.ako je možné, že z Írska pochádza toľko zaujímavých pesničkárov?
Asi pred pätnástimi rokmi sa v Dubline začali organizovať pesničkárske večery. Vystupovali na nich veľmi dobrí pesničkári, ktorí sa navzájom podporovali a povzbudzovali. A keďže Dublin je malé mesto, veľa sa o tom hovorilo a vznikla z toho silná pesničkárska generácia. Ja som bola vtedy ešte mladá, ale sledovala som to. Vedela som, že pesničkári sú rešpektovaní, že majú dostatok priestoru na to, aby sa vyvíjali. Že človek nemusí mať nutne kapelu, aby mohol spievať.
.kedy si začala robiť hudbu?
Dlho som hrala na gitare a spievala vokály v iných kapelách, no mala som obrovskú trému pred verejným vystupovaním. Popritom som si robila demo nahrávky na štvorstopový magnetofón. Mala som tichý hlas, a preto som si myslela, že nikdy nebudem sólovou speváčkou. V Dubline totiž každý pesničkár spieva aj na ulici, a tú treba vedieť prekričať. Ja som to nevedela. Jeden kamarát mi vtedy pustil cédéčko švédskej speváčky Stiny Nordenstam. Stina mala tiež tichý hlas, no zvukár jej pridal hlasitosť a výborne to fungovalo. A to ma povzbudilo. Takže za to, že som začala spievať vlastné pesničky, môže Stina Nordenstam. (Smiech.) Odišla som z umeleckej školy, kde som vtedy študovala a začala som robiť pesničky.
.byť pesničkárkou znamená, že musíš vystupovať pred ľuďmi...
Keď som podpisovala zmluvu s anglickým vydavateľstvom Parlophone, zaklamala som: pýtali sa ma, či rada koncertujem a ja som povedala, že áno. Pravda bola, že predtým som verejne sama nevystúpila ani raz a hrozne som sa toho bála. Keď som potom mala prvé koncerty, mala som záchvaty nevoľnosti, často som zvracala, bolo to vážne. Tak ma poslali k hypnotizérovi. Ten ma však nedokázal zhypnotizovať. Namiesto uvoľnenia sa ma zmocnila panika. Ale bolo pre mňa užitočné zistiť, že neexistuje žiadny trik, ktorý by ma trémy zbavil. Že musím len koncertovať, koncertovať, koncertovať a koncertovať.
.pomohlo to?
Áno. Ale trvalo to desať rokov, kým som si uvedomila, že sú iné veci, o ktoré by sa mal človek strachovať a strach z trapasu na pódiu medzi ne nepatrí. Musela som sa oslobodiť z pocitu, že keď spievam na pódiu, celý svet na mňa upiera zrak a súdi ma. Až keď si uvedomíš, že vlastne o nič nejde, si slobodný a môžeš si koncerty užívať. Takže posledné dva roky si to skutočne užívam. Ale rozmýšľala som, že prestanem robiť hudbu a budem sa venovať zvieratám. Zdalo sa mi, že to nemá zmysel.
.prečo?
Mala som pocit, že som súčasťou „priemyslu”. Ale posledné dva týždne som mala také menšie turné po Česku a Morave a uvedomila som si, že chcem spievať stále. A že som vlastne šťastná.
.vydala si doteraz tri sólové albumy. Robila si niečo aj s inými ľuďmi?
Spolu s ďalšími írskymi hudobníkmi sme vydali vianočný album na podporu psích útulkov a okrem toho na každom albume spolupracujem s viacerými írskymi priateľmi. Tak to bude aj na mojom štvrtom albume, ktorý začnem nahrávať na druhý deň po návrate z Pohody.
.o tvojom prvom albume Something Ilk si kdesi povedala, že sa k nemu nerada priznávaš. Prečo?
Bola som vtedy tínedžerka, podpísala som zmluvu s veľkým vydavateľstvom, ktoré odo mňa chcelo istý typ pesničiek. Snažila som sa vyhovieť im a štylizovala som sa do niekoho iného, než som v skutočnosti bola. Takže sa v tých piesňach nepoznávam. Ale to boli začiatky, a potom človek rastie, získava skúsenosti a sebadôveru. Tak to má byť.
.tvoj aktuálny album The Nameless je hudobne veľmi rôznorodý, počuť na ňom vaudeville aj džez.
Mám veľmi rada džez, rada hrávam džezové štandardy. A rada hudbu aranžujem. Možno to znie hlúpo, ale píšem piesne preto, aby som ich potom mohla aranžovať. Hrám sa s demo nahrávkami, nahrávam na ne ďalšie vrstvy, experimentujem. Mám to rada. Na tom albume so mnou hrá Conor O’Brien z Villagers, v pár pesničkách hrá Cormac Curran z tej istej kapely. Polovica Villagers tvorí moju koncertnú kapelu. V Írsku sa všetci poznáme a pomáhame si.
.ako bude vyzerať štvrtý album?
Strávila som nejaký čas v lese, len sama s mojimi psami. Všetky piesne na albume sú o tom, ako postavička z disneyovky rozpráva malému dieťaťu o živote v lese. Sú to normálne, popové pesničky, no tematicky sa dotýkajú lesa. Okrem toho som získala ročnú rezidenciu v National Concert Hall v Dubline, kde spolupracujem s komorným zborom a s barokovým orchestrom. Takže les a komorná hudba.
.koľko máš psov?
Troch. A spolupracujem s charitou, ktorá v Írsku prevádzkuje útulky pre psov a pre kone. To je totiž taký írsky problém: „mestské kone”, ktoré ľudia nechajú len tak, na ulici, kde spravidla umierajú hladom.
Cathy Davey/
Narodila sa v roku 1979 v írskom Dubline, v rodine sochára. Po skončení strednej školy začala študovať umenie, no už v prvom ročníku štúdium nechala a naplno sa venovala hudbe. Ešte ako tínedžerka podpísala zmluvu s vydavateľstvom Parlophone, kde najprv nahrala EP platňu a následne svoj prvý album Something Ilk. Nasledovali ďalšie dva albumy Tales of Silversleeve a The Nameless, vďaka ktorým sa zaradila medzi najzaujímavejších írskych pesničkárov. Štvrtý album by mal vyjsť tento rok pred Vianocami. Spolupracuje s členmi skupiny Villagers a podporuje útulky pre psov a kone.
Asi pred pätnástimi rokmi sa v Dubline začali organizovať pesničkárske večery. Vystupovali na nich veľmi dobrí pesničkári, ktorí sa navzájom podporovali a povzbudzovali. A keďže Dublin je malé mesto, veľa sa o tom hovorilo a vznikla z toho silná pesničkárska generácia. Ja som bola vtedy ešte mladá, ale sledovala som to. Vedela som, že pesničkári sú rešpektovaní, že majú dostatok priestoru na to, aby sa vyvíjali. Že človek nemusí mať nutne kapelu, aby mohol spievať.
.kedy si začala robiť hudbu?
Dlho som hrala na gitare a spievala vokály v iných kapelách, no mala som obrovskú trému pred verejným vystupovaním. Popritom som si robila demo nahrávky na štvorstopový magnetofón. Mala som tichý hlas, a preto som si myslela, že nikdy nebudem sólovou speváčkou. V Dubline totiž každý pesničkár spieva aj na ulici, a tú treba vedieť prekričať. Ja som to nevedela. Jeden kamarát mi vtedy pustil cédéčko švédskej speváčky Stiny Nordenstam. Stina mala tiež tichý hlas, no zvukár jej pridal hlasitosť a výborne to fungovalo. A to ma povzbudilo. Takže za to, že som začala spievať vlastné pesničky, môže Stina Nordenstam. (Smiech.) Odišla som z umeleckej školy, kde som vtedy študovala a začala som robiť pesničky.
.byť pesničkárkou znamená, že musíš vystupovať pred ľuďmi...
Keď som podpisovala zmluvu s anglickým vydavateľstvom Parlophone, zaklamala som: pýtali sa ma, či rada koncertujem a ja som povedala, že áno. Pravda bola, že predtým som verejne sama nevystúpila ani raz a hrozne som sa toho bála. Keď som potom mala prvé koncerty, mala som záchvaty nevoľnosti, často som zvracala, bolo to vážne. Tak ma poslali k hypnotizérovi. Ten ma však nedokázal zhypnotizovať. Namiesto uvoľnenia sa ma zmocnila panika. Ale bolo pre mňa užitočné zistiť, že neexistuje žiadny trik, ktorý by ma trémy zbavil. Že musím len koncertovať, koncertovať, koncertovať a koncertovať.
.pomohlo to?
Áno. Ale trvalo to desať rokov, kým som si uvedomila, že sú iné veci, o ktoré by sa mal človek strachovať a strach z trapasu na pódiu medzi ne nepatrí. Musela som sa oslobodiť z pocitu, že keď spievam na pódiu, celý svet na mňa upiera zrak a súdi ma. Až keď si uvedomíš, že vlastne o nič nejde, si slobodný a môžeš si koncerty užívať. Takže posledné dva roky si to skutočne užívam. Ale rozmýšľala som, že prestanem robiť hudbu a budem sa venovať zvieratám. Zdalo sa mi, že to nemá zmysel.
.prečo?
Mala som pocit, že som súčasťou „priemyslu”. Ale posledné dva týždne som mala také menšie turné po Česku a Morave a uvedomila som si, že chcem spievať stále. A že som vlastne šťastná.
.vydala si doteraz tri sólové albumy. Robila si niečo aj s inými ľuďmi?
Spolu s ďalšími írskymi hudobníkmi sme vydali vianočný album na podporu psích útulkov a okrem toho na každom albume spolupracujem s viacerými írskymi priateľmi. Tak to bude aj na mojom štvrtom albume, ktorý začnem nahrávať na druhý deň po návrate z Pohody.
.o tvojom prvom albume Something Ilk si kdesi povedala, že sa k nemu nerada priznávaš. Prečo?
Bola som vtedy tínedžerka, podpísala som zmluvu s veľkým vydavateľstvom, ktoré odo mňa chcelo istý typ pesničiek. Snažila som sa vyhovieť im a štylizovala som sa do niekoho iného, než som v skutočnosti bola. Takže sa v tých piesňach nepoznávam. Ale to boli začiatky, a potom človek rastie, získava skúsenosti a sebadôveru. Tak to má byť.
.tvoj aktuálny album The Nameless je hudobne veľmi rôznorodý, počuť na ňom vaudeville aj džez.
Mám veľmi rada džez, rada hrávam džezové štandardy. A rada hudbu aranžujem. Možno to znie hlúpo, ale píšem piesne preto, aby som ich potom mohla aranžovať. Hrám sa s demo nahrávkami, nahrávam na ne ďalšie vrstvy, experimentujem. Mám to rada. Na tom albume so mnou hrá Conor O’Brien z Villagers, v pár pesničkách hrá Cormac Curran z tej istej kapely. Polovica Villagers tvorí moju koncertnú kapelu. V Írsku sa všetci poznáme a pomáhame si.
.ako bude vyzerať štvrtý album?
Strávila som nejaký čas v lese, len sama s mojimi psami. Všetky piesne na albume sú o tom, ako postavička z disneyovky rozpráva malému dieťaťu o živote v lese. Sú to normálne, popové pesničky, no tematicky sa dotýkajú lesa. Okrem toho som získala ročnú rezidenciu v National Concert Hall v Dubline, kde spolupracujem s komorným zborom a s barokovým orchestrom. Takže les a komorná hudba.
.koľko máš psov?
Troch. A spolupracujem s charitou, ktorá v Írsku prevádzkuje útulky pre psov a pre kone. To je totiž taký írsky problém: „mestské kone”, ktoré ľudia nechajú len tak, na ulici, kde spravidla umierajú hladom.
Cathy Davey/
Narodila sa v roku 1979 v írskom Dubline, v rodine sochára. Po skončení strednej školy začala študovať umenie, no už v prvom ročníku štúdium nechala a naplno sa venovala hudbe. Ešte ako tínedžerka podpísala zmluvu s vydavateľstvom Parlophone, kde najprv nahrala EP platňu a následne svoj prvý album Something Ilk. Nasledovali ďalšie dva albumy Tales of Silversleeve a The Nameless, vďaka ktorým sa zaradila medzi najzaujímavejších írskych pesničkárov. Štvrtý album by mal vyjsť tento rok pred Vianocami. Spolupracuje s členmi skupiny Villagers a podporuje útulky pre psov a kone.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.