahovať do vyprázdnených detských izieb. Alebo sa byty prenechali deťom a rodičia sa presťahovali k starým rodičom, aby ich doopatrovali.
Lenže, ako sme začali odkladať rodičovstvo a naše deti sú na nás často odkázané ešte aj dlho po dvadsiatke, začínajú sa nám tie dve životné úlohy prekrývať. Doma máme ešte nedospelé deti a zároveň nám pribudla starosť o rodičov, ktorí už potrebujú nielen záujem, ale aj náročnú opateru pri vážnom ochorení. Okrem toho je tu ešte práca, ktorú nemôžeme zanechať, pretože náš príjem je pre rodinu podstatný. Pubertiaci majú svoje nároky a aj starnúci rodičia potrebujú finančnú výpomoc pri drahých liekoch či vysokom nájomnom. Sme v totálnej pasci.
Sendvičové ženy bojujú na troch frontoch (ak nepočítame štvrtý front, ktorý majú s vlastným starnutím). Ale aby sme boli rodovo vyvážení, týka sa to aj mužov. Doteraz sme mali celkom príjemný život – milé deti, starostlivých rodičov, dobrú prácu, užívali sme si dovolenky, výlety, kultúrne zážitky a zrazu je všetko inak. Roztomilé deti sa zmenili na nezvládnuteľných pubertiakov, ktorí s nami odmietajú komunikovať, naša matka, vychýrená kuchárka, zrazu nevie navariť, pretože si nepamätá, v ktorej poličke má múku, a maslo hľadá v knižnici. Otec upadne do depresie a celé dni odmieta vstať či umyť sa. Žiadna dovolenka sa nekoná, pretože si netrúfneme nechať rodičov bez dozoru a pubertálne dieťa rezolútne vyhlásilo, že ak by malo ísť s nami na spoločnú dovolenku, tak radšej skočí z okna. A zdrvený partner sa podozrivo často zatvára do izby, kde bezmyšlienkovite do noci prepína televízor, lebo kríza stredného veku sa týka aj jeho.
.krivka U
Pred pár rokmi sa začalo hovoriť o tzv. krivke U, grafe, ktorý ukazuje súvislosť medzi vekom a pocitom šťastia. Medzi jednotlivými krajinami sú mierne rozdiely, ale v celosvetovom priemere je totálne dno vo veku 46 rokov. Najšťastnejší sme do dvadsiatky, a potom po sedemdesiatke. Najnešťastnejší sú neskorší štyridsiatnici a čerství päťdesiatnici. Keď sa z tohto dna dostaneme, vzrastá radosť, šťastie, ustupuje smútok i pocity utrpenia.
Sendvičová generácia, ktorá je kdesi na dne písmena U, musí riešiť situácie, na ktoré nebola celkom pripravená. Môžete prečítať desiatky publikácií o Alzheimerovej chorobe, vidieť veľa romantických filmov o živote s takto chorým človekom, ale keď vám matka oznámi, že nevie nájsť lieky, ktoré ste jej pripravili na nočný stolík, je to šok, na ktorý sa nedá celkom pripraviť. Dramatička Táňa Kusá napísala pôsobivú divadelnú hru S mamou a na počiatok Alzheimerovej choroby svojej mamy spomínala v jednom rozhovore aj takto: „Po čase som zasa zistila, že si zriadila náhradnú špajzu v knižnici. Vravím si, čo tu tak smrdí. Za knihami mala skrýšu – našla som tam olúpaný banán, zabalený do uteráka a plesnivú šunku.“
Takisto je ťažké pripraviť sa na dospievanie detí. Puberta vlastných potomkov zaskočila aj dve skvelé americké psychologičky Adele Faber a Elaine Mazlish, ktoré pomáhajú rodičom v kritickej situácii aj vďaka knihe Ako hovoriť, aby nás tínedžeri počúvali (Cpress, 2013). „Napriek tomu, že sme akosi boli pripravené na zmenu v správaní našich detí, nikto nás nepripravil na pocit straty. Strata známeho a blízkeho vzťahu, strata dôvery, strata pocitu, že ma niekto potrebuje, strata pocitu ochrancu, ktorý chráni svoje deti pred nebezpečenstvom.“ Ďalej píšu: „Život s tínedžerom môže byť ubíjajúci. Vieme to. Spomíname si,“ napísali úprimne ženy, ktoré pritom mali o dospievaní dostatok vedomostí, odborných skúseností i zručností.
V škandinávskych krajinách vzniklo viacero iniciatív, ktoré tlačia na zamestnávateľov, aby poskytovali zamestnancom, ktorí sú takto preťažení, rôzne výhody. Je pravdepodobné, že sa v tomto smere začne čoskoro angažovať aj Európska únia, najmä ak si celú agendu začlení pod rodovú rovnosť. Možno ale viac pomôže uložiť si do hlavy tú krivku U. Teraz sme dole, ale čoskoro už to pôjde hore. Teraz treba zaťať zuby a ten sendvič dajako dôstojne prežuť.
.obložené povinnosťami
Sendvičové ženy alebo skôr sendvičová generácia – takýto termín sa objavuje aj v odborných článkoch a rozhodne nejde o stravovacie návyky. Sú to ľudia, obložení zhora i zdola. Z jednej strany sú tu ešte nedospelé deti, často v kritickej fáze puberty, a z druhej strany starnúci rodičia, ktorí už potrebujú výraznejšiu pomoc.
Prečo sa tento pojem objavil až v nedávnych rokoch? Dôvod je jednoduchý – keď ženy rodili skôr, mali už okolo štyridsiatky odrastené deti a ich rodičia len začínali prichádzať do tej fázy starnutia, keď potrebovali pomoc a mohli sa nasťahovať do vyprázdnených detských izieb. Alebo sa byty prenechali deťom a rodičia sa presťahovali k starým rodičom, aby ich doopatrovali.
Lenže, ako sme začali odkladať rodičovstvo a naše deti sú na nás často odkázané ešte aj dlho po dvadsiatke, začínajú sa nám tie dve životné úlohy prekrývať. Doma máme ešte nedospelé deti a zároveň nám pribudla starosť o rodičov, ktorí už potrebujú nielen záujem, ale aj náročnú opateru pri vážnom ochorení. Okrem toho je tu ešte práca, ktorú nemôžeme zanechať, pretože náš príjem je pre rodinu podstatný. Pubertiaci majú svoje nároky a aj starnúci rodičia potrebujú finančnú výpomoc pri drahých liekoch či vysokom nájomnom. Sme v totálnej pasci.
Sendvičové ženy bojujú na troch frontoch (ak nepočítame štvrtý front, ktorý majú s vlastným starnutím). Ale aby sme boli rodovo vyvážení, týka sa to aj mužov. Doteraz sme mali celkom príjemný život – milé deti, starostlivých rodičov, dobrú prácu, užívali sme si dovolenky, výlety, kultúrne zážitky a zrazu je všetko inak. Roztomilé deti sa zmenili na nezvládnuteľných pubertiakov, ktorí s nami odmietajú komunikovať, naša matka, vychýrená kuchárka, zrazu nevie navariť, pretože si nepamätá, v ktorej poličke má múku, a maslo hľadá v knižnici. Otec upadne do depresie a celé dni odmieta vstať či umyť sa. Žiadna dovolenka sa nekoná, pretože si netrúfneme nechať rodičov bez dozoru a pubertálne dieťa rezolútne vyhlásilo, že ak by malo ísť s nami na spoločnú dovolenku, tak radšej skočí z okna. A zdrvený partner sa podozrivo často zatvára do izby, kde bezmyšlienkovite do noci prepína televízor, lebo kríza stredného veku sa týka aj jeho.
.krivka U
Pred pár rokmi sa začalo hovoriť o tzv. krivke U, grafe, ktorý ukazuje súvislosť medzi vekom a pocitom šťastia. Medzi jednotlivými krajinami sú mierne rozdiely, ale v celosvetovom priemere je totálne dno vo veku 46 rokov. Najšťastnejší sme do dvadsiatky, a potom po sedemdesiatke. Najnešťastnejší sú neskorší štyridsiatnici a čerství päťdesiatnici. Keď sa z tohto dna dostaneme, vzrastá radosť, šťastie, ustupuje smútok i pocity utrpenia.
Sendvičová generácia, ktorá je kdesi na dne písmena U, musí riešiť situácie, na ktoré nebola celkom pripravená. Môžete prečítať desiatky publikácií o Alzheimerovej chorobe, vidieť veľa romantických filmov o živote s takto chorým človekom, ale keď vám matka oznámi, že nevie nájsť lieky, ktoré ste jej pripravili na nočný stolík, je to šok, na ktorý sa nedá celkom pripraviť. Dramatička Táňa Kusá napísala pôsobivú divadelnú hru S mamou a na počiatok Alzheimerovej choroby svojej mamy spomínala v jednom rozhovore aj takto: „Po čase som zasa zistila, že si zriadila náhradnú špajzu v knižnici. Vravím si, čo tu tak smrdí. Za knihami mala skrýšu – našla som tam olúpaný banán, zabalený do uteráka a plesnivú šunku.“
Takisto je ťažké pripraviť sa na dospievanie detí. Puberta vlastných potomkov zaskočila aj dve skvelé americké psychologičky Adele Faber a Elaine Mazlish, ktoré pomáhajú rodičom v kritickej situácii aj vďaka knihe Ako hovoriť, aby nás tínedžeri počúvali (Cpress, 2013). „Napriek tomu, že sme akosi boli pripravené na zmenu v správaní našich detí, nikto nás nepripravil na pocit straty. Strata známeho a blízkeho vzťahu, strata dôvery, strata pocitu, že ma niekto potrebuje, strata pocitu ochrancu, ktorý chráni svoje deti pred nebezpečenstvom.“ Ďalej píšu: „Život s tínedžerom môže byť ubíjajúci. Vieme to. Spomíname si,“ napísali úprimne ženy, ktoré pritom mali o dospievaní dostatok vedomostí, odborných skúseností i zručností.
V škandinávskych krajinách vzniklo viacero iniciatív, ktoré tlačia na zamestnávateľov, aby poskytovali zamestnancom, ktorí sú takto preťažení, rôzne výhody. Je pravdepodobné, že sa v tomto smere začne čoskoro angažovať aj Európska únia, najmä ak si celú agendu začlení pod rodovú rovnosť. Možno ale viac pomôže uložiť si do hlavy tú krivku U. Teraz sme dole, ale čoskoro už to pôjde hore. Teraz treba zaťať zuby a ten sendvič dajako dôstojne prežuť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.