Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Nie je to geto, ale môj domov

.eva Čobejová .martin Hanus .časopis .rozhovor

Mohol byť programátorom či biznismenom, so svojou manželkou sa však rozhodol žiť a pomáhať v afroamerickej štvrti v Atlante, ktorej sa Američania zo strednej triedy vyhýbajú. Mladý Slovák Andrej Ciho.

.pred desiatimi rokmi ste ako 21-ročný mladík odišli do USA. Mnohí odchádzajú za lepším životom, kariérou a platom, vy tam  však žijete v takzvanom černošskom gete s vysokou kriminalitou. Prečo?
Vždy  som gravitoval k chudobným a cítil som to ako svoje poslanie kresťana. Spočiatku ma to ťahalo kamsi na východ, lebo viem, že neexistujú Bohom zabudnuté miesta, iba cirkvou zanedbané miesta.

.ale ako sa stalo, že namiesto východu žijete v najmocnejšej a bohatej krajine Západu?
V Žiline som pracoval ako IT-čkar v jednej neziskovke, ktorá sa venovala mládeži. Tu pracovala ako lektorka angličtiny Američanka z Južnej Karolíny, s ktorou sme sa do seba zahľadeli a neskôr sme sa zobrali. Obaja sme pôvodne chceli ísť do Uzbekistanu, čo však padlo. Už sme žili v USA v štáte Michigan, kde sme v jednom kresťanskom spoločenstve stretli ľudí, ktorí rozmýšľali ako my – videli bohatstvo na jednej strane a chudobu na druhej strane, chápali to ako nespravodlivosť a povinnosť niečo s tým urobiť. To nás veľmi povzbudzovalo, lebo sme do toho nechceli ísť sami.

.do čoho?  
Chudoba sa v USA koncentruje v centrách miest. A keď chce človek s chudobnými pracovať, treba sa k nim presťahovať. S manželkou sme mali tú výhodu, že sme nevlastnili žiadnu nehnuteľnosť a neboli sme zadlžení, takže urobiť radikálne rozhodnutie bolo pre nás jednoduchšie ako pre ostatných.

.tak ste sa rozhodli ísť do chudobnej štvrti s vysokou nezamestnanosťou a kriminalitou?
Jeden priateľ sa rozhodol presťahovať do chudobnej štvrte, pridal sa k jednej organizácii, ktorá takto fungovala – a išiel do Atlanty. A my sme sa pripojili. Už tam žijeme štyri a pol roka.

.už ste mali deti, keď ste tam išli?
Vtedy sme mali dve deti, dnes ich máme štyri a čakáme piate.

.manželka bola tiež nastavená tak ako vy?
Ona mala spočiatku zábrany, čo som úplne rešpektoval. Nechcel som, aby sme sa niekam prisťahovali a prvý večer, keď sa tam bude strieľať, sa ma opýta: Kam si ma to zobral? Čakal som, modlil som sa, aby to aj ona zobrala ako naše rodinné poslanie.  

.vašu štvrť si predstavujeme, povedané politicky nekorektne, ako černošské mestské geto. Je to tak?
My to nenazývame geto, je to náš domov. Naša štvrť je súčasťou South Atlanta, je tam okolo 530 obydlí, z ktorých je približne tretina prázdna. Je to štvrť rodinných domov v lepšom či horšom stave, často aj s vypnutou elektrinou pre nezaplatené šeky. Na jednej strane máme diaľnicu, nad nami ďalšia diaľnica, máme tam nákladnú železničnú stanicu, federálnu väznicu, dve vrakoviská, dve recyklovačky papieru a dve recyklovačky priemyselných chemikálií. Nie je náhoda, že keď mestská rada schvaľuje, kam dať takéto špinavé prevádzky, tak ich dajú k nám. Veď tí chudobní sa nebudú brániť…

.žijú tam len Afroameričania?
Prevažne áno, sme jediná biela rodina na našej ulici. Bývame tam v dome, ktorý sme získali aj vďaka dvom grantom od federálnej vlády. Máme desaťročný odklad na splácanie tej menšej z dvoch hypoték a keď tam v úvodzovkách vydržíme desať rokov, nebudeme ju musieť splatiť.

.v akom prostredí to teda žijete?
Ja občas žartujem, že z mojej terasy viem kameňom dohodiť na tri miesta, kde díleri predávajú drogy. Sú tam prostitúcia, gangy, asi raz týždenne je tam streľba. Ale nie je to horor, po ulici sa môžete cez deň prejsť aj bez toho, aby ste zažili nejakú dramatickú udalosť.

.koľko ľudí vo vašej štvrti je bez práce?
Odhaduje sa, že je tam 40-percentná nezamestnanosť. Pracovné príležitosti v Amerike sú, ale pre ľudí bez návykov pracovať, pravidelne prísť načas do práce, vydržať v práci, mať disciplínu, to je problém.

.nemáte o vaše vlastné deti strach?
Mám.

.dá sa s tým normálne žiť?
Dá. Snažíme sa správať obozretne, preto deti na ulicu hrať sa nepustím. Hrajú sa na záhrade. Sme opatrní, ale, samozrejme, nemáme žiadnu záruku, že sa nič nestane.

.vaše rozhodnutie pripomína misionárske poslanie.
Určite to nie je pre každého, som veriaci  a verím, že je to moja povinnosť. Nie je to tak, že bolo by dobré pomáhať – ale je to tak, že my ako kresťania musíme pomáhať.

.je v jednej z najbohatších krajín sveta aktuálna otázka chudoby?
Americké mestá, to sú štvrte s uhladenými domami, trávnikmi, bazénmi, a potom je akási pomyselná hranica – často je to železničná trať alebo diaľnica – a zrazu je to celkom iné, veľká chudoba, akoby ste prešli obrovskú vzdialenosť. Ľudia z tých bohatých štvrtí o tom ani nevedia, všade chodia autom, potom prídu domov, gombíkom zatiahnu dvere do garáže a nikoho poriadne ani nevidia. Do takýchto štvrtí, ako je tá naša, ani nejdú. Prekvapilo ma, že aj kresťanské cirkvi akoby rešpektovali tieto hranice. Zaujal ma jeden výrok: Problém dnešnej cirkvi nie je to, že jej nezáleží na chudobných, ale že žiadnych nepoznajú.

.ako to myslíte?
Keď teraz bývam v tejto štvrti, tak to vidím očami mojich susedov. Prichádzajú skupiny v rovnakých tričkách, prídu v krásnych autách, vyzbierajú smeti alebo urobia nejaký projekt a idú preč. Čo tým hovoria našim susedom? Vy si neviete sami upratať, máte to tu škaredé a my vám to tu prídeme scivilizovať. A ešte majú dobrý pocit, že pomohli.

.skúšame si to predstaviť: do problémovej afroamerickej štvrte príde mladá biela rodina, ktorá by mohla žiť v celkom inej štvrti. Nepôsobili ste na nich ako Marťania?
(Úsmev.) Mne pomohlo to, že sa živím ako programátor na voľnej nohe, a susedia ma teda nebrali ako čudáckeho misionára alebo sociálneho pracovníka, ale ako suseda Andreja, ktorý pracuje na počítači.

.ale nepýtali sa, prečo ste prišli bývať práve medzi nich?
Keď sa už opýtali, tak som povedal, že pán Boh ma povolal pridať sa k nim a k ich snahe zlepšiť si štvrť. Ľudská dôstojnosť je dôležitá. Keď počujem ľudí povedať: pracujem s Rómami, niekedy to vyznie akoby povedali: pracujem s plastelínou. Ja svojim susedom nič netlačím do hlavy, keď napríklad moja rodina prechádza ťažkou skúsenosťou, tak to pred nimi neskrývam. Keď ich môžem ja kedykoľvek navštíviť, tak aj oni môžu. Mám auto a keď sa ide do ďalekých potravín, beriem aj susedov, ktorí auto nemajú. Každý piatok robíme spoločnú večeru, na ktorú môžu prísť ľudia zo susedstva a občas prídu aj ženy, ktoré sa živia prostitúciou. Prvý rok som vlastne len počúval, aby som pochopil, čo je potrebné robiť.

.a na čo ste prišli?
Mladí ľudia tu nemali čo robiť. Potulovali sa, robili zle, nemali rešpekt voči starším. Ale tie decká nikto nikde nechce. Skončia školu a poobede nemajú nič na práci, doma ich nechcú, pošlú ich von, a tak sa potulujú. Mám rád bicykel, viem, že bicykel dáva istú slobodu a všimol som si, že tieto deti nemajú bicykle. A tak som začal prevádzkovať neziskový bicyklový servis.

.čo je to?
Je to servis, kde si môže miestna mládež prácou zarobiť na vlastný bicykel. Nič sa nerozdáva, lebo to je nezdravé pre jedných i druhých. Začiatok bol ťažký, nemal som peniaze, bicykle ani priestor, kde to robiť. Prezentoval som to miestnym ľuďom ako South Atlanta Bike Shop, teda niečo, čo patrí štvrti a jeden podnikateľ mi dovolil, aby som to robil za jeho budovou na betónovej ploche. Susedia mi darovali náradie, urobil som internetovú stránku a jedného dňa mi zazvonil telefón a darovali mi štyri staré pokazené bicykle. Tak sa to začalo. Išiel som po ulici a deti, ktoré som stretol a nudili sa, som pozval, nech si prídu zarobiť na bicykel.

.a prišli?
Prišli. Zarobiť si na vlastný bicykel? To je lákavý koncept. Deti od jedenásť do osemnásť rokov sa u nás môžu prihlásiť a dva dni v týždni poobede u nás pracovať za body. Keď zarobia päťdesiat bodov, môžu si vybrať ktorýkoľvek opravený bicykel. Ja ich učím mechanickej práci opravovať bicykle. Je to síce o bicykloch, ale zároveň tam vôbec nejde o bicykle.

.o čo teda?
Učíme ich, ako komunikovať na pracovisku, ako riešiť konflikty, prísť načas do práce, analyzovať problémy a rozhodovať sa. Pre mnohé deti je to prvýkrát, čo od nich niekto niečo očakáva. Za tri roky sme tam mali vyše sedemdesiat detí. Niektoré si zarobili už na viacero bicyklov, aj pre sestru či pre mamu. Jeden chlapec je zamestnanec, prijíma veci do opravy, aj opravuje bicykle, má na starosti pokladnicu. Máme už aj druhú zamestnankyňu, šestnásťročné dievča, ona rozhoduje, ktoré bicykle predáme a za akú cenu. Jej matka mi ani neverila, čo všetko je jej dcéra schopná urobiť a čo všetko má na starosti.

.na Slovensku vznikali za peniaze z eurofondov sociálne podniky – a tento váš bicyklový servis veľmi pripomína tento koncept. Ale u nás sociálne podniky boli zväčša podvod, a tak je to spojenie sociálny podnik vnímané ako fraška.
Naozaj? Ja som náš servis postavil pre ľudí, ktorým by iní podnikatelia nedali šancu. Keby som si otváral bicyklový servis za účelom zarobiť peniaze, tak by som ho nezaložil v našej štvrti a najal by som si tých najlepších ľudí, akých by som si finančne mohol dovoliť.

.takže vy ste vlastne sociálnym podnikom?
Sociálny podnik má byť o tom, že funguje pre dobro vlastníka, ale zároveň je dôležité, aká je cieľová skupina, ktorej chce pomôcť – musí slúžiť pre dobro obidvoch. A keďže naším jediným cieľom je pomôcť štvrti, takýmto sociálnym podnikom vlastne ani nie sme.

.dávate šancu deťom od jedenásť do osemnásť rokov. Ale čo potom, keď už majú viac ako osemnásť?
Ten chalan, ktorý je u nás aj zamestnaný, potreboval ešte inú prácu, keďže má už rodinu. Veľmi ma povzbudilo, že keď sa uchádzal o prácu, o ktorú sa uchádzali mnohí iní, tak ju dostal. Mal totiž vďaka servisu referencie a skúsenosti. Dnes robí manažéra pumpy.

.to je pre chalana z takejto štvrti džob snov?
Áno. Mám pocit, že mi na začiatku tie decká neverili, keď som im hovoril, že chcem vytvoriť aj pracovné miesta, ale teraz im už môžem povedať: to nejde, že tu v bike shope sa budete flákať a ja vám dám dobrú referenciu. Ale keď tu budete makať, tak ja vám napíšem dobrú referenciu. A oni už teraz vidia, že na základe našej referencie už niektorí dostali prácu. To sú také naše malé zázraky.

.toto leto trávite na Slovensku, boli ste sa pozrieť aj v niekoľkých rómskych osadách. Je model vášho obchodu  prenosný aj do týchto našich osád?
(Ticho.) Na Slovensku je všeobecne ťažší život ako v Amerike. Ale podľa mňa takýto model musí fungovať aj tu.

.lenže to by trebárs znamenalo presťahovať sa do rómskej osady…
Viem si predstaviť, že keby sme boli s mojou rodinou na Slovensku, tak by sme bývali s Rómami. Ale zdôrazňujem, to naozaj nie je pre každého. Sú rôzne úrovne, do ktorých sa možno zapojiť a najmä kresťania by to mali robiť. Niekedy stačí rovnocenné priateľstvo, a na to netreba žiadne európske peniaze. Niekto sa môže modliť, niekto poslať tri eurá a niekto si môže nájsť nejaký projekt, do ktorého sa zapojí. Dá sa to robiť aj bez peňazí. Viete, to nie je tak, keď idete pomáhať chudobným, že vy iba dávate. Vy ako človek aj veľa získate: priateľstvá, povzbudenie, a to je návykové, človeku sa to dostane do krvi.

.dajú sa porovnávať mentality vašich afroamerických susedov s Rómami?
V niečom určite áno, napríklad v orientácii na prítomnosť, tieto komunity napríklad majú ťažkosť si odkladať nejaký pôžitok, pretože keď peniaze nikdy nie sú a zrazu nejaké prídu, tak sa to rýchlo minie. Ale inak by som bol opatrný pri porovnávaní.

.splnomocnenec pre Rómov Peter Pollák bol túto zimu v USA a po návrate hovoril, že mnoho vecí pri integrácii menšín sa tam naučil a vie, čo tam funguje. Čo je teda prenosné z USA na Slovensko?
Základy – dôstojnosť chudobných musí byť na prvom mieste. Keď  prídem so skupinou dobrovoľníkov, tak by som mal nechať foťák doma a telefón vo vrecku. Mne to aj jedna pani z osady povedala, že si u nich dobrovoľníci fotili najchudobnejšie deti. To je zlyhanie. Musí to byť rovnocenný vzťah, treba získavať priateľstvá, ale bez nejakých prehnaných očakávaní. Ak premeníte priateľstvo na stratégiu a potom keď stratégia tri mesiace nefunguje, tak toho človeka zavrhnem, to nebolo priateľstvo.

.v našich osadách ste sledovali aj sociálnu prácu. Čo sa vám tu páčilo a čo nie?
Páčila sa mi vytrvalosť niektorých ľudí, vernosť. Napríklad každý piatok po niekoľko rokov boli v tej osade, poznali decká po mene. Oslovilo ma to, čo je sústredené na jedno miesto a je za tým vytrvalosť. Pamätám si, že keď sme sa sťahovali do našej štvrte v Atlante, hovorili nám: ak si neviete predstaviť, že tu vydržíte minimálne 15 rokov, tak sem ani nechoďte. Nečakajte, že za pár rokov zmeníte svet. A kým odrastie jedna generácia, to je približne 15 rokov.  Teraz je taká móda hovoriť medzi neziskovkami o nízkoprahových projektoch, do ktorých môže každý prísť a odísť, kedy chce. Iste, aj tie majú svoje miesto, ale u nás je to inak. Keď sa niekto u nás zapíše, že príde o pol piatej – a nepríde načas, stráca body. A keď robí zle, tak musí preč. Nie sme stopercentne nízkoprahové centrum.

.čo vám tu u nás chýba?
Sociálna práca, poradenstvo. Keď nejaké dieťa aj chce zmeniť svoj život, ale doma nemá ani stôl, za ktorým by sa mohlo písať úlohy, tak to vyriešme. Máme komunitné centrum, dajme tam stoly, aby sa deti mohli chodiť učiť. Na to netreba žiadne európske peniaze. Poviem to inak: Boh nás nepovolal byť úspešní, ale byť poslušní.  Preto sa ja o granty neuchádzam vôbec, nechcem, aby niekto, kto u mňa ani nebol, rozhodoval o tom, aké sú kritériá môjho úspechu alebo neúspechu. Alebo sú tam očakávania, že urobíme parádne fotky, doplníme ich nejakým smutným príbehom a pošleme ich darcom – ale to je opäť na úkor dôstojnosti detí. Prednedávnom som odmietol tridsať novučičkých bicyklov. Hrozne by mi to pomohlo, ale boli tam podmienky, ktoré by nabúrali náš model aj dôstojnosť detí, ktorú roky budujeme.  

.hovoríte, že vás povolal Boh, aby ste robili túto prácu, je vaším cieľom aj evanjelizácia tých detí?  
To nie je tak, že bicykel je návnada, aby som do nich tlačil duchovné témy. (Smiech.) To by som nabúral ich dôstojnosť a vlastne by som ich podviedol. Ľudia majú predstavu, že keď ide niekto robiť misionársku prácu, musí opustiť svoju prácu, vzdať sa svojho bytu, auta, všetkého. Ale to nie je digitálne, nula alebo jednotka. Ak dobre rozumiem Biblii, tak každý kresťan je vlastne misionár. A keď som ja urobil rozhodnutie dať svoj život Bohu, tak aj mne musí záležať na tom, na čom jemu záleží, teda aj na starosti o chudobných. Nie je to komplikované, je to iba náročné.

.ste šťastný?
Niekedy je to ťažké, pretože by som očakával väčšie pokroky. Niekedy mám zas pocit, že sa vraciam o pár rokov späť. Ale som šťastný, neviem si predstaviť, že by som týchto mojich susedov opustil.

Andrej Ciho/
Narodil sa v Bratislave v roku 1982. V roku 2000 absolvoval  gymnázium Tilgnerova, potom študoval tri semestre na Žilinskej univerzite, odbor informatika. So svojou americkou manželkou sa usadil najskôr v štáte Michigan, kde získal diplom bakalára v biznis manažmente na Cornerstone University v meste Grand Rapids. V roku 2009 sa s rodinou presídlil do problémovej afroamerickej štvrte s vysokou kriminalitou v Atlante. Momentálne navštevuje rómske osady na Slovensku a na základe svojich skúseností pripravuje o segregovaných komunitách knihu (viac na stránke lenspolu.sk). Je ženatý, má štyri deti.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite