Akú funkciu má masa detí na javisku? Kto sú ľudia v hľadisku, prečo sem prišli, komu je vlastne určený príbeh Legendy o rytieroch, prečo sú tu profesionáli z divadiel, prečo najstarší symfonický orchester, prečo sa ministri tvária tak spokojne? Ide o muzikálové predstavenie pre širšiu verejnosť alebo pre uzavretú societu učiteľov, rodičov a žiakov? V prvom prípade je tu veľa rodičov a detí, v druhom priveľa profesionálov.
Je to prezentácia edukačného projektu alebo štátne oslavy výročia príchodu vierozvestov? Interpretačným kľúčom tejto významovej nejednoznačnosti by mohlo byť osemsto detí na javisku. Mali by asi spievať, ale nespievajú, mali by účinkovať, ale neúčinkujú, možno by si mali pozrieť príbeh, nie sú však divákmi, čím sú vlastne? Niekto by mohol namietať: „Veď spievali.“ Možno, ale prečo sme vo výsledku počuli len pár desiatok detských hlasov? S deťmi zo základných škôl spoluúčinkoval aj Detský spevácky zbor Slovenského rozhlasu, takže asi vieme, ktorých tridsať hláskov snímal mikrofón. Na príbehu sa deti nijako nepodieľali. Pasívne stáli mimo diania ako čierna masa. Aby sme boli spravodliví, deti napokon do inscenácie predsa len zasiahli: čierne tričká vymenili za červené, čo vlastne potvrdilo ich funkciu kulisy.
Muzikálové podanie išlo úplne nezávisle od (spoľahlivo odfiltrovaného) spievania detí. Deti sú kulisa, takže ostáva zaostriť na príbeh o rytieroch s nevysvetliteľnou vsuvkou výstupu Cyrila a Metoda, ktorí sem zablúdili pravdepodobne ako podmienka štátnej zákazky. Takže pre koho je určený tento príbeh zhudobnenej legendy? Pre dospelých ľudí v hľadisku? Asi sem neprišli pre lacné posolstvá. Nie, prišli sem podporiť svoje dieťa, to však bolo neviditeľné a nepočuteľné v čiernej mase.
Späť k nášmu, zatiaľ neveľmi funkčnému interpretačnému kľúču – k deťom. Asi ani netušili, aké užitočné boli v tomto projekte: zabezpečili návštevnosť. Každé z nich totiž dostalo štyri voľné vstupenky, kto z blízkych by odmietol? Deti spriechodnili financie z ministerstva školstva, finančne si tak mohli polepšiť aj účinkujúci, ktorí so školstvom nemajú nič spoločné. Deti boli prospešné aj pre zúčastnené školy, ktoré mali postarané o veľkolepý záver školského roka. Deťom sa podarilo vytvoriť i úžasnú atmosféru – najmä pri ich nástupe na scénu – polhodinové ovácie pri príchode každej školy umocnené efektným mixom humoru a PR moderátorky Adely Banášovej, zelektrizovalo vždy príslušnú skupinu rodičov – azda najväčší zážitok pre všetkých zúčastnených (určite väčší ako samotné hudobno-dramatické dielo).
Deti sú zároveň pevným štítom celého projektu, pretože kto by sa opovážil kritizovať aktivity, v ktorých sú hlavnými postavami? Naozaj neoceniteľná služba. A čo z toho mali ony? Dostali tričká, možnosť stretnúť sa so známymi tvárami a stáť na megajavisku na najväčšom slovenskom štadióne.
Minister školstva hovorí o inovatívnych metódach hudobnej výchovy... Metóda je cesta, ako dosiahnuť cieľ. To sa projektu určite podarilo, i keď cestou nebola hudobná výchova a cieľom nebola hudba. Projekt je to však naozaj dokonalý. Svedčí o tom veľkolepé finále: tisícky nadšených rodičov, učiteľov, žiakov a dvaja ministri. Osemsto „spievajúcich“ detí, tisícky divákov (toľko nemá Symfonický orchester slovenského rozhlasu ani za celú sezónu) a napokon to najhlavnejšie: nešlo predsa o nijakú komerciu. Prvá liga našich hercov, prvotriedny režisér, symfonický orchester a téma z našej histórie predsa dokazujú pravé kultúrne hodnoty projektu.
Čo k tomu dodať? Dokonalý plán. Škoda, že k spevu napokon nedošlo a o hudobnej výchove nemôže byť reč. Veľkolepé to však rozhodne bolo.
Viva zbor, Legenda o rytieroch zo Sitna, Zimný štadón Ondreja Nepelu, 19. júna 2013.
Autor je vedúcim Katedry hudobnej výchovy na Pedagogickej fakulte UK.
Je to prezentácia edukačného projektu alebo štátne oslavy výročia príchodu vierozvestov? Interpretačným kľúčom tejto významovej nejednoznačnosti by mohlo byť osemsto detí na javisku. Mali by asi spievať, ale nespievajú, mali by účinkovať, ale neúčinkujú, možno by si mali pozrieť príbeh, nie sú však divákmi, čím sú vlastne? Niekto by mohol namietať: „Veď spievali.“ Možno, ale prečo sme vo výsledku počuli len pár desiatok detských hlasov? S deťmi zo základných škôl spoluúčinkoval aj Detský spevácky zbor Slovenského rozhlasu, takže asi vieme, ktorých tridsať hláskov snímal mikrofón. Na príbehu sa deti nijako nepodieľali. Pasívne stáli mimo diania ako čierna masa. Aby sme boli spravodliví, deti napokon do inscenácie predsa len zasiahli: čierne tričká vymenili za červené, čo vlastne potvrdilo ich funkciu kulisy.
Muzikálové podanie išlo úplne nezávisle od (spoľahlivo odfiltrovaného) spievania detí. Deti sú kulisa, takže ostáva zaostriť na príbeh o rytieroch s nevysvetliteľnou vsuvkou výstupu Cyrila a Metoda, ktorí sem zablúdili pravdepodobne ako podmienka štátnej zákazky. Takže pre koho je určený tento príbeh zhudobnenej legendy? Pre dospelých ľudí v hľadisku? Asi sem neprišli pre lacné posolstvá. Nie, prišli sem podporiť svoje dieťa, to však bolo neviditeľné a nepočuteľné v čiernej mase.
Späť k nášmu, zatiaľ neveľmi funkčnému interpretačnému kľúču – k deťom. Asi ani netušili, aké užitočné boli v tomto projekte: zabezpečili návštevnosť. Každé z nich totiž dostalo štyri voľné vstupenky, kto z blízkych by odmietol? Deti spriechodnili financie z ministerstva školstva, finančne si tak mohli polepšiť aj účinkujúci, ktorí so školstvom nemajú nič spoločné. Deti boli prospešné aj pre zúčastnené školy, ktoré mali postarané o veľkolepý záver školského roka. Deťom sa podarilo vytvoriť i úžasnú atmosféru – najmä pri ich nástupe na scénu – polhodinové ovácie pri príchode každej školy umocnené efektným mixom humoru a PR moderátorky Adely Banášovej, zelektrizovalo vždy príslušnú skupinu rodičov – azda najväčší zážitok pre všetkých zúčastnených (určite väčší ako samotné hudobno-dramatické dielo).
Deti sú zároveň pevným štítom celého projektu, pretože kto by sa opovážil kritizovať aktivity, v ktorých sú hlavnými postavami? Naozaj neoceniteľná služba. A čo z toho mali ony? Dostali tričká, možnosť stretnúť sa so známymi tvárami a stáť na megajavisku na najväčšom slovenskom štadióne.
Minister školstva hovorí o inovatívnych metódach hudobnej výchovy... Metóda je cesta, ako dosiahnuť cieľ. To sa projektu určite podarilo, i keď cestou nebola hudobná výchova a cieľom nebola hudba. Projekt je to však naozaj dokonalý. Svedčí o tom veľkolepé finále: tisícky nadšených rodičov, učiteľov, žiakov a dvaja ministri. Osemsto „spievajúcich“ detí, tisícky divákov (toľko nemá Symfonický orchester slovenského rozhlasu ani za celú sezónu) a napokon to najhlavnejšie: nešlo predsa o nijakú komerciu. Prvá liga našich hercov, prvotriedny režisér, symfonický orchester a téma z našej histórie predsa dokazujú pravé kultúrne hodnoty projektu.
Čo k tomu dodať? Dokonalý plán. Škoda, že k spevu napokon nedošlo a o hudobnej výchove nemôže byť reč. Veľkolepé to však rozhodne bolo.
Viva zbor, Legenda o rytieroch zo Sitna, Zimný štadón Ondreja Nepelu, 19. júna 2013.
Autor je vedúcim Katedry hudobnej výchovy na Pedagogickej fakulte UK.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.