Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Hnací motor sebaospravedlňovania

.časopis .téma

Ako sa dá vysvetliť nečakane veľké množstvo fatálnych pochybení vyšetrovateľov, prokurátorov a sudcov, ku ktorému dochádzalo a dochádza nielen v komunistických, ale aj v demokratických krajinách? Sociálni psychológovia vidia príčinu v takzvanej kognitívnej disonancii.

Pod pojmom kognitívnej disonancie sa skrýva zdieľanie dvoch alebo viacerých navzájom si protirečiacich názorov. Takáto nekonzistentnosť vo vlastných názoroch je pociťovaná ako ťaživá až neznesiteľná, a tak sa jej bránime, ako len vieme. Najčastejší spôsob obrany je vyčistenie hlavy prilipnutím k jednej z protirečiacich alternatív a následné vyhýbanie sa faktom, svedčiacim pre druhú alternatívu. A ak sa faktom vyhnúť nedá, snažíme sa ich buď ignorovať, alebo prekrútiť tak, aby nám nespôsobovali ďalšiu disonanciu.
To, akých výkonov sme pri prekrúcaní faktov schopní, ilustroval autor teórie kognitívnej disonancie Leon Festinger dnes už klasickým „terénnym výskumom“. Festinger sa spolu s ďalšími dvoma kolegami pripojil k skupine, ktorá verila, že 21. 12. 1957 nastane koniec sveta. Časť stúpencov nadchádzajúceho konca sveta sa krátko pred týmto dátumom zbavila všetkého majetku a v „osudný“ deň sa zhromaždila v dome jedného z nich. Keď koniec sveta nenastal, intrepretovali túto skutočnosť tak, že práve ich zhromaždenie katastrofu odvrátilo. Tomuto zjavnému nezmyslu uverili najmä tí, ktorí sa naozaj zbavili úplne všetkého. Neostalo im už nič iné, len nádej, že sa nezachovali ako úplní idioti. A pre uchovanie tejto nádeje boli ochotní robiť akékoľvek mentálne kotrmelce.
Podľa knihy Festingerovho žiaka Aronsona a jeho kolegyne Tavrisovej Chyby se stali (ale ne mou vinou) je snaha vyhnúť sa kognitívnej disonancii hnacím motorom sebaospravedlňovania aj v tých najbizarnejších situáciách. Rôzneho prekrúcania faktov sa dopúšťame vo väčšej či menšej miere prakticky všetci, ale v niektorých profesiách sa to deje občas až v kolosálnych rozmeroch. Najviac k tomu podľa autorov dochádza medzi politikmi, ale značne postihnutí sú vraj aj vyšetrovatelia a štátni zástupcovia.
Vedeli by sme nájsť príklady ignorovania alebo prekrúcania faktov vo vyjadreniach vyšetrovateľa, prokurátora a sudcu pre Plus 7 dní? Samozrejme. O viacerých píšeme v hlavnom texte, tu si všimneme ešte jeden z nich, týkajúci sa Andrášikovho nákresu „miesta činu“. (Poznamenajme, že tento nákres bol s najväčšou pravdepodobnosťou zhotovený pod hrubým nátlakom, takže je úplne irelevantný. Na tomto mieste nám však nejde o samotný nákres, ale o pravdivosť či nepravdivosť tvrdení z Plus 7 dní.)
Valašík v súvislosti s týmto nákresom vraj tvrdil, že Andrášik prezradil policajtom veci, ktoré nemali odkiaľ vedieť. Napríklad, že termálne jazierko bolo v roku 1976 prepojené s potokom či riečkou Čierna voda. Tvrdil tiež, že policajti v tomto roku ešte nepredpokladali, že Ľudmila Cervanová nebola utopená v potoku, ale v jazierku.
Takéto niečo však môže povedať len človek, ktorý buď nepozná spis, alebo klame, alebo hovorí niečo, čomu sám napriek evidentným faktom verí. V spise sa totiž nachádza policajný protokol o ohľadaní povodia rieky Čierna voda zo dňa 16. 7. 1976. V časti II v bode 2 sa tam píše o termálnom jazierku, ktoré je prepojené s riečkou kanálom na odvod vody, pričom tento kanál sa vozidlom nedá prejsť. Záver spomínanej časti II znie nasledovne: „Celkovo situácia v povodí rieky Čierna voda má mnoho miest, vhodných na prevedenie takého činu, ako sa udial... Hneď nad obcou Kráľová pri Senci, ako je v bode číslo 2, je tiež vhodné miesto uskutočnenia takéhoto skutku“. Inými slovami, policajti už v roku 1976 vedeli o prepojení jazierka s riečkou a považovali jazierko za možné miesto činu. Valašíkove tvrdenia vyvracia samotný spis.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite