Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Vyšetrovateľ, prokurátor, sudca

.časopis .téma

Kolektívne vystúpenie vyšetrovateľa, prokurátora a sudcu z prípadu Cervanová nijakého psychológa zrejme neprekvapilo. Je ako vystrihnuté z piatej kapitoly knihy Carol Trevisovej a Elliota Aronsona Chyby se stali (ale ne mou vinou).

Téma knihy dvoch amerických sociálnych psychológov je zhrnutá v jej podtitule: „Proč omlouváme svoje hloupé názory, chybná rozhodnutí a špatné skutky.“ Piata kapitola sa zaoberá vyšetrovateľmi a prokurátormi, tvrdohlavo odmietajúcimi aj tie najpresvedčivejšie dôkazy ich minulých pochybení.
Prvý citovaný prípad sa týka Lee Goldsteina, odsúdeného za vraždu v roku 1980. Pre jeho vinu neexistoval nijaký fyzický dôkaz. Bol odsúdený na základe svedectva spoluväzňa – trikrát trestaného za ťažké zločiny – ktorému vraj Goldstein na cele priznal, že vraždu spáchal. Okrem toho mala polícia už len jedno svedectvo, ktoré sa neskôr ukázalo ako zmanipulované a svedok ho odvolal. Goldstein si odsedel dvadsaťštyri rokov, kým bol v opakovanom procese prepustený pre nedostatok dôkazov. Úrad štátneho zástupcu v Los Angeles však aj potom odmietal akékoľvek svoje pochybenie.
Druhý prípad sa týka znásilnenia a vraždy v Central parku v New Yorku na jar roku 1989. Polícia zadržala piatich dôvodne podozrivých mladých mužov. Po desiatkach hodín výsluchov sa mladíci k činu priznali a detailne ho opísali aj s rôznymi odpornými podrobnosťami. O trinásť rokov neskôr sa k tomuto činu priznal iný človek, Matias Reyes, ktorý si odpykával trest za trojnásobné znásilnenie a vraždu. Na rozdiel od mladíkov, proti ktorým neexistovali nijaké fyzické dôkazy, sa Reyesova DNA zhodovala s DNA, nájdenou vo vagíne a na ponožkách obete. Mladíci boli prepustení, štátni zástupcovia a policajti, ktorí ich do väzenia dostali, proti prepusteniu zúrivo protestovali.
Do tretice uvádzajú Aronson s Trevisovou prípad dobodanej dvanásťročnej Stephanie Crow z roku 1998. Po mnohohodinovom vypočúvaní sa k vražde priznal jej štrnásťročný brat Michael a po niekoľkých dňoch zatkla polícia aj dvoch jeho priateľov. Jeden z nich vyrukoval po výsluchoch, trvajúcich 22 hodín, s podrobným opisom toho, ako ju spoločne všetci traja zabili. Krátko pred procesom sa však našla krv dobodanej Stephanie na bunde tuláka Richarda Tuiteho, ktorého susedia videli v okolí v deň vraždy. Chlapci boli prepustení a Tuite bol neskôr za vraždu Stephanie Crow odsúdený. Detektívi, ktorí vydolovali priznania z Michaela a jeho priateľov, však v ich nevinu nikdy neuverili.  O svojej verzii prípadu napísali knihu a vydali ju vlastným nákladom.

.priznania a dôkazy
Ako sa v svetle týchto prípadov javia vyjadrenia vyšetrovateľa Lamačku, prokurátora Valašíka a sudcu Klimenta, ktoré priniesol týždenník Plus 7 dní? Pripomeňme, že spomínaní traja ľudia „usvedčili“ a odsúdili siedmich Nitranov na desiatky rokov väzenia bez akýchkoľvek fyzických dôkazov, len na základe neskôr odvolaných priznaní a svedectiev. Jedným z najpresvedčivejších malo byť priznanie Miloša Kocúra, ktoré urobil už na druhý deň po svojom zadržaní. Väčšine ľudí sa zdá takmer nemožné, aby sa po necelých 48 hodinách nevinný človek priznal a uviedol množstvo detailov. Vyššie spomínaný prípad vraždy Stephanie Crow však ukazuje, že sa to dá stihnúť aj za 22 hodín. Všetko závisí od šikovnosti a tvrdosti vyšetrovateľov na jednej a od psychickej odolnosti či labilnosti vypočúvaného na druhej strane.
Sugestívne musí na prvý pohľad pôsobiť aj Brázdov list na rozlúčku (adresovaný exmanželke), ktorý ako dôkaz vytiahol zo spisu sudca Kliment. Neprezradil však, že u Romana Brázdu bola diagnostikovaná paranoidná schizofrénia, pre ktorú bol jeho prípad vylúčený na samostatné konanie, pričom nikdy nedošlo ani k súdnemu procesu ani k odsúdeniu. Brázda v prípravnom konaní rozprával policajtom také bludy, že jeho svedectvo a priznanie by dôveryhodnosť celého procesu veľmi naštrbili. Sudcovi Klimentovi však nič z toho neprekáža a pokojne vydáva za dôkaz list psychicky ťažko chorého človeka, ktorý už vtedy nedokázal rozlišovať medzi fantáziami a realitou. To naozaj nemá nič lepšie, čím by zdôvodnil svoje rozhodnutie?
Na bezbrannom Brázdovi stavia svoje pochybné argumenty aj prokurátor. Valašík uviedol, že „Roman Brázda bol schopný policajtov navigovať k domu, kde Cervanovú znásilnili, a ešte predtým v cele nakreslil presný plánik toho bytu, ktorý dokonale sedel s realitou.“. Lenže pravda je taká, že Brázda nijaký plánik dokonale sediaci s realitou nenakreslil. Nakreslil iný plánik (veľmi pravdepodobne pod nátlakom), ktorý  je súčasťou spisu a s realitou rozhodne dokonale nesedí. Čitatelia Plus 7 dní však nemali možnosť overiť si túto skutočnosť, pretože ako Brázdov náčrtok im bol podsunutý náčrtok, zhotovený Milanom Andrášikom (ktorý naozaj verne znázorňoval pôdorys bytu, pretože Andrášik v inkriminovanom byte niekoľko mesiacov býval).

.kto povie B, nech povie aj A
Keď .týždeň upozornil na zámenu náčrtkov a požiadal sudcu Klimenta o vysvetlenie, odmietol s nami diskutovať s odôvodnením, že s hluchým a slepým sa to nedá. Pre redakciu Plus 7 dní sa vyjadril, že išlo o omyl a ako nápravu im poslal skutočný Brázdov náčrtok bytu, ktorý však časopis nepovažoval za potrebné zverejniť. Kliment však redakcii neposlal policajný náčrtok bytu, ktorý je tiež súčasťou spisu a ktorý by umožnil overiť pravdivosť Valašíkových tvrdení o dokonalej zhode. Z porovnania policajného a Brázdovho náčrtku je pritom zrejmé, že o nijakej dokonalej zhode nemôže byť ani reči (nesedí poloha schodiska, kuchyne, kúpeľne, WC, ani jednotlivých dverí).
Ak sme doteraz pripúšťali, že v prípade falošného „Brázdovho náčrtku“ išlo zo strany prokurátora, sudcu a redakcie o omyl a nie manipuláciu, odteraz sa to bude pripúšťať o dosť ťažšie. A to tým väčšmi, že sudca Kliment nezverejnil ešte niečo oveľa zásadnejšie. Do Plus 7 dní síce poslal zo spisu kópiu strany 1776b, ale akosi sa zabudol zmieniť o strane 1776a. Na tejto strane je Brázdov náčrtok domu, v ktorom malo dôjsť k znásilneniu. Ide o prízemný domček so šikmou strechou. Dom na Varínskej ulici, kde sa podľa oficiálnej verzie odohrávali orgie so znásilnením, je však poschodový a má rovnú strechu (a taký bol už v roku 1976). Takže, ako je to s tou dokonalou zhodou?

.svedok korunného svedectva
Podobne selektívny výber častí spisu sa uplatnil aj v prípade „korunnej“ svedkyne. Jej absurdná cesta zo splavu Hrona do Bratislavy, účasť na zločinoch, a potom návrat na splav je jednoznačne najslabšou časťou oficiálnej verzie prípadu Cervanová. Milan Valašík k tomu uviedol, že manžel Viery Zimákovej-Vozárovej za ním sám od seba prišiel a oznámil, ako sa mu žena priznala. A nezabudol pripomenúť, že Vozárova výpoveď je riadne zaprotokolovaná v spise. Čo však pripomenúť zabudol, je iná časť spisu, konkrétne zápis o neskoršej Vozárovej výpovedi, podľa ktorej „ (...) Bol niekoľkokrát vypočúvaný, boli voči nemu náznaky zastrašovania, hrozili mu stratou zamestania. Manželka mu nikdy nehovorila, že bola účastná na vražde. Povedal to pod vplyvom násilia. Bol mu sľubovaný byt a dobré miesto, ak bude svedčiť“.
V súvislosti s „korunným svedectvom“ si dovolíme položiť jednu otázku, ktorú zatiaľ nijaký sudca prokurátorovi nepoložil: Ako je možné, že Viera Zimáková zatajila svoju údajnú cestu zo splavu do Bratislavy a späť, keď sa prvý raz ku všetkému priznávala?
Ešte aj Plus 7 dní označuje jej alibi z vodáckeho kurzu za takmer nepriestrelné a 150-kilometrový nočný presun stopom z Revíšťskeho Podzámčia do Bratislavy považuje aj tento týždenník za krkolomný výkon. Ale pri svojom prvom priznaní hovorila, že do Bratislavy prišla z úplne iného miesta, v úplne inom čase a úplne iným spôsobom. Prečo v tejto otázke klamala? Aký mohla mať dôvod na zatajovanie svojej účasti na splave Hrona?
Ešte raz: Ak by aj Zimáková naozaj spomínaný krkolomný výkon absolvovala (čo je naozaj len veľmi ťažko predstaviteľné), potom by mala pri výsluchu v zásade dve možnosti: buď všetko zapierať a použiť vodácky kurz ako alibi, alebo sa priznať, a vtedy by nemalo nijaký zmysel vodácky kurz zatajovať. Tak prečo sa o vodáckom kurze vôbec nezmienila? Existuje pre túto skutočnosť nejaké psychologicky uveriteľné vysvetlenie?

.mýty a legendy
Článok v Plus 7 dní obsahuje aj množstvo čudných vyjadrení, ktoré sa v tomto prípade už stali folklórom. Začnime vyšetrovateľom Lamačkom: „Aj keď to bol komunistický režim, nepísali sa už päťdesiate roky a nikto mi nikdy nepovedal, že musíme niekoho usvedčiť.“ K tomuto výroku hádam len toľko, že prípady citované na začiatku tohto textu sa tiež neudiali v komunistickom Československu v 50. rokoch. Udiali sa v USA v 80. a 90. rokoch. A neboli to nejaké ojedinelé prípady. Od roku 1989 do roku 2003 bolo na základe testov DNA alebo iných dôkazov oslobodených od viny 255 ľudí, neprávom odsúdených za vraždy alebo znásilnenia.
Usvedčenie a odsúdenie nevinných ľudí, neraz na základe ich vlastných priznaní, nie je výsadou monsterprocesov stalinského obdobia. Deje sa to stále, znovu a znovu, a to aj v demokratických krajinách. Nespravodlivo odsúdení nie sú vždy priamymi obeťami totalitných režimov. Občas sú kolaterálnymi obeťami vojny proti zločinu.
Odborníci na trestné právo – t. j. vyšetrovatelia a prokurátori, nehovoriac už o sudcovi Najvyššieho súdu – by mali byť o týchto skutočnostiach informovaní. Prečo teda čitateľom podsúvajú, že takéto veci sa diali iba v 50. rokoch?
V súvislosti s komunizmom opakuje Lamačka aj ďalší populárny a nepravdivý mýtus, že v prípade odsúdených Nitranov ide o „sedem detí prominentných komunistických rodičov“. Pravda je taká – a Lamačka by to mal vedieť – že jediným vyššie postaveným komunistom bol otec Milana Andrášika, ktorý bol riaditeľom jedného zo závodov podniku Cestných stavieb Nitra. Okrem neho sa pod označenie prominentného komunistu ako-tak zmestí už len svokor Františka Čermana a Pavla Beďača, ktorý zastával funkciu náčelníka Rady obrany okresu.
Ale skutočnosť, že Lamačka prudko preháňa, nie je až taká zaujímavá. Oveľa zaujímavejšia je sugestívna otázka, ktorú v tejto súvislosti kladie: „Keby sme už silou-mocou chceli nájsť vraha a na niekoho to našiť, prečo by sme si vyberali takúto komplikovanú a politicky citlivú verziu?“
No preto, lebo ak to vyšetrovatelia naozaj chceli na niekoho našiť, potom nutne potrebovali akýchsi reálne alebo aspoň iluzórne vplyvných ľudí „v pozadí“. Ako inak by totiž vysvetlili, že pri vyšetrovaní v roku 1976 si niekoľko dní po čine nikto (slovom nikto) z účastníkov diskotéky v Mlynskej doline nespomenul na ani jedného z neskôr odsúdených Nitranov?
Zhrnuté: materiály uložené v levočskom archíve dokazujú, že pri masívnom policajnom vyšetrovaní v roku 1976 nikto z účastníkov inkriminovanej diskotéky siedmich Nitranov (a dve výstredne sa správajúce Francúzky) ani slovkom nespomenul. Ako sa toto dá vysvetliť? V skutočnosti nijako, ale dá sa vytvoriť aspoň zdanie vysvetlenia, ak sa do hry dostanú nejakí extrémne vplyvní komunistickí kmotrovia, ktorí celé vyšetrovanie v roku 1976 marili. Politicky citlivá verzia bola nutnosťou, a nie zbytočnou komplikáciou.

.zložitý skutkový dej
Vladimír Lamačka za údajné komplikácie vydáva aj ďalšie celkom samozrejmé veci. Vraj ak by bola celá vec vykonštruovaná, načo by si vymýšľali „zložitý skutkový dej, teda tri miesta činu: únos, znásilnenie a vraždu“?
Odpoveď na túto otázku je pritom úplne jednoduchá. Únos, alebo niečo, čo sa na únos podobalo, videli viacerí svedkovia. O vražde svedčil nález utopeného tela s rukami  zviazanými za chrbtom. No a k vražde ešte treba nejaký motív. A práve ten poskytlo znásilnenie.
Verzia s únosom, znásilnením a vraždou nie je komplikovanou konštrukciou, ale úplne prirodzenou vyšetrovacou verziou. Že je to naozaj tak, dosvedčuje aj skutočnosť, že presne podľa tejto verzie postupovali policajti už v roku 1976, keď bol hlavným podozrivým Ján Hrmo. Aj tam mala byť Ľudmila Cervanová unesená na nejakú chatu, kde mala byť násilím opitá, znásilnená a potom utopená.
Prečo sa Vladimír Lamačka snaží vyvolať dojem, že táto verzia je komplikovaná a neprirodzená? Pravdepodobne preto, lebo argument o tom, že vyšetrovatelia mnohé veci netušili a dozvedeli sa ich prvý raz od obvinených, vyznieva veľmi presvedčivo. Ak sa však pripustí, že s dnešnou oficiálnou verziou zločinu pracovali policajti už v roku 1976, potom sa javí ako prirodzenejší variant, že detaily tejto verzie sa dozvedali noví obvinení od vyšetrovateľov, a nie naopak.
Práve toto nechce Lamačka pripustiť, a preto uvádza, že „na začiatku bolo obvinenie vznesené len proti trom ľuďom, a to iba z vraždy, takže by bolo nelogické, aby sme si prípad sami komplikovali pridávaním ďalších štyroch obvinených a vymýšľaním znásilnenia". Lenže bez znásilnenia by chýbal motív k vražde a nárast počtu obvinených sa stal po odmietnutí spolupráce zo strany Milana Andrášika v podstate nevyhnutným. Andrášik mal pôvodne vystupovať len ako svedok, ktorý usvedčuje troch páchateľov. Keď to nakoniec nebol ochotný urobiť, stal sa zo svedka hlavný obvinený (presne v duchu vyhrážok, ktoré pred súdmi spomínali viacerí svedkovia). Tým stúpol počet obvinených na štyroch a zároveň vznikli dva nové problémy. Prvým problémom bola strata dôležitého svedka, ktorý významne zvyšoval dôveryhodnosť celého prípadu. Potrebovali ho niekým nahradiť a naozaj ho nahradili. Úlohu, ktorú mal hrať v celkovom scenári Milan Andrášik, zohral nakoniec Juraj Lachman, čím sa dostáva na scénu piaty obvinený.  
Druhým problémom bolo, že zrazu bolo priveľa obvinených a primálo áut (verzii, v ktorej sa v jednom poľskom fiate vezie päť páchateľov, svedkyňa aj obeť, by ťažko niekto uveril). Potrebné druhé auto – hoci v tom čase nepojazdné – vlastnil z okruhu svedkov asi len Pavol Beďač, ktorý sa takto stal šiestym obvineným. Načo potrebovali aj siedmeho, to jediné zostáva nejasné.
Čo povedať na záver? Azda len toľko, že z vystúpenia vyšetrovateľov, prokurátora a sudcu sa dá veľmi jednoducho a prirodzene spochybniť rad za radom každý jeden argument. Na ktorú stranu sa v prípade toľkých pochybností pridá verejná mienka, to už závisí od toho, akú máme verejnosť.  

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite