Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Zmierenie ako ilúzia?

.časopis .história

Téma slovensko-maďarských vzťahov po tom, ako ju otvoril Štefan Hríb a László Surján, ešte stále rezonuje. Prinášame ďalšie reakcie a názory.

.otázka historických krívd?
Gesto, ktoré voči druhému národu prejavili Štefan Hríb a László Surján, treba určite oceniť. Prekážku k slovensko-maďarskému zmiereniu však netreba hľadať predovšetkým v historických krivdách. Tie sa zdajú dôležitými len pre svoju aktuálno-politickú relevanciu. Slovensko-maďarské zmierenie sa veľakrát prezentuje v rovine ospravedlnenia sa za historické krivdy, urobením hrubej čiary za minulosťou na spôsob nemecko-francúzskeho zmierenia. Najväčšou prekážkou upokojenia slovensko-maďarských vzťahov však nie sú rozdielne interpretácie historických udalostí. Niežeby tie neexistovali, ale v Európe nie sú nijako výnimočné, a preto nevysvetľujú napätie medzi našimi národmi. Turci spáchali oveľa väčšie „krivdy“ proti Slovákom aj Maďarom, a nikomu by nenapadlo hodnotiť naše vzťahy s Tureckom cez prizmu okupácie Nových Zámkov v 17. storočí.
To, čo dáva dôležitosť našim historickým krivdám, je ich relevancia pre súčasnosť. Nie sú to uzavreté kapitoly minulosti, pretože slúžia na ospravedlnenie súčasných obáv a krokov. Nedráždia preto, lebo sa stali, ale preto, lebo v istom zmysle sa stávajú dodnes alebo sa môžu stať v budúcnosti. Napríklad Slovákom by oveľa menej prekážala účasť maďarských vojsk na okupácii Československa v roku 1968 (koľko Slovákov by vedelo vymenovať ostatné okupačné sily okrem Sovietov a Maďarov? Nikomu by nenapadlo žiadať ospravedlnenie napríklad od Poliakov), alebo pripojenie južného Slovenska k Maďarsku počas druhej svetovej vojny, keby nadštandardné vzťahy Maďarska a maďarskej menšiny na Slovensku v nich nevyvolávali pocit déjà vu. Maďarsko môže veľakrát, právne aj symbolicky, deklarovať, že nemá územné nároky voči Slovensku, ale zdá sa, že veľa Slovákov sa takýchto krokov stále obáva. Preto je Viedenská arbitráž taká dôležitá – je dôkazom, že sa také niečo už stalo, takže sa to môže stať znova.
Na druhej strane, Benešove dekréty by takisto dráždili Maďarov na Slovensku oveľa menej, keby v súčasných krokoch slovenských vlád nevideli podobný motív – jazykové zákony alebo územno-správne členenie krajiny sú len modernejšou verziou obmedzovania ich práv pre ich národnosť. Viacerí v tom vnímajú cielený pokus likvidácie celej komunity poslovenčením („reslovakizácia“ – ďalšia núkajúca sa historická paralela). Z podobného dôvodu sa pre Slovákov stávajú dôležitými maďarizačné kroky uhorských vlád z čias dualizmu – slúžia ako ospravedlnenie súčasných slovenských krokov, či už ako dôvod na pomstu alebo „historickú spravodlivosť“ prostredníctvom „vyrovnania“ neprávostí, spáchaných na Slovákoch v minulosti.
Z týchto dôvodov si nemyslím, že k zmiereniu nás priblíži dialóg historikov alebo ospravedlnenie sa za veci, spáchané  v minulosti. Iste, aj to bude na naše pomery nevídaný pokrok, a v tomto nám páni Hríb a Surján idú veľmi dobrým príkladom, ale to nestačí. Môžeme sa stokrát navzájom ospravedlňovať, keď neodstránime súčasné zdroje napätia, každý ďalší konflikt nás vráti k východiskovému bodu, a historické krivdy sa opäť stanú aktuálnymi.
Skutočným jadrom konfliktu nie je história, ale postavenie maďarskej komunity na Slovensku. Pre jedných piata kolóna, ktorá samotnou existenciou ohrozuje územnú integritu štátu, pre druhých zase diskriminovaná menšina, vystavená agresii a útlaku. Bežného občana Maďarska by vôbec netrápilo, aké dekréty prijali kedysi Slováci – netýka sa ho to. Dosť sa ho však týka, keď počuje, že na Slovensku niekto utrpí nejakú ujmu len pre to, že je maďarskej národnosti – útok voči maďarskej kultúre, jazyku si totiž vie zosobniť. Podobne by bežnému Slovákovi vadila Viedenská arbitráž asi toľko, ako okupácia Osmanskou ríšou (teda vôbec), keby nemal pocit, že sa musí na istej rovine obávať jej zopakovania, čo mu pravidelne vlastní politici pripomínajú.
Maďarská menšina je preto nielen prekážkou, ale zároveň aj kľúčom k zmiereniu. Vyriešenie jej postavenia totiž eliminuje nespokojnosť na oboch stranách. Maďari nebudú mať dôvod obávať sa zániku komunity svojich súkmeňovcov na Slovensku, ak bude jej rozvoj zabezpečený a prestane byť fackovacím panákom slovenskej politickej scény. Slovákov neuspokojí žiadne gesto ani deklarácia z maďarskej strany – keby však videli, že sú Maďari na Slovensku so svojím postavením spokojní, mali by ešte dôvod na obavy pred ich „zradou“ a túžbou pripojiť sa k Maďarsku? Len takto sa historické krivdy zbavia svojej aktuálno-politickej relevantnosti, a môžu sa stať konečne tým, čím by mali byť – témou pre historikov a parketou pre politikov na symbolické ospravedlňovanie.
Nemecko-francúzske zmierenie nebolo umožnené vydaním spoločnej knihy dejepisu, ale strategickým prepojením ťažkého priemyslu oboch krajín v rámci Európskeho spoločenstva, uhlia a ocele, s cieľom zabrániť budúcim vojnám medzi týmito krajinami. U nás by sme mohli začať napríklad jazykovým zákonom. Dôležitejšie totiž, ako ospravedlňovať sa za historické krivdy, je ich každodenne neopakovať.
.jános Fiala-Butora, doktorand na Harvard Law School

.odkaz dvom intelektuálom

Konečne sa prelomili ľady! Ako speváčka ľudových piesní prejavujem svoje myšlienky takmer výhradne spevom, teraz však musím prehovoriť. Nie som majsterka slova, teda okrem spievaného, a ani sa nezvyknem pridať k rôznym hnutiam. Okrem Charty XXI!
Pred tromi rokmi som sa medzi prvými pridala k Charte XXI, ktorú vo Veľkom Mederi odštartoval László Surján. Toto hnutie zmierenia, ktoré nepozná politické strany ani hranice štátov, je mi blízke. Veď aj v mojej profesii sa z veľkej časti snažím napomôcť zmierenie národov žijúcich na tomto území. Som otvorená voči kultúrnym zážitkom zo spolužitia národov a hoci sledujem politické dianie iba z diaľky, na slovenský jazykový zákon som reagovala albumom Vox Humana, ktorý predstavuje paralely slovenských a maďarských ľudových piesní.
Ľudové piesne nepoznajú hranice, nepoznajú vylúčenie ani nenávisť. Krása ľudových piesní predstavuje hodnotné umenie, pretože národy, žijúce kedysi vedľa seba v mieri, sa navzájom obdarovali vlastnou ľudovou tvorbou.
Politické názory vyjadrujem iba zriedkakedy, pretože vo mne rezonuje výrok Bartóka z roku 1937, keď povedal, že kde sa začína politika, tam sa končí umenie a veda, právo a uznanie.
Avšak táto príležitosť je naozaj výnimočná: podnietilo ma vyznamenanie Štefana Hríba a jeho otvorený list adresovaný Lászlóovi Surjánovi. Už dlhší čas čakám na toto mimoriadne gesto. Zbaviť sa predsudkov, to si vyžaduje čas, ale aj z malých krôčikov sa môžu vykľuť obrovské kroky, ak dostanú potrebnú ozvenu, ak ich odkaz berieme vážne.
Hádky predstavovali pre politikov odjakživa dôležitý kapitál. Teraz sa však deje pravý opak: Dvaja významní intelektuáli, Štefan Hríb a László Surján, sa dokázali povzniesť nad krivdy národov, a práve preto predstavujú niečo viac. Obaja podstúpili riziko, že ich spoluobčania z radov vlastného národa by sa im mohli otočiť chrbtom.
Zmierenie v Karpatskej kotline môže vyzerať ako ilúzia a pravda je taká, že do dnešného dňa nemôže byť ani reči o veľkom úspechu. Podanie ruky zo strany Hríba a Surjána preto znamená pre mňa nesmiernu radosť a nádej.
.katalin Szvorák, držiteľka Kossuthovej ceny

.zbytočná kauza Škultéty

Mohlo sa krajšie, mohlo sa múdrejšie, mohlo sa spoločne. Strážmajstra Ladislava Škultétyho (pozri aj Profil na str. 46) exhumovali v Rumunsku a jeho pozostatky v podstate potajomky preniesli na Slovensko. Maďarsko ani neinformovali, ani nezapojili do akcie. Pritom prečo by sme boli my proti, keď Škultétyho rodná dedina chcela uchovávať jeho spomienku a aj jeho hrob? Je to prvý problém v tomto príbehu.
Druhým je, že sa zaplietame do jednej hlúpej diskusie. Bol Škultéty  Slovákom alebo Maďarom? Keďže meno jeho matky bolo Kovács, dalo by sa povedať, že má maďarský pôvod. Keďže Mojtín (Hegyesmajtény) bol osídlený v 18. storočí, v predchádzajúcich dvoch storočiach akoby zmizol, dalo by sa taktiež povedať, že má slovenský pôvod. Jeho legendárnu postavu spracovali po slovensky aj po maďarsky: pod menom Háry János ho pozná každý Maďar. Prečo by nemohol byť predmetom našej spoločnej historickej pamäti?!
Škultéty bol Hadikov husár, legendárny husár legendárneho veliteľa. Keď sa dostal k husárom, Maďar a Slovák neboli nepriateľmi. Boli občanmi jednej vlasti, aj keď sa každý modlil k Bohu iným jazykom. Za to, že Škultéty takto činil po slovensky, nebudeme my Maďari mať menej radi Jánosa Háryho. A ak sa zase modlil po maďarsky, môže ho aj napriek tomu jeho rodná dedina uctievať a spomínať si naň. Mohla to byť veľká príležitosť k zblíženiu – keby napríklad vedenie slovenskej a maďarskej armády organizovalo jeho pohreb spolu, keby si ho uctili ľudia z oboch krajín spoločne. Namiesto toho sa zaplietame do vášnivých diskusií. Namiesto úprimnej, vznešenej a veľkej slávnosti potajomky dovezené Škultétyho pozostatky. Hanba. Je to veľká škoda.
Ľudia, Slováci a Maďari! Nebojíte sa, že starý strážmajster vyskočí z hrobu a udrie na vás? Ak sú chýry pravdivé, jeden úder dostane aj mesto Arad. Išlo o 200-ročný hrob. Že vraj nikto neplatí? Takýto hrob by mohol byť ozdobou cintorína. Ak je pravda, že sa správcovia cintorína vyhrážali zrušením, pravdepodobne nevedeli, čie pozostatky sa nachádzajú v danom hrobe. Ak je pravda, že rodnú dedinu Ladislava Škultétyho vyhľadal duchovný z Aradu, možno očakáva aj to, aby sme mu pobozkali ruky, že vôbec nedal starého husára ako čierneho pasažiera jednoducho vyhodiť.
Milý dobrý Ladislav Škultéty! Keď už budeš unavený z týchto úderov, ozvi sa, bude nás niekoľko, ktorí budú udierať namiesto teba. Hoci z mojej strany by som v tejto veci oveľa radšej niekoho pochválil, ale okrem teba neviem o nikom, koho by sa v tomto prípade pochváliť dalo.   
.lászló Surján, podpredseda Európskeho parlamentu.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite