Na varšavskom summite V4 v polovici júna poctil predsedov vlád Slovenska, Česka, Maďarska a Poľska svojou účasťou exotický hosť: japonský premiér Šinzó Abe. Ten by chcel rozšíriť ekonomickú spoluprácu svojej vlasti s krajinami strednej Európy. V prípade Poľska je v hre dokonca obranná spolupráca. Japonskí investori v štyroch postkomunistických krajinách už vytvorili približne 120-tisíc pracovných miest. Abe hovoril na stretnutí so stredoeurópskymi premiérmi o pripravovanej zóne voľného obchodu medzi EÚ a Japonskom, ale aj o možnom exporte vyspelých japonských technológií z oblasti energetiky. Ide o malú časť rastovej stratégie novej vlády v Tokiu, ktorá sa snaží rozhýbať ekonomiku na všetkých úrovniach. Súhrnne sú tieto politiky označované ako „Abenomics“ (Abenómia), čo je spojenie priezviska premiéra a anglického výrazu pre ekonómiu.
.krátka životnosť
V japonskej politike je prítomný zvláštny paradox. Hoci väčšinu povojnového obdobia vládne jeden politický subjekt (Liberálna demokratická strana), predsedovia vlád sa striedajú spravidla už po roku-dvoch. Máloktorý vydrží viac. Keď autor na jeseň roku 2009 navštívil Krajinu vychádzajúceho slnka, Japonci boli práve vo vytržení zo svojho nového predsedu vlády Jukia Hatojamu. Jeho stredoľavá Demokratická strana Japonska vtedy prelomila vo voľbách viac ako polstoročie trvajúci mocenský monopol liberálnych demokratov. Verejnosť si od neho teda sľubovala hlboké spoločenské zmeny. No už o pár mesiacov bolo všetko inak. Hatojamu najprv oslabil finančný škandál a v júni 2010 odstúpil, pretože nedokázal zavrieť americkú vojenskú základňu na Okinawe, čo bol jeden z jeho volebných sľubov.
Po Hatojamovi sa vystriedali ešte dvaja stredoľaví predsedovia vlád, no voľby v decembri roku 2012 opäť priviedli k moci liberálnych demokratov na čele s 58-ročným vyštudovaným politológom Abem. Ten už raz premiérom bol a to presne rok medzi septembrom 2006 a septembrom 2007. Vtedy len 30 percent voličov jeho výkon hodnotilo pozitívne. V súčasnosti je to až bezprecedentných 70 percent. Dnes síce niektoré svetové médiá oslavujú Abeho ako kúzelníka (britský týždenník Economist ho na obálke zobrazil ako Supermana), no v kontexte premenlivej japonskej politiky je otázne, či táto jeho povesť prežije aspoň budúcoročné obdobie kvitnutia Sakur. A či dovtedy niektoré aspekty jeho politiky neprehĺbia ešte viac dlhodobé štrukturálne problémy Japonska.
.tri šípy
Čo je vlastne tá Abenómia? Zjednodušene povedané, ide o snahu kabinetu súčasného premiéra prebudiť japonskú ekonomiku z letargie súbežným využívaním všetkých pák, ktoré má politika voči ekonomike k dispozícii. Abe akurát nehovorí o pákach, ale o „troch šípoch“ svojej politiky, čo je poetický odkaz na jednu starobylú japonskú legendu, ktorej pointa pripomína tú našu o Svätoplukových prútoch: Jeden šíp (prút) zlomíte ľahko, no so zväzkom troch sa vám to už nepodarí.
Prvým Abeho šípom je monetárna expanzia, teda, zjednodušene povedané, pumpovanie peňazí do ekonomiky. V marci bol do čela japonskej centrálnej banky vymenovaný 68-ročný Haruhiko Kuroda, ktorý je Abeho človek a zástanca uvoľnenej menovej politiky. Obaja by do dvoch rokov radi dosiahli dvojpercentnú úroveň inflácie. Premiér i šéf centrálnej banky vinia totiž dlhoročnú pretrvávajúcu defláciu z brzdenia hospodárskeho oživenia. Deflácia sa prejavuje znižovaním cien a podľa teórie, ak klesajú ceny, klesajú aj mzdy a tým sa znižuje dopyt, čo zase tlačí na znižovanie cien.
Príčin deflácie je v Japonsku viac. Jedným je demografia, keď sa nielen zvyšuje podiel starých ľudí, ale počet úmrtí zároveň prevyšuje počet narodených pri minimálnej imigrácii. Už v roku 2011 v Japonsku predaj plienok pre starých ľudí prekonal predaj plienok pre bábätká. Aj keď niektoré odvetvia môžu z nárastu množstva starých ľudí ťažiť, hospodárstvo zvyčajne najviac ťahá spotreba ekonomicky aktívnych tridsiatnikov či štyridsiatnikov. Ak sa ich počet znižuje, domáci konzum trpí. Ďalšie systémové zdroje deflácie v Japonsku vyzerajú ako dôsledky predchádzajúcich spľasnutých bublín, od ktorých sa trh nikdy poriadne neočistil, pretože mu to politici nedovolili. Ide napríklad o ceny investičných aktív či nesolventné banky a súkromné spoločnosti. No a v neposlednom rade sú to psychologické deflačné očakávania do budúcnosti, ktoré sa menia na samonapĺňajúce sa proroctvá.
Okrem inflačného cieľa na úrovni dvoch percent je v rámci monetárnej politiky na programe zdvojnásobenie peňažnej bázy z jedného na dva bilióny eur, a úmysel centrálnej banky kupovať za nové peniaze japonské štátne dlhopisy s lehotou splatnosti tri až sedem rokov. To súvisí s druhým šípom Abeho politiky, ktorý je fiškálny. Už krátko po nástupe k moci nová vláda ohlásila výdavkový stimul vo výške asi 100 miliárd eur, ktorý má smerovať hlavne do budovania infraštruktúry, ale aj do vedy a výskumu. Prvý a druhý šíp majú poraziť deflačné nálady a oživiť spotrebu. Konjunktúru by potom mal zacementovať tretí šíp. A tým sú systémové reformy na strane ponuky. Inak povedané: osekanie byrokratických regulácií, zlepšenie vzdelávacieho systému, menej rigidný trh práce, viac konkurencie vo verejných službách a menej protekcionizmu v poľnohospodárstve či korporativizmu v stavovských organizáciách.
.bude to fungovať?
Zdá sa, že krátkodobý vývoj potvrdzuje správnosť Abeho politík. V prvom štvrťroku narástla japonská ekonomika o jedno percento. Na porovnanie, štáty eurozóny oscilujú niekde okolo nuly a Američania to vytiahli akurát na 0,6 percenta. Za vyšší rast môže jednak oživenie domácej spotreby a jednak export, ktorému pomáha slabý jen – vedľajší efekt Abeho politík. Pozitívne zareagovala spočiatku aj burza či maloobchod.
No je nastúpený trend udržateľný dlhodobo? Nebude Abenómia napokon neúspešná? Hikari Išido, profesor medzinárodnej ekonómie na univerzite v japonskej Čibe, necháva v odpovediach pre .týždeň obe možnosti otvorené: „Ak spotrebitelia a podnikateľský sektor uveria, že Abenómia nie je len čímsi iluzórnym, dostavia sa reálne sektorové zmeny a táto politika bude napokon úspešná. Ak tomu neuveria, pôjde len o ďalší neúspešný pokus dostať Japonsko z jeho ekonomickej slepej uličky, v ktorej sa nachádza už dvadsať rokov.“
Monetárny šíp môže podľa Išidu priniesť trvalé oživenie spotreby, a tým pádom aj spamätanie sa reálnej ekonomiky, ale tiež vysokú infláciu a vznik nových bublín. Podobne výrobné podniky musia uveriť, že daňové úľavy v prítomnosti nespôsobia nutnosť platiť vyššie dane v budúcnosti. Profesor Išido pripúšťa, že rastovú stratégiu japonskej ekonomiky by mohli podoprieť investície do revolučných nových oblastí vo vede a technike. Ako príklad uvádza jednak projekt humanoidných robotov, na ktorý prispieva japonské ministerstvo priemyslu, jednak výskum takzvaných indukovaných pluripotentných kmeňových buniek, ktoré prinášajú veľké prísľuby pre oblasť medicíny.
Po počiatočnom nadšení sa pochybnosti o Abeho politike, najmä jej prvých dvoch šípoch, množia aj na stránkach medzinárodnej ekonomickej tlače. Podpora vývozu cez slabý jen môže viesť k menovým vojnám, v ktorých sa exportne orientované štáty predbiehajú, kto svoju menu znehodnotí viac. Iný problém je bezprecedentne vysoký japonský dlh vo výške 245 percent HDP. Výdavky na rozhýbanie ekonomiky ho len ďalej zväčšia. Vysoké zadlženie Japonska doteraz nebolo akútnym problémom len preto, že veriteľmi sú predovšetkým domáce subjekty. No inflácia môže spôsobiť, že si títo investori začnú pýtať vyššie úroky na dlhopisoch, čo štátu sťaží financovanie. Alebo začnú viac investovať do cudzích dlhopisov. Potom už zostane naozaj financovanie štátnych dlhov len na centrálnej banke. Abeho experiment sa pokojne môže vykľuť ako nálet kamikadze s hyperinflačným vyústením.
.smer Európa
Kým monetárne a fiškálne šípy Abeho politiky si zaslúžia nedôveru, pretože nie je jasné, koho napokon zasiahnu, ten posledný – reformný – mieri po správnom cieli. Problémy japonskej ekonomiky sú totiž v prvom rade štrukturálne. No prvé plány vlády na zmeny v tejto oblasti, zverejnené na začiatku júna, sa ukazujú ako nedostatočné. Môžu zato zrejme voľby do hornej snemovne japonského parlamentu, ktoré sa majú konať v júli. Liberálni demokrati nechcú vyplašiť svojich voličov. V každom prípade, Európska únia by si z Abeho politiky príklad brať nemala, ak by vôbec niečo podobné u nás bolo realizovateľné. Financovanie štátov cez centrálnu banku a uvoľnená monetárna politika sú najmä nemeckou nočnou morou. Európska kombinácia úsporných opatrení a hospodárskych reforiem síce z krátkodobého hľadiska prináša recesiu, no o pár rokov môžu zdravšie európske ekonomiky opäť udržateľne rásť. Naproti tomu, čo sa v prípade Japonska javí ako krátkodobý úspech, nesie v sebe potenciálne zárodky skazy v dlhodobej perspektíve.
Japonského premiéra neženie len záujem o životnú úroveň vlastných spoluobčanov, ale aj motív národnej prestíže. Šinzó Abe je považovaný za nacionalistu, ktorý mal v minulosti tendenciu bagatelizovať japonské zločiny, spáchané počas druhej svetovej vojny. Jeho hospodárske reformy sú nepochybne podnietené aj snahou vyrovnať sa s čínskou výzvou. Ríša stredu v roku 2010 predbehla Japonsko v pozícii druhej najväčšej svetovej ekonomiky a s náležitým sebavedomím sa správa aj v politickobezpečnostnej oblasti. Japonsko sa preto snaží upevniť svoje postavenie na všetkých frontoch.
Jedným zo spôsobov je aj pripravovaná zóna voľného obchodu medzi Krajinou vychádzajúceho slnka a Európskou úniou, o ktorej Abe hovoril s premiérmi V4 vo Varšave. Spoločne reprezentujú EÚ a Japonsko asi tretinu svetového HDP. Odhaduje sa, že takýmto spôsobom by mohlo na starom kontinente vzniknúť až 400-tisíc pracovných miest. Podobne ako v oveľa medializovanejších vyjednávaniach so Spojenými štátmi budú hlavným kameňom úrazu netarifné bariéry v podobe rozdielnych regulačných štandardov...
Časť politík premiéra Abeho je síce kontroverzných a riskantných, no ak sa mu podaria aspoň tie rozumnejšie plánované zmeny, môže napokon zo šedivého zástupu bezmenných japonských predsedov vlád vytŕčať pozitívne.
.krátka životnosť
V japonskej politike je prítomný zvláštny paradox. Hoci väčšinu povojnového obdobia vládne jeden politický subjekt (Liberálna demokratická strana), predsedovia vlád sa striedajú spravidla už po roku-dvoch. Máloktorý vydrží viac. Keď autor na jeseň roku 2009 navštívil Krajinu vychádzajúceho slnka, Japonci boli práve vo vytržení zo svojho nového predsedu vlády Jukia Hatojamu. Jeho stredoľavá Demokratická strana Japonska vtedy prelomila vo voľbách viac ako polstoročie trvajúci mocenský monopol liberálnych demokratov. Verejnosť si od neho teda sľubovala hlboké spoločenské zmeny. No už o pár mesiacov bolo všetko inak. Hatojamu najprv oslabil finančný škandál a v júni 2010 odstúpil, pretože nedokázal zavrieť americkú vojenskú základňu na Okinawe, čo bol jeden z jeho volebných sľubov.
Po Hatojamovi sa vystriedali ešte dvaja stredoľaví predsedovia vlád, no voľby v decembri roku 2012 opäť priviedli k moci liberálnych demokratov na čele s 58-ročným vyštudovaným politológom Abem. Ten už raz premiérom bol a to presne rok medzi septembrom 2006 a septembrom 2007. Vtedy len 30 percent voličov jeho výkon hodnotilo pozitívne. V súčasnosti je to až bezprecedentných 70 percent. Dnes síce niektoré svetové médiá oslavujú Abeho ako kúzelníka (britský týždenník Economist ho na obálke zobrazil ako Supermana), no v kontexte premenlivej japonskej politiky je otázne, či táto jeho povesť prežije aspoň budúcoročné obdobie kvitnutia Sakur. A či dovtedy niektoré aspekty jeho politiky neprehĺbia ešte viac dlhodobé štrukturálne problémy Japonska.
.tri šípy
Čo je vlastne tá Abenómia? Zjednodušene povedané, ide o snahu kabinetu súčasného premiéra prebudiť japonskú ekonomiku z letargie súbežným využívaním všetkých pák, ktoré má politika voči ekonomike k dispozícii. Abe akurát nehovorí o pákach, ale o „troch šípoch“ svojej politiky, čo je poetický odkaz na jednu starobylú japonskú legendu, ktorej pointa pripomína tú našu o Svätoplukových prútoch: Jeden šíp (prút) zlomíte ľahko, no so zväzkom troch sa vám to už nepodarí.
Prvým Abeho šípom je monetárna expanzia, teda, zjednodušene povedané, pumpovanie peňazí do ekonomiky. V marci bol do čela japonskej centrálnej banky vymenovaný 68-ročný Haruhiko Kuroda, ktorý je Abeho človek a zástanca uvoľnenej menovej politiky. Obaja by do dvoch rokov radi dosiahli dvojpercentnú úroveň inflácie. Premiér i šéf centrálnej banky vinia totiž dlhoročnú pretrvávajúcu defláciu z brzdenia hospodárskeho oživenia. Deflácia sa prejavuje znižovaním cien a podľa teórie, ak klesajú ceny, klesajú aj mzdy a tým sa znižuje dopyt, čo zase tlačí na znižovanie cien.
Príčin deflácie je v Japonsku viac. Jedným je demografia, keď sa nielen zvyšuje podiel starých ľudí, ale počet úmrtí zároveň prevyšuje počet narodených pri minimálnej imigrácii. Už v roku 2011 v Japonsku predaj plienok pre starých ľudí prekonal predaj plienok pre bábätká. Aj keď niektoré odvetvia môžu z nárastu množstva starých ľudí ťažiť, hospodárstvo zvyčajne najviac ťahá spotreba ekonomicky aktívnych tridsiatnikov či štyridsiatnikov. Ak sa ich počet znižuje, domáci konzum trpí. Ďalšie systémové zdroje deflácie v Japonsku vyzerajú ako dôsledky predchádzajúcich spľasnutých bublín, od ktorých sa trh nikdy poriadne neočistil, pretože mu to politici nedovolili. Ide napríklad o ceny investičných aktív či nesolventné banky a súkromné spoločnosti. No a v neposlednom rade sú to psychologické deflačné očakávania do budúcnosti, ktoré sa menia na samonapĺňajúce sa proroctvá.
Okrem inflačného cieľa na úrovni dvoch percent je v rámci monetárnej politiky na programe zdvojnásobenie peňažnej bázy z jedného na dva bilióny eur, a úmysel centrálnej banky kupovať za nové peniaze japonské štátne dlhopisy s lehotou splatnosti tri až sedem rokov. To súvisí s druhým šípom Abeho politiky, ktorý je fiškálny. Už krátko po nástupe k moci nová vláda ohlásila výdavkový stimul vo výške asi 100 miliárd eur, ktorý má smerovať hlavne do budovania infraštruktúry, ale aj do vedy a výskumu. Prvý a druhý šíp majú poraziť deflačné nálady a oživiť spotrebu. Konjunktúru by potom mal zacementovať tretí šíp. A tým sú systémové reformy na strane ponuky. Inak povedané: osekanie byrokratických regulácií, zlepšenie vzdelávacieho systému, menej rigidný trh práce, viac konkurencie vo verejných službách a menej protekcionizmu v poľnohospodárstve či korporativizmu v stavovských organizáciách.
.bude to fungovať?
Zdá sa, že krátkodobý vývoj potvrdzuje správnosť Abeho politík. V prvom štvrťroku narástla japonská ekonomika o jedno percento. Na porovnanie, štáty eurozóny oscilujú niekde okolo nuly a Američania to vytiahli akurát na 0,6 percenta. Za vyšší rast môže jednak oživenie domácej spotreby a jednak export, ktorému pomáha slabý jen – vedľajší efekt Abeho politík. Pozitívne zareagovala spočiatku aj burza či maloobchod.
No je nastúpený trend udržateľný dlhodobo? Nebude Abenómia napokon neúspešná? Hikari Išido, profesor medzinárodnej ekonómie na univerzite v japonskej Čibe, necháva v odpovediach pre .týždeň obe možnosti otvorené: „Ak spotrebitelia a podnikateľský sektor uveria, že Abenómia nie je len čímsi iluzórnym, dostavia sa reálne sektorové zmeny a táto politika bude napokon úspešná. Ak tomu neuveria, pôjde len o ďalší neúspešný pokus dostať Japonsko z jeho ekonomickej slepej uličky, v ktorej sa nachádza už dvadsať rokov.“
Monetárny šíp môže podľa Išidu priniesť trvalé oživenie spotreby, a tým pádom aj spamätanie sa reálnej ekonomiky, ale tiež vysokú infláciu a vznik nových bublín. Podobne výrobné podniky musia uveriť, že daňové úľavy v prítomnosti nespôsobia nutnosť platiť vyššie dane v budúcnosti. Profesor Išido pripúšťa, že rastovú stratégiu japonskej ekonomiky by mohli podoprieť investície do revolučných nových oblastí vo vede a technike. Ako príklad uvádza jednak projekt humanoidných robotov, na ktorý prispieva japonské ministerstvo priemyslu, jednak výskum takzvaných indukovaných pluripotentných kmeňových buniek, ktoré prinášajú veľké prísľuby pre oblasť medicíny.
Po počiatočnom nadšení sa pochybnosti o Abeho politike, najmä jej prvých dvoch šípoch, množia aj na stránkach medzinárodnej ekonomickej tlače. Podpora vývozu cez slabý jen môže viesť k menovým vojnám, v ktorých sa exportne orientované štáty predbiehajú, kto svoju menu znehodnotí viac. Iný problém je bezprecedentne vysoký japonský dlh vo výške 245 percent HDP. Výdavky na rozhýbanie ekonomiky ho len ďalej zväčšia. Vysoké zadlženie Japonska doteraz nebolo akútnym problémom len preto, že veriteľmi sú predovšetkým domáce subjekty. No inflácia môže spôsobiť, že si títo investori začnú pýtať vyššie úroky na dlhopisoch, čo štátu sťaží financovanie. Alebo začnú viac investovať do cudzích dlhopisov. Potom už zostane naozaj financovanie štátnych dlhov len na centrálnej banke. Abeho experiment sa pokojne môže vykľuť ako nálet kamikadze s hyperinflačným vyústením.
.smer Európa
Kým monetárne a fiškálne šípy Abeho politiky si zaslúžia nedôveru, pretože nie je jasné, koho napokon zasiahnu, ten posledný – reformný – mieri po správnom cieli. Problémy japonskej ekonomiky sú totiž v prvom rade štrukturálne. No prvé plány vlády na zmeny v tejto oblasti, zverejnené na začiatku júna, sa ukazujú ako nedostatočné. Môžu zato zrejme voľby do hornej snemovne japonského parlamentu, ktoré sa majú konať v júli. Liberálni demokrati nechcú vyplašiť svojich voličov. V každom prípade, Európska únia by si z Abeho politiky príklad brať nemala, ak by vôbec niečo podobné u nás bolo realizovateľné. Financovanie štátov cez centrálnu banku a uvoľnená monetárna politika sú najmä nemeckou nočnou morou. Európska kombinácia úsporných opatrení a hospodárskych reforiem síce z krátkodobého hľadiska prináša recesiu, no o pár rokov môžu zdravšie európske ekonomiky opäť udržateľne rásť. Naproti tomu, čo sa v prípade Japonska javí ako krátkodobý úspech, nesie v sebe potenciálne zárodky skazy v dlhodobej perspektíve.
Japonského premiéra neženie len záujem o životnú úroveň vlastných spoluobčanov, ale aj motív národnej prestíže. Šinzó Abe je považovaný za nacionalistu, ktorý mal v minulosti tendenciu bagatelizovať japonské zločiny, spáchané počas druhej svetovej vojny. Jeho hospodárske reformy sú nepochybne podnietené aj snahou vyrovnať sa s čínskou výzvou. Ríša stredu v roku 2010 predbehla Japonsko v pozícii druhej najväčšej svetovej ekonomiky a s náležitým sebavedomím sa správa aj v politickobezpečnostnej oblasti. Japonsko sa preto snaží upevniť svoje postavenie na všetkých frontoch.
Jedným zo spôsobov je aj pripravovaná zóna voľného obchodu medzi Krajinou vychádzajúceho slnka a Európskou úniou, o ktorej Abe hovoril s premiérmi V4 vo Varšave. Spoločne reprezentujú EÚ a Japonsko asi tretinu svetového HDP. Odhaduje sa, že takýmto spôsobom by mohlo na starom kontinente vzniknúť až 400-tisíc pracovných miest. Podobne ako v oveľa medializovanejších vyjednávaniach so Spojenými štátmi budú hlavným kameňom úrazu netarifné bariéry v podobe rozdielnych regulačných štandardov...
Časť politík premiéra Abeho je síce kontroverzných a riskantných, no ak sa mu podaria aspoň tie rozumnejšie plánované zmeny, môže napokon zo šedivého zástupu bezmenných japonských predsedov vlád vytŕčať pozitívne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.